Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 474/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. P., T., zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., B.,

vo veci namietaného porušenia a a

čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Trnave č. k. -202 z 9. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. decembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. D. P. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127

ods. 1 (ďalej len „“).

Sťažnosť, v ktorej nie je možné identifikovať jednoznačný sťažnostný petit,

sťažovateľ odôvodnil takto:

„Vec sa týka žaloby podanej na Okresnom súde Trnava zo dňa 03. 03. 2011 pod

spisovou zn. . Sťažovateľ sa žalobou na Okresnom súde Trnava domáhal

zaplatenia sumy 4.687,36 (zrejme eur, pozn.) z titulu nezaplateného nájomného za marec

2009 ako aj časť poistky, ku ktorej uhrádzaniu sa odporca zaviazal v zmysle zmluvy o nájme

nebytových priestorov evidovanej pod č. 1/2006 zo dňa 15. 02. 2006.

V predmetnom konaní Okresný súd Trnava návrh sťažovateľa rozsudkom zo dňa

05. 03. 2012 zamietol z dôvodu, že navrhovateľ dostatočne nepreukázal aktívnu legitimáciu

v predmetnom spore, teda že navrhovateľ nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností.

K uvedenému udávam, že je nesporné, že navrhovateľ bol vlastníkom predmetných

nehnuteľností do 29. 03. 2009 a za toto obdobie aj požaduje od odporcu úhradu za služby

spojené s nájmom bytu (do 29. 03. 2009).

Ústavnú sťažnosť podáva JUDr. D. P., v zastúpení JUDr. S. P... Sťažnosť smeruje

proti Slovenskej republike zastúpenej Krajským súdom v Trnave...

Sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd... rozhodol, že došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru... – právo na spravodlivé súdne konanie a

SR, ako aj k porušeniu Dohovoru... – právo osobnej prítomnosti

na súdnom konaní a k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) – právo na riadne dokazovanie a aby

súd vyslovil, že konaním Krajského súdu v Trnave pod spisovou zn. , boli

porušené jeho základné práva zakotvené v Ústave SR a v ustanoveniach Dohovoru...

Sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd... po predbežnom prerokovaní prijal sťažnosť

na ďalšie konanie. Ak bude Ústavný súd toho názoru, že nie je potrebné ďalšie objasnenie

veci, súhlasíme aby sa konalo bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť odôvodňuje sťažovateľ tým, že Krajský súd na základe odvolania zo dňa

02. 04. 2012 pod spisovou zn. rozhodol na neverejnom zasadnutí zo dňa

09. 10. 2012 s tým, že odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Tým

že, odvolací súd rozhodoval vo veci na neverejnom zasadnutí, bola sťažovateľovi odňatá

možnosť ako účastníkovi konať pred odvolacím súdom, predložiť a predniesť navrhované

dôkazy, ktoré sťažovateľovi neboli známe v čase rozhodovania prvostupňového súdu a to

najmä rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod spisovou zn. -138 zo dňa

31. 08. 2012 zastúpený predsedom senátu JUDr. P. D. a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

pod sp. zn. zo dňa 27. 08. 2012 zastúpený predsedníčkou senátu Mgr. Ľ. K.

v obdobnej veci vymáhania nájomného.

Naliehavú potrebu účasti na pojednávaní pred odvolacím súdom vidíme najmä aj

v tom, že v obdobných veciach sťažovateľ vystupuje v pozícii navrhovateľa v cca 400

žalobách na úhradu nájomného a v cca 400 žalobách na zaplatenie služieb a energií

spojených s užívaním bytu voči jednotlivým nájomcom, pričom žaloby nie sú vedené

v prvostupňovom konaní iba na Okresnom súde v Trnave ale podľa príslušnosti žalovaných

aj na iných okresných súdoch na území Slovenskej republiky. Súdy mimo Okresného súdu

v Trnave nepopierajú aktívnu legitimáciu navrhovateľa, t. j. S., a. s. v likvidácii a vyhoveli

podaným návrhom. Návrhy, či už v napadnutej veci alebo ďalších, boli podané na základe

rozhodnutí či už Krajského súdu v Bratislave č. zo dňa 29. 01. 2009, ako

aj rozhodnutia NS SR č. , v ktorom súdy vyslovili právny názor, že

navrhovateľ je vo veciach vymáhania či už nájomného alebo úhrad za služby spojené s

nájmom oprávnený vymáhať dlžné čiastky a teda aktívne legitimovaný na podanie návrhu

v predmetných konaniach.

Na základe vyššie uvedených skutočností považujeme rozhodnutie Okresného súdu

Trnava, sp. zn. a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn.

, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu , za nezákonné

z dôvodu, že nebolo účastníkom umožnené konať pred odvolacím súdom a týmto postupom

došlo k nedostatočnému vykonaniu dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich

skutočností, ktoré viedlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu veci.

Týmto máme za to, že konaním súdu bolo porušené právo osobnej prítomnosti na

súdnom konaní, ktoré je spojené s procesnými následkami neúčasti na občianskom súdnom

konaní. To znamená, že právo na osobnú účasť na súdnom konaní sa považuje za jedno

z oprávnení účastníka, ktoré mu bolo v tomto prípade spomínaným postupom súdu

odopreté. Navrhovateľ sa cíti priamo diskriminovaný pri vykonávaní práv a povinností,

ktoré v danom prípade nie sú v súlade s dobrými mravmi a sú v rozpore z najvyšším

zákonom Slovenskej republiky SR. Spomínaním postupom odvolacieho súdu bol

porušený aj čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru – právo na riadne dokazovanie,

ktorý je výslovne v Európskom dohovore zakotvený.

K porušeniu Dohovoru a SR došlo rozsudkom Krajského súdu v Trnave

zo dňa 09. 11. 2012 pod spis. zn. .“

K sťažnosti bol pripojený rozsudok Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -202 z 9. októbra 2012, z čoho ústavný súd vyvodil, že sťažnosť

smeruje proti nemu (hoci v sťažnosti je dvakrát datovaný ako rozsudok z 9. novembra

2012).

2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

3. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb,

ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi

prípustnosti sťažnosti podľa citovaného ústavného článku je tak jednak tvrdenie

sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, jednak neexistencia iného súdu,

ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť ochranu.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v podstate výlučne v tom, že odvolací súd,

ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, rozhodol bez odvolacieho pojednávania, čím

mu znemožnil predniesť na pojednávaní ním tvrdené nové dôkazy. Nesprávny postup súdu,

ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu procesné

predpisy priznávajú, však konštantná judikatúra všeobecných súdov i právna veda zhodne

považujú za odňatie možnosti konať pred súdom (porov. napríklad ,

, , Bajánková, J. In: Števček, M., Ficová, S. a kol.

. Komentár. Praha: C. H. BECK, 2009, s. 671), ktoré v zmysle

a a (ďalej aj „OSP“) vždy

zakladajú prípustnosť a dôvodnosť dovolania. V prerokúvanej veci navyše ani nejde o spor

vyvolaný alebo súvisiaci s konkurzným konaním, keďže predmetom je zaplatenie istiny

na základe (predkonkurznej) zmluvy medzi úpadcom T., a. s., a žalovaným (porov. v tomto

zmysle už uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

ktorým bola v prerokúvanej veci určená vecná a miestna príslušnosť Okresného súdu

Trnava), takže nemožno ani uvažovať o obmedzeniach prípustnosti dovolania vyplývajúcich

z konkurzných predpisov.

Z toho je zrejmé, že o porušení a ochrane práv sťažovateľa, ku ktorému malo dôjsť

tým, že krajský súd prerokoval odvolanie sťažovateľa bez odvolacieho pojednávania, mohol

a mal podľa ustanovenia a v súlade s rozhodovať

iný (dovolací) súd, a to na základe dovolania sťažovateľa, ktoré mal podať. Právomoc tohto

súdu však vylučuje, aby o nich mohol rozhodovať ústavný súd (zhodne už ,

č. ÚS, ale tiež ).

4. V merite veci však ústavný súd považuje za potrebné upozorniť na dve okolnosti.

4.1 Pokiaľ sa sťažovateľ dovoláva porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, treba uviesť, že už podľa

predvetia daného odseku sa práva v ňom uvedené zaručujú len „každému, kto je obvinený

z trestného činu“. Napadnutý rozsudok krajského súdu bol však vydaný

v občianskoprávnom konaní a sťažovateľ ani nijako neodôvodnil, prečo by sa mal v tomto

konaní považovať za obvineného z trestného činu na účely uvedeného ustanovenia.

4.2 Ústavný súd už konštantne judikuje, že všeobecný súd spravidla neporuší

základné právo na súdnu ochranu zaručené v , ak vo veci koná v súlade

s príslušnými procesnými predpismi, najmä s (porov. napr.

– bod 22, – časť II.1). Ustanovenie

umožňuje odvolaciemu súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. Tohto ustanovenia si sťažovateľ, ktorý je sám advokátom a v konaní pred

krajským súdom bol tiež zastúpený advokátkou, musel byť vedomý. V prerokúvanej veci

sťažovateľ chcel, aby krajský súd vykonal odvolacie pojednávanie, aby mohol predniesť

nové dôkazy (medzičasom vydané rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

Otázku, či rozsudky súdov v podobnej veci možno považovať v inej obdobnej veci za

„dôkaz“ v zmysle , tu nie je potrebné skúmať. Ak sťažovateľ chcel, aby krajský

súd nariadil pojednávanie, mal ho upozorniť na existenciu nových rozsudkov a žiadať, aby

sa nimi vykonalo dokazovanie. V takom prípade by bolo možné uvažovať nad tým, či by si

ustanovenie nevyžadovalo nariadenie pojednávania. Sťažovateľ

však neuvádza, že by niečo také urobil. Potom však nemožno vyčítať krajskému súdu, že –

súc zo strany sťažovateľa neupozornený na uvedené rozsudky a nepoznajúc jeho snahu

vykonať nimi dôkaz – nevidel potrebu dopĺňať dokazovanie a v súlade s

rozhodol o odvolaní sťažovateľa bez nariadenia pojednávania.

5. Ustanovenie ukladá ústavnému súdu

odmietnuť okrem iného sťažnosť, na ktorej prerokovanie nie je daná jeho právomoc. Keďže

z už uvedených dôvodov je zrejmé, že ústavný súd nemá právomoc na prerokovanie

predloženej sťažnosti, senát ústavného súdu ju na neverejnom zasadnutí odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013