Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 603/2013
PDF · 150.09 KB
No categories available
IV. ÚS 603/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Z. T., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 404/1999, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. Z. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2013
doručená sťažnosť Ing. Z. T., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R.
M., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 404/1999 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «podal 12. 5. 1997 na Okresnom súde Košice -
okolie žalobu o zaplatenie 1 000 000,- Sk, pričom konanie sa viedlo pod sp. zn.
11 C 236/1997. Právnym titulom podanej žaloby bolo vrátenie kúpnej ceny á 600 000,- Sk
a vynaložených investícii á 400 000,- Sk týkajúcich sa osobného motorového vozidla, ktoré
bolo sťažovateľovi po zakúpení zabavené štátnymi orgánmi. Dňa 21. 4. 1999 vydal konajúci
súd rozsudok, v zmysle ktorého po meritórnom rozhodnutí ohľadom vrátenia kúpnej ceny
á 600 000,- Sk bol nárok sťažovateľa na zaplatenie náhrady škody á 400 000,- Sk vylúčený
na „samostatné konanie, ktoré sa bude viesť na tunajšom súde pod spisovou značkou
č. k. 11 C 404/99.“ Keďže od vylúčenia nároku sťažovateľa na náhradu škody na
samostatné konanie uplynulo v roku 2013 už viac ako 14 rokov, domnieva sa sťažovateľ, že
v danej veci ide o zjavné prieťahy v konaní.».
Podľa názoru sťažovateľa „Ujma pri práve na súdnu a inú právnu ochranu vrátane
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov tak vznikla sťažovateľovi aj
s poukázaním na skutočnosť, že v konaní o náhrady škody á 400 000,- Sk sp. zn.
11 C 404/99 nebol zo strany konajúceho súdu realizovaný žiaden úkon, aj keď konanie
o vrátenie kúpnej ceny á 600 000,- Sk sp. zn. 11 C 236/1997 už bolo ukončené rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach z 22. 11. 2007 sp. zn. 1 Co 68/2007. Sťažovateľ má za to, že
porušovateľovi základného práva v meritórnom rozhodnutí tak nebránila zásadná prekážka
(II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04), keďže konanie o vrátenie kúpnej ceny je už viac ako 5 rokov
ukončené. Na základe uvedeného sa takto sťažovateľ domnieva, že má nárok aj na
primerané finančné zadosťučinenie (IV. US 210/04). Toto zadosťučinenie sťažovateľ
vyčísľuje na sumu 2 567 000,- € pozostávajúcu zo škody spôsobenej v súvislosti
s pochybením štátnych orgánov SR pri kúpe odcudzeného vozidla sťažovateľom (čo je
preukázané na základe uznesenia OR PZ v Kráľovskom Chlmci z 30. 8. 2005 sp. zn ČVS:
ORP-1427/2-OSV-TV-2005 o odobrení fiktívneho dovozu predmetného odcudzeného
vozidla pracovníkom colnice dňa 4. 12. 1994) á 451 000,- €, následnom exekučnom
vydražení rodinného domu s pozemkom á 600 000- €, následnom odobratí motorového
vozidla zn... leasingovou spoločnosťou á 71 000,- €, následných nevyhnutných pôžičiek
á 395 000,- €, následného predaja osobných a rodinných vecí á 50 000,- € ako aj
nemajetkovej ujmy i ušlého zisku á 1 000 000,- €.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo Ing. Z. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené
v čl. 48. ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 404/1999
porušené bolo.
Okresnému súdu Košice-okolie sa prikazuje aby v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 404/1999 konal bez zbytočných prieťahov.
Ing. Z. T. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 567 000,- €, ktoré mu je
Okresný súd Košice-okolie povinný zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto
rozhodnutia.
Ing. Z. T. sa priznáva náhrada trov konania vo výške 2 010,76 € za 2 úkony právnej
pomoci á 997,57 € a 2 x režijný paušál á 7,81 €, ktoré je Okresný súd Košice-okolie povinný
zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
11 C 404/1999 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak
v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne
rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zo spisovej
dokumentácie okresného súdu zistil, že okresný súd uznesením vyhláseným na pojednávaní
23. novembra 2004 konanie vedené pod sp. zn. 11 C 404/1999 spojil s konaním vedeným
pod sp. zn. 11 C 236/1997 s tým, že konanie sa bude ďalej viesť pod sp. zn. 11 C 236/1997.
Zo zápisnice o pojednávaní z 23. novembra 2004 vyplýva, že sťažovateľ i jeho právny
zástupca, ktorý ho zastupoval v pôvodnom občianskoprávnom konaní, sa pojednávania
a vyhlásenia predmetného uznesenia o spojení veci zúčastnili, uznesenie bolo odôvodnené
a obsahovalo aj poučenie účastníkov konania.
Z príslušného spisu vyplýva, že konanie vedené pod sp. zn. 11 C 236/1997 bolo
právoplatne skončené 3. apríla 2008 po tom, čo Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) rozsudkom sp. zn. 1 Co 68/2007 z 22. novembra 2007 potvrdil rozsudok okresného
súdu sp. zn. 11 C 236/1997 z 3. júna 2005.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd považoval za vhodné poukázať aj na svoje
ďalšie zistenie zo spisovej dokumentácie, z ktorého vyplýva, že k vylúčeniu nároku na
náhradu škody na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 11 C 404/1999 došlo jedným
z výrokov rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 236/1997 z 21. apríla 1999. Uznesením
krajského súdu sp. zn. 12 Co 370/1999 z 29. februára 2000 bol však rozsudok okresného
súdu z 21. apríla 1999 zrušený vo všetkých jeho výrokoch. Z uvedeného zároveň vyplýva,
že rozhodovanie okresného súdu o opätovnom spojení vecí uznesením na pojednávaní
23. novembra 2004 sa stalo bezpredmetným.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013