Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 618/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -237

z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. K. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta

2013 doručená sťažnosť Mgr. K. P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj

„navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a základného práva

na rovnosť účastníkov v konaní podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“

alebo „odvolací súd“) č. k. -237 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľka sa žalobou podanou na

Okresný súd Bratislava I dňa 26. 02. 2004 domáhala náhrady škody titulom náhrady za

bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko v dôsledku dopravnej, ktorú

spôsobil J. H., utrpela ťažké poškodenie zdravia. V dôsledku úrazu, ktorý utrpela

sťažovateľka vo veku 24 rokov, utrpela okrem iného aj zohyzdenie tváre vzniknuté

v dôsledku skalpácie hlavy, ako aj obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice, poruchy zraku

a objavil sa u nej postkomočný syndróm a prežitý šok ovplyvnil aj jej celkový duševný stav.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. -170 zo dňa 12. 03. 2010,

t. j. po 6 rokoch od podania návrhu rozhodol a priznal sťažovateľke odškodné vo výške

37.577,18 €, pričom o trovách konania rozhodol samostatným uznesením sp. zn.

-219 dňa 17. 09. 2012 po tom, čo rozhodnutie vo veci samej nadobudlo

právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn.

209 zo dňa 10. 04. 2012. Súd prvého stupňa priznal sťažovateľke náhradu trov konania

vo výške 10.912,42 €, nakoľko rozhodnutie o výške súdom priznaného plnenia záviselo

od výsledkov znaleckého dokazovania. Voči uzneseniu o trovách konania podali odvolanie

obaja účastníci konania, pričom Krajský súd Bratislava – porušovateľ uznesením sp. zn.

-237 zo dňa 30. 04. 2013 napadnuté uznesenie o trovách konania zrušil

a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala odvolanie voči uzneseniu o trovách

konania len voči položkám, ktoré jej neboli priznané.

Odporca svoje odvolanie opieral o tú skutočnosť, že sťažovateľka mala právnej

zástupkyni na základe faktúry č. 9/2000 uhradiť dňa 17. 05 2010 zmluvnú odmenu v sume

8.943,37 €, a preto mohol právnej zástupkyni vzniknúť nárok na náhradu trov konania len

v tejto výške t. j. 8.943,37 € a nie v súdom priznanej sume 10.912,42 €. Sťažovateľka sa

k odvolaniu odporcu vyjadrila a poukázala na tú skutočnosť, že v zmysle vyhlášky

č. mala s právnou zástupkyňou uzatvorenú dohodu o právnej pomoci, pričom

v zmysle § 3 ods. 2 môže byť zmluvná odmena určená i kombinovane, pričom v jej prípade

išlo o kombinovanú odmenu, ktorá pozostáva z odmeny podielovej, a to vo výške 20 %

z vyplatenej sumy, t. j. 8.943,37 € a odmeny tarifnej, o ktorej v zmysle a nasl.

rozhodne v konečnom rozhodnutí, pričom súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania

v sume 10.912,42 €.

Obaja účastníci žiadali, aby súd zmenil uznesenie o trovách konania, pričom

odporca žiadal priznať sťažovateľke len zmluvnú odmenu vo výške 8.943,37 €

a sťažovateľka požadoval priznať plnú uplatnenú sumu trov konania spočívajúcej v tarifnej

odmene vo výške 13.509,67 €.

Porušovateľ po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky

a odporcu je čiastočne dôvodné, a sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia v napadnutej

časti v zmysle , pretože nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

súdu prvého stupňa bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, a preto

vrátil veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej

v petite sťažnosti označené práva, tvrdiac, že na zrušenie prvostupňového uznesenia

č. k. -219 zo 17. septembra 2012 neexistovali relevantné dôvody, pretože toto

uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) bolo podľa nej dostatočne

odôvodnené a je z neho jednoznačne zrejmé, ako súd prvého stupňa rozhodol. Pokiaľ

krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril názor o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu

medzi sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu [8 943,37 € (ktorú jej sťažovateľka

uhradila)] a sumou, ktorá bola sťažovateľke priznaná napadnutým rozhodnutím

(10 912,42 €), považuje sťažovateľka „takýto pokyn súdu za zmätočný, ale

aj nerealizovateľný, nakoľko súd prvého stupňa pri priznávaní trov konania postupuje

v súlade s , ktorý v zmysle rozhoduje o trovách

konania na návrh účastníka konania, pričom ten ich je povinný vyčísliť do 3 dní

od vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľka si riadne a včas vyčíslila trovy konania, ktoré jej

v konaní vznikli, pričom pri vyčíslení trov konania postupovala v súlade s vyhláškou

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

v zmysle ktorej je upravená i tarifná odmena, a to v § 9 cit. vyhlášky. Sťažovateľka presne

vyčíslila v zmysle citovanej vyhlášky všetky úkony právnej pomoci, ktoré jej boli právnou

zástupkyňou poskytnuté a ktoré sú nepochybné zo súdneho spisu, súd prvého stupňa

podrobil predložené vyčíslenie trov kontrole a priznal sťažovateľke trovy konania, ktoré

predstavujú tarifnú odmenu za právne zastúpenie. Sťažovateľke nie je zrejmé, prečo by mal

súd prvého stupňa skúmať rozdiel medzi sumou 8.943,37 € a sumou 10.912,42 €, ako

uvádza porušovateľ vo svojom odôvodnení.“.

Úlohou súdu rozhodujúceho o trovách konania je podľa sťažovateľky iba

preskúmanie toho, či trovy konania vyčíslené účastníkom konania boli skutočné a v súlade

s ustanoveniami o tarifnej odmene advokátov v zmysle § 9 a nasl. vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška

č. “).

Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo sa v napadnutom uznesení používa slovné

spojenie „duplicitný nárok na odmenu“ za tie isté úkony právnej služby, keďže ona si

neuplatnila žiadne duplicitné nároky. Konštatáciu krajského súdu, že „kombinovanie

zmluvnej a tarifnej odmeny nemá žiaden právny základ“, považuje sťažovateľka

za svojvoľný výklad vyhlášky č.

Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. -219 zo 17. septembra 2012

pokladá sťažovateľka aj za neefektívny postup, zbytočne predlžujúci už aj tak neprimerane

dlhé súdne konanie, pretože súd prvého stupňa nemôže podľa nej rozhodnúť len tak, ako už

rozhodol, „t. j. na základe predbežného vyúčtovania trov konania a úkonov, ktoré sú

uvedené v súdnom spise“. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, sťažovateľka

ho pokladá „za svojvoľné, zmätočné a nezrozumiteľné, nakoľko porušovateľ v odvolacom

konaní posudzoval podielovú odmenu, ktorá bola uplatnená výlučne u odporcu a nie

v súdnom konaní, pričom príkazom súdu prvého stupňa, aby skúmal súvislosť medzi

podielovou a tarifnou odmenou, pociťuje sťažovateľka aj za zásah do jej súkromno-

právneho vzťahu medzi ňou a jej právnou zástupkyňou. Porušovateľ predmetným uznesením

zasiahol do jej práva na súdnu ochranu a práva domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde.“.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konania

podľa , došlo k nemu podľa sťažovateľky tým, že krajský súd

„prihliadol v odvolacom konaní na skutočnosti, ktoré s predmetným konaním nesúvisia,

nakoľko podielová odmena nebola v časti trov konania na súde uplatňovaná, sa postavil

na stranu odporcu“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd Bratislava uznesením sp. zn. -237 zo dňa

30. 04. 2013 porušil základné právo Mgr. K. P. na súdnu ochranu, t. j. domáhať sa

zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

SR, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov podľa SR.

2. Mgr. K. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.

3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 331,15 €

(1 úkon právnej pomoci podľa vyhl. č. činí sumu 130,17 €,

2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81

Eur, 20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa

právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 25 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“)].

Ústavný súd preto ešte predtým, než pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je

povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú

vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované .

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu č. k. -237 z 30. apríla 2013 založená predovšetkým na jej presvedčení

o nesprávnosti právneho posúdenia veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľky (aj odporcu)

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -219 zo 17. septembra 2012, ktorým

okrem iného zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke z titulu náhrady trov právneho

zastúpenia sumu 10 912,42 € a z titulu ostatných rov konania sumu 42,84 €.

V odvolaní proti označenému prvostupňovému uzneseniu doručenému okresnému

súdu 22. októbra 2012 sťažovateľka „namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu v tých

položkách vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľky, ktoré jej nepriznal. Podľa

má poisťovateľ povinnosť nahradiť poškodenému všetky účelne

vynaložené náklady spojené s právnym zastupovaním pri vymáhaní náhrady škody

na zdraví. Na základe rokovania s protistranou došlo k odškodneniu bolestného a SSU

zo strany odporcu, preto sú to bezpochyby účelne vynaložené náklady. Navyše len jeden

úkon bol vykonaný pred začatím konania a ostatné dva úkony po jeho začatí. Nesprávne je

aj nepriznanie náhrady za podané sťažnosti pre nečinnosť súdu, čo je pomerne časovo

náročný úkon. Namietla aj správnosť nepriznania uplatnenej náhrady za cestovné

motorovým vozidlom spojené s účasťou navrhovateľky na súde, resp. na vyšetrení u znalca.

Súdu bolo známe, že navrhovateľka utrpela závažné poranenia hlavy. V čase pojednávania

súdu dňa 16. 6. 2006 bola navyše na materskej dovolenke a kojila 15-mesačné dieťa. Tieto

okolnosti si nesporne vyžadovali, aby necestovala hromadným dopravným prostriedkom,

ale osobným autom. Pri priznávaní trov konania navrhovateľke súd nemal vychádzať z vyhl.

č. o cestovných náhradách, ale zo , podľa ktorého

má navrhovateľka ako poškodená nárok na úhradu všetkých účelne vynaložených nákladov

spojených s právnym zastúpením. Účasť navrhovateľky pri úkonoch v súdnom konaní

pritom bola nevyhnutná.“.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka svojím odvolaním domáhala, aby

odvolací súd zmenil napadnutý výrok prvostupňového uznesenia a priznal jej náhradu trov

prvostupňového konania v sume 13 509,67 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume

603,22 €.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práv došlo v prvom rade tým, že napadnuté

uznesenie je (na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia) nedostatočne odôvodnené,

a zároveň označuje pokyn odvolacieho súdu o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu medzi

sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu (8 943,37 €) a sumou, ktorá jej bola priznaná

napadnutým rozhodnutím (10 912,42 €), za nerealizovateľný, spôsobujúci zmätočnosť

a nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia a prekračujúci rozsah oprávnenia rozhodovacej

činnosti súdu. Záver krajského súdu o neprípustnosti duplicitného priznania odmeny za tie

isté právne úkony právneho zástupcu, resp. o nemožnosti kombinovania zmluvnej a tarifnej

odmeny považuje sťažovateľka za neodôvodnený a svojvoľný.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza

z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom

vyplývajúceho z , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje

o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich

základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc

ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu

je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ).

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu

je síce z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým

by sa bolo o náhrade trov konania v právnej veci sťažovateľky právoplatne rozhodlo, ale

o rozhodnutie, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. -219

zo 17. septembra 2012 a vec bola vrátená tomuto na ďalšie konanie. Keďže o náhrade trov

konania nebolo dosiaľ s konečnou platnosťou rozhodnuté, konanie v tejto časti bude ďalej

pokračovať, čo znamená, že sťažovateľka si bude môcť svoje práva uplatňovať v ďalej

prebiehajúcom konaní.

Aj keď je sťažovateľka presvedčená, že „súd prvého stupňa v konečnom dôsledku

nemôže rozhodnúť len tak ako rozhodol, t. j. na základe predloženého vyúčtovania trov

konania a úkonov, ktoré sú uvedené v súdnom spise“, v prípade, že by to tak nebolo, môže

v plnom rozsahu uplatňovať svoje návrhy a argumenty uvedené v sťažnosti ústavnému súdu

aj v prípadnom odvolaní proti budúcemu rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania,

teda má k dispozícii procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského

súdu priamo v rámci prebiehajúceho konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného

uznesenia krajského súdu.

V následnom odvolacom konaní proti novému rozhodnutiu okresného súdu o trovách

konania bude preto plne v právomoci krajského súdu poskytnúť plnohodnotnú ochranu

právam sťažovateľky. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd v tomto štádiu konania nemá

právomoc na prerokovanie sťažnosti voči napadnutému uzneseniu.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou

súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a

), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne

).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného

súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu (, ).

Ústavný súd napriek záveru o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu sa s týmto uznesením oboznámil a zistil

nasledujúce skutočnosti:

Krajský súd v predmetnom uznesení, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu

č. k. -219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti, predovšetkým zdôraznil,

„že v občianskom súdnom konaní môže priznať náhradu trov konania účastníkom len

v súlade s ustanoveniami a podľa výsledku súdneho sporu“.

Vo vzťahu k nárokom odvodzovaným sťažovateľkou zo

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“), ktoré neboli pokryté náhradou priznanou podľa

procesných predpisov v súdnom konaní, krajský súd uviedol, že sa ich sťažovateľka môže

domáhať ako samostatného hmotnoprávneho nároku podľa , teda

osobitnou žalobou. To isté podľa krajského súdu platí, aj pokiaľ ide o nároky, ktoré

vyplývajú z úkonov sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne pred začatím súdneho

konania alebo mimo jeho rámca.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, že má nárok

na duplicitnú odmenu za tie isté úkony právnej služby, a to samostatne podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a samostatne podľa Krajský

súd ďalej argumentoval tým, že „Duplicitné priznanie odmeny za tie isté úkony právneho

zástupcu je neprípustné a nevyplýva ani z výkladu , vyhl. č. ,

o možnosti kombinovania spôsobov zmluvnej odmeny podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Zákon v tomto znení nepochybne mal na mysli, že je možná kombinácia výlučne zmluvnej

odmeny buď podľa počtu hodín, alebo paušálnou sumou, alebo podielom na hodnote veci.

Výklad právnej zástupkyne navrhovateľky, že to pripúšťa kombinovanie zmluvnej a tarifnej

odmeny, nemá žiadny právny základ. V tejto časti odvolací súd vyhodnotil odvolanie

navrhovateľky za nedôvodné a neprihliadal naň.“.

Podľa krajského súdu „Prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie

v zamietajúcej časti trov konania. Navrhovateľka namieta, že dve rokovania s protistranou

boli až po začatí súdneho konania, pričom nie je zistiteľné, prečo ich súd považoval

za neúčelné. V tejto súvislosti bude potrebné vysporiadať sa s námietkou odporcu, že za tie

isté úkony (vykonané od 24. 2. 2004 do 12. 3. 2010 si právna zástupkyňa ako účelne

vynaložené náklady vyčíslila sumu len vo výške 8 943,37 € vo faktúre, ktorú jej

navrhovateľka preplatila dňa 17. 5. 2010, je potrebné preto odôvodniť rozdiel medzi touto

sumou a sumou, ktorá bola navrhovateľke priznaná napadnutým rozhodnutím vo výške

10 912,42 Eur.“.

Krajský súd prvostupňovému súdu taktiež vytkol, že vo vzťahu k nepriznaným

cestovným nákladom sťažovateľky odôvodnil svoje rozhodnutie len právnou úpravou,

pričom sa nevysporiadal s tým, či vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky a materskú

dovolenku neboli splnené podmienky § 74 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,

krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov a na súdom

vyžiadané úkony nebolo potrebné, aby sťažovateľka cestovala osobným motorovým

vozidlom.

Na základe uvedeného odvolací súd podľa uznesenie

okresného súdu č. k. -219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti zrušil,

konštatujúc, že jeho nedostatočným odôvodnením bola účastníkom konania odňatá možnosť

konať pred súdom, a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre

vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie v súlade s , k záveru, že táto jej argumentácia neobstojí.

Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.

Náležite pritom ozrejmil, ako dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení prvostupňového

uznesenia, čím malo dôjsť vo vzťahu k účastníkom konania k odňatiu možnosti konať pred

súdom. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré

majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia je preto ústave udržateľné

a spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces.

Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ďalej tvrdí, že je založené

na nesprávnej interpretácii vyhlášky č.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(m. m. , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia

skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie

všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(, ). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu

môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho

prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr. ,

, , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Ústavný súd musí mať tiež na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach

podľa je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie

jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. ,

). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých

smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného

pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred

všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov

aplikácie práva a , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd.

Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľky išlo o taký prípad, v ktorom by

krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský

súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak

obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie

je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom

a požiadavkám sťažovateľky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú tak

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by

mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

).

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia

porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky. Sťažnosť by preto bolo možné

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú

aj v prípade, že by ústavný súd nedospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd

rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013