Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 618/2013
PDF · 337.75 KB
No categories available
IV. ÚS 618/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 603/2012-237
z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. K. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta
2013 doručená sťažnosť Mgr. K. P. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“
alebo „odvolací súd“) č. k. 14 Co 603/2012-237 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľka sa žalobou podanou na
Okresný súd Bratislava I dňa 26. 02. 2004 domáhala náhrady škody titulom náhrady za
bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, nakoľko v dôsledku dopravnej, ktorú
spôsobil J. H., utrpela ťažké poškodenie zdravia. V dôsledku úrazu, ktorý utrpela
sťažovateľka vo veku 24 rokov, utrpela okrem iného aj zohyzdenie tváre vzniknuté
v dôsledku skalpácie hlavy, ako aj obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice, poruchy zraku
a objavil sa u nej postkomočný syndróm a prežitý šok ovplyvnil aj jej celkový duševný stav.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 8 C 285/2004-170 zo dňa 12. 03. 2010,
t. j. po 6 rokoch od podania návrhu rozhodol a priznal sťažovateľke odškodné vo výške
37.577,18 €, pričom o trovách konania rozhodol samostatným uznesením sp. zn.
8 C 285/2004-219 dňa 17. 09. 2012 po tom, čo rozhodnutie vo veci samej nadobudlo
právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7 Co 248/2010-
209 zo dňa 10. 04. 2012. Súd prvého stupňa priznal sťažovateľke náhradu trov konania
vo výške 10.912,42 €, nakoľko rozhodnutie o výške súdom priznaného plnenia záviselo
od výsledkov znaleckého dokazovania. Voči uzneseniu o trovách konania podali odvolanie
obaja účastníci konania, pričom Krajský súd Bratislava – porušovateľ uznesením sp. zn.
14 Co 603/2012-237 zo dňa 30. 04. 2013 napadnuté uznesenie o trovách konania zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala odvolanie voči uzneseniu o trovách
konania len voči položkám, ktoré jej neboli priznané.
Odporca svoje odvolanie opieral o tú skutočnosť, že sťažovateľka mala právnej
zástupkyni na základe faktúry č. 9/2000 uhradiť dňa 17. 05 2010 zmluvnú odmenu v sume
8.943,37 €, a preto mohol právnej zástupkyni vzniknúť nárok na náhradu trov konania len
v tejto výške t. j. 8.943,37 € a nie v súdom priznanej sume 10.912,42 €. Sťažovateľka sa
k odvolaniu odporcu vyjadrila a poukázala na tú skutočnosť, že v zmysle vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. mala s právnou zástupkyňou uzatvorenú dohodu o právnej pomoci, pričom
v zmysle § 3 ods. 2 môže byť zmluvná odmena určená i kombinovane, pričom v jej prípade
išlo o kombinovanú odmenu, ktorá pozostáva z odmeny podielovej, a to vo výške 20 %
z vyplatenej sumy, t. j. 8.943,37 € a odmeny tarifnej, o ktorej v zmysle § 140 a nasl. OSP
rozhodne v konečnom rozhodnutí, pričom súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania
v sume 10.912,42 €.
Obaja účastníci žiadali, aby súd zmenil uznesenie o trovách konania, pričom
odporca žiadal priznať sťažovateľke len zmluvnú odmenu vo výške 8.943,37 €
a sťažovateľka požadoval priznať plnú uplatnenú sumu trov konania spočívajúcej v tarifnej
odmene vo výške 13.509,67 €.
Porušovateľ po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky
a odporcu je čiastočne dôvodné, a sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia v napadnutej
časti v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pretože nedostatočným odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, a preto
vrátil veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej
v petite sťažnosti označené práva, tvrdiac, že na zrušenie prvostupňového uznesenia
č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 neexistovali relevantné dôvody, pretože toto
uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) bolo podľa nej dostatočne
odôvodnené a je z neho jednoznačne zrejmé, ako súd prvého stupňa rozhodol. Pokiaľ
krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril názor o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu
medzi sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu [8 943,37 € (ktorú jej sťažovateľka
uhradila)] a sumou, ktorá bola sťažovateľke priznaná napadnutým rozhodnutím
(10 912,42 €), považuje sťažovateľka „takýto pokyn súdu za zmätočný, ale
aj nerealizovateľný, nakoľko súd prvého stupňa pri priznávaní trov konania postupuje
v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, ktorý v zmysle § 151 OSP rozhoduje o trovách
konania na návrh účastníka konania, pričom ten ich je povinný vyčísliť do 3 dní
od vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľka si riadne a včas vyčíslila trovy konania, ktoré jej
v konaní vznikli, pričom pri vyčíslení trov konania postupovala v súlade s vyhláškou
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
v zmysle ktorej je upravená i tarifná odmena, a to v § 9 cit. vyhlášky. Sťažovateľka presne
vyčíslila v zmysle citovanej vyhlášky všetky úkony právnej pomoci, ktoré jej boli právnou
zástupkyňou poskytnuté a ktoré sú nepochybné zo súdneho spisu, súd prvého stupňa
podrobil predložené vyčíslenie trov kontrole a priznal sťažovateľke trovy konania, ktoré
predstavujú tarifnú odmenu za právne zastúpenie. Sťažovateľke nie je zrejmé, prečo by mal
súd prvého stupňa skúmať rozdiel medzi sumou 8.943,37 € a sumou 10.912,42 €, ako
uvádza porušovateľ vo svojom odôvodnení.“.
Úlohou súdu rozhodujúceho o trovách konania je podľa sťažovateľky iba
preskúmanie toho, či trovy konania vyčíslené účastníkom konania boli skutočné a v súlade
s ustanoveniami o tarifnej odmene advokátov v zmysle § 9 a nasl. vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z. z.“).
Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo sa v napadnutom uznesení používa slovné
spojenie „duplicitný nárok na odmenu“ za tie isté úkony právnej služby, keďže ona si
neuplatnila žiadne duplicitné nároky. Konštatáciu krajského súdu, že „kombinovanie
zmluvnej a tarifnej odmeny nemá žiaden právny základ“, považuje sťažovateľka
za svojvoľný výklad vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012
pokladá sťažovateľka aj za neefektívny postup, zbytočne predlžujúci už aj tak neprimerane
dlhé súdne konanie, pretože súd prvého stupňa nemôže podľa nej rozhodnúť len tak, ako už
rozhodol, „t. j. na základe predbežného vyúčtovania trov konania a úkonov, ktoré sú
uvedené v súdnom spise“. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, sťažovateľka
ho pokladá „za svojvoľné, zmätočné a nezrozumiteľné, nakoľko porušovateľ v odvolacom
konaní posudzoval podielovú odmenu, ktorá bola uplatnená výlučne u odporcu a nie
v súdnom konaní, pričom príkazom súdu prvého stupňa, aby skúmal súvislosť medzi
podielovou a tarifnou odmenou, pociťuje sťažovateľka aj za zásah do jej súkromno-
právneho vzťahu medzi ňou a jej právnou zástupkyňou. Porušovateľ predmetným uznesením
zasiahol do jej práva na súdnu ochranu a práva domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde.“.
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konania
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, došlo k nemu podľa sťažovateľky tým, že krajský súd
„prihliadol v odvolacom konaní na skutočnosti, ktoré s predmetným konaním nesúvisia,
nakoľko podielová odmena nebola v časti trov konania na súde uplatňovaná, sa postavil
na stranu odporcu“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jej
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd Bratislava uznesením sp. zn. 14 Co 603/2012-237 zo dňa
30. 04. 2013 porušil základné právo Mgr. K. P. na súdnu ochranu, t. j. domáhať sa
zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
2. Mgr. K. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.
3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 331,15 €
(1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €,
2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81
Eur, 20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa
právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 25 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“)].
Ústavný súd preto ešte predtým, než pristúpi k vecnému posúdeniu sťažnosti, je
povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú
vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom súde.
Podstatou sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského
súdu č. k. 14 Co 603/2012-237 z 30. apríla 2013 založená predovšetkým na jej presvedčení
o nesprávnosti právneho posúdenia veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľky (aj odporcu)
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012, ktorým
okrem iného zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľke z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia sumu 10 912,42 € a z titulu ostatných rov konania sumu 42,84 €.
V odvolaní proti označenému prvostupňovému uzneseniu doručenému okresnému
súdu 22. októbra 2012 sťažovateľka „namietala nesprávnosť rozhodnutia súdu v tých
položkách vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľky, ktoré jej nepriznal. Podľa
zákona č. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ povinnosť nahradiť poškodenému všetky účelne
vynaložené náklady spojené s právnym zastupovaním pri vymáhaní náhrady škody
na zdraví. Na základe rokovania s protistranou došlo k odškodneniu bolestného a SSU
zo strany odporcu, preto sú to bezpochyby účelne vynaložené náklady. Navyše len jeden
úkon bol vykonaný pred začatím konania a ostatné dva úkony po jeho začatí. Nesprávne je
aj nepriznanie náhrady za podané sťažnosti pre nečinnosť súdu, čo je pomerne časovo
náročný úkon. Namietla aj správnosť nepriznania uplatnenej náhrady za cestovné
motorovým vozidlom spojené s účasťou navrhovateľky na súde, resp. na vyšetrení u znalca.
Súdu bolo známe, že navrhovateľka utrpela závažné poranenia hlavy. V čase pojednávania
súdu dňa 16. 6. 2006 bola navyše na materskej dovolenke a kojila 15-mesačné dieťa. Tieto
okolnosti si nesporne vyžadovali, aby necestovala hromadným dopravným prostriedkom,
ale osobným autom. Pri priznávaní trov konania navrhovateľke súd nemal vychádzať z vyhl.
č. 543/2005 Z. z. o cestovných náhradách, ale zo zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého
má navrhovateľka ako poškodená nárok na úhradu všetkých účelne vynaložených nákladov
spojených s právnym zastúpením. Účasť navrhovateľky pri úkonoch v súdnom konaní
pritom bola nevyhnutná.“.
V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka svojím odvolaním domáhala, aby
odvolací súd zmenil napadnutý výrok prvostupňového uznesenia a priznal jej náhradu trov
prvostupňového konania v sume 13 509,67 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume
603,22 €.
Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práv došlo v prvom rade tým, že napadnuté
uznesenie je (na rozdiel od prvostupňového rozhodnutia) nedostatočne odôvodnené,
a zároveň označuje pokyn odvolacieho súdu o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu medzi
sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu (8 943,37 €) a sumou, ktorá jej bola priznaná
napadnutým rozhodnutím (10 912,42 €), za nerealizovateľný, spôsobujúci zmätočnosť
a nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia a prekračujúci rozsah oprávnenia rozhodovacej
činnosti súdu. Záver krajského súdu o neprípustnosti duplicitného priznania odmeny za tie
isté právne úkony právneho zástupcu, resp. o nemožnosti kombinovania zmluvnej a tarifnej
odmeny považuje sťažovateľka za neodôvodnený a svojvoľný.
Ústavný súd v prvom rade uvádza, že pri svojej rozhodovacej činnosti vychádza
z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom
vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje
o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich
základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc
ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu
je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov
(m. m. IV. ÚS 236/07).
V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu
je síce z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým
by sa bolo o náhrade trov konania v právnej veci sťažovateľky právoplatne rozhodlo, ale
o rozhodnutie, ktorým bolo zrušené uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219
zo 17. septembra 2012 a vec bola vrátená tomuto na ďalšie konanie. Keďže o náhrade trov
konania nebolo dosiaľ s konečnou platnosťou rozhodnuté, konanie v tejto časti bude ďalej
pokračovať, čo znamená, že sťažovateľka si bude môcť svoje práva uplatňovať v ďalej
prebiehajúcom konaní.
Aj keď je sťažovateľka presvedčená, že „súd prvého stupňa v konečnom dôsledku
nemôže rozhodnúť len tak ako rozhodol, t. j. na základe predloženého vyúčtovania trov
konania a úkonov, ktoré sú uvedené v súdnom spise“, v prípade, že by to tak nebolo, môže
v plnom rozsahu uplatňovať svoje návrhy a argumenty uvedené v sťažnosti ústavnému súdu
aj v prípadnom odvolaní proti budúcemu rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania,
teda má k dispozícii procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského
súdu priamo v rámci prebiehajúceho konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného
uznesenia krajského súdu.
V následnom odvolacom konaní proti novému rozhodnutiu okresného súdu o trovách
konania bude preto plne v právomoci krajského súdu poskytnúť plnohodnotnú ochranu
právam sťažovateľky. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd v tomto štádiu konania nemá
právomoc na prerokovanie sťažnosti voči napadnutému uzneseniu.
Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd ďalej uvádza, že rozhodovanie o náhrade trov konania je súčasťou
súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1
ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1
ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno
domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného
súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu (II. ÚS 140/2012, IV. ÚS 206/2013).
Ústavný súd napriek záveru o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu sa s týmto uznesením oboznámil a zistil
nasledujúce skutočnosti:
Krajský súd v predmetnom uznesení, ktorým zrušil uznesenie okresného súdu
č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti, predovšetkým zdôraznil,
„že v občianskom súdnom konaní môže priznať náhradu trov konania účastníkom len
v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a podľa výsledku súdneho sporu“.
Vo vzťahu k nárokom odvodzovaným sťažovateľkou zo zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), ktoré neboli pokryté náhradou priznanou podľa
procesných predpisov v súdnom konaní, krajský súd uviedol, že sa ich sťažovateľka môže
domáhať ako samostatného hmotnoprávneho nároku podľa zákona č. 381/2001 Z. z., teda
osobitnou žalobou. To isté podľa krajského súdu platí, aj pokiaľ ide o nároky, ktoré
vyplývajú z úkonov sťažovateľky, resp. jej právnej zástupkyne pred začatím súdneho
konania alebo mimo jeho rámca.
Odvolací súd sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, že má nárok
na duplicitnú odmenu za tie isté úkony právnej služby, a to samostatne podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a samostatne podľa zákona č. 381/2001 Z. z. Krajský
súd ďalej argumentoval tým, že „Duplicitné priznanie odmeny za tie isté úkony právneho
zástupcu je neprípustné a nevyplýva ani z výkladu § 2 ods. 2, 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z.,
o možnosti kombinovania spôsobov zmluvnej odmeny podľa odseku 2 tohto ustanovenia.
Zákon v tomto znení nepochybne mal na mysli, že je možná kombinácia výlučne zmluvnej
odmeny buď podľa počtu hodín, alebo paušálnou sumou, alebo podielom na hodnote veci.
Výklad právnej zástupkyne navrhovateľky, že to pripúšťa kombinovanie zmluvnej a tarifnej
odmeny, nemá žiadny právny základ. V tejto časti odvolací súd vyhodnotil odvolanie
navrhovateľky za nedôvodné a neprihliadal naň.“.
Podľa krajského súdu „Prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie
v zamietajúcej časti trov konania. Navrhovateľka namieta, že dve rokovania s protistranou
boli až po začatí súdneho konania, pričom nie je zistiteľné, prečo ich súd považoval
za neúčelné. V tejto súvislosti bude potrebné vysporiadať sa s námietkou odporcu, že za tie
isté úkony (vykonané od 24. 2. 2004 do 12. 3. 2010 si právna zástupkyňa ako účelne
vynaložené náklady vyčíslila sumu len vo výške 8 943,37 € vo faktúre, ktorú jej
navrhovateľka preplatila dňa 17. 5. 2010, je potrebné preto odôvodniť rozdiel medzi touto
sumou a sumou, ktorá bola navrhovateľke priznaná napadnutým rozhodnutím vo výške
10 912,42 Eur.“.
Krajský súd prvostupňovému súdu taktiež vytkol, že vo vzťahu k nepriznaným
cestovným nákladom sťažovateľky odôvodnil svoje rozhodnutie len právnou úpravou,
pričom sa nevysporiadal s tým, či vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky a materskú
dovolenku neboli splnené podmienky § 74 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,
krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov a na súdom
vyžiadané úkony nebolo potrebné, aby sťažovateľka cestovala osobným motorovým
vozidlom.
Na základe uvedeného odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP uznesenie
okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti zrušil,
konštatujúc, že jeho nedostatočným odôvodnením bola účastníkom konania odňatá možnosť
konať pred súdom, a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 OSP, k záveru, že táto jej argumentácia neobstojí.
Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka v odvolaní nastolila.
Náležite pritom ozrejmil, ako dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení prvostupňového
uznesenia, čím malo dôjsť vo vzťahu k účastníkom konania k odňatiu možnosti konať pred
súdom. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré
majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia je preto ústave udržateľné
a spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.
Sťažovateľka vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ďalej tvrdí, že je založené
na nesprávnej interpretácii vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani
ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia
skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie
všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu
môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto pripomína, že jeho
prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je aj prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (m. m. napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd musí mať tiež na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného
rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie
jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08,
IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých
smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej nezákonnosti alebo procesného
pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred
všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov
aplikácie práva a ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených
základných práv alebo slobôd.
Iba to, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.
Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľky išlo o taký prípad, v ktorom by
krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský
súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak
obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie
je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom
a požiadavkám sťažovateľky.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú tak
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by
mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08,
Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia
porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky. Sťažnosť by preto bolo možné
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
aj v prípade, že by ústavný súd nedospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013