Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 140/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. P. K., H., zastúpeného advokátkou Mgr. J. K.,

Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a ,

a 2 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo

podľa uznesením Okresného súdu Brezno

č. k. -137 z 10. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -146 z 2. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2012

doručená sťažnosť MUDr. P. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a 2 , práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením

Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. -137 z 10. novembra

2011 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co

322/2011-146 z 2. februára 2012 a ktorou žiada vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 a uznesením Okresného súdu Brezno

sp. zn. -137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa

2. 2. 2012 a uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. -137 zo dňa 10. 11. 2011

porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 a uznesením Okresného súdu Brezno

sp. zn. -137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 a uznesením Okresného súdu Brezno

sp. zn. -137 zo dňa 10. 11. 2011 porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1716 eur. Krajský súd

v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného

súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 1716 eur

na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 2. 2. 2012 a uznesenie Okresného súdu Brezno sp. zn. -137 zo dňa

10. 11. 2011 zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Brezno na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 € na účet jeho právneho zástupcu Mgr. J. K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu. (Za dva úkony právnej služby vykonané príprava a prevzatie

veci a písomné vyhotovenie sťažnosti patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 2 x 127,16 € a 2 x režijný paušál po

7,63 €. Spolu predstavuje zákonný nárok na trovy sumu 269,58 €.)

Alternatívne

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa rovnosti a zákazu diskriminácie, podľa čl. 12 ods. 1 a 2

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo dňa 2. 2. 2012 porušené bolo.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie

sťažovateľovi vo výške 1716 eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo dňa 2. 2. 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 269,58 € na účet ich právneho zástupcu Mgr. J. K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako zo sťažnosti sťažovateľa, z jej príloh a obsahu spisu okresného súdu

sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti

vyplýva, sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným súdom

pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal proti P. K., so sídlom v B. (ďalej len

„žalovaný“), návrhom doručeným okresnému súdu 21. decembra 2005 zaplatenia sumy

35 500 Sk (1 178,38 €) s úrokom z omeškania 17,6 % ročne od 24. decembra 2003 do

zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu sťažovateľ odôvodnil s tým, že na základe

objednávky č. A 001504 zo 4. septembra 2000 sa žalovaný zaviazal sťažovateľovi dodať a

zmontovať hliníkové rolety a sekanú bránu špecifikované v objednávke. Sťažovateľ zaplatil

za objednaný tovar žalovanému zálohu v sume 48 000 Sk v hotovosti 4. septembra 2000, o

čom mu žalovaný vydal príjmový pokladničný doklad. Následne došlo medzi sťažovateľom

a žalovaným k dohode o zmene predmetu objednávky tak, že namiesto hliníkových žalúzií

dodá žalovaný sťažovateľovi štyri drevené vnútorné dvere. Dodávku a montáž si žalovaný

vyúčtoval faktúrou č. A 4141 na sumu 26 603,50 Sk so splatnosťou 4. novembra 2004,

ktorú sťažovateľ uhradil. Následne vystavil žalovaný sťažovateľovi faktúru č. 2001/146 na

sumu 41 400 Sk za dodávku drevených žalúzií, ktorú sťažovateľ tiež uhradil, a faktúrou č.

2002/171 za dodávku brány, ktorú sťažovateľ uhradil cez hypotekárny úver. Žalovaný

nezapočítal na vystavené faktúry sťažovateľom zaplatenú zálohu a uznal svoj záväzok vo

výške 35 500 Sk na objednávke ako zostávajúcu zálohu. Žalovaný sa tým na úkor

sťažovateľa bezdôvodne obohatil a sťažovateľ sa podanou žalobou domáha od žalovaného

vydania tohto bezdôvodného obohatenia.

Žalovaný vystavil sťažovateľovi 3. marca 2006 (teda po začatí konania) faktúru

č. A 60022 splatnú 17. marca 2006 na sumu 30 744 Sk za 10 ks žalúzií. Sťažovateľ túto

faktúru neuhradil, jednostranne na túto pohľadávku započítal časť sumy uplatňovanej

v konaní pred súdom. Žalovaný zápočet neuznal a na okresnom súde podal samostatnú

žalobu proti sťažovateľovi o zaplatenie sumy 30 744 Sk, na základe ktorej sa pred okresným

súdom vedie konanie sp. zn. .

Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -84

z 15. apríla 2009 tak, že žalobu zamietol a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy

konania. Z vykonaného dokazovania považoval totiž za preukázané, že sťažovateľ odstúpil

od pôvodnej objednávky (potom, keď zmenil farbu objednaných žalúzií a žalovaný nebol

schopný požiadavke vyhovieť). Podpisom objednávky zo 4. septembra 2000 sa však

zaviazal sťažovateľ pre takýto prípad ponechať zaplatenú zálohu žalovanému ako zmluvné

odstupné, čo okresný súd posúdil ako dojednanie o zmluvnej pokute podľa § 544 a nasl.

. Pokiaľ si preto žalovaný žalovanú sumu ponechal, nevzniklo mu

tým bezdôvodné obohatenie.

Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením č. k. -101

z 9. septembra 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -123 z 12. novembra

2010 tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi sumu 157,87 € s úrokom

z omeškania 7 % ročne od 26. marca 2006 do zaplatenia, v prevyšujúcej časti žalobu

zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. Považoval

za preukázané, že preddavok zaplatený sťažovateľom vo výške 48 000 Sk žalovaným

skutočne zúčtovaný nebol a sťažovateľ mal právo na jeho vrátenie. Keďže následne

(17. marca 2006) riadne započítal sťažovateľ túto svoju pohľadávku na pohľadávku

žalovaného z faktúry č. A 60022 na sumu 30 744 Sk, v tejto časti pohľadávka sťažovateľa

zanikla. Okresný súd preto vyhovel žalobe iba čo sa týka prevyšujúcej sumy jeho

pohľadávky voči žalovanému, t. j. v sume 157, 87 € (a aj pokiaľ ide úrok z omeškania

z tejto sumy v zákonnej výške). Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil okresný súd

poukazom na (ďalej aj „OSP“), pričom

uviedol, že navrhovateľ bol v časti neúspešný.

Vo výrokoch o čiastočnom vyhovení žalobe a jej čiastočnom zamietnutí nadobudol

rozsudok okresného súdu právoplatnosť 6. decembra 2010.

Proti výroku o náhrade trov konania rozsudku č. k. -123 z 12. novembra

2010 podal 24. novembra 2010 sťažovateľ odvolanie. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok

okresného súdu v napadnutom výroku zmeniť tak, že sťažovateľovi bude priznaná plná

náhrada trov konania.

Krajský súd uznesením č. k. -81 zo 4. apríla 2011 rozsudok okresného

súdu vo výroku o náhrade trov konania zrušil a v tejto časti mu vec vrátil na ďalšie konanie.

O náhrade trov konania okresný súd rozhodol uznesením č. k. -137

z 10. novembra 2011 tak, že sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania

v sume 468,12 €. Okresný súd poukázal na ustanovenie a príslušné

ustanovenia advokátskej tarify.

Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie sťažovateľ. Navrhol napadnuté uznesenie

zmeniť a priznať mu plnú náhradu trov konania z dôvodov zhodných s tými, ktoré uviedol

už v predchádzajúcom odvolaní.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -146

z 2. februára 2012 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne

s tým, že sťažovateľ je povinný žalovanému zaplatiť trovy konania advokátovi JUDr. R. G.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že zaviazal sťažovateľa uhradiť

žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu sumu 120,90 €.

Uznesenie krajského súdu č. k. -146 z 2. februára 2012 v spojení

s uznesením okresného súdu č. k. -137 z 10. novembra 2011 nadobudlo

právoplatnosť 14. marca 2012.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnil sťažovateľ namietané porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, a 2 , práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa uznesením

okresného súdu č. k. -137 z 10. novembra 2011 a uznesením krajského súdu

č. k. -146 z 2. februára 2012 tým, že oba všeobecné súdy nevzali do úvahy

skutočnosť, že aj napriek započítaniu pohľadávky žalovaný konanie naťahoval,

neprihliadali na účelnosť a hospodárnosť konania, a neprihliadli tým na zavinenie

žalovaného. Navyše, oba súdy nedali odpoveď na otázku, prečo takto postupovali a prečo

dospeli k záveru, že sťažovateľ nebol úspešný v konaní v celom rozsahu, keď započítanie

pohľadávky sťažovateľom nemôže byť predsa v jeho neprospech. Svoje rozhodnutia oba

všeobecné súdy precízne neodôvodnili a nedali odpoveď na všetky sťažovateľom namietané

skutočnosti. Tým, že nerešpektovali zásadu pomeru úspechu a neúspechu účastníkov

konania, porušili právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Oba súdy sa s posúdením

úspechu vo veci vysporiadali arbitrárne, neprihliadli na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k

uplatneniu práva na súde, a ich postoj v konaní. Ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku o náhrade trov konania aplikovali všeobecné súdy spôsobom, ktorý poprel ich účel

a zmysel. Na jednej strane akceptovali započítanie po podaní žaloby, na druhej strane

nepriznali náhradu trov konania sťažovateľovi. Sťažovateľ utrpel majetkovú ujmu platením

trov konania žalovanému aj napriek tomu, že podal dôvodnú žalobu, teda iba preto, že

uplatnil svoje základné právo. Tým porušili oba súdy aj princíp rovnosti zbraní, ak napriek

uvedenému sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznali, a naopak, sťažovateľa zaviazali

trovy žalovanému uhradiť.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa o porušení jeho základných práv uznesením

okresného súdu č. k. -137 z 10. novembra 2011 a uznesením krajského súdu

č. k. -146 z 2. februára 2012 je jeho presvedčenie o nesprávnosti právneho

posúdenia veci oboma všeobecnými súdmi. Ako totiž z petitu sťažnosti vyplýva, sťažnosť

sťažovateľa smeruje jednak proti uzneseniu okresného súdu č. k. -137

z 10. novembra 2011 a jednak uzneseniu krajského súdu č. k. -146

z 2. februára 2012.

1. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

uzneseniu okresného súdu č. k. -137 z 10. novembra 2011.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú

splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru,

že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach

porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie

jeho postupu zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu.

Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k.

-146 z 2. februára 2012. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému

patrí právomoc posúdiť, či odvolanie žalovaného bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a , a 2 ,

práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva

na vlastníctvo podľa uznesením okresného súdu č. k. -137

z 10. novembra 2011, a to z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Odlišná je situácia v súvislosti s tou časťou sťažnosti, ktorá sa týka uznesenia

krajského súdu č. k. -146 z 2. februára 2012. Sťažovateľ tvrdil, že týmto

rozhodnutím bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a , a 2 , právo na spravodlivý súdny proces

podľa dohovoru a základné právo na vlastníctvo podľa

z dôvodu, že rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, je založené na ústavne nekonformnej

aplikácii ustanovení o náhrade trov konania, žalovaný bol

na úkor sťažovateľa favorizovaný a v konečnom dôsledku sťažovateľ nielenže nezískal

trovy konania, na ktorých náhradu mal právo, ale naopak, je povinný sám uhradiť trovy

konania žalovanému.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesenie č. k. -146 z 2. februára 2012 odôvodnil takto:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa a bez

nariadenia pojednávania podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd vychádzajúc z výsledku konania správne

rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. ods. tak, že náhradu trov pomerne

rozdelil. Navrhovateľ mal v konaní úspech len vo výške 13,40%, odporca bol úspešný

v 86,60%. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 73,20%. Okresný súd navrhovateľovi

z vypočítanej odmeny za právne zastupovanie 639,51 EUR správne priznal sumu 468,12 €.

Z napadnutého uznesenia je dostatočne zrejmé na základe čoho okresný súd rozhodol

o náhrade trov konania. Rozhodnutie okresného súd je riadne odôvodnené, presvedčivé,

spĺňa náležitosti ustanovenia . Z rozhodnutia vyplýva, za ktoré úkony

právnej služby priznal okresný súd právnemu zástupcovi navrhovateľa odmenu podľa

príslušných ustanovení vyhl. č. o odmenách a náhradách advokátov

za právne zastúpenie a za ktoré úkony mu náhradu nepriznal a z akého dôvodu. Z úkonov,

za ktoré odmenu priznal išlo o účelne vynaložené náklady.

Z uvedených dôvodov odvolací súd nemohol považovať odvolanie navrhovateľa

za dôvodné a preto napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

... Krajský súd uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil s tým,

že navrhovateľ je povinný trovy právneho zastúpenia odporcu zaplatiť jeho advokátovi

JUDr. R. G., pretože takto to ukladá ust. .“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne

neodôvodnil svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa

neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní

nastolil. Vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že správne okresný súd vec právne posúdil,

ak vychádzal z pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania. Krajský súd neponechal

bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu ďalej tvrdil, že tento je založený

na nesprávnej aplikácii ustanovenia .

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť

mieru úspechu strán podľa a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom

rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom

na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Z uvedeného je zrejmé, že vo veci sťažovateľa postupom a rozhodnutím krajského

súdu nedošlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

V prípade sťažovateľa nešlo o prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým

postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd naopak dôsledne

zvažujúc nielen dôvody prvostupňového rozhodnutia, ale aj odvolacie argumenty

sťažovateľa poskytol napokon ochranu žalovanému, keď mu priznal právo na náhradu rov

konania v situácii, keď bol v konaní proti sťažovateľovi úspešný, v miere, v akej to správne

ustálili všeobecné súdy.

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že uznesením krajského súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa preto

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľ v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu opierajúc sa o tie

isté dôvody, ktorými namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namieta aj porušenie svojho základného práva podľa

v spojení s a 2 .

Podľa v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo

orgánmi verejnej správy sú si všetci účastníci rovní.

Podľa prvej vety ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti

i právach.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením

rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Vychádzajúc z tejto interpretácie a 2 a a po posúdení

sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi týmto rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených

práv.

Z uvedeného vyplýva, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa . Ústavný súd preto aj

v tejto časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o sťažovateľom tvrdené porušenie uznesením krajského

súdu, hoci sťažovateľ podrobnejšie v sťažnosti neodôvodnil toto svoje tvrdenie, z obsahu

sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ zrejme vychádza z toho, že vo vzťahu k náhrade trov

konania mal legitímnu nádej na ich zaplatenie od žalovaného, pretože podľa jeho názoru

na ich zaplatenie boli splnené všetky zákonné podmienky.

Podľa má každý právo vlastniť majetok.

Toto tvrdenie sťažovateľa by mohlo byť správne, avšak iba v prípade, ak by vo veci

sťažovateľa boli zákonom ustanovené podmienky na priznanie náhrady trov konania proti

žalovanému skutočne splnené. Ako už ale bolo uvedené vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa

o porušení , ústavný súd je toho názoru, že všeobecné súdy správne

aplikovali ustanovenia o náhrade trov konania, keď dospeli

k záveru, že právo na ich náhradu v pomernej výške patrí iba žalovanému. V situácii, keď

zákonné podmienky na priznanie náhrady trov konania neboli splnené, nemožno uvažovať

ani o legitímnej nádeji sťažovateľa na ich nadobudnutie. Sťažovateľ nemohol v čase

vydania rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok

očakávať, že mu náhrada trov konania bude priznaná, ak nesplnil zákonom ustanovené

podmienky. Z uvedených dôvodov sťažovateľovi nepatrila podľa názoru ústavného súdu ani

legitímna nádej na nadobudnutie majetku, a preto nedošlo rozhodnutím krajského súdu

k porušeniu jeho práva garantovaného v .

Pokiaľ naopak všeobecné súdy sťažovateľa zaviazali na náhradu trov konania

žalovanému, aj v tomto prípade je vylúčené, aby takýmto rozhodnutím bolo porušené jeho

právo vlastniť majetok, a to z obdobných dôvodov, aké sú uvedené, teda najmä preto, že

túto povinnosť uložil sťažovateľovi všeobecný súd v súlade so zákonom ustanovenými

pravidlami a v zákonnej výške. Uložením povinnosti nahradiť trovy občianskeho súdneho

konania v súlade so zákonom žalobcovi v prospech žalovaného, ktorý v konaní dosiahol

väčšiu mieru úspechu, nemožno považovať za porušenie základného práva na vlastníctvo.

Napadnutým rozhodnutím krajského súdu preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva

sťažovateľov garantovaného pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným rozhodnutím krajského súdu a základným právom, ktorého porušenie sa

namietalo a z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2012