Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 206/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. R. a Š. R., obaja bytom B., zastúpených Advokátskou

kanceláriou JUDr. E. S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. E. S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl.

46 ods. 1 , ako aj práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

sp. zn. z 27. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 19. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. R. a Š. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2013

doručená sťažnosť E. R. a Š. R., obaja bytom B. B. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),

zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. E. S., s. r. o., konajúcou prostredníctvom

konateľky a advokátky JUDr. E. S., vo veci namietaného porušenia ich základných práv

podľa a 4 a (ďalej len „“), ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 19. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že predmetom konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. je rozhodovanie o návrhu navrhovateľov v 1. až

19. rade z 27. apríla 2012 (ďalej len „návrh“), ktorým sa domáhajú proti sťažovateľom ako

odporcom práva prechodu pešo, osobným a nákladným motorovým vozidlom cez pozemky

nachádzajúce sa v katastrálnom území R. a bližšie špecifikované v samotnom návrhu.

Navrhovatelia v návrhu uviedli, že 25. apríla 1986 bola na ustanovujúcej členskej schôdzi

Základnej organizácie slovenského zväzu záhradkárov zriadená Záhradkárska osada S.

(ďalej len „záhradkárska osada“), pričom na vstup do tejto záhradkárskej osady bola

zriadená vstupná brána na účely vjazdu motorovými vozidlami a malá bránka na vstup osôb,

ako aj cesta, ktorá viedla cez pozemky všetkých členov tejto osady. Navrhovatelia v 1. až

18. rade sú vlastníkmi pozemkov, ktoré tvoria záhradkársku osadu, pričom sťažovatelia

(taktiež členovia záhradkárskej osady) majú v bezpodielovom spoluvlastníctve pozemok

2

o výmere 380 m, ktorý je prvým pozemkom v záhradkárskej osade a susedí so vstupnou

bránou. Navrhovatelia 20. marca 2012 zistili, že sťažovatelia uzamkli vstupnú bránu do

záhradkárskej osady a zamedzili tak prístup ostatným členom tejto osady na svoje pozemky.

Navrhovatelia sa návrhom súčasne domáhali nariadenia predbežného opatrenia.

Uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. mája 2012 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu z 10. mája 2012“), ktorým tento rozhodol o nariadení

predbežného opatrenia, bola sťažovateľom ako odporcom v 1. a 2. rade uložená povinnosť

«až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej umožniť navrhovateľom v 1... 18. rade

prechod pešo a osobným motorovým vozidlom cez pozemok par. č. KN „C“ 3684/3...

2

o výmere 380 m» (citované z uznesenia okresného súdu z 10. mája 2012) patriaci do

bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľov.

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd uznesením sp. zn.

z 26. júla 2012 uznesenie okresného súdu z 10. mája 2012 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Následne okresný súd napadnutým uznesením opätovne rozhodol

o nariadení predbežného opatrenia, na základe ktorého sú sťažovatelia povinní «až do

právoplatného rozhodnutia vo veci samej umožniť navrhovateľom v 1... 18. rade prechod

pešo a osobným motorovým vozidlom cez pozemok par. č. KN „C“ 3684/3, záhrady,

2

o výmere 380 m» (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.). Napadnuté

uznesenie okresného súdu bolo potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:

«Okresný súd Banská Bystrica sa v odôvodnení svojho rozhodnutia absolútne

žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentmi a návrhmi, ktoré sťažovatelia uviedli

vo svojom odvolaní zo dňa 8. 6. 2012 a ani s dôkazmi, ktoré boli sťažovateľmi spolu

s odvolaním predložené. Možno konštatovať, že v jeho konaní ide o arbitrárnosť a svojvôľu

pri vysporiadaní s posúdením existencie dôvodov, ktoré vylučujú nariadenie predbežného

opatrenia.

Proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo dňa 27. 9.

2012 podali sťažovatelia dňa 12. 10. 2012 odvolanie, ktoré odôvodnili oproti skutočnostiam

uvedeným v odvolaní zo dňa 8. 6. 2012 navyše aj nasledujúcimi skutočnosťami:

- Prvostupňový súd dňa 27. 9. 2012 rozhodol o obsahu návrhu identicky tak, ako dňa

10. 5. 2012, t. j. po 4-och mesiacoch napriek tomu, že dôkazný stav vo veci sa za uvedené

obdobie v rámci odvolacieho konania podstatným spôsobom zmenil. Na zmenu dôkazného

stavu súd nereagoval, vôbec sa novými dôkazmi nezaoberal, ani sa s nimi nevysporiadal.

S poukazom na ustanovenia v spojení s , pre rozhodnutie

súdu je pritom rozhodujúci skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, nie v čase

podania návrhu.

- Prvostupňový súd predbežné opatrenie nariadil v zmysle , hoci návrh

vo veci samej hol podaný súčasne s návrhom na nariadenie predbežného opatrenia

a navrhovatelia 1/ až 19/ sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia v zmysle § 102

ods. 1 . Zákonnou podmienkou pre nariadenie predbežného opatrenia v zmysle

je iba dočasná úprava pomerov medzi účastníkmi, nie aj obava z ohrozenia výkonu

rozhodnutia.

- Nijako nie je daná potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov, nakoľko

navrhovatelia 1/ až 18/ po celý čas od podania svojho návrhu svoje nehnuteľnosti -

záhrady, t. j. 6 mesiacov, riadne užívali o čom svedči ich faktický stav. Ak by tvrdenia

navrhovateľov 1/ až 18/ boli pravdivé, tieto pozemky by museli byť laicky povedané

zarastené trávou a burinou, čo nie sú. Z uvedeného je zrejmé, že nie je daná žiadna

opodstatnená obava na dočasnú a neodkladnú úpravu pomerov účastníkov.

- Rovnako tvrdenia navrhovateľov 1/ až 19/, že je daná hrozba bezprostredne

hroziacej ujmy, nie sú založené na faktickom stave alebo reálne bezprostredne hroziacej

ujme. Sú iba teoretickými úvahami „čo by bolo keby...“, ktoré nemôžu byť dôvodom pre

nariadenie predbežného opatrenia...

- V neposlednom rade poukázali aj na skutočnosť, že rozhodovanie súdu o nariadení

predbežného opatrenia nie je prekážkou konania súdu vo veci samej, resp. vytýčenia

termínu pojednávania. Naviac, keďže od návrhu na začatie konania podaného dňa 27. 4.

2012 uplynulo takmer 6 mesiacov, pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nie je daná ani

požiadavka okamžitej dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Nariaďovanie predbežného

opatrenia sa v danom prípade míňa svojej podstate. Z uvedeného dôvodu preto nemožno

tvrdiť ani to, že pri rozhodovaní súdu požiadavka rýchlosti prevláda nad požiadavkou

úplnosti skutkových zistení.

- Nestotožnili sa s názorom, ako to konštatuje prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia, že: „Rozhodnutie o predbežnom opatrení nespočíva na výsledkoch

dokazovania, na závere o skutkovom stave, ani na právnom posúdení veci, ale predstavuje

iba dočasnú úpravu práv a povinnosti účastníkov, ktorá vzhľadom na skutočnosti, ktoré

tvrdili navrhovatelia, bola potrebná.“ S uvedeným by sa dalo súhlasiť iba v súvislosti

s prvým rozhodnutím o predbežnom opatrení, nie však už pri opätovnom rozhodovaní

o predbežnom opatrení, po odvolacom konaní, keď došlo k zmene spisového materiálu

doplnením dôkazov. Máme za to, že žiadne súdne rozhodnutie, ani dočasná úprava pomerov

účastníkov predbežným opatrením nemôže byť v rozpore s dôkazmi o opaku, ak sa takéto

nachádzajú v súdnom spise a už vôbec nemôže nespočívať na právnom posúdení veci.

Každé súdne rozhodnutie predsa spočíva práve na právnom posúdení veci.

- Prvostupňový súd sa pri svojom rozhodovaní nezaoberal predloženými dôkazmi

a vznesenými námietkami, ktoré vyvracajú tvrdenia navrhovateľov 1/ až 19/. V spodnej časti

strany č. 4 odôvodnenia svojho rozhodnutia zo dňa 27. 9. 2012, súd iba stroho, bez

ďalšieho odôvodnenia konštatuje, že: „Proti predmetnému uzneseniu podali odporcovia

odvolanie.“ Nijakým spôsobom sa však pri svojom rozhodnutí nezaoberal ani obsahom

tohto podania a ani nami predloženými dôkazmi. Tieto nielen že nevyhodnotil v zmysle §

132 , ale ani ich vôbec nespomenul. Predložené dôkazy pritom nesporne rozporujú

tvrdenia navrhovateľov 1/ až 19/ a spochybňujú samotnú dôvodnosť ich nároku

Odôvodnenie uznesenia zo strany súdu, ktoré nijakým spôsobom nespomína ani

nevyhodnocuje dôkazy predložené protistranou, nepovažujeme za dostačujúce.

V poradí druhým uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.

zo dňa 19. 12. 2012 bolo uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod

sp. zn. zo dňa 27. 9. 2012 potvrdené.

V odôvodnení svojho v poradí druhého uznesenia sa Krajský súd v Banskej Bystrici

žiadnym spôsobom nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v odvolaní sťažovateľov, obmedzil

sa iba na všeobecné úvahy bez akejkoľvek súvislosti s prejednávanou vecou a na

konštatovanie, že sa stotožňuje v celom rozsahu s odôvodnením v poradí druhého uznesenia

Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27. 9. 2012.

Tak ako to vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, za

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho

a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je aj právo účastníkov súdneho konania, aby

sa súd vyrovnal s ich argumentmi a návrhmi.

Na základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že v poradí druhým Uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn. , zo dňa 19. 12. 2012 ako aj

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -196 zo dňa 27. 9. 2012

došlo porušeniu práva sťažovateľov na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru a .»

Porušenie základného práva podľa a 4 sťažovatelia odôvodňujú

predovšetkým tým, že zásah do ich vlastníckych práv nie je vykonaný v súlade so zákonom.

Rozpor so zákonom podľa sťažovateľov spočíva „v tom, že rozhodnutím súdu môže byť

zriadené vecne bremeno iba v troch zákonom taxatívne vymedzených prípadoch a to

v zmysle v platnom znení v zmysle

v platnom znení a v zmysle

v platnom znení. Keďže ide o zásah do vlastníckeho práva, ktoré je ako absolútne

subjektívne právo najúplnejším právom k veci, akákoľvek analógia je neprípustná a je

potrebné postupovať len prísne v zmysle zákonnej úpravy.

V súdnom konaní sťažovateľov došlo k rozporu súdneho rozhodnutia s ustanovením

o ods. 3 v platnom znení, keď súd priznal svojím rozhodnutím

právo účastníkom, ktorým takéto právo zákon vôbec nepriznáva, nakoľko nie sú vlastníkmi

žiadnej stavby. Prístup k ich pozemkom je preukázateľne možný aj inak ako obmedzujúcim

zásahom do vlastníckych práv iných osôb.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. zo dňa 27. 9.

2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.

zo dňa 19. 12. 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľov na spravodlivé súdne

konanie vyplývajúce z Dohovoru a

a práva sťažovateľov na vlastnícke právo podľa , ods. 4 Slovenskej

republiky a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. zo dňa 27. 9.

2012, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp. zn.

... sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľom finančné

zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia na

účet jeho právnej zástupkyne.“

Súčasťou sťažnosti je návrh sťažovateľov, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom

opatrení a v súlade s

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského

súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje na

neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a 4 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva, že

právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu boli sťažovatelia oprávnení podať

odvolanie (čo aj urobili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20

ods. 1 a 4 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

II.2.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Podľa názoru sťažovateľov je napadnuté uznesenie krajského súdu svojvoľné

a arbitrárne, keďže krajský súd sa nevysporiadal so všetkými sťažovateľmi uplatnenými

námietkami, ktorých obsahom bolo tvrdenie, že:

- navrhovatelia sa domáhali nariadenia predbežného opatrenia v zmysle § 102 ods. 1

(ďalej aj „OSP“), pričom zákonnou podmienkou aplikácie

tohto ustanovenia je „iba dočasná úprava pomerov medzi účastníkmi, nie aj obava

z ohrozenia výkonu rozhodnutia“ (ďalej len „prvá námietka“),

- nie je daná „žiadna opodstatnená obava na dočasnú a neodkladnú úpravu pomerov

účastníkov“ (ďalej len „druhá námietka“).

Ústavný súd v súvislosti s oboma námietkami sťažovateľov považoval za potrebné

predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia je

vecou všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti

( ) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že

ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:

«Okresný súd uznesením zo dňa 27. 09. 2012 nariadil predbežné opatrenie, ktorým

odporcom 1/ a 2/ uložil povinnosť, aby až do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci samej

umožnili navrhovateľom... prechod pešo a osobným motorovým vozidlom cez pozemok par...

2

záhrady, o výmere 380 m... k. ú. R., vedený Katastrálnym úradom Banská Bystrica,

Správou katastra Banská Bystrica... Vo zvyšku (t. j. v časti návrhu o nariadenie

predbežného opatrenia týkajúceho sa prechodu nákladným motorovým vozidlom cez

predmetný pozemok odporcov) návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol (druhý

výrok).

Rozhodnutie v časti, v ktorej návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel

odôvodnil tým, že „v danom prípade navrhovatelia osvedčili dôvodnosť nároku ako aj

hrozbu bezprostredne hroziacej ujmy. Do záhradkárskej osady je možný prístup cez dve

brány. Jedna je na pozemku odporcov a druhá na pozemku navrhovateľa v 1. rade. Brána

na pozemku navrhovateľa v 1. rade nemôže slúžiť na vstup, pretože sa za ňou nachádza

strmý kopec, ktorý znemožňuje jednoduchý prístup pešo alebo autom. Jedinou možnosťou

vstupu, resp. vjazdu a prejazdu motorového vozidla tak ostáva vstupná brána na pozemku

vo vlastníctve odporcov. Tento stav (t. j. vstup do osady cez bránu) platí už odo dňa vzniku

záhradkárskej osady v roku 1986. Za tohto stavu, keď navrhovatelia musia na prístup

k svojim pozemkom použiť pozemok odporcov, síce dochádza k obmedzovaniu ich

vlastníckeho práva, avšak len v nevyhnutnom rozsahu. Na druhej strane ale odporcovia

svojím konaním znemožňujú výkon vlastníckeho práva navrhovateľov, pretože im

neumožnia dostať sa na svoje pozemky cez vstupnú bránu, ktorá sa nachádza na pozemku

vo vlastníctve odporcov.“ Z uvedeného dôvodu preto „vyhovel návrhu navrhovateľov na

nariadenie predbežného opatrenia v časti prechodu pešo a osobným motorovým vozidlom

cez pozemok par. č... vo vlastníctve odporcov“. Rozhodnutie v časti, v ktorej návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia nevyhovel (t. j. v časti návrhu o nariadenie predbežného

opatrenia, týkajúceho sa prechodu nákladným motorovým vozidlom cez predmetný pozemok

odporcov) odôvodnil tým, že podľa jeho názoru „charakter záhradkárskej osady a činnosti,

ktoré sú v takej lokalite vykonávané nepotrebujú nevyhnutne využívanie nákladného

motorového vozidla. Navrhovatelia odôvodňovali bezprostredne hroziacu skutočnosť aj

tým, že môže nastať mimoriadna situácia ohrozujúca život, zdravie alebo majetok členov

osady. V takýchto situáciách je možné predpokladať aj používanie motorových vozidiel

väčších rozmerov (vrátané tých nákladných). Nepochybne je pravdou, že v prípade

mimoriadnej situácie je neraz potrebné zasiahnuť do práva inej osoby, avšak takéto

situácie, podľa názoru súdu, nie je nevyhnutné upraviť nariadením predbežného

opatrenia.“...

Z obsahu spisu vyplýva, že v tomto prípade sa jedná o predbežné opatrenie, ktoré

bolo na základe návrhu navrhovateľov nariadené po začatí konania vo veci samej (týkajúcej

sa zriadenia vecného bremena - práva prechodu a prejazdu cez špecifikované pozemky,

v prospech navrhovateľov).

Podľa , prvá veta , ak treba po začatí konania dočasne upraviť

pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Keďže citované ustanovenie (umožňujúce nariadiť predbežné opatrenie po začatí

konania) neobsahuje podrobnejšiu úpravu predbežného opatrenia, preto i pri nariadení

predbežného opatrenia v priebehu konania je potrebné primerane aplikovať všeobecné

ustanovenia o predbežnom opatrení - až ).

Predbežným opatrením môže súd nariadiť účastníkovi najmä, aby nenakladal

s určitými vecami alebo právami, niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal (§ 76

ods. 1 písm. e/, f/ ).

Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia vyplýva, že sa jedná o inštitút, ktorého

základnou funkciou je dočasne upraviť pomery účastníkov, pričom nárok (pripadne právo)

nemusí byť nepochybne preukázaný, musí však byť osvedčený. Miera osvedčenia sa riadi

vždy konkrétnou situáciou. Zo zákonnej úpravy predbežného opatrenia je tiež zrejmé, že súd

pri rozhodovaní o ňom nezisťuje všetky skutočnosti, ktoré by musel zisťovať v prípade

konečného rozhodnutia vo veci samej. Súd sa obmedzí len na osvedčenie najzákladnejších

skutočností, z ktorých možno vyvodiť nutnosť dočasnej úpravy pomerov.

Pri rozhodovaní o nariadení predbežného opatrenia je súd viazaný návrhom

účastníka, pričom by však mal starostlivo zvážiť najmä rozsah navrhovaných obmedzení.

Povinnosť zdržať sa disponovania s vecami alebo právami, prípadne povinnosť niečo

znášať (strpieť) uloží vždy len takým spôsobom, aby neprimerane nenarušil hospodárske

funkcie účastníka, voči ktorému predbežné opatrenie smeruje. Nariadenie predbežného

opatrenia je spravidla spojené so zásahom do vlastníckeho práva, pričom podľa článku 20

ods. 4 je možné vlastnícke právo obmedziť iba v nevyhnutnej

miere. Nariadenie predbežného opatrenia môže byť aj zásahom do práva na ochranu

rodinného a súkromného života ( ). Z týchto

dôvodov je vždy potrebné posúdiť, či uložením navrhovaných obmedzení nedochádza k

zásahu do uvedených základných práv nad nevyhnutnú mieru a či uloženie obmedzení

sleduje legitímny cieľ.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd pri nariadení

predmetného predbežného opatrenia náležité a citlivo zohľadnil všetky vyššie uvedené

zákonné aspekty a aktuálne relevantné skutočnosti a okolnosti (ktoré presne špecifikoval

a charakterizoval), čo sa prejavilo i tým, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

neakceptoval v celom rozsahu, ale len v nevyhnutnej miere. Odvolací súd (v súlade

s ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho

rozhodnutia, ktoré je jednak dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné

a presvedčivé, a teda spĺňa zákonné podmienky odôvodnenia uvedené v ustanovení § 157

ods. 2, s použitím ).

Je nesporné, že predmetné predbežné opatrenie má priamu väzbu na konanie vo veci

samej (ktorého predmetom je návrh navrhovateľov o zriadenia vecného bremena - práva

prechodu a prejazdu cez špecifikované pozemky). V aktuálnom štádiu konania vo veci samej

neprináleží odvolaciemu súdu posudzovať, do akej miery môžu byť navrhovatelia v konaní

vo veci samej úspešní. Nariadené predbežné opatrenie malo za cieľ, aby odporcovia 1/ a 2/

do doby právoplatného skončenia konania vo veci samej umožnili navrhovateľom prechod

(pešo) a prejazd (osobným motorovým vozidlom) cez ich pozemok, bez toho, aby vytvárali

akékoľvek prekážky, ktoré by prechod a prejazd sťažovali alebo znemožňovali. V konečnom

dôsledku, ani samotní odporcovia 1/ a 2/ v odvolaní žiadnym spôsobom nespochybnili, že

týmto rozhodnutím sa dočasne prinavráti faktický stav, aký bol už i v minulosti (od roku

1986).

Nariadený rozsah predbežného opatrenia je primeraný vyššie uvedenému

sledovanému legitímnemu účelu. Nariadením tohto predbežného opatrenia nevznikne

odporcom žiadna zásadná ujma, pretože ich súčasný právny i faktický vzťah k ich pozemku

sa nezmenil a toto predbežné opatrenie nezasahuje ani do možnosti ho užívať na určené

účely.

Záverom odvolací súd poznamenáva, že vydaním tohto predbežného opatrenia

v žiadnom prípade nedošlo k prejudikovaniu rozhodnutia vo veci samej. V prípade, ak budú

odporcovia vo veci samej úspešní (čo taktiež nie je možné vylúčiť), predbežné opatrenie

zanikne, resp. stratí účinnosť.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie okresného súdu v odvolaním

napadnutej časti, t. j. vo výroku, ktorým návrhu navrhovateľov na nariadenie predbežného

opatrenia (čiastočne) vyhovel, ako vecne správne potvrdil (, ).

Odvolaním nenapadnutý výrok uznesenia okresného súdu, ktorým návrh

navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia v prevyšujúcej časti zamietol (druhý

výrok), zostal nedotknutý ( ).»

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní

o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne

požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na

súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať

predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným

orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(, ).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná

úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov

konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní

o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia

predstavujú opatrenia, trvanie ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh

zrušené.

Sťažovatelia prvou námietkou namietajú, že v zmysle , v súlade

s ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené, je zákonnou podmienkou jeho nariadenia

„iba dočasná úprava pomerov medzi účastníkmi, nie aj obava z ohrozenia výkonu

rozhodnutia“.

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz.

Podľa pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,

ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by

výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V súvislosti s prvou námietkou sťažovateľov ústavný súd poukazuje na právny názor

vyjadrený v komentári k ( –

komentár, V. aktualizované znenie. Bratislava: Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého

aj obavu, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa

potrebu dočasnej úpravy pomerov, aj keď tento dôvod expressis verbis

neuvádza, keďže aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa

sa primerane použije . Ide o právny názor, ktorý je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Z uvedeného dôvodu nemožno

mať ani relevantné ústavné výhrady k tomu, že krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia argumentoval aj uvedeným právnym názorom. Vychádzajúc z uvedeného ústavný

súd konštatuje, že prvá námietka sťažovateľov je nedôvodná.

Rovnako za nedôvodnú považuje ústavný súd aj druhú námietku sťažovateľov. Po

preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu totiž dospel k záveru, že

odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z konkrétnych okolností posudzovaného

prípadu a náležitým spôsobom vyhodnotil všetky tie skutkové zistenia, ktoré boli

nevyhnutné na osvedčenie práva vyplývajúceho z návrhu na zriadenie vecného bremena,

a tým aj odôvodnenosť nariadenia predbežného opatrenia, pritom správne zdôraznil, že pre

rozhodnutie o nariadení predbežného opatrenia nie je potrebné ani účelné zisťovať všetky

skutočnosti tak, ako to je v prípade rozhodovania v merite veci (teda pri samotnom

rozhodovaní o zriadení vecného bremena, pozn.). Skutkové a právne závery, ku ktorým

krajský súd v napadnutom uznesení dospel, sú primeraným spôsobom odôvodnené

a nemožno ich považovať za arbitrárne, a preto ich možno z ústavného hľadiska považovať

za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neodôvodnenú.

II.2.B K namietanému porušeniu základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa a 4

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné

poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20

ods. 1 a 4 , ako aj právo podľa dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd dospel

k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46

ods. 1 a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi

označených základných práv podľa a 4 a práva podľa dodatkového

protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu

a základnými právami podľa a 4 a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť

porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a z týchto dôvodov

aj túto časť sťažnosti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti (napr. rozhodnutie

o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013