Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 600/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. P., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. B. P., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2012 a postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 12. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2013

doručená sťažnosť P. P., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. B.

P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), ako aj základného práva vlastniť majetok podľa

postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 15. októbra 2012

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. marca

2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 7. novembra 2011

na okresnom súde domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 33 194 € z titulu bezdôvodného

obohatenia. Skutkový a právny základ tejto žaloby vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ

a žalovaná uzavreli ako kupujúci 9. novembra 2009 s predávajúcim kúpnu zmluvu,

ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do podielového

spoluvlastníctva, pričom kupujúci (teda sťažovateľ s žalovanou) pri podpise kúpnej

zmluvy mali podľa tvrdenia sťažovateľa uzavrieť ústnu dohodu, predmetom ktorej

mal byť prísľub žalovanej, že v budúcnosti mu vyplatí polovicu kúpnej ceny nehnuteľnosti,

alebo na neho prevedie svoj podiel na nehnuteľnosti. Na základe tejto ústnej dohody

existovala podľa sťažovateľa povinnosť vyplývajúca jednak z kúpnej zmluvy

a tiež zo zákona zaplatiť kúpnu cenu, pričom túto v plnej výške (teda aj za žalovanú)

zaplatil prevodom zo svojho účtu na účet predávajúceho. V tejto súvislosti sťažovateľ

v dôsledku toho, že kúpna zmluva predstavuje solidárny záväzok, upozorňuje na § 511

ods. 3 , podľa ktorého keďže dlh splnil sám, je oprávnený

požadovať náhradu od odporkyne.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ svoj nárok uplatnil včas a riadne, okresný súd žalobu

sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a zároveň ho zaviazal na náhradu trov konania.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd «svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu

navrhovateľa založil na zistení, že mal za to, že sťažovateľ peňažnú sumu, ktorá

je predmetom tohto konania daroval. K tejto úvahe dospel súd aj po tom, čo vypočul matku

p..., ktorej výpoveď sa súdu javila ako logická. Predmetné tvrdenia matky p..., ktoré boli

v úplnom rozpore s čestným vyhlásením sťažovateľa zo dňa 08. 10. 2012 boli nepravdivé,

no poukazujeme na to, že je to milujúca matka, ktorá nepochybne a logicky „nepôjde

proti vlastnej dcére“ a toto nepriame svedectvo najbližšieho rodinného príslušníka,

ktoré bolo v úplnom rozpore s čestným vyhlásením sťažovateľa nemožno považovať

za jediný dôkaz v celom konaní... v danej veci sa bolo treba primárne vysporiadať s otázkou

či nárok, ktorý je predmetom konania nevyplýva priamo zo zákona a následne či bola

uzavretá darovacia zmluva medzi účastníkmi, pričom dôkazné bremeno má v tomto smere

účastník, ktorý jej existenciu tvrdí, teda p. ...» (žalovaná, pozn.).

Podľa názoru sťažovateľa «neobstojí argument, že ak nie je možné preukázať

existenciu zmluvy o pôžičke ani o darovaní, treba sa prikloniť k tomu, že sťažovateľ

neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno už len tým, že predložil

kúpnu zmluvu a výpis z účtu, nakoľko ide o nárok zákonný. Ak by aj p... vlastnila

nehnuteľnosť na základe právneho titulu darovacej zmluvy (čo rezolútne odmietame), takýto

výkon práva by bol v úplnom a zásadnom rozpore so zákonným postupom a zaužívanou

praxou a dobrými mravmi, nakoľko to v spoločnosti nie je bežné a prirodzené nadobúdať

nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy bez zaplatenia kúpnej ceny a vylúčiť existenciu

§ 511 ods. 3 nepodloženým tvrdením že sa jedná o dar. V predmetnej veci sa odvolací súd

vôbec nevysporiadal s otázkou, či nárok uplatnený sťažovateľom nevyplýva z ustanovenia

to napriek tomu, že sťažovateľ uvedenú skutočnosť

v odvolaní namietal a nárok bol žalobou podanou dňa 07. 11. 2011 na Okresný súd Zvolen

uplatnený riadne a včas... odvolací súd riadne nepreskúmal rozsudok OS Zvolen

v zmysle riadne podaného odvolania a v podstate sa obmedzuje len na konštatovanie,

že sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a že predmetná finančná suma

bola darom... Rovnako upozorňujeme na to, že v danom prípade neexistuje predvídateľnosť

práva a bol porušený princíp právnej istoty, nakoľko súdy v obdobných prípadoch

rozhodujú presne opačne. Do pozornosti dávame predovšetkým Rozsudok NS SR

2 , v zmysle ktorého: bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo,

čo podľa práva mal plniť sám ( ). Táto skutková podstata

je naplnená za predpokladu, že ten, kto plní inému (poskytol mu plnenie, ktoré

má majetkovú hodnotu), túto povinnosť nemal a plnil, namiesto toho, kto bol na toto plnenie

povinný (t. j. namiesto dlžníka). Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom

dlžníka, no nesmie ísť o situáciu, kedy by bolo plnené proti jeho vôli. Predpokladom

je, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. Dlžník, za ktorého bolo plnené, sa tak

stáva obohateným na úkor toho, kto za neho veriteľovi plnenie poskytol (uspokojil

veriteľovu pohľadávku, prípadne iba čiastočne). Takýmto splnením dlžníkovho dlhu sa jeho

majetkový stav neznížil, ako by tomu bolo, pokiaľ by svojmu veriteľovi plnil zo svojho.

Obohatený tak získava majetkový prospech v okamihu, keď zanikol jeho dlh. Právna

povinnosť k plneniu medzi dlžníkom a veriteľom môže vyplývať zo zákona alebo

zo zmluvného záväzku. Ten, kto plnil za iného (dlžníka), má právo požadovať vydanie

bezdôvodného obohatenia od toho za koho plnil, a nie od toho, komu plnil.“

V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobca poskytol žalovanej peňažnú

sumu bez protiplnenia, t. j. darovaním, čo potvrdzuje aj tvrdenie súdu uvedením na str. 8

Rozsudku, že je veľmi ťažko jednoznačne preukázať „pravdu“ interpretovanú žalobcom

a „pravdu“ interpretovanú žalovanou a preto sa súd priklonil k záveru, že sa javí,

že konanie žalobcu treba považovať za dar. Teda máme za to, že existujúce rozsudky

OS Zvolen a KS BB sú prekvapivými rozhodnutiami. Navyše dávame do pozornosti súdu,

že KS BB o odvolaní sťažovateľa rozhodol cca do 3 mesiacov od predloženia spisu

zo strany prvostupňového súdu. Uvedená rýchlosť konania je na slovenské pomery

neštandardná.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd Rozsudkom Okresného súdu

Zvolen -127 a Rozsudkom Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica

14 Co/36/2013- 199 a ich postupom porušené boli.

Okresný súd Zvolen -127 a Krajský súd Banská Bystrica v konaní

-199 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj vlastniť

majetok podľa a .

Rozsudok Okresného súdu Zvolen -127 a Rozsudok Krajského súdu

Banská Bystrica sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania – právneho zastúpenia

vo výške 500,74 EUR vyčíslenej v prílohe, ktorý sú Okresný súd Zvolen a Krajský súd

Banská Bystrica povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet právneho zástupcu

sťažovateľa... v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

V posudzovanom prípade mohol sťažovateľ podať proti napadnutému rozsudku

okresného súdu odvolanie (ktoré aj podal), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti sťažovateľa podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho napadnutým rozsudkom

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v zákonodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s hodnotením dôkazov

zo strany krajského súdu, ako aj jeho právny záver, podľa ktorého neuniesol dôkazne

bremeno, keďže podľa neho sa krajský súd mal „primárne vysporiadať s otázkou či nárok,

ktorý je predmetom konania nevyplýva priamo zo zákona a následne či bola uzavretá

darovacia zmluva medzi účastníkmi, pričom dôkazné bremeno má v tomto smere účastník,

ktorý jej existenciu tvrdí“ (žalovaná, pozn.).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisu vyplývaj že navrhovateľ a odporkyňa ako kupujúci uzatvorili dňa

9. 11. 2009 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti

zapísanej na Správe katastra v Ž... z predávajúceho na kupujúcich. V zmysle čl. II bodu 2.1

kúpnej zmluvy previedol predávajúci vlastnícke právo k predmetu kúpy

na predávajúcu vo výške 1/2 na každého, pričom kupujúci sa zaviazali uhradiť kúpnu cenu

vo výške 66 388,- Eur. Z predmetnej kúpnej zmluvy je zrejmé, že okrem navrhovateľa

ako kupujúceho v 1) rade vystupovala odporkyňa ako kupujúca v 2) rade. Kúpnu cenu

za byt zaplatil navrhovateľ ako kupujúci v 1) rade a to v plnej výške 66 388,- Eur

a to prevodom zo svojho účtu na účet predávajúceho. Odporkyňa ako kupujúca 2)

sa na zaplatení kúpnej ceny nepodieľala a to aj napriek skutočnosti, že na kúpnej zmluve

rovnako vystupovala ako kupujúca.

Predmetom sporu medzi účastníkmi konania, bol nárok zo strany navrhovateľa

voči odporkyni na zaplatenie časti kúpnej ceny zodpovedajúcej podielu odporkyne vo výške

33 194,- Eur. V tejto súvislosti navrhovateľ tvrdil, že s odporkyňou uzatvoril pri podpise

kúpnej zmluvy ústnu dohodu, na základe ktorej sa mala odporkyňa zaviazať, že v budúcnosti

dôjde z jej strany k vyplateniu polovice kúpnej ceny navrhovateľovi, alebo k prevodu

polovice podielu na nehnuteľnosti patriaceho odporkyni na navrhovateľa.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tak navrhovateľ existenciu ústnej dohody

v konaní nepreukázal. Pokiaľ sa navrhovateľ v tejto súvislosti odvolával na výpovede

svedkov... tak treba uviesť, že títo osobne prítomní žiadnej ústnej dohody, ktorá mala

byť medzi navrhovateľom a odporkyňou uzatvorená neboli. Ako vyplýva z výpovedi svedkov,

tak títo sa k otázke uvedenej dohody mali vyjadriť len v súvislosti s tým, že to mali počuť

len od odporkyne. Táto však v zásade akúkoľvek dohodu s navrhovateľom o vrátení sumy

33 194,- Eur popierala, ako aj to, že by v budúcnosti mala previesť na navrhovateľa podiel

k bytu, ktorý získala kúpnou zmluvou.

Navrhovateľka s odporcom sa poznali, ako vyplýva z obsahu spisu po dlhšiu dobu.

Počas tejto doby navrhovateľ poskytoval vo vzťahu k odporkyni rôzne majetkové výhody.

Toto nepoprel ani samotný navrhovateľ, ale aj z podaného odvolania navrhovateľa

proti rozsudku okresného súdu tieto okolnosti vyplývajú. Pokiaľ za daných skutkových

okolností okresný súd vyvodil, že suma 33.194,- Eur, ktorá bola vyplatená navrhovateľom

predávajúcemu aj za odporkyňu je dar, tak tento záver súdu prvého stupňa považuje

aj krajský súd za správny. K darovaniu finančných prostriedkov pre odporkyňu mohlo dôjsť

aj takým spôsobom, že navrhovateľ vystavil jednostranný príkaz aj na úhradu tej časti

finančných prostriedkov, ktoré mala kupujúcemu zaplatiť odporkyňa. Takéto plnenie

zo strany navrhovateľa za odporkyňu táto neodmietla a považovala to za dar finančných

prostriedkov vyplývajúcich z kontextu aj ostatných majetkových výhod, ktoré navrhovateľ

vo vzťahu k odporkyni poskytoval. Je treba poukázať na to, že navrhovateľ vo vzťahu

k odporkyni si vrátenie sumy 33 194,- Eur žiadnym spôsobom nepoistil písomnou zmluvou,

z ktorej by vyplývalo, že odporkyňa je povinná finančnú čiastku navrhovateľovi zaplatiť

prípadne previesť na navrhovateľa spätne spoluvlastnícky podiel, ktorý kúpnou zmluvou

nadobudla. Takéto zabezpečenie pohľadávky, vzhľadom na vzťahy, ktoré medzi

navrhovateľom a odporkyňou existovali to navrhovateľ zrejme nepovažoval v tom čase

za potrebné. Ak navrhovateľ nepreukázal existenciu ústnej dohody o tom, že má odporkyňa

navrhovateľovi vrátiť sumu 33 194,-, potom nemožno hovoriť ani o tom, že by sa odporkyňa

na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatila.“

V súvislosti s v sťažnosti formulovanými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti

rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ).

Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo preto úlohou ústavného súdu

posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. z 12. marca

2013 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny,

a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Ústavný súd v kontexte sťažovateľovej argumentácie týkajúcej sa neústavnosti

hodnotenia dôkazov a vyslovenia právneho záveru o neunesení dôkazného bremena

krajským súdom aj vo vzťahu k posudzovanej veci zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha

hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným

hodnotením. V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa hodnotenia dôkazov

ústavný súd zdôrazňuje, že zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver,

ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom

na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia

a jeho logického myšlienkového postupu. Základom hodnotiaceho postupu sudcu

by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia,

ku ktorým patrí okrem iných zásada totožnosti, podľa ktorej sa vyžaduje, aby sa v určitej

úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, ďalej zásada vylúčenia sporu,

z ktorej vyplýva, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť

nejaké tvrdenie a jeho protiklad, ako aj zásada vylúčenia tretieho, podľa ktorej

z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a tiež zásada dostatočného

dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené

(porovnaj právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku

sp. zn. ).

Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä

právne korektne odôvodnil právny názor o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno

o existencii ústnej dohody medzi ním a žalovanou o vrátení sumy 33 194 €, pričom

existencia tejto dohody je nevyhnutným predpokladom pre záver o bezdôvodnom obohatení

žalovanej. Pokiaľ sťažovateľ namieta povinnosť krajského súdu prihliadať na to, či nárok,

ktorý je predmetom konania, nevyplýva priamo zo zákona (§ 511 ods. 3 Občianskeho

zákonníka), citované ustanovenie je nevyhnutné vykladať v nadväznosti na ucelenú úpravu

obsiahnutú v .

Podľa ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu

je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté alebo ak to vyplýva z povahy plnenia,

že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ

oprávnený požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich. Ak dlh splní jeden dlžník,

povinnosť ostatných zanikne (odsek 1). Ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám

splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže

niektorý z dlžníkov svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom

na všetkých ostatných (odsek 3).

Sťažovateľ vychádza z premisy, že z kúpnej zmluvy uzavretej v okolnostiach

konkrétnej veci medzi ním a žalovanou vyplýva bez ďalšieho „solidárny záväzok“.

Uvedený záver však s prihliadnutím na nevyplýva

zo žiadneho právneho predpisu, rozhodnutia súdu, dohody účastníkov ani z povahy

peňažného plnenia, ktoré je zásadne deliteľným plnením. Preto s prihliadnutím

na už citované v nadväznosti na námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd vôbec

nevysporiadal s otázkou, „či nárok uplatnený sťažovateľom nevyplýva z ustanovenia § 511

ods. 3 “, ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného

práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Pokiaľ sa teda krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nezaoberal

výkladom , vychádzajúc z úvahy (podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľnej), že v prerokúvanej veci to nemá podstatný

význam, nemožno len na tomto základe dospieť k záveru o neústavnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných

(na vec sa vzťahujúcich) právnych noriem, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera ich zmysel

a účel. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu jasným a zrozumiteľným

spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty

sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Takéto odôvodnenie

považuje ústavný súd za dostatočné, ústavne konformné a spôsob aplikácie dotknutých

noriem krajským súdom za zlučiteľný s i medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3 K namietanému porušeniu základného práva

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

napadnutým rozsudkom

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa , ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. z dohovoru. O prípadnom porušení základného

práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v

ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo

).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu ani

postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa ani jeho práva podľa dohovoru,

tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti

sťažovateľa konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť

jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013