Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 646/2013
PDF · 174.93 KB
No categories available
IV. ÚS 646/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
14721/2012, sp. zn. Rvp 14722/2012, sp. zn. Rvp 14723/2012 a sp. zn. Rvp 14724/2012,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Er 616/2007, sp. zn. 17 Er 917/2008, sp. zn. 6
Er 935/2010 a sp. zn. 13 Er 943/2007 a jeho uzneseniami z 22. februára 2012, 6. marca
2012, 14. decembra 2011 a z 3. februára 2012, ako aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 262/2012, sp. zn. 43 CoE
237/2012, sp. zn. 43 CoE 147/2012 a sp. zn. 43 CoE 205/2012 a jeho uzneseniami z 28.
septembra 2012, 19. septembra 2012, 19. júna 2012 a 28. augusta 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 14721/2012,
sp. zn. Rvp 14722/2012, sp. zn. Rvp 14723/2012 a sp. zn. Rvp 14724/2012 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14721/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v
citáciách len „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods.
1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 14 Er
616/2007, sp. zn. 17 Er 917/2008, sp. zn. 6 Er 935/2010 a sp. zn. 13 Er 943/2007 a jeho
uzneseniami z 22. februára 2012, 6. marca 2012, 14. decembra 2011 a z 3. februára 2012
(ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 2 CoE 262/2012, sp. zn. 43 CoE 237/2012, sp. zn.
43 CoE 147/2012 a sp. zn. 43 CoE 205/2012 a jeho uzneseniami z 28. septembra 2012, 19.
septembra 2012, 19. júna 2012 a 28. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského
súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych zápisníc, ktoré
obsahovali právny záväzok dlžníkov a v ktorých bola označená oprávnená osoba
(sťažovateľka, pozn.) a povinné osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako aj súhlas
povinných osôb s vykonateľnosťou, resp. pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu
rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály
rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu.
Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd
autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažných pohľadávok a uložil
dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudkov Stáleho rozhodcovského
súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.
Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená
domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade
exekučných titulov (notárskych zápisníc, rozhodcovských doložiek, pozn.). Okresný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne
ex offo exekúcie uzneseniami sp. zn. 14 Er 616/2007 z 22. februára 2012, sp. zn.
17 Er 917/2008 zo 6. marca 2012, sp. zn. 6 Er 935/2010 zo 14. decembra 2011 a sp. zn.
13 Er 943/2007 z 3. februára 2012 vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe
odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami
krajského súdu sp. zn. 2 CoE 262/2012 z 28. septembra 2012, sp. zn. 43 CoE 237/2012
z 19. septembra 2012, sp. zn. 43 CoE 147/2012 z 19. júna 2012 a sp. zn. 43 CoE 205/2012
z 28. augusta 2012.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcim z napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za
nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň
podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právne
veci, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe
okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že
o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým
prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby
podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach
konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutých konaniach
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd
nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný... a... neprihliadol
k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní... prakticky prevzal
závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto uznesenia
nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu
preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd žiadnym legitímnym
spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 14721/2012, sp. zn. Rvp 14722/2012, sp. zn. Rvp 14723/2012 a sp. zn.
Rvp 14724/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti
ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,
tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom
a napadnutými uzneseniami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd
exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietaným uzneseniam krajského súdu
podala sťažovateľka dovolania, ktoré boli postúpené 14. novembra 2012, 7. februára 2013,
18. júna 2013 a 26. júna 2013 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), o ktorých do dňa predbežného prerokovania sťažností najvyšší súd ako dovolací súd
nerozhodol (okrem veci vedenej pod sp. zn. 17 Er 917/2008).
Pri posudzovaní tejto časti sťažností ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľka subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd síce čiastočne akceptovala tým, že podala vo svojej veci
dovolanie (14. novembra 2012) ešte predtým, ako podala sťažnosť ústavnému súdu podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, avšak v druhej skupine sťažností podala dovolania až po podaní
sťažností ústavnému súdu, ktoré boli najvyššiemu súdu postúpené 7. februára 2013, 18. júna
2013 a 26. júna 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu
judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo
iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich
oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu
sťažovateľka podaním dovolaní, ako aj podaním sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu
(najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu
rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie
právomoci dovolacieho súdu vo veciach sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci
ústavného súdu, možno považovať podanie sťažností ústavnému súdu ešte pred
rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku
(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť
považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania podala
zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací
súd dospel k záveru, že jej dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho
súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustné podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. októbra 2013