Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 512/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpeného advokátom Mgr. L. L., B., vo veci

namietaného porušenia a 2 rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2012 doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy zaručeného v rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 25. apríla 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ sa žalobou (podanou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave) domáhal

preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia z 12. februára 2009

a druhostupňového rozhodnutia z 15. októbra 2009 vydaných Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“), ktorými mu na návrh Všeobecnej

zdravotnej poisťovne bolo vyrubené poistné na zdravotné poistenie za obdobie júl 1999 až

december 2000. V žalobe namietal voči uloženej povinnosti platiť poistné, ktorá mu údajne

vznikla len preto, lebo ho úrad práce pri prihlasovaní do evidencii uchádzačov o prácu

nesprávne informoval, že si má poistné platiť sám. Z toho vyvodzoval jednak porušenie

princípu legality, keďže konal v dobrej viere pre mylnú informáciu pracovníka úradu práce,

jednak porušenie ľudských práv, pretože v danom období bol nemajetný a mal zdroje jedine

na zabezpečenie svojho práva na život. Ďalej namietal procesné pochybenia žalovaného

(nesprávne doručenie výzvy na vyjadrenie, nedoručenie vyjadrenia poisťovne).

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorému bola vec postúpená, žalobu

rozsudkom č. k. -44 z 12. januára 2011 zamietol. V jeho odôvodnení sa

zaoberal len námietkami uplatnenými sťažovateľom v žalobe.

2.2 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (už zastúpený advokátom) odvolanie,

v ktorom sa obmedzil na dve výčitky:

a) Žalovaný úrad pre dohľad nemal právomoc na konanie, pretože ustanovenie § 18

ods. 1 písm. a) tretieho bodu o zdravotných poisťovniach, dohľade

nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „“) zveruje

do právomoci žalovaného len vydávanie platobných výmerov vo veciach preddavkov

a nedoplatkov na poistnom podľa o zdravotnom poistení a o zmene

a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“), ktorý je však účinný až od 1. januára 2006.

Sťažovateľovi bolo ale poistné vymerané za obdobie, na ktoré sa podľa jeho názoru

právomoc žalovaného nevzťahovala (júl 1999 až december 2000).

b) Sťažovateľ uhradil navrhujúcej Všeobecnej zdravotnej poisťovni určité platby,

ktoré však táto nesprávnou aplikáciou ustanovení , ktoré sa na daný

vzťah vôbec nemohli použiť, nezapočítala ako (čiastočné) platby poistného. Žalovaný sa

s týmto postupom poisťovne nesprávne stotožnil, v dôsledku čoho nesprávne konštatoval,

že poistné nebolo zaplatené ani sčasti, čím napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávne

zisteného skutkového stavu.

V odvolacom petite sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd „napadnutý rozsudok

Krajského súdu... zrušil a zastavil konanie alebo aby napadnutý rozsudok... zmenil tak, že...

rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie“.

2.3 Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. apríla 2012 potvrdil

rozsudok krajského súdu v podstate bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal výčitkami

sťažovateľa obsiahnutými v odvolaní. Tento postup odvolací súd odôvodnil takto:

„Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní rozšíril dôvody, pre ktoré považuje

rozhodnutie žalovaného za nezákonné, odvolací súd na tieto ďalšie dôvody nemohol

prihliadať z dôvodu koncentračnej zásady, upravenej v , pretože pokiaľ

žalobca chcel, aby aj tieto dôvody boli predmetom prieskumu, v zmysle vyššie citovaného

zákonného ustanovenia [t. j. (ďalej aj „OSP“),

podľa ktorého môže žalobca rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia len v lehote

na podanie žaloby, pozn.] ich mal uviesť v žalobe v stanovenej zákonnej dvojmesačnej

lehote od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.“

3. Proti tomuto rozsudku smeruje predbežne prerokúvaná sťažnosť. Sťažovateľ v nej

odkazuje na , podľa ktorého je súd povinný zrušiť rozhodnutie správneho

orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona

oprávnený; rozsahom a dôvodmi žaloby pritom nie je viazaný. Sťažovateľ tak podľa svojho

názoru mohol námietku nedostatku právomoci žalovaného správneho orgánu uplatniť

kedykoľvek za konania a urobil tak v odvolaní. Porušenie svojich práv sťažovateľ

odôvodnil takto:

„Tým, že sa Najvyšší súd... odmietol týmto dôvodom odvolania vecne zaoberať

poukazom na koncentračnú zásadu vyplývajúcu z , aj napriek tomu, že sa

jednalo o dôvod zrušenia napadnutých správnych rozhodnutí podľa § 250j ods. 3 druhá

a tretia veta , na ktorý mal prihliadať z úradnej povinnosti, bez ohľadu na obsah žaloby

a v ktoromkoľvek štádiu konania, Najvyšší súd... porušil právo sťažovateľa podľa článku 46

ods. 1 a ods. 2 ...“

Na základe toho sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a vydal takýto nález:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu navrhovateľa (zrejme

sťažovateľa, pozn.) podľa článku 46 ods. 1 a 2 ... rozsudkom Najvyššieho súdu...

z 25. 4. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... z 25. 4. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal

a rozhodol.“

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

.

5. V sťažnosti sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a 2 tým, že najvyšší súd sa nezaoberal novou námietkou sťažovateľa

v odvolaní, hoci išlo o námietku, ktorú mal inak súd vziať do úvahy ex offo.

5.1 Ustanovenie skutočne ukladá súdu zrušiť napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to

nebol oprávnený. V týchto prípadoch súd nie je viazaný ani žalobnými dôvodmi. Za týchto

okolností ústavný súd musí prisvedčiť názoru sťažovateľa, že takúto námietku môže žalobca

uplatniť nielen v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby ( ). Logicky totiž

platí, že ak je súd povinný na nedostatok právomoci správneho orgánu prihliadať

kedykoľvek za konania až do vyhlásenia rozsudku aj bez námietky (t. j. ex offo), a fortiori

môže žalobca na takúto vadu súd upozorniť taktiež až do vyhlásenia rozsudku. Ak si

prvostupňový (krajský) súd túto vadu nevšimne, hoci si ju podľa všimnúť

mal, ide podľa názoru ústavného súdu o nesprávne právne posúdenie ním prerokúvanej

veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) v spojení s § 250ja ods. 1 a §

246c . Názor najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, že na námietku nedostatku

právomoci žalovaného správneho orgánu nemohol prihliadať, tak podľa názoru ústavného

súdu odporuje ustanoveniu . Naopak, povinnosťou najvyššieho súdu bolo

na túto námietku reagovať a vyrovnať sa s ňou. V dôsledku tohto nesprávneho názoru tak

odôvodnenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám , a tým ani

a 2 .

5.2 Ústavný súd však vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ani orgánom

ochrany zákonnosti, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je síce pravdou, že v jednom zo svojich skorších rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že

porušením je každé porušenie zákona upravujúceho konanie pred súdom

[(porov. , č. 2/1994 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb.

ÚS“)], tento názor sa v neskoršej judikatúre neudržal. Podľa v súčasnosti už ustálenej

judikatúry sa nie každé porušenie zákonnosti považuje zároveň za porušenie ústavnosti

(porov. v tomto smere už , č. ÚS, ale napr. aj ).

Podľa ústavného súdu je teda pri posudzovaní nedostatkov v postupe všeobecného súdu

pred vydaním napadnutého rozhodnutia vždy potrebné uvážiť, do akej miery prípadné

vyslovenie porušenia práva sťažovateľa a vrátenie veci všeobecnému súdu na ďalšie

konanie zakladá pre sťažovateľa aspoň trochu reálnu možnosť dosiahnuť iné (pre neho

priaznivejšie), nové rozhodnutie. Ak takáto možnosť neexistuje, pretože napadnuté

rozhodnutie je správne a ani prípadné odstránenie vytýkaného nedostatku v novom konaní

by neumožnilo všeobecnému súdu rozhodnúť inak, pre sťažovateľa priaznivejšie, treba

podľa názoru ústavného súdu považovať takýto procesný nedostatok – hoci by aj bol

porušením zákona – len za porušenie zákonnosti, no nie ústavnosti. Preto je podľa

ústavného súdu vylúčené, aby vyslovil porušenie a 2 v dôsledku

porušenia procesného predpisu () v konaní všeobecného

súdu o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak by ani v prípade, že by všeobecný súd

v ďalšom konaní vytknutý nedostatok odstránil, v dôsledku jednoznačnej zákonnej úpravy

ani teoreticky neprichádzalo do úvahy, aby súd žalobe sťažovateľa vyhovel a napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu zrušil.

5.3 Právomoc úradu pre dohľad na konanie vo veciach zdravotného poistenia

vyplýva z ustanovenia tretieho bodu , podľa

ktorého úrad pre dohľad „vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že...

vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide

o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo

neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu (odkaz na § 17 ods. 7

a atď., pozn.), úroky z omeškania (odkaz na

ods. 1 cit. zákona, pozn.) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú

zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu...“. Citované ustanovenie ani žiadne iné

ustanovenie výslovne nezakladá právomoc úradu pre dohľad konať

vo veciach poistného na zdravotné poistenie podľa predpisov účinných pred 1. januárom

2005 [ o zdravotnom poistení,

financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)]. Sťažovateľova

povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie sa však týkala práve obdobia pred týmto

dátumom. V dôsledku toho sa mala spravovať citovaným

Napriek absencii výslovného zákonného ustanovenia v pôvodnom znení zákona

č. , ktoré by oprávňovalo úrad pre dohľad na konanie o poistnom podľa

, nemožno podľa ústavného súdu dospieť k názoru, že jeho

právomoc na takéto konanie nebola daná. Predovšetkým, ako vyplýva z ustanovení § 68

a nasl. , uvedeným zákonom došlo k zmene právnej formy, v ktorej

sa pripúšťala činnosť zdravotných poisťovní. Podľa § 28 ods. 1, § 29 ods. 2 a § 33 zákona

č. boli zdravotné poisťovne verejnoprávnymi inštitúciami, ktorým bolo

zverené vykonávanie zdravotného poistenia, a v tejto súvislosti aj autoritatívne

rozhodovanie v týchto veciach [porov. § 37 písm. b) v spojení s § 58 a § 59 cit. zákona].

, naopak, predpokladal, že zdravotné poisťovne budú môcť pôsobiť

len v právnej forme „akciovej spoločnosti“ (§ 2 ods. 1 tohto zákona), teda ako subjekty

súkromného (obchodného) práva, ktoré nemali vykonávať žiadnu verejnú moc. V súvislosti

s tým došlo k zriadeniu úradu pre dohľad ako orgánu verejnej správy, ktorý mal prevziať

časť verejnomocenskej agendy zdravotných poisťovní, medzi iným aj vymeriavanie

poistného na zdravotné poistenie. O tom svedčí predovšetkým znenie ustanovenia § 84

, podľa ktorého mali zo zdravotných poisťovní (zriadených podľa

) prejsť na úrad pre dohľad všetky správne konania neskončené

k určitému dňu. Citované ustanovenie predpokladalo prechod všetkých správnych konaní

bez ohľadu na to, či sa týkali platenia poistného podľa alebo

platenia poistného podľa predchádzajúceho Podľa ústavného súdu

však uvedené ustanovenie v systematickej súvislosti s ustanoveniami o povinnej

transformácii dovtedajších zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti a o na to

nadväzujúcom zániku oprávnenia vykonávať zdravotné poistenie možno vykladať len tak,

že na úrad pre dohľad prechádzala právomoc rozhodovať aj vo veciach poistného na

zdravotné poistenie podľa Ak by to tak nebolo, došlo by k situácii,

že po 30. septembri 2005 by nemal kto začať konanie vo veciach takéhoto poistného,

oprávnenie dovtedajších poisťovní na takéto konanie by totiž zaniklo transformáciou na

akciovú spoločnosť ( ) alebo najneskôr 30. septembra

2005 (§ 80 cit. zákona), novovzniknutým zdravotným poisťovniam vo forme akciovej

spoločnosti však zákon žiadne verejnomocenské oprávnenia na vedenie takýchto konaní

nezveruje. K tomu, že právomoc úradu pre dohľad je daná aj vo veciach platenia poistného

podľa , dospela aj judikatúra najvyššieho súdu (pozri sp. zn.

).

Opísaný nedostatok právnej úpravy, ktorý však podľa ústavného súdu bolo možné

preklenúť systematickým a teleologickým výkladom , bol

odstránený , ktorým bol do s účinnosťou

od 1. januára 2009 doplnený nový § 85h, ktorý výslovne oprávnil zdravotné poisťovne

uplatňovať na úrade pre dohľad pohľadávky na poistnom na zdravotné poistenie podľa

predpisov účinných pred 1. januárom 2005, t. j. podľa (pozri

v tomto smere aj bod 19 spoločnej správy o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení

o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 801a).

Najneskôr od tohto dátumu tak podľa ústavného súdu nemožno mať rozumné pochybnosti

o právomoci úradu pre dohľad na vydávanie platobných výmerov aj v týchto veciach.

V prerokúvanej veci bol návrh Všeobecnej zdravotnej poisťovne uplatnený na úrade

pre dohľad ešte 18. decembra 2008, teda pred účinnosťou uvedenej novely. Avšak

prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až 12. februára 2009, teda už za jej účinnosti.

Prvostupňové rozhodnutie tak nepochybne vychádzalo z právneho stavu, ktorý existoval

v čase jeho vydania, a úrad pre dohľad mal v zmysle uvedeného výkladu na jeho vydanie

právomoc, rovnako ako mal právomoc na vydanie druhostupňového rozhodnutia

z 15. októbra 2009. Len na dôvažok sa žiada dodať, že ak by sa totožné konanie začalo až

po 1. januári 2009, platili by v ňom pre uplatňujúcu zdravotnú poisťovňu určité procesné

úľavy na úkor práv sťažovateľa (porov. v znení

účinnom od 1. januára 2009).

Na základe týchto úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľom vznesená

námietka nedostatku právomoci úradu pre dohľad na vydanie napadnutých správnych

rozhodnutí celkom zjavne nezodpovedá zákonu. Na veci by sa pritom nič nezmenilo ani

vtedy, keby sa ňou bol najvyšší súd vo svojom rozsudku zaoberal. Preto podľa názoru

ústavného súdu nemožno pochybenie najvyššieho súdu spočívajúce v nevyrovnaní sa

s námietkou sťažovateľa považovať za natoľko intenzívne, aby zasahovalo do ústavnej

sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný (porov. už citovaný ).

6. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Podľa toho, čo bolo uvedené v bodoch 5.2 a 5.3, je

vylúčené, aby ústavný súd mohol v konaní vo veci samej vysloviť porušenie základného

práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a 2 , a preto pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že ju treba v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2013