Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 512/2013
PDF · 173.9 KB
No categories available
II. ÚS 512/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. D., B., zastúpeného advokátom Mgr. L. L., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 76/2011 z 25. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2012 doručená sťažnosť P. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 76/2011 z 25. apríla 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh bol zistený tento skutkový stav:
2.1 Sťažovateľ sa žalobou (podanou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave) domáhal
preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia z 12. februára 2009
a druhostupňového rozhodnutia z 15. októbra 2009 vydaných Úradom pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“), ktorými mu na návrh Všeobecnej
zdravotnej poisťovne bolo vyrubené poistné na zdravotné poistenie za obdobie júl 1999 až
december 2000. V žalobe namietal voči uloženej povinnosti platiť poistné, ktorá mu údajne
vznikla len preto, lebo ho úrad práce pri prihlasovaní do evidencii uchádzačov o prácu
nesprávne informoval, že si má poistné platiť sám. Z toho vyvodzoval jednak porušenie
princípu legality, keďže konal v dobrej viere pre mylnú informáciu pracovníka úradu práce,
jednak porušenie ľudských práv, pretože v danom období bol nemajetný a mal zdroje jedine
na zabezpečenie svojho práva na život. Ďalej namietal procesné pochybenia žalovaného
(nesprávne doručenie výzvy na vyjadrenie, nedoručenie vyjadrenia poisťovne).
Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“), ktorému bola vec postúpená, žalobu
rozsudkom č. k. 24 S 24/2010-44 z 12. januára 2011 zamietol. V jeho odôvodnení sa
zaoberal len námietkami uplatnenými sťažovateľom v žalobe.
2.2 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ (už zastúpený advokátom) odvolanie,
v ktorom sa obmedzil na dve výčitky:
a) Žalovaný úrad pre dohľad nemal právomoc na konanie, pretože ustanovenie § 18
ods. 1 písm. a) tretieho bodu zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) zveruje
do právomoci žalovaného len vydávanie platobných výmerov vo veciach preddavkov
a nedoplatkov na poistnom podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene
a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 580/2004 Z. z.“), ktorý je však účinný až od 1. januára 2006.
Sťažovateľovi bolo ale poistné vymerané za obdobie, na ktoré sa podľa jeho názoru
právomoc žalovaného nevzťahovala (júl 1999 až december 2000).
b) Sťažovateľ uhradil navrhujúcej Všeobecnej zdravotnej poisťovni určité platby,
ktoré však táto nesprávnou aplikáciou ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sa na daný
vzťah vôbec nemohli použiť, nezapočítala ako (čiastočné) platby poistného. Žalovaný sa
s týmto postupom poisťovne nesprávne stotožnil, v dôsledku čoho nesprávne konštatoval,
že poistné nebolo zaplatené ani sčasti, čím napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávne
zisteného skutkového stavu.
V odvolacom petite sťažovateľ navrhol, aby najvyšší súd „napadnutý rozsudok
Krajského súdu... zrušil a zastavil konanie alebo aby napadnutý rozsudok... zmenil tak, že...
rozhodnutie žalovaného zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie“.
2.3 Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžso 76/2011 z 25. apríla 2012 potvrdil
rozsudok krajského súdu v podstate bez toho, aby sa akokoľvek zaoberal výčitkami
sťažovateľa obsiahnutými v odvolaní. Tento postup odvolací súd odôvodnil takto:
„Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní rozšíril dôvody, pre ktoré považuje
rozhodnutie žalovaného za nezákonné, odvolací súd na tieto ďalšie dôvody nemohol
prihliadať z dôvodu koncentračnej zásady, upravenej v § 250h O. s. p., pretože pokiaľ
žalobca chcel, aby aj tieto dôvody boli predmetom prieskumu, v zmysle vyššie citovaného
zákonného ustanovenia [t. j. § 250h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),
podľa ktorého môže žalobca rozšíriť rozsah napadnutia správneho rozhodnutia len v lehote
na podanie žaloby, pozn.] ich mal uviesť v žalobe v stanovenej zákonnej dvojmesačnej
lehote od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.“
3. Proti tomuto rozsudku smeruje predbežne prerokúvaná sťažnosť. Sťažovateľ v nej
odkazuje na § 250j ods. 3 OSP, podľa ktorého je súd povinný zrušiť rozhodnutie správneho
orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona
oprávnený; rozsahom a dôvodmi žaloby pritom nie je viazaný. Sťažovateľ tak podľa svojho
názoru mohol námietku nedostatku právomoci žalovaného správneho orgánu uplatniť
kedykoľvek za konania a urobil tak v odvolaní. Porušenie svojich práv sťažovateľ
odôvodnil takto:
„Tým, že sa Najvyšší súd... odmietol týmto dôvodom odvolania vecne zaoberať
poukazom na koncentračnú zásadu vyplývajúcu z § 250h OSP, aj napriek tomu, že sa
jednalo o dôvod zrušenia napadnutých správnych rozhodnutí podľa § 250j ods. 3 druhá
a tretia veta OSP, na ktorý mal prihliadať z úradnej povinnosti, bez ohľadu na obsah žaloby
a v ktoromkoľvek štádiu konania, Najvyšší súd... porušil právo sťažovateľa podľa článku 46
ods. 1 a ods. 2 Ústavy...“
Na základe toho sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby prijal jeho sťažnosť
na ďalšie konanie a vydal takýto nález:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu navrhovateľa (zrejme
sťažovateľa, pozn.) podľa článku 46 ods. 1 a 2 Ústavy... rozsudkom Najvyššieho súdu...
z 25. 4. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 9Sžso/76/2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu... z 25. 4. 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
9Sžso/76/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu..., aby o nej znovu konal
a rozhodol.“
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2
5. V sťažnosti sa namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy tým, že najvyšší súd sa nezaoberal novou námietkou sťažovateľa
v odvolaní, hoci išlo o námietku, ktorú mal inak súd vziať do úvahy ex offo.
5.1 Ustanovenie § 250j ods. 3 OSP skutočne ukladá súdu zrušiť napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu a zastaviť konanie, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to
nebol oprávnený. V týchto prípadoch súd nie je viazaný ani žalobnými dôvodmi. Za týchto
okolností ústavný súd musí prisvedčiť názoru sťažovateľa, že takúto námietku môže žalobca
uplatniť nielen v dvojmesačnej lehote na podanie žaloby (§ 250h ods. 1 OSP). Logicky totiž
platí, že ak je súd povinný na nedostatok právomoci správneho orgánu prihliadať
kedykoľvek za konania až do vyhlásenia rozsudku aj bez námietky (t. j. ex offo), a fortiori
môže žalobca na takúto vadu súd upozorniť taktiež až do vyhlásenia rozsudku. Ak si
prvostupňový (krajský) súd túto vadu nevšimne, hoci si ju podľa § 250j ods. 3 OSP všimnúť
mal, ide podľa názoru ústavného súdu o nesprávne právne posúdenie ním prerokúvanej
veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) v spojení s § 250ja ods. 1 a §
246c OSP. Názor najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku, že na námietku nedostatku
právomoci žalovaného správneho orgánu nemohol prihliadať, tak podľa názoru ústavného
súdu odporuje ustanoveniu § 250j ods. 3 OSP. Naopak, povinnosťou najvyššieho súdu bolo
na túto námietku reagovať a vyrovnať sa s ňou. V dôsledku tohto nesprávneho názoru tak
odôvodnenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám § 157 ods. 2 OSP, a tým ani
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
5.2 Ústavný súd však vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ani orgánom
ochrany zákonnosti, ale nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je síce pravdou, že v jednom zo svojich skorších rozhodnutí ústavný súd vyslovil, že
porušením čl. 46 ods. 1 ústavy je každé porušenie zákona upravujúceho konanie pred súdom
[(porov. I. ÚS 26/94, č. 2/1994 Zbierky nálezov a uznesení ústavného súdu (ďalej len „Zb.
ÚS“)], tento názor sa v neskoršej judikatúre neudržal. Podľa v súčasnosti už ustálenej
judikatúry sa nie každé porušenie zákonnosti považuje zároveň za porušenie ústavnosti
(porov. v tomto smere už II. ÚS 23/96, č. 6/1997 Zb. ÚS, ale napr. aj II. ÚS 273/2013).
Podľa ústavného súdu je teda pri posudzovaní nedostatkov v postupe všeobecného súdu
pred vydaním napadnutého rozhodnutia vždy potrebné uvážiť, do akej miery prípadné
vyslovenie porušenia práva sťažovateľa a vrátenie veci všeobecnému súdu na ďalšie
konanie zakladá pre sťažovateľa aspoň trochu reálnu možnosť dosiahnuť iné (pre neho
priaznivejšie), nové rozhodnutie. Ak takáto možnosť neexistuje, pretože napadnuté
rozhodnutie je správne a ani prípadné odstránenie vytýkaného nedostatku v novom konaní
by neumožnilo všeobecnému súdu rozhodnúť inak, pre sťažovateľa priaznivejšie, treba
podľa názoru ústavného súdu považovať takýto procesný nedostatok – hoci by aj bol
porušením zákona – len za porušenie zákonnosti, no nie ústavnosti. Preto je podľa
ústavného súdu vylúčené, aby vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v dôsledku
porušenia procesného predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) v konaní všeobecného
súdu o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu, ak by ani v prípade, že by všeobecný súd
v ďalšom konaní vytknutý nedostatok odstránil, v dôsledku jednoznačnej zákonnej úpravy
ani teoreticky neprichádzalo do úvahy, aby súd žalobe sťažovateľa vyhovel a napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu zrušil.
5.3 Právomoc úradu pre dohľad na konanie vo veciach zdravotného poistenia
vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 písm. a) tretieho bodu zákona č. 581/2004 Z. z., podľa
ktorého úrad pre dohľad „vykonáva dohľad nad verejným zdravotným poistením tým, že...
vydáva platobné výmery vo veciach uplatnených zdravotnou poisťovňou, ak ide
o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkov na poistné alebo
neodvedeného nedoplatku na poistnom podľa osobitného predpisu (odkaz na § 17 ods. 7
a § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z. atď., pozn.), úroky z omeškania (odkaz na § 18
ods. 1 cit. zákona, pozn.) a pohľadávky vyplývajúce z nezaplatenej úhrady za neodkladnú
zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu...“. Citované ustanovenie ani žiadne iné
ustanovenie zákona č. 581/2004 Z. z. výslovne nezakladá právomoc úradu pre dohľad konať
vo veciach poistného na zdravotné poistenie podľa predpisov účinných pred 1. januárom
2005 [zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení,
financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne
a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“)]. Sťažovateľova
povinnosť platiť poistné na zdravotné poistenie sa však týkala práve obdobia pred týmto
dátumom. V dôsledku toho sa mala spravovať citovaným zákonom č. 273/1994 Z. z.
Napriek absencii výslovného zákonného ustanovenia v pôvodnom znení zákona
č. 581/2004 Z. z., ktoré by oprávňovalo úrad pre dohľad na konanie o poistnom podľa
zákona č. 273/1994 Z. z., nemožno podľa ústavného súdu dospieť k názoru, že jeho
právomoc na takéto konanie nebola daná. Predovšetkým, ako vyplýva z ustanovení § 68
a nasl. zákona č. 581/2004 Z. z., uvedeným zákonom došlo k zmene právnej formy, v ktorej
sa pripúšťala činnosť zdravotných poisťovní. Podľa § 28 ods. 1, § 29 ods. 2 a § 33 zákona
č. 273/1994 Z. z. boli zdravotné poisťovne verejnoprávnymi inštitúciami, ktorým bolo
zverené vykonávanie zdravotného poistenia, a v tejto súvislosti aj autoritatívne
rozhodovanie v týchto veciach [porov. § 37 písm. b) v spojení s § 58 a § 59 cit. zákona].
Zákon č. 581/2004 Z. z., naopak, predpokladal, že zdravotné poisťovne budú môcť pôsobiť
len v právnej forme „akciovej spoločnosti“ (§ 2 ods. 1 tohto zákona), teda ako subjekty
súkromného (obchodného) práva, ktoré nemali vykonávať žiadnu verejnú moc. V súvislosti
s tým došlo k zriadeniu úradu pre dohľad ako orgánu verejnej správy, ktorý mal prevziať
časť verejnomocenskej agendy zdravotných poisťovní, medzi iným aj vymeriavanie
poistného na zdravotné poistenie. O tom svedčí predovšetkým znenie ustanovenia § 84
zákona č. 581/2004 Z. z., podľa ktorého mali zo zdravotných poisťovní (zriadených podľa
zákona č. 273/1994 Z. z.) prejsť na úrad pre dohľad všetky správne konania neskončené
k určitému dňu. Citované ustanovenie predpokladalo prechod všetkých správnych konaní
bez ohľadu na to, či sa týkali platenia poistného podľa zákona č. 581/2004 Z. z. alebo
platenia poistného podľa predchádzajúceho zákona č. 273/1994 Z. z. Podľa ústavného súdu
však uvedené ustanovenie v systematickej súvislosti s ustanoveniami o povinnej
transformácii dovtedajších zdravotných poisťovní na akciové spoločnosti a o na to
nadväzujúcom zániku oprávnenia vykonávať zdravotné poistenie možno vykladať len tak,
že na úrad pre dohľad prechádzala právomoc rozhodovať aj vo veciach poistného na
zdravotné poistenie podľa zákona č. 273/1994 Z. z. Ak by to tak nebolo, došlo by k situácii,
že po 30. septembri 2005 by nemal kto začať konanie vo veciach takéhoto poistného,
oprávnenie dovtedajších poisťovní na takéto konanie by totiž zaniklo transformáciou na
akciovú spoločnosť (§ 74 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z. z.) alebo najneskôr 30. septembra
2005 (§ 80 cit. zákona), novovzniknutým zdravotným poisťovniam vo forme akciovej
spoločnosti však zákon žiadne verejnomocenské oprávnenia na vedenie takýchto konaní
nezveruje. K tomu, že právomoc úradu pre dohľad je daná aj vo veciach platenia poistného
podľa zákona č. 273/1994 Z. z., dospela aj judikatúra najvyššieho súdu (pozri sp. zn.
Opísaný nedostatok právnej úpravy, ktorý však podľa ústavného súdu bolo možné
preklenúť systematickým a teleologickým výkladom § 84 zákona č. 581/2004, bol
odstránený zákonom č. 581/2008 Z. z., ktorým bol do zákona č. 581/2004 Z. z. s účinnosťou
od 1. januára 2009 doplnený nový § 85h, ktorý výslovne oprávnil zdravotné poisťovne
uplatňovať na úrade pre dohľad pohľadávky na poistnom na zdravotné poistenie podľa
predpisov účinných pred 1. januárom 2005, t. j. podľa zákona č. 273/1994 Z. z. (pozri
v tomto smere aj bod 19 spoločnej správy o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 801a).
Najneskôr od tohto dátumu tak podľa ústavného súdu nemožno mať rozumné pochybnosti
o právomoci úradu pre dohľad na vydávanie platobných výmerov aj v týchto veciach.
V prerokúvanej veci bol návrh Všeobecnej zdravotnej poisťovne uplatnený na úrade
pre dohľad ešte 18. decembra 2008, teda pred účinnosťou uvedenej novely. Avšak
prvostupňové rozhodnutie bolo vydané až 12. februára 2009, teda už za jej účinnosti.
Prvostupňové rozhodnutie tak nepochybne vychádzalo z právneho stavu, ktorý existoval
v čase jeho vydania, a úrad pre dohľad mal v zmysle uvedeného výkladu na jeho vydanie
právomoc, rovnako ako mal právomoc na vydanie druhostupňového rozhodnutia
z 15. októbra 2009. Len na dôvažok sa žiada dodať, že ak by sa totožné konanie začalo až
po 1. januári 2009, platili by v ňom pre uplatňujúcu zdravotnú poisťovňu určité procesné
úľavy na úkor práv sťažovateľa (porov. § 77a ods. 4 zákona č. 581/2009 Z. z. v znení
účinnom od 1. januára 2009).
Na základe týchto úvah dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľom vznesená
námietka nedostatku právomoci úradu pre dohľad na vydanie napadnutých správnych
rozhodnutí celkom zjavne nezodpovedá zákonu. Na veci by sa pritom nič nezmenilo ani
vtedy, keby sa ňou bol najvyšší súd vo svojom rozsudku zaoberal. Preto podľa názoru
ústavného súdu nemožno pochybenie najvyššieho súdu spočívajúce v nevyrovnaní sa
s námietkou sťažovateľa považovať za natoľko intenzívne, aby zasahovalo do ústavnej
sféry, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný (porov. už citovaný čl. 124 ústavy).
6. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Podľa toho, čo bolo uvedené v bodoch 5.2 a 5.3, je
vylúčené, aby ústavný súd mohol v konaní vo veci samej vysloviť porušenie základného
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a preto pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že ju treba v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú, čo sa aj vo výroku tohto uznesenia stalo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. októbra 2013