Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 636/2013
PDF · 165.5 KB
No categories available
I. ÚS 636/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., T., zastúpeného Advokátskou kanceláriou S., s. r. o.,
B., ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 24 Co 16/2013 z 10. apríla 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti J. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna
2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co 16/2013 z 10. apríla 2013.
2. V sťažnosti sťažovateľ uvádza, že „dňa 26. 5. 1999 podal sťažovateľ žalobu
proti Ing. J. K... o vysporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, vedenej
na Okresnom súde Trnava, sp. zn. 16 C/67/1999.
Dňa 25. 9. 2012 vydal Porušovateľ v 2. rade... rozsudok, č. k. 16 C/67/1999-650,
na základe ktorého vysporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, a to tak, že žalobu
zamietol. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok súdu prvého stupňa
nadobudol právoplatnosť dňa 19. 4. 2013.
Dňa 10. 4. 2013 vydal sťažovateľ 1. rade... rozsudok, č. k. 24 Co/16/2013-695,
na základe ktorého potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a žalovanému
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania... Rozsudok odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť dňa 19. 4. 2013.“.
3. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na napadnutý rozsudok krajského súdu,
v ktorého odôvodnení sa uvádza: „Dňa 15. 11. 1980 manželia uzavreli manželstvo.
Manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa 4. 6. 1996. Manželka
počas trvania manželstva na základe privatizačného projektu sa stala vlastníčkou bývalej
závodnej kuchyne a jedálne podniku T. T. na... ulici v T. a dvoch samostatne stojacich
poschodových budov s príslušným pozemkom na B. ulici v T... Predmetné nehnuteľnosti
manželka získala od F. Slovenskej republiky... na základe Zmluvy o predaji časti podniku
č. 354/93 zo dňa 28. 5. 1993...“
4. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnymi závermi
okresného a krajského súdu v napadnutých rozhodnutiach, podľa ktorých „nehnuteľnosti
nie sú predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov a patria výlučne
manželke, keďže slúžili výkonu povolania manželky a nadobudla ich do vlastníctva v rámci
privatizácie na základe privatizačného projektu“.
5. Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na to, že „podnikanie jedného z manželov
rozhodne nemožno považovať za povolanie, pretože podnikaním sa rozumie sústavná
činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ vo svojom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom
dosiahnutia zisku... Ak by majetok nepatril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
bol by druhý manžel ako nepodnikateľ ukracovaný. Je logické a z hľadiska všeobecnej
spravodlivosti aj správne, že pokiaľ má manžel ako nepodnikateľ participovať na dlhoch
manžela ako podnikateľa, mal by v prípade úspešného podnikania participovať aj na takto
nadobudnutom majetku.“.
6. Z už uvedených dôvodov sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že Okresný súd Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 16 C 67/1999 a Krajský súd v Trnave v konaní vedenom
pod sp. zn. 24 Co/16/2013 porušil základné právo J. K... na prerokovanie veci nezávislým
a nestranným súdom zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy a zároveň aj porušenia práva
na prejednanie záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 16 C/67/1999-650 zo dňa 25. 9. 2012
a rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 24 Co/16/2013-695 zo dňa 10. 4. 2013 sa zrušuje.
3. J. K... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré sú Okresný súd Trnava
a Krajský súd v Trnave povinní vyplatiť na účet jeho advokáta do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
10. Sťažovateľ porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru videl predovšetkým v tom, že všeobecné súdy „... posúdili vec
neobjektívne a nesprávne a rozhodli bez toho, aby sa vo svojich rozhodnutiach vysporiadali
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre predmetné rozhodnutia.
Predmetné rozsudky sú zjavne neodôvodnené, resp. arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň... predstavujú extrémny nesúlad právnych
záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami. ... odvolací súd sa nezaoberal
dostatočným spôsobom odvolacími námietkami sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu,
ktoré smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci a mali význam pre samotné
rozhodnutie vo veci.“.
11. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami konštatuje,
že rozsudok krajského súdu z 10. apríla 2013, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,
nie je postihnutý vadami, ktoré mu vytýka sťažovateľ.
12. Ústavný súd považuje za dostatočné zdôvodnenie krajského súdu uvedené
v napadnutom rozsudku, ktorým zdôrazňuje správnosť a zákonnosť rozhodnutia okresného
súdu, podľa ktorého „... odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže
preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku
sa žiada dodať už iba nasledovné: Správny záver prvostupňového súdu, že podnikania
odporkyne ako fyzickej osoby je výkonom povolania v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka,
s ktorým názorom sa odvolací súd plne stotožňuje, podporuje i rozsudok NS ČR
z 24. 2. 2005 sp. zn. 22 Cdo 2545/2003, v zmysle ktorého výkonom povolania
je aj podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby. Spochybňovanie tohto záveru
prvostupňového súdu odvolateľom neobstojí. Pokiaľ odvolateľ namieta, že v priebehu
manželstva účastníkov v nehnuteľnostiach na B. ulici v T. nebola vykonávaná podnikateľská
činnosť a boli prázdne, odvolací súd je toho názoru, že tieto skutočnosti samé o sebe,
vzhľadom na ďalšie okolnosti prípadu, nie sú rozhodujúce a neznamenajú, že nehnuteľnosti
neslúžili výkonu povolania odporkyne, keďže tieto nehnuteľnosti získala v rámci
privatizácie na základe zmluvy z roku 1993 na základe privatizačného projektu, ktorý sa
týkal podnikania vo všetkých nehnuteľnostiach a za krátku dobu do ukončenia spolužitia
účastníkov v roku 1994 a napokon ani do právoplatnosti rozvodu ich manželstva v roku
1996, nemusel byť podnikateľský zámer odporkyne v daných nehnuteľnostiach i reálne
rozbehnutý.“.
13. Ústavný súd dáva v tejto súvislosti sťažovateľovi do pozornosti,
že nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
14. Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). O takýto
prípad aplikácie práva však v tomto prípade zjavne nejede, napadnuté rozhodnutie je riadne
odôvodnené, pričom právne závery v ňom obsiahnuté sú logicky konzistentné a opierajú
sa o zaužívané právne postupy pri súčasnom použití všeobecne akceptovateľných
rozhodnutí všeobecných súdov.
15. V danom prípade sa krajský súd dostatočne vysporiadal so základnými
námietkami sťažovateľa, ako aj jasne zdôvodnil svoje rozhodnutie o potvrdení rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva
výklad, akými úvahami sa súd spravoval, z akého dôvodu a na základe akých právnych
predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vychádzajúc z uvedených ústavne významných úvah
je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia
krajského súdu a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
a spravodlivý proces.
16. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na kontinuálnu rozhodovaciu prax
všeobecných súdov v obdobných právnych veciach, z ktorej predmetné napadnuté
rozhodnutie krajského súdu nijakým spôsobom nevybočuje (porov. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 22 Cdo 684/2004 či rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 21 Cdo 3078/2006).
17. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa
konštatoval, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálne
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími návrhmi
sťažovateľa v sťažnosti (priznanie náhrady trov konania) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013