Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 371/2013
PDF · 125.48 KB
No categories available
I. ÚS 371/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. októbra 2013
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. B. M., H., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 a takto
rozhodol:
Základné právo J. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom
pod sp. zn. 28 Cb 62/2002 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 371/2013-15 z 5. júna
2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. T. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.
2. Z obsahu spisu vyplýva, že konanie pred okresným súdom v právnej veci
sťažovateľa začalo podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy
370 685,30 Sk (12 304,50 €), pričom sťažovateľ bol v procesnom postavení žalovaného.
V dôsledku podaného odporu zo strany sťažovateľa a súčasne podaného vzájomného
protinávrhu na zaplatenie 4 425 647,20 Sk (146 904,57 €) bola vec prevedená do registra
„Cb“ a bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 28 Cb 62/2002.
3. Sťažovateľ v sťažnosti vytýka okresnému súdu neefektívnu činnosť, ktorá mala
za následok, že konanie len na prvom stupni presiahlo dobu 11 rokov a v tejto súvislosti
zdôrazňuje, že svojím správaním žiadnym relevantným spôsobom nezapríčinil prieťahy.
Procesnými úkonmi, ktoré vo veci uskutočnil (podanie vzájomného protinávrhu, návrh
na rozšírenie žaloby), iba reagoval na aktuálny vývoj procesnej situácie, a tieto skutočnosti
nemožno podľa jeho názoru pričítať na jeho ťarchu. Sťažovateľ ďalej poukazuje na to,
že predmet sporu, t. j. zaplatenie škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy v intenciách
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nesignalizuje osobitnú faktickú či právnu
zložitosť, čo taktiež svedčí o nesústredenej činnosti okresného súdu, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy vo veci. Napokon sťažovateľ uvádza, že v jeho prerokovávanej veci
došlo k zmene zákonného sudcu, navyše bez primeraného odôvodnenia, čo malo rovnako
za následok neprimerané predlžovanie sporu.
4. K sťažovateľovej sťažnosti na prieťahy podľa § 64 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
sa vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, ktorá považovala sťažnosť za dôvodnú.
5. Sťažovateľ sa v petite ústavnej sťažnosti domáhal, aby ústavný súd vyslovil,
že jeho základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, okresnému súdu
prikázal konať bez zbytočných prieťahov, zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume
35 000 € a náhradu trov konania k rukám jeho advokáta.
6. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal
na to, že počas celého konania, ktoré trvá viac než 11 rokov, žije v stave právnej neistoty
a jeho pocit márnosti dovolať sa spravodlivosti je už v súčasnosti nevyvrátiteľný. Súčasne
sťažovateľ predložil ústavnému súdu kalkuláciu výšky jeho domnelej škody, ktorú
si uplatňuje v konaní pred všeobecnými súdmi, a žiadal, aby ústavný súd pri rozhodovaní
o nemajetkovej ujme prihliadol aj na túto skutočnosť.
7. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 9. augusta 2013
zhrnula doterajší priebeh konania, pričom zvlášť poukázala na tú skutočnosť, že okresný
súd 1. decembra 2011 rozhodol vo veci samej a jeho rozsudok bol na základe odvolania
sťažovateľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 17. apríla
2013 potvrdený. Vec sťažovateľa bola tak v čase vyjadrenia podpredsedníčky okresného
súdu právoplatne skončená.
8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať
ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy
a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu
posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva, ústavný súd nepovažuje
ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných
na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 255/08).
9. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 sú porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a práva
podľa dohovoru ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto
práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08).
12. Porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru videl sťažovateľ v neprimerane dlhom trvaní
súdneho konania vedeného okresným súdom, ktoré však bolo rozsudkom vyhláseným
na pojednávaní 1. decembra 2011 meritórne skončené. Ústavná sťažnosť bola doručená
ústavnému súdu 27. mája 2013, teda až po 18 mesiacoch po rozhodnutí okresného súdu
vo veci samej. V čase podania ústavnej sťažnosti už bol vyhlásený i potvrdzujúci rozsudok
krajského súdu, a to 17. apríla 2013, ktorý sa už len doručoval účastníkom konania.
Uvedené skutočnosti považuje ústavný súd za rozhodujúce pre posúdenie podanej ústavnej
sťažnosti.
13. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,
že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05, IV. ÚS 474/2011).
14. Účelom, podstatou a zmyslom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 41/02). Zároveň z tejto
judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola
sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže
dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis
mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07). Uvedený právny názor ústavného súdu
je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho
rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa M. M. proti Slovenskej republike.
15. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konanie pred okresným súdom bolo
v merite veci skončené rozsudkom okresného súdu vyhlásenom 1. decembra 2011,
preto v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. mája 2013) už okresný súd vo veci
sťažovateľa nekonal a ani nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať
priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03,
II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov bol už ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu v okolnostiach daného prípadu
zavŕšený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu
v napadnutom konaní kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa
garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
16. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde je viazaný petitom sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05),
a preto ústavný súd nemohol posudzovať eventuálne prieťahy na strane krajského súdu,
keďže proti nemu sťažnosť nesmerovala. Taktiež tvrdenia sťažovateľa týkajúce
sa nedostatočného odôvodnenia zmeny zákonného sudcu ústavný súd vzhľadom
na formuláciu petitu, ako i na celkový obsah sťažnosti posudzoval iba ako súčasť
argumentácie, ktorou sťažovateľ preukazoval porušenie základného práva na prerokovanie
jeho veci bez zbytočných prieťahov.
17. Uvedené závery boli podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, že základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo, tak ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.
18. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu
konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané zadosťučinenie a úhradu trov
konania, ústavný súd uvádza, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej
(navyše príkaz konať bez zbytočných prieťahov nemôže smerovať proti konaniu, ktoré bolo
v čase nálezu ústavného súdu právoplatne skončené). Keďže ústavný súd vyslovil,
že v sťažnosti označené práva sťažovateľa porušené neboli, uvedenými návrhmi sťažovateľa
sa pri svojom rozhodovaní už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. októbra 2013