Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 474/2011
PDF · 175.19 KB
No categories available
IV. ÚS 474/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. V., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. Ľ. B., Ž.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 917/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2011
doručená sťažnosť Ing. V. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 917/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
„Sťažovateľ sa obracia na Ústavný súd SR v tej istej veci s opakovanou sťažnosťou
na porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, a to postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 917/2008 v čase po vydaní druhého nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. II. ÚS 28/08-33 zo 17. apríla 2008, ako aj v globále v celkovej dobe súdneho konania.
Sťažovateľ zaslal doporučene poštou dňa 22. 03. 2001 Okresnému súdu
Bratislava III žalobu o zaplatenie sumy 404.400,- Sk titulom bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného. Spor bol vedený týmto súdom pod sp. zn. 30 C 46/01. Súd vo veci
nekonal od 05. 04. 2001 až do septembra 2004, kedy bolo vytýčené prvé pojednávame, súd
nevykonal žiaden relevantný úkon. Sťažovateľ sa preto obrátil so sťažnosťou na Ústavný
súd SR, ktorý nálezom č. IV. ÚS 206/05-23 zo dňa 11. októbra 2005 rozhodol, že základné
právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené a priznal
mu primerané finančné zadosťučinenie. Zároveň prikázal Okresnému súdu Bratislava III
konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
Následne, po vydaní uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, bola
vec sťažovateľa postúpená na prejednanie Okresnému súdu Pezinok, kde je vedená pod
sp. zn. 5 C 917/2008. Keďže, aj napriek nálezu ústavného súdu, prieťahy v konaní
pretrvávali, podal sťažovateľ opakovanú sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky,
ktorý druhým nálezom II. ÚS 28/08-33 zo dňa 17. 04. 2008 zistil a konštatoval, že postup
súdu v predmetnom konaní bol opätovne poznačený dlhodobými a neodôvodnenými
prieťahmi, a teda právo sťažovateľa bolo porušené. Zároveň priznal sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie.
Aj po vydaní druhého nálezu ústavného súdu dochádzalo podľa názoru sťažovateľa
k zdĺhavému postupu súdu a neodôvodneným prieťahom v konaní. Vo veci boli síce vytýčené
viaceré pojednávania, tieto však boli bezdôvodne odročované, neboli vždy dôvodné a medzi
jednotlivými pojednávaniami bola zbytočne dlhá doba. Po vydaní druhého nálezu
Ústavného súdu sa nevykonávalo prakticky žiadne dokazovanie, ani iné relevantné úkony,
napriek tomu prvostupňový súd vo veci rozhodol až rozsudkom 5 C 917/2008-782 zo dňa
04. 10. 2010, ktorý z dôvodu odvolania podaného žalovaným nenadobudol právoplatnosť.
Ústavný súd Slovenskej republiky v obidvoch svojich nálezoch konštatoval, že v
danej prejednávanej veci sa nejedná ani o skutkovú ani právne zložitú vec, no našim súdom
trvalo viac ako desať rokov, kým vo veci vydali vôbec prvé rozhodnutie, ktorým žalobe
sťažovateľa vyhoveli v celom rozsahu. S týmto rozhodnutím sťažovateľ síce v plnom rozsahu
súhlasí, keďže však nie je právoplatné, stav jeho právnej neistoty naďalej pretrváva.
Odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný podaním zo dňa
20. 10. 2010, do dnešného dňa súd o podanom odvolaní nekonal.“
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „má za to, že postupom prvostupňového Okresného
súdu Pezinok v konaní 5 C 917/2008 bolo znova, opakovane, porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a jeho právo na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 917/2008 porušil
základné právo sťažovateľa Ing. V. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prerokovanie
veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Sťažovateľovi Ing. V. V. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
50.000,- EUR, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
Okrem uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd priznal aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide predovšetkým vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktorý vylučuje, aby ten orgán (okresný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03,
IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne
rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto
práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať
(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd
sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike,
rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti
tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 5 C 917/2008 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo zistení ústavného súdu, ako aj zo samotnej sťažnosti vyplýva, že okresný súd
na pojednávaní uskutočnenom 4. októbra 2010 rozhodol rozsudkom v merite veci
a po podaní odvolania 20. októbra 2010 predložil vec na rozhodnutie Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorému bol spis doručený 16. decembra 2010.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd rozhodnutím vo veci ešte
pred doručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané
a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol
v čase doručenia sťažnosti žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už ani porušovať sťažovateľom
v sťažnosti označené práva.
Uvedené konštatovanie vychádza zo štandardnej judikatúry ústavného súdu a ústavný
súd k nemu dospel aj napriek tomu, že vo svojich predchádzajúcich nálezoch
(sp. zn. IV. ÚS 206/05 z 11. októbra 2005 a sp. zn. II. ÚS 28/08 zo 17. apríla 2008) vyslovil,
že v napadnutom konaní postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Keďže sťažovateľ, ako už bolo uvedené, namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu až 6. októbra 2011,
t. j. v čase, keď okresný súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu
v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť
v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi v nej
uvedenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2011