Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 522/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. G., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 30. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2013 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. apríla

2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. septembra 2011

na Okresnom súde B. (ďalej len „okresný súd“) „návrh na začatie konania o upustenie od

zásahov do osobnostných práv“.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 17. mája 2012 konanie v predmetnej

veci zastavil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania s poukazom na § 146 ods. 2

druhú vetu (ďalej aj „OSP“).

Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu v rámci odvolacieho konania

napadnutým uznesením zmenil tak, že sťažovateľ ako navrhovateľ je povinný odporcovi

zaplatiť náhradu trov prvostupňového konania v sume 321,60 € a odvolacieho konania

v sume 46,01 €.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že „pred podaním návrhu nemohol

vedieť či odporca pohľadávku vymáha z vlastnej iniciatívy alebo na základe pokynu P.,

pričom bolo povinnosťou odporcu, ako mandatára, pri uskutočnení právneho úkonu v mene

tretej osoby preukázať svoje oprávnenie za ňu konať. Taktiež zdôraznil skutočnosť, že k

ukončeniu vymáhania pohľadávky došlo až po podaní návrhu na začatie konania...

V priebehu konania odporca nepredložil všetky jemu dostupné dôkazy hneď pri

svojom prvom úkone, ktorý mu patril. Ak by tak urobil, sťažovateľ by nemusel súdu

osobitným podaním navrhovať, aby odporcu na predloženie príslušných listinných dôkazov

vyzval. Pokiaľ by odporca na výzvu súdu zareagoval v primeranom časovom predstihu pred

pojednávaním, pojednávanie sa vôbec nemuselo uskutočniť a trovy konania sa nemuseli

zvýšiť o odmenu za ďalší úkon právnej služby. Odporca však s predložením dôkazov

bezdôvodne čakal až do pojednávania.

Na základe uvedeného bol sťažovateľ presvedčený, že vznik všetkých spomenutých trov

konania, vrátane trov právneho zastúpenia, zavinil odporca. S poukazom na ustanovenie

žiadal, aby mu bola priznaná ich náhrada. Túto

zároveň žiadal aj s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho

súdneho poriadku.“.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu okrem iného odôvodňuje

najmä takto:

«... V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že pre posúdenie toho,

či sa návrh vzal späť pre správanie odporcu je podstatné, či odporca svojím správaním

splnil to čoho sa navrhovateľ domáhal a len v dôsledku tohto plnenia navrhovateľ zobral

návrh späť. Inými slovami, pod „správaním“ odporcu, pre ktoré sa návrh zobral späť, je,

podľa názoru odvolacieho súdu, potrebné chápať výhradne také správanie, ktorým odporca

vyhovie petitu žaloby. Podľa nášho názoru však takýto zužujúci výklad predmetného

ustanovenia nie je na mieste. Hoci je pravdou, že najčastejšie býva dôvodom späťvzatia

také správanie odporcu, ktorým tento žalobe vyhovie (napr. zaplatí požadovanú sumu),

neznamená to, že to tak musí byť vždy...

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa nášho názoru, dostatočne

nevysvetlil úvahy, ktoré ho viedli k opačným záverom. Jeho výklad a rozhodnutie tak

považujeme za nepresvedčivé a nesprávne. Navyše sme presvedčení, že pokiaľ sa už

odvolací súd rozhodol prvostupňové rozhodnutie zmeniť, mal v záujme spravodlivého

rozhodnutia aspoň jednotlivé okolnosti danej veci vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného

zreteľa, uplatniť a odporcovi náhradu trov

nepriznať.

Predmetné ustanovenie výslovne súdu ukladá prihliadnuť na to, či účastník, ktorému

sa priznáva náhrada trov, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. Je

nesporné, že odporca tak neurobil hoci mu v tom nič nebránilo. Súd má tiež prihliadať na

okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v priebehu

konania. To, že odporca odkladal predloženie jemu dostupných dôkazov a spôsobil tým

potrebu vykonania viacerých úkonov právnej služby, by malo byť v rozhodnutí o náhrade

trov jednoznačne premietnuté, a to minimálne v tom zmysle, že odporcovi náhrada trov

priznaná nebude.

Je absurdné, aby mal odporca nárok na náhradu trov dokonca aj za taký úkon ako

vyjadrenie k návrhu na zabezpečenie dôkazov, kedy je celkom očividné, že daným úkonom

len (v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa) doplnil skutočnosti a dôkazy, ktoré bez

problémov mohol predložiť už pri prvom svojom úkone a navyše odporca tento svoj úkon

bezdôvodne odkladal a dané vyjadrenie predložil až na pojednávaní (ktoré by sa inak vôbec

nemuselo konať). Aj vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie považujeme za

nespravodlivé a porušujúce základné práva sťažovateľa.»,

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa I. B. podľa ... a podľa

Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave č. -106 z 30. 4. 2013

porušené boli.

Ústavný súd... uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. -106 z 30. 4.

2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi I. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám jeho právnej zástupkyne Mgr. K.

G., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2013.

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

(nie na právnu pomoc, ako uvádza) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených

v ústave a dohovore malo dôjsť tým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval

ustanovenie prvej vety , a nie iné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné

postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ustanovenie zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( a 4 ).

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval

(napr. , , , ), že aj rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. z 30. apríla 2013 odôvodnil tak,

že najprv citoval z rozhodnutia okresného súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu späťvzatia

návrhu sťažovateľa, a odporcu zaviazal zaplatiť mu trovy konania v sume 6,63 € ako

krátenú časť súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia v sume 358,44 € s poukazom

na ustanovenie vety druhej .

Okrem toho v rozhodnutí na s. 2 citoval krajský súd odvolacie dôvody odporcu

a vyjadrenie sťažovateľa k týmto dôvodom a v relevantnej časti s. 3 až 5 uviedol:

„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom doručeným

súdu dňa 19. 9. 2011 domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa zasielania mu výziev

na úhradu nedoplatkov zo zmluvy... uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou P. F. s. r.

o. a treťou osobou z dôvodu, že nie je dlžníkom z tejto zmluvy.

Písomným podaním zo dňa 25. 4. 2012 zobral svoj návrh na začatie konania späť s

odôvodnením, že na pojednávaní dňa 19. 4. 2012 mu bolo doručené vyjadrenie odporcu zo

dňa 18. 4. 2012, prílohou ktorého boli aj listinné dôkazy preukazujúce, že odporca dostal

na vymáhanie spornej pohľadávky od navrhovateľa pokyn od spoločnosti P. F. s. r. o., a

teda, že odporca konal v danej vecí v mene iného subjektu a na základe jeho pokynu a

vzhľadom na to, sa bude domáhať ochrany voči spoločnosti P. F. s. r. o. v samostatnom

konaní. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že listom zo dňa 21. 7. 2011 oznámil odporca

navrhovateľovi, že na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou P. F. s. r. o.

pristupuje k vymáhaniu pohľadávky a zaslal mu výzvu k úhrade zo dňa 21. 7. 2011, podľa

ktorej je na základe mandátnej zmluvy oprávnený k začatiu inkasa finančnej pohľadávky,

ktorú mal mať navrhovateľ voči veriteľovi P. F. s. r. o. vo výške 867 eur. Následne mu

odporca doručil tiež predžalobnú upomienku zo dňa 10. 1. 2011, z ktorej je zrejmé, že ide o

pohľadávku veriteľa P. F. s. r. o.“.

Ďalej krajský súd v rozhodnutí citoval a

a v plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou odporcu v odvolaní, „že navrhovateľ zobral

návrh späť, a preto zásadne z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť

zastavené, keď nemožno dôvodiť, že by návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu,

po dôvodne podanom návrhu. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu

subjekt, ktorý nebol vo veci vecne pasívne legitimovaným, keďže na základe mandátnej

zmluvy konal v mene a na účet veriteľa (spornej) vymáhanej pohľadávky zo zmluvy

o pôžičke. Je právne irelevantné, z hľadiska posúdenia zavinenia na zastavení konania,

kedy sa navrhovateľ dozvedel, či odporca vymáha pohľadávku z vlastnej iniciatívy alebo na

základe pokynov mandanta (P.), a je tiež bez významu, či a kedy mu odporca predložil

oprávnenie konať za mandanta. Napokon navrhovateľ mal vedomosť o tom, že odporca

nekoná sám za seba, ale za veriteľa na základe mandátnej zmluvy, už pred začatím konania

- z doručovanej výzvy k úhrade a z predžalobnej upomienky. Odporca dôvodne argumentuje

tým, že procesnú zodpovednosť za označenie účastníkov konania v návrhu na začatie

konania nesie vždy navrhovateľ, k čomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ

rozhodol podať návrh na začatie konania, mal si vopred preveriť, kto je ako účastník

hmotnoprávneho vzťahu nositeľom povinnosti, ktorej uloženia sa domáha, a teda kto je v

danom prípade neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, pasívne vecne

legitimovaným. Odporca tak dôvodne založil svoju obranu na tvrdení, že skutočnosť,

že navrhovateľ nesprávne označil vecne nelegitimovaného účastníka konania a následne

vzal z tohto dôvodu návrh na začatie konania späť, nemôže byť posudzovaná ako

skutočnosť, že návrh bol vzatý späť pre jeho správanie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uzavrel, na rozdiel od súdu prvého stupňa,

že navrhovateľovi, ktorý zavinil zastavenie konania, vznikla povinnosť zaplatiť odporcovi

náhradu trov konania podľa , vety prvej , pozostávajúcich z trov

právneho zastúpenia v sume 321,6 eur... ako odmena vo výške po 61,41 eur za tri úkony

právnej služby...

Odvolací súd nepriznal odmenu za poradu s klientom...

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

v napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi

náhradu trov konania ( ).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s.

p. v spojení s , podľa ktorého úspešnému odporcovi priznal ním

uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z odmeny za jeden úkon

právnej služby... vo výške 36,85 eur...“.

Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd

zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté

uznesenie okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil. Krajský súd svoje skutkové

a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia

vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, prečo vo veci aplikoval

ustanovenia .

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru krajského súdu, a jeho záver tak v žiadnom prípade nemožno považovať

za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, hoci sťažovateľ má na vec iný názor a tvrdí, že mal

v tejto veci aplikovať iné ustanovenie procesného kódexu. Z namietaného uznesenia

krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú

aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ ako žalobca využil svoje

procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného

práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri

uplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie je úspešný a druhému

účastníkovi konania vzniknú trovy, ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom

rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri

inicializácii súdneho konania, ako aj s možnosťou prípadnej náhrady trov konania druhého

účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania jeho zavinením, mal sťažovateľ

počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (tvrdí,

že krajský súd v tejto veci mal aplikovať ustanovenie , resp. ), ešte nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo však nie je tento prípad.

Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013