Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 522/2013
PDF · 204.8 KB
No categories available
III. ÚS 522/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. B., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. G., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2013 doručená sťažnosť I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla
2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. septembra 2011
na Okresnom súde B. (ďalej len „okresný súd“) „návrh na začatie konania o upustenie od
zásahov do osobnostných práv“.
Okresný súd uznesením sp. zn. 7 C 273/2011 zo 17. mája 2012 konanie v predmetnej
veci zastavil a sťažovateľovi priznal náhradu trov konania s poukazom na § 146 ods. 2
druhú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu v rámci odvolacieho konania
napadnutým uznesením zmenil tak, že sťažovateľ ako navrhovateľ je povinný odporcovi
zaplatiť náhradu trov prvostupňového konania v sume 321,60 € a odvolacieho konania
v sume 46,01 €.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na to, že „pred podaním návrhu nemohol
vedieť či odporca pohľadávku vymáha z vlastnej iniciatívy alebo na základe pokynu P.,
pričom bolo povinnosťou odporcu, ako mandatára, pri uskutočnení právneho úkonu v mene
tretej osoby preukázať svoje oprávnenie za ňu konať. Taktiež zdôraznil skutočnosť, že k
ukončeniu vymáhania pohľadávky došlo až po podaní návrhu na začatie konania...
V priebehu konania odporca nepredložil všetky jemu dostupné dôkazy hneď pri
svojom prvom úkone, ktorý mu patril. Ak by tak urobil, sťažovateľ by nemusel súdu
osobitným podaním navrhovať, aby odporcu na predloženie príslušných listinných dôkazov
vyzval. Pokiaľ by odporca na výzvu súdu zareagoval v primeranom časovom predstihu pred
pojednávaním, pojednávanie sa vôbec nemuselo uskutočniť a trovy konania sa nemuseli
zvýšiť o odmenu za ďalší úkon právnej služby. Odporca však s predložením dôkazov
bezdôvodne čakal až do pojednávania.
Na základe uvedeného bol sťažovateľ presvedčený, že vznik všetkých spomenutých trov
konania, vrátane trov právneho zastúpenia, zavinil odporca. S poukazom na ustanovenie
§ 147 Občianskeho súdneho poriadku žiadal, aby mu bola priznaná ich náhrada. Túto
zároveň žiadal aj s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 2 druhej vety Občianskeho
súdneho poriadku.“.
Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu okrem iného odôvodňuje
najmä takto:
«... V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že pre posúdenie toho,
či sa návrh vzal späť pre správanie odporcu je podstatné, či odporca svojím správaním
splnil to čoho sa navrhovateľ domáhal a len v dôsledku tohto plnenia navrhovateľ zobral
návrh späť. Inými slovami, pod „správaním“ odporcu, pre ktoré sa návrh zobral späť, je,
podľa názoru odvolacieho súdu, potrebné chápať výhradne také správanie, ktorým odporca
vyhovie petitu žaloby. Podľa nášho názoru však takýto zužujúci výklad predmetného
ustanovenia nie je na mieste. Hoci je pravdou, že najčastejšie býva dôvodom späťvzatia
také správanie odporcu, ktorým tento žalobe vyhovie (napr. zaplatí požadovanú sumu),
neznamená to, že to tak musí byť vždy...
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, podľa nášho názoru, dostatočne
nevysvetlil úvahy, ktoré ho viedli k opačným záverom. Jeho výklad a rozhodnutie tak
považujeme za nepresvedčivé a nesprávne. Navyše sme presvedčení, že pokiaľ sa už
odvolací súd rozhodol prvostupňové rozhodnutie zmeniť, mal v záujme spravodlivého
rozhodnutia aspoň jednotlivé okolnosti danej veci vyhodnotiť ako dôvody hodné osobitného
zreteľa, uplatniť § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a odporcovi náhradu trov
nepriznať.
Predmetné ustanovenie výslovne súdu ukladá prihliadnuť na to, či účastník, ktorému
sa priznáva náhrada trov, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. Je
nesporné, že odporca tak neurobil hoci mu v tom nič nebránilo. Súd má tiež prihliadať na
okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v priebehu
konania. To, že odporca odkladal predloženie jemu dostupných dôkazov a spôsobil tým
potrebu vykonania viacerých úkonov právnej služby, by malo byť v rozhodnutí o náhrade
trov jednoznačne premietnuté, a to minimálne v tom zmysle, že odporcovi náhrada trov
priznaná nebude.
Je absurdné, aby mal odporca nárok na náhradu trov dokonca aj za taký úkon ako
vyjadrenie k návrhu na zabezpečenie dôkazov, kedy je celkom očividné, že daným úkonom
len (v dôsledku procesnej aktivity sťažovateľa) doplnil skutočnosti a dôkazy, ktoré bez
problémov mohol predložiť už pri prvom svojom úkone a navyše odporca tento svoj úkon
bezdôvodne odkladal a dané vyjadrenie predložil až na pojednávaní (ktoré by sa inak vôbec
nemuselo konať). Aj vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie považujeme za
nespravodlivé a porušujúce základné práva sťažovateľa.»,
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva sťažovateľa I. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Bratislave č. 8 Co 315/2012-106 z 30. 4. 2013
porušené boli.
Ústavný súd... uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. 8 Co 315/2012-106 z 30. 4.
2013 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi I. B. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 €,
ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť k rukám jeho právnej zástupkyne Mgr. K.
G., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013.
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
(nie na právnu pomoc, ako uvádza) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených
v ústave a dohovore malo dôjsť tým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval
ustanovenie prvej vety § 146 ods. 2 OSP, a nie iné ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné
postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom
súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto
procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval
(napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09), že aj rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.
Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.
Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 8 Co 315/2012 z 30. apríla 2013 odôvodnil tak,
že najprv citoval z rozhodnutia okresného súdu, ktorý zastavil konanie z dôvodu späťvzatia
návrhu sťažovateľa, a odporcu zaviazal zaplatiť mu trovy konania v sume 6,63 € ako
krátenú časť súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia v sume 358,44 € s poukazom
na ustanovenie § 146 ods. 2 vety druhej OSP .
Okrem toho v rozhodnutí na s. 2 citoval krajský súd odvolacie dôvody odporcu
a vyjadrenie sťažovateľa k týmto dôvodom a v relevantnej časti s. 3 až 5 uviedol:
„V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom doručeným
súdu dňa 19. 9. 2011 domáhal uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa zasielania mu výziev
na úhradu nedoplatkov zo zmluvy... uzatvorenej medzi obchodnou spoločnosťou P. F. s. r.
o. a treťou osobou z dôvodu, že nie je dlžníkom z tejto zmluvy.
Písomným podaním zo dňa 25. 4. 2012 zobral svoj návrh na začatie konania späť s
odôvodnením, že na pojednávaní dňa 19. 4. 2012 mu bolo doručené vyjadrenie odporcu zo
dňa 18. 4. 2012, prílohou ktorého boli aj listinné dôkazy preukazujúce, že odporca dostal
na vymáhanie spornej pohľadávky od navrhovateľa pokyn od spoločnosti P. F. s. r. o., a
teda, že odporca konal v danej vecí v mene iného subjektu a na základe jeho pokynu a
vzhľadom na to, sa bude domáhať ochrany voči spoločnosti P. F. s. r. o. v samostatnom
konaní. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že listom zo dňa 21. 7. 2011 oznámil odporca
navrhovateľovi, že na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou P. F. s. r. o.
pristupuje k vymáhaniu pohľadávky a zaslal mu výzvu k úhrade zo dňa 21. 7. 2011, podľa
ktorej je na základe mandátnej zmluvy oprávnený k začatiu inkasa finančnej pohľadávky,
ktorú mal mať navrhovateľ voči veriteľovi P. F. s. r. o. vo výške 867 eur. Následne mu
odporca doručil tiež predžalobnú upomienku zo dňa 10. 1. 2011, z ktorej je zrejmé, že ide o
pohľadávku veriteľa P. F. s. r. o.“.
Ďalej krajský súd v rozhodnutí citoval § 146 ods. 2 OSP a § 146 ods. 1 písm. c) OSP
a v plnom rozsahu sa stotožnil s argumentáciou odporcu v odvolaní, „že navrhovateľ zobral
návrh späť, a preto zásadne z procesného hľadiska zavinil, že konanie muselo byť
zastavené, keď nemožno dôvodiť, že by návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu,
po dôvodne podanom návrhu. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil za odporcu
subjekt, ktorý nebol vo veci vecne pasívne legitimovaným, keďže na základe mandátnej
zmluvy konal v mene a na účet veriteľa (spornej) vymáhanej pohľadávky zo zmluvy
o pôžičke. Je právne irelevantné, z hľadiska posúdenia zavinenia na zastavení konania,
kedy sa navrhovateľ dozvedel, či odporca vymáha pohľadávku z vlastnej iniciatívy alebo na
základe pokynov mandanta (P.), a je tiež bez významu, či a kedy mu odporca predložil
oprávnenie konať za mandanta. Napokon navrhovateľ mal vedomosť o tom, že odporca
nekoná sám za seba, ale za veriteľa na základe mandátnej zmluvy, už pred začatím konania
- z doručovanej výzvy k úhrade a z predžalobnej upomienky. Odporca dôvodne argumentuje
tým, že procesnú zodpovednosť za označenie účastníkov konania v návrhu na začatie
konania nesie vždy navrhovateľ, k čomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ
rozhodol podať návrh na začatie konania, mal si vopred preveriť, kto je ako účastník
hmotnoprávneho vzťahu nositeľom povinnosti, ktorej uloženia sa domáha, a teda kto je v
danom prípade neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv, pasívne vecne
legitimovaným. Odporca tak dôvodne založil svoju obranu na tvrdení, že skutočnosť,
že navrhovateľ nesprávne označil vecne nelegitimovaného účastníka konania a následne
vzal z tohto dôvodu návrh na začatie konania späť, nemôže byť posudzovaná ako
skutočnosť, že návrh bol vzatý späť pre jeho správanie.
Z uvedených dôvodov odvolací súd uzavrel, na rozdiel od súdu prvého stupňa,
že navrhovateľovi, ktorý zavinil zastavenie konania, vznikla povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2, vety prvej O. s. p., pozostávajúcich z trov
právneho zastúpenia v sume 321,6 eur... ako odmena vo výške po 61,41 eur za tri úkony
právnej služby...
Odvolací súd nepriznal odmenu za poradu s klientom...
S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti zmenil tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi
náhradu trov konania (§ 220 O. s. p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s.
p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého úspešnému odporcovi priznal ním
uplatnenú náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcu z odmeny za jeden úkon
právnej služby... vo výške 36,85 eur...“.
Vychádzajúc z uvedeného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd
zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté
uznesenie okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi zmenil. Krajský súd svoje skutkové
a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia
vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, prečo vo veci aplikoval
ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti
právneho záveru krajského súdu, a jeho záver tak v žiadnom prípade nemožno považovať
za arbitrárny či zjavne neodôvodnený, hoci sťažovateľ má na vec iný názor a tvrdí, že mal
v tejto veci aplikovať iné ustanovenie procesného kódexu. Z namietaného uznesenia
krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú
aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ ako žalobca využil svoje
procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného
práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri
uplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie je úspešný a druhému
účastníkovi konania vzniknú trovy, ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom
rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri
inicializácii súdneho konania, ako aj s možnosťou prípadnej náhrady trov konania druhého
účastníka konania, pokiaľ dôjde k zastaveniu konania jeho zavinením, mal sťažovateľ
počítať o to viac, že bol v uvedenom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje (tvrdí,
že krajský súd v tejto veci mal aplikovať ustanovenie § 147, resp. § 150 OSP), ešte nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom právnych
názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského
súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný, čo však nie je tento prípad.
Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. októbra 2013