Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 579/2013
PDF · 174.23 KB
No categories available
II. ÚS 579/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013
doručená sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 T 47/2006 zo 16. septembra 2011 uznaný
vinným v bode 1 z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného
zákona účinného do 30. júna 2005 a v bode 2 z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2
písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 v súbehu s trestným
činom porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 3 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na 13 rokov, pre
výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Z dôvodu podaných
odvolaní proti uvedenému rozsudku bola predmetná vec 16. mája 2012 predložená
krajskému súdu, kde je vedená pod sp. zn. 3 To 56/2012.
Sťažovateľ 19. októbra 2012 vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým členom
odvolacieho senátu krajského súdu, v ktorej uviedol „skutočnosti, ktoré sa dozvedel od
osoby Dipl. Ing. P. J. bytom B.., že jeho trestná vec bola zo strany poškodeného J. K. aj na
Krajskom súde už zmanipulovaná, že má odvolací senát Krajského súdu, ktorý moju vec
prejednáva podplatený a o jeho odsúdení je už dávno rozhodnute. Práve s ohľadom na tieto
skutočnosti, ktoré sa sa od P. J. dozvedel, ktorého považuje za dôveryhodného a riadneho
občana, ktorý by si takúto vec nevymyslel, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým členom
senátu, ktorý má rozhodnúť o mojom odvolaní...“.
Krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 56/2012 z 22. októbra 2012 podľa § 31 ods. 1
Trestného poriadku rozhodol, že „senát odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne zložený
z predsedu JUDr. R. V. a sudcov JUDr. J. J. a JUDr. S. H. nie je vylúčený z vykonávania
úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému Ing. J. Š. a spol. vedenej na
odvolacom Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 3To/56/2012“.
Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol iný senát krajského súdu uznesením sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013
tak, že sťažnosť podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:
„Napriek tomu, že obžalovaný v námietke zaujatosti uvádza okolnosti a informácie
o možnom manipulovaní súdnej moci, tento iný senát Krajského súdu v odôvodnení
uznesenia sp. zn. 23Tos/15/2013 v jeho rozsiahlejšej časti iba konštatuje rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Ndt/17/2012 zo dňa 19. 12. 2012 a jeho dôvody, pre ktoré
Najvyšší súd SR neodníma vec Krajskému súdu v Trenčíne a iba stručne sa zaoberá
okolnosťami uvedenými v námietke zaujatosti. Takto námietku zaujatosti uzatvára s tým, že
táto nie je opodstatnená, nakoľko predmetní sudcovia vylúčili akýkoľvek vzťah
k poškodeným a uviedli, že osobu, ktorá by mala potvrdzovať tvrdenia obžalovaného vôbec
nepoznajú. Na základe tohto zistenia iný senát Krajského súdu v Trenčíne rozhodujúci
o sťažnosti obžalovaného dospel k záveru, že nie je potrebné ďalším procesným úkonom
doplniť konanie o námietke zaujatosti obžalovaného - výsluchom uvedenej osoby. Tu je
potrebné zároveň uviesť, že členom iného senátu Krajského súdu v Trenčíne, ktorý
rozhodoval o sťažnosti obžalovaného je aj JUDr. M., s ktorým sa sťažovateľ osobne pozná
a podľa jeho vyjadrenia s ním v minulosti hrával tenis.
Sťažovateľ vo veci oznámenia informácii od Dipl. Ing. P. J. podal na Generálnu
prokuratúru Bratislava taktiež trestné oznámenie zo dňa 25. 1. 2013, ktorého obsahom sú
vyššie uvedené skutočnosti ohľadne informácií získaných od tejto osoby. Vyrozumením
Generálnej prokuratúry Bratislava zo dňa 19. 2. 2013 je odstúpenie materiálu na ďalšie
konanie Krajskému súdu v Trenčíne...
S ohľadom na závažnosť oznámenia a skutočností uvedených v námietke zaujatosti
podanej obžalovaným, je podľa názoru sťažovateľa neprípustné, aby Krajský súd v Trenčíne
sa vôbec nezaoberal ním navrhovanými dôkazmi, teda preverením takto závažných tvrdení,
nevykonal ani len výsluch označenej osoby, ktorá bola ochotná uviesť aj bližšie
podrobnosti, ktoré mali byť preverené.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rovnakú negatívnu skúsenosť s rozhodovaním
krajského súdu v minulosti, keď rozhodoval o jeho námietke zaujatosti proti senátu
okresného súdu konajúcemu v jeho trestnej veci (vedenej pod sp. zn. 8 T 47/2006).
Aj v tomto prípade krajský súd jeho sťažnosť zamietol, pričom nevykonal sťažovateľom
navrhovaný dôkaz.
Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 23 Tos 15/2013 z 15. februára
2013, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn.
23 Tos 15/2013 z 15. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté vo veci ním vznesenej
námietky zaujatosti proti členom odvolacieho senátu, bolo porušené jeho základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal ním navrhovanými
dôkazmi, ktoré mali preukázať jeho tvrdenia o ovplyvňovaní členov odvolacieho senátu
zo strany poškodeného v jeho trestnej veci.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho
rámci právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku.
Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť
sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania
a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby
na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť
o ňom (obdobne napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní
riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).
Napadnutým uznesením krajský súd zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o nevylúčení členov odvolacieho
senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci. Krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„K veci potrebné uviesť, že námietkami obžalovaného voči odvolaciemu senátu, ale
aj voči všetkým sudcom Krajského súdu Trenčín (návrh na odňatie a prikázanie veci) sa už
zaoberal Najvyšší súd SR, ktorý uznesením, sp. zn. 1Ndt/17/2012 zo dňa 19. 12. 2012
rozhodol podľa § 23 ods. 1 Tr. por. tak, že sa vyššie uvedená trestná vec obžalovaného
Krajskému súdu Trenčín neodníma. Z odôvodnenia písomného rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR pritom vyplýva, že senát Najvyššieho súdu SR sa oboznámil aj so vznesenými
námietkami voči konkrétnemu senátu odvolacieho súdu (zmanipulovanie odvolacieho
konania zo strany poškodeného). Pre odňatie a prikázanie veci však dôvod nezistil.
Nepochybne pritom vychádzal aj z podrobných písomných vyjadrení predsedu senátu
JUDr. R. V. (č. l. 2839) a sudcov JUDr. J. J. (č. l. 2840) a JUDr. S. H. (č. l. 2841).
Aj iný senát odvolacieho súdu po oboznámení sa s vyjadreniami dotknutých sudcov
dospel k záveru, že vznesená námietka zaujatosti nie je opodstatnená. Predmetní sudcovia
vylúčili akýkoľvek vzťah k poškodeným, pričom výslovne tiež uviedli, že osobu, ktorá by
mala potvrdzovať tvrdenie obžalovaného, vôbec nepoznajú. Na základe toho potom senát
odvolacieho súdu, rozhodujúci o sťažnosti obžalovaného, dospel k záveru, že nie je
potrebné ďalším procesným úkonom doplniť konanie o námietke obžalovaného – výsluch
obžalovaným uvedenej osoby.
Z takto rozvedených dôvodov rozhodol senát odvolacieho súdu tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia. Procesným postupom odvolacieho senátu v konaní
vo veci samej, resp. v predchádzajúcich konaniach sa senát v súlade s § 32 ods. 6 Tr. por.
nezaoberal.“
Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol
dostatočné relevantné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o neopodstatnenosti
sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia
vyplýva, že krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa, ktorými sťažovateľ odôvodnil
námietku zaujatosti sudcov (členov) odvolacieho senátu krajského súdu, pričom tiež
odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať sťažovateľom navrhnutý dôkaz
na preukázanie jeho tvrdení. Skutočnosť, že krajský súd neuznal sťažovateľom uvádzané
skutočnosti ako dôvod na vylúčenie namietaných sudcov z úkonov trestného konania, nemá
za následok porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia označených práv. Keďže
namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá
dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal ním navrhovanými
dôkazmi, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však
prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).
Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (I. ÚS 75/96,
II. ÚS 153/03). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou
procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia
vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013