Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 579/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Š., T., zastúpeného advokátom JUDr. Š. H., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 15. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2013

doručená sťažnosť Ing. J. Š., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. februára 2013 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 16. septembra 2011 uznaný

vinným v bode 1 z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného

zákona účinného do 30. júna 2005 a v bode 2 z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2

písm. a) a b) a ods. 3 účinného do 31. decembra 2005 v súbehu s trestným

činom porušovania domovej slobody podľa a účinného

do 31. decembra 2005. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody na 13 rokov, pre

výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny. Z dôvodu podaných

odvolaní proti uvedenému rozsudku bola predmetná vec 16. mája 2012 predložená

krajskému súdu, kde je vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľ 19. októbra 2012 vzniesol námietku zaujatosti proti všetkým členom

odvolacieho senátu krajského súdu, v ktorej uviedol „skutočnosti, ktoré sa dozvedel od

osoby Dipl. Ing. P. J. bytom B.., že jeho trestná vec bola zo strany poškodeného J. K. aj na

Krajskom súde už zmanipulovaná, že má odvolací senát Krajského súdu, ktorý moju vec

prejednáva podplatený a o jeho odsúdení je už dávno rozhodnute. Práve s ohľadom na tieto

skutočnosti, ktoré sa sa od P. J. dozvedel, ktorého považuje za dôveryhodného a riadneho

občana, ktorý by si takúto vec nevymyslel, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým členom

senátu, ktorý má rozhodnúť o mojom odvolaní...“.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 22. októbra 2012 podľa § 31 ods. 1

rozhodol, že „senát odvolacieho Krajského súdu v Trenčíne zložený

z predsedu JUDr. R. V. a sudcov JUDr. J. J. a JUDr. S. H. nie je vylúčený z vykonávania

úkonov trestného konania v trestnej veci proti obžalovanému Ing. J. Š. a spol. vedenej na

odvolacom Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. “.

Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol iný senát krajského súdu uznesením sp. zn. z 15. februára 2013

tak, že sťažnosť podľa ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti okrem iného uviedol:

„Napriek tomu, že obžalovaný v námietke zaujatosti uvádza okolnosti a informácie

o možnom manipulovaní súdnej moci, tento iný senát Krajského súdu v odôvodnení

uznesenia sp. zn. v jeho rozsiahlejšej časti iba konštatuje rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19. 12. 2012 a jeho dôvody, pre ktoré

Najvyšší súd SR neodníma vec Krajskému súdu v Trenčíne a iba stručne sa zaoberá

okolnosťami uvedenými v námietke zaujatosti. Takto námietku zaujatosti uzatvára s tým, že

táto nie je opodstatnená, nakoľko predmetní sudcovia vylúčili akýkoľvek vzťah

k poškodeným a uviedli, že osobu, ktorá by mala potvrdzovať tvrdenia obžalovaného vôbec

nepoznajú. Na základe tohto zistenia iný senát Krajského súdu v Trenčíne rozhodujúci

o sťažnosti obžalovaného dospel k záveru, že nie je potrebné ďalším procesným úkonom

doplniť konanie o námietke zaujatosti obžalovaného - výsluchom uvedenej osoby. Tu je

potrebné zároveň uviesť, že členom iného senátu Krajského súdu v Trenčíne, ktorý

rozhodoval o sťažnosti obžalovaného je aj JUDr. M., s ktorým sa sťažovateľ osobne pozná

a podľa jeho vyjadrenia s ním v minulosti hrával tenis.

Sťažovateľ vo veci oznámenia informácii od Dipl. Ing. P. J. podal na Generálnu

prokuratúru Bratislava taktiež trestné oznámenie zo dňa 25. 1. 2013, ktorého obsahom sú

vyššie uvedené skutočnosti ohľadne informácií získaných od tejto osoby. Vyrozumením

Generálnej prokuratúry Bratislava zo dňa 19. 2. 2013 je odstúpenie materiálu na ďalšie

konanie Krajskému súdu v Trenčíne...

S ohľadom na závažnosť oznámenia a skutočností uvedených v námietke zaujatosti

podanej obžalovaným, je podľa názoru sťažovateľa neprípustné, aby Krajský súd v Trenčíne

sa vôbec nezaoberal ním navrhovanými dôkazmi, teda preverením takto závažných tvrdení,

nevykonal ani len výsluch označenej osoby, ktorá bola ochotná uviesť aj bližšie

podrobnosti, ktoré mali byť preverené.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal aj na rovnakú negatívnu skúsenosť s rozhodovaním

krajského súdu v minulosti, keď rozhodoval o jeho námietke zaujatosti proti senátu

okresného súdu konajúcemu v jeho trestnej veci (vedenej pod sp. zn. ).

Aj v tomto prípade krajský súd jeho sťažnosť zamietol, pričom nevykonal sťažovateľom

navrhovaný dôkaz.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 15. februára

2013, aby napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté vo veci ním vznesenej

námietky zaujatosti proti členom odvolacieho senátu, bolo porušené jeho základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Podľa sťažovateľa sa krajský súd vôbec nezaoberal ním navrhovanými

dôkazmi, ktoré mali preukázať jeho tvrdenia o ovplyvňovaní členov odvolacieho senátu

zo strany poškodeného v jeho trestnej veci.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Základné právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie a v jeho

rámci právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1

je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť v zmysle a .

Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom nie je však povinnosť

sudcu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť sa z ďalšieho prerokúvania

a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby

na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť

o ňom (obdobne napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní

riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Napadnutým uznesením krajský súd zamietol ako nedôvodnú sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o nevylúčení členov odvolacieho

senátu z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„K veci potrebné uviesť, že námietkami obžalovaného voči odvolaciemu senátu, ale

aj voči všetkým sudcom Krajského súdu Trenčín (návrh na odňatie a prikázanie veci) sa už

zaoberal Najvyšší súd SR, ktorý uznesením, sp. zn. zo dňa 19. 12. 2012

rozhodol podľa tak, že sa vyššie uvedená trestná vec obžalovaného

Krajskému súdu Trenčín neodníma. Z odôvodnenia písomného rozhodnutia Najvyššieho

súdu SR pritom vyplýva, že senát Najvyššieho súdu SR sa oboznámil aj so vznesenými

námietkami voči konkrétnemu senátu odvolacieho súdu (zmanipulovanie odvolacieho

konania zo strany poškodeného). Pre odňatie a prikázanie veci však dôvod nezistil.

Nepochybne pritom vychádzal aj z podrobných písomných vyjadrení predsedu senátu

JUDr. R. V. (č. l. 2839) a sudcov JUDr. J. J. (č. l. 2840) a JUDr. S. H. (č. l. 2841).

Aj iný senát odvolacieho súdu po oboznámení sa s vyjadreniami dotknutých sudcov

dospel k záveru, že vznesená námietka zaujatosti nie je opodstatnená. Predmetní sudcovia

vylúčili akýkoľvek vzťah k poškodeným, pričom výslovne tiež uviedli, že osobu, ktorá by

mala potvrdzovať tvrdenie obžalovaného, vôbec nepoznajú. Na základe toho potom senát

odvolacieho súdu, rozhodujúci o sťažnosti obžalovaného, dospel k záveru, že nie je

potrebné ďalším procesným úkonom doplniť konanie o námietke obžalovaného – výsluch

obžalovaným uvedenej osoby.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol senát odvolacieho súdu tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia. Procesným postupom odvolacieho senátu v konaní

vo veci samej, resp. v predchádzajúcich konaniach sa senát v súlade s

nezaoberal.“

Ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd uviedol

dostatočné relevantné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru o neopodstatnenosti

sťažovateľom vznesenej námietky zaujatosti. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia

vyplýva, že krajský súd reagoval na námietky sťažovateľa, ktorými sťažovateľ odôvodnil

námietku zaujatosti sudcov (členov) odvolacieho senátu krajského súdu, pričom tiež

odôvodnil, prečo nepovažoval za potrebné vykonať sťažovateľom navrhnutý dôkaz

na preukázanie jeho tvrdení. Skutočnosť, že krajský súd neuznal sťažovateľom uvádzané

skutočnosti ako dôvod na vylúčenie namietaných sudcov z úkonov trestného konania, nemá

za následok porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru a nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia označených práv. Keďže

namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že krajský súd sa nezaoberal ním navrhovanými

dôkazmi, ústavný súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručuje síce právo na spravodlivý proces, neupravuje však

prípustnosť dôkazov alebo ich hodnotenie (A. B. v. Slovenská republika, rozsudok

zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).

Aj podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu nie je súčasťou práva podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkmi konania (,

). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov v spojení so zásadou

procesnej ekonomiky dovoľuje súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia

vedú k rozhodnutiu vo veci samej (napr. , ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013