Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 584/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Z., H., zastúpeného advokátkou JUDr. S. H., B.,

vo veci namietaného porušenia a

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd, , , a

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 3. júla

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Z. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. septembra

2013 emailom doručená sťažnosť Ing. M. Z., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 20

ods. 1, , a uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“ alebo „porušovateľ“) sp. zn. z 3. júla 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 4. marca 2013 podal na Okresnom súde

Humenné (ďalej len „okresný súd“) návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie

sumy 41 492,40 € s príslušenstvom z dôvodov uvedených v návrhu s príslušnými prílohami

bez zaplatenia súdneho poplatku. Návrhu bola pridelená spisová značka ,

pričom 13. marca 2013 sťažovateľ podal k uvedenej spisovej značke návrh na nariadenie

predbežného opatrenia z dôvodov v návrhu uvedených spolu s príslušnými prílohami.

Okresný súd uznesením sp. zn. z 25. marca 2013 vyzval účastníkov konania,

aby sa vyjadrili k predmetu konania o zaplatenie sumy 41 492,40 € s príslušenstvom, teda

vo veci samej, pričom súdny poplatok uhradený nebol a nebola zaslaná ani len výzva

na úhradu súdneho poplatku vo veci samej. V nadväznosti na toto uznesenie podal odporca

PhDr. M. Š. vyjadrenie 4. apríla 2013 spolu s písomnosťami, na ktoré sa odvoláva ako na

dôkazy. Dňa 11. apríla 2013 okresný súd vydal uznesenie, ktorým návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ

odvolanie v celom rozsahu, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd predložené dôkazy

neposúdil dostatočne a objektívne. Napadnuté uznesenie okresného súdu považoval

sťažovateľ za nezrozumiteľné, okresný súd sa len obmedzil na opakované konštatovanie, že

navrhovateľ neosvedčil danosť práva, avšak to, ako dospel k tomuto záveru, nijako

nezdôvodnil a zároveň okresný súd nijako nezdôvodnil, akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Okresný súd by mal dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Zároveň bol

sťažovateľ toho názoru, že okresný súd vyhodnotil predložené dôkazy len jednostranne,

nezobral na zreteľ ústavné právo vlastniť majetok, ústavné právo na súdnu ochranu

a rovnosť účastníkov. Nijako nevzal do úvahy sťažovateľom predložené dôkazy, vzal do

úvahy len dôkazy predložené odporcom, pričom aj tie nesprávne vyhodnotil. Podľa názoru

sťažovateľa v napadnutom rozhodnutí nebolo nijako zdôvodnené, na základe akých

dôvodov dospel okresný súd k záveru, že právo sťažovateľa ako navrhovateľa nebolo

osvedčené. Zároveň po tom, čo okresný súd v napadnutom rozhodnutí opakovane

mnohokrát uviedol, že nárok sťažovateľa nie je osvedčený ani pravdepodobný, v závere

konštatuje, že okresný súd ním neprejudikuje práva a záujmy účastníkov riešené v konaní

vo veci samej. Uvedené je podľa názoru sťažovateľa v hrubom rozpore so zvyškom

zdôvodnenia, kde jasne a zreteľne súd prejudikuje rozhodnutie vo veci samej. Okresný súd

neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal sťažovateľom predložené dôkazy

zdôvodňujúce nevyhnutnosť nariadenia predbežného opatrenia, neoboznámil sa s nimi

a v odôvodnení ich na rozdiel od dôkazov predložených odporcom nijako nevyhodnotil.

Z ďalšieho konania odporcu je zrejmé, že návrh odôvodnený bol. Okresný súd svojím

konaním zmaril účel predbežného opatrenia tým, že po podaní návrhu vyzval odporcu

na vyjadrenie sa k návrhu, v dôsledku čoho odporca nehnuteľnosť previedol. Okresný súd

nesprávne právne posúdil vec týkajúcu sa nariadenia predbežného opatrenia tým, že

nerozhodol bez vyjadrenia účastníkov, vyhodnotil nárok sťažovateľa ako neosvedčený, aj

keď tento záver nijako nezdôvodnil. Sťažovateľ ďalej uvádza, že okresný súd vyzval

odporcu na vyjadrenie sa k ním predloženým návrhom a dôkazom, ale sťažovateľovi nedal

možnosť vyjadriť sa k dôkazom a tvrdeniam odporcu. Na základe týchto tvrdení vydal

rozhodnutie, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň tým, že okresný súd

jednostranne posudzoval predložené dôkazy, porušil rovnosť účastníkov konania.

Sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že nenapravil stav, keď rozhodnutie okresného

súdu potvrdil, avšak v napadnutom rozhodnutí sa obmedzil len na konštatovanie

o správnom posúdení dôkazov prvostupňovým súdom a s jednotlivými dôvodmi,

s výnimkou nesprávne obsadeného súdu, sa nezaoberal. Taktiež podľa názoru sťažovateľa

nijako nezdôvodnil, z čoho vychádzal jeho právny názor, že návrh sťažovateľa odôvodnený

nebol. Dôvodom podania sťažnosti je neoprávnený zásah porušovateľa do základného práva

na súdnu ochranu sťažovateľa, porušením princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní,

rovnosti, zákonnosti, čím bolo zasiahnuté do práva nerušene užívať zákonne nadobudnutý

majetok, teda do vlastníckeho práva. Sťažovateľ zastáva názor, že porušovateľ

jednostranným hodnotením skutkového stavu, nerešpektujúc základné právne zásady

a právne normy, rozhodol arbitrárne a bez toho, aby svoje rozhodnutie presvedčivo

zdôvodnil. Porušovateľ potvrdil uznesenie okresného súdu a v odôvodnení sa obmedzil

na hodnotenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu nižšej inštancie a „stotožnením“ sa

s týmto hodnotením bez toho, aby sa vecou starostlivo zaoberal, tvrdenia sťažovateľa

z aspektu opodstatnenosti neposudzoval, teda porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1

tým, že nepostupoval zákonným spôsobom.

Ďalej sťažovateľ uviedol, že zásah do vlastníckeho práva krajský súd vyhodnotil len

jednostranne v prospech odporcu, nezobral na zreteľ ústavné právo sťažovateľa vlastniť

majetok, spočívajúce vo vlastníctve pohľadávky, keďže svojím konaním znížil, ak nie

zmaril, možnosť jej uspokojenia. Sťažovateľ je toho právneho názoru, že nezákonným

postupom porušovateľa, ako aj súdu nižšej inštancie bolo zasiahnuté do jeho procesných

práv a vlastníckeho práva, a to tým, že sa odňala porušovateľovi možnosť uspokojiť svoju

pohľadávku voči odporcovi, keďže porušovateľ hrubo porušil procesné normy a „odporca

medzičasom zmaril účel, ktorý mohol byť zákonným a včasným postupom súdu dosiahnutý,

čím mu spôsobil ujmu vo výške 41 492,40 eur s príslušenstvom. Okresný súd odňal

sťažovateľovi svojim postupom zákonného sudcu. A pre postup ako to zdôvodňuje

porušovateľ v napadnutom rozhodnutí neboli splnené zákonné predpoklady“.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. vyslovil jednak porušenie základného práva

na súdnu a inú ochranu podľa a práva podľa a

dohovoru, ďalej porušenie čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 20

ods. 1 , ďalej porušenie , a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 3. júla 2013. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd

uznesenie krajského súdu sp. zn. z 3. júla 2013 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 41 492,40 €,

ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa a dohovoru, porušenia listiny,

základného práva vlastniť majetok podľa a porušenia ,

ods. 2 a uznesením krajského súdu, ktorým bolo v odvolacom konaní

potvrdené uznesenie okresného súdu vo veci rozhodovania o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu

bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou, resp. nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti

uzneseniu okresného súdu a dôsledne svoje rozhodnutie odôvodnil, keď uviedol:

„Predbežné opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom, ktorého podstatou je

poskytnutie súdnej ochrany v prípadoch, v ktorých iba rýchla a primeraná súdna ochrana je

naplnením základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(čl. 46 a nasl.). Plní nielen zabezpečovaciu, ale aj preventívnu funkciu a to vtedy, ak je

nevyhnutné dočasne upraviť pomery účastníkov alebo existuje obava, že by výkon

rozhodnutia bol ohrozený. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia musí súd vždy vziať do

úvahy to, že opatrenie upravuje pomery len predbežne, alebo že zaisťuje nároky dosiaľ

právoplatne nepriznané. Z tohto dôvodu môže nariadiť len také predbežné opatrenie, ktoré

stačí k dosiahnutiu týchto účelov a nesmie voliť predbežné opatrenie, ktorým by sa zbytočne

a nevhodne zasahovalo do práv žalovaného alebo tretej osoby. Keďže ide o predbežnú

úpravu, môže sa táto úprava týkať len doby budúcej, nie minulej. Pri rozhodovaní

o predbežnom opatrení podľa , musí súd tiež uvažovať

o primeranosti ujmy, ktorá by nariadením predbežného opatrenia vznikla žalovanému, resp.

inému účastníkovi konania. Takáto ujma nesmie byť neprimeraná výhode, ktorá sa

nariadením predbežného opatrenia dostane žalobcovi.

Prvostupňový súd správne vychádzal zo skutkového stavu osvedčovaného v čase

rozhodovania a vec aj správne právne posúdil s poukazom na ust. § 102 ods. 1 a § 76 ods. 1

písm. e) Správne vychádzal z listinných dôkazov v spise, v zmysle ktorých v tomto

štádiu konania sa žalobcovi nepodarilo osvedčiť svoj nárok a v tejto súvislosti odvolací súd

poukazuje na listinné dôkazy, ktoré sa nachádzajú v spise, ktoré boli predložené účastníkmi,

pričom tieto si navzájom odporujú. V tomto štádiu konania v súvislosti s preukázaním

dôvodnosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nie je potrebné vykonávať

dokazovanie vo veci samej, či nárok žalobcu je alebo nie je dôvodný. Avšak je potrebné

preukázať skutočnosti, že nárok žalobcu je aspoň osvedčený za stavu, ak žalobca svoj nárok

osvedčuje príkazom na úhradu v Slovenskej sporiteľni zo dňa 8. 6. 2007 a potvrdením

zo dňa 8. 6. 2007, ktoré je vyhotovené vo fotokópii, ktorej pravosť ani nie je overená,

pričom podpis na tomto potvrdení je prakticky nečitateľný. Za stavu, keď zároveň žalovaný

tvrdí, že platbu vo výške 1.250.000,- Sk prijal na svoj účet ako splátku pôžičky, ktorú

poskytol v roku 2004 žalobcovi vo výške 3.700.000,- Sk opierajúc svoje tvrdenie o čestné

prehlásenie rovnako zo dňa 8. 6. 2007, ktorého pravosť má byť overená podľa osvedčovacej

knihy dňa 26. 7. 2007 spolu s informáciou obce B. zo dňa 24. 4. 2013, ktorú zaslal žalobca

(č. l. 53 a nasl.) nie je možné skonštatovať, že by žalobca svoj nárok osvedčil.

Prvostupňový súd vychádzal len zo skutkového stavu existujúceho v čase

rozhodovania o predbežnom opatrení, pričom z obsahu spisu je zrejmé, že za tohto stavu

nárok žalobcu osvedčený nebol. Skutočnosti, ktoré uvádza žalobca budú predmetom

dokazovania až v ďalšom konaní a presahujú rámec dokazovania v štádiu rozhodovania

o predbežnom opatrení.

Tvrdené skutočnosti žalobcom v odvolaní v súvislosti s pravosťou dôkazov

predložených, či už žalovaným, príp. aj žalobcom, budú predmetom dokazovania vo veci

samej, a preto v záujme neprejudikovania rozhodnutia odvolací súd k nim nezaujal vecné

stanovisko. Postupom súdu nebolo porušené právo účastníka – žalobcu na súdnu ochranu.

Na vydanie predbežného opatrenia neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce z ust.

, a to nevyhnutnosť dočasnej úpravy pomerov, ani že výkon rozhodnutia

bude ohrozený.

Navyše z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu, ako aj z výpisov z katastra

nehnuteľností k. ú. M. LV č. 165 a č. 875 vyplýva, že v súčasnosti žalovaný ani nie je

vlastníkom sporných nehnuteľností, ktorých zákazu disponovania sa žalobca domáhal

návrhom na vydanie predbežného opatrenia. Preto návrh na nariadenie predbežného

opatrenia v súvislosti so zákazom dispozície s predmetnými nehnuteľnosťami vo vzťahu

k žalovanému ani nemôže obstáť. Z uvádzaných listov vlastníctva je zrejmé, že dočasným

vlastníkom týchto nehnuteľností sú J. H. a A. H. v podiele 1/1 na základe zabezpečovacieho

prevodu práva pod č. V 417/2013-11/13.

K odvolacej námietke žalobcu, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd, odvolací

súd uvádza k pôvodnému návrhu na vydanie platobného rozkazu zo dňa 4. 3. 2013 bola

pridelená sp. zn. , avšak v dôsledku návrhu na vydanie predbežného

opatrenia zo dňa 13. 3. 2013 bola vec prevedená do registra C, keďže po začatí konania na

súde žalobca požiadal o vydanie predbežného opatrenia, a to v zmysle záznamu zo dňa

14. 3. 2013 (č. l. 22). V zmysle potvrdenia z č. l. 23 bola predmetná vec prevedená

do oddelenia občianskoprávneho, kde je vedená pod sp. zn. a bola pridelená

na prejednanie sudcovi Mgr. P. S. V zmysle prílohy č. 1 k vyhláške

o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd

a vojenské súdy časť II. Zapisovanie do súdnych registrov okresného súdu, písm. j) súdny

register veci v skrátenom konaní, bod 3 v súdnych registroch Ro a Rob sa vyznačuje

skončenie veci a jej prevod do súdneho registra C, Cb v prípade a) podania odporu, b)

zrušenia platobného rozkazu pre jeho nedoručenie do vlastných rúk odporcovi, c) ak sa

platobný rozkaz nevydal, pretože neboli splnené zákonné podmienky. V danom prípade

nedošlo k vydaniu platobného rozkazu a vec bola prevedená do registra C v súlade

s rozvrhom práce Okresného súdu Humenné. ...

Ani námietka týkajúca sa nesprávne obsadeného súdu nebola opodstatnená. Vec bola

pridelená zákonnému sudcovi v zmysle platného rozvrhu práce, ktorý bol povinný

o podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia rozhodnúť.“

Ústavný súd konštatuje, že odvolací súd odpovedal na podstatné a právne významné

dôvody odvolania a zdôraznil správnosť napadnutého uznesenia prvostupňového súdu

doplnením ďalších dôvodov.

Podľa názoru ústavného súdu predmetné (sťažnosťou napadnuté) rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by boli

svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty

a zmyslu (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa až a dohovoru

uznesením krajského súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa

pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Označené základné

právo sťažovateľa podľa listiny je vyjadrené v .

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ namietal aj prípadné porušenie

čl. 14 dohovoru. Názor o porušení uvedeného ustanovenia však sťažovateľ bližšie

nezdôvodnil. Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že porušenie ustanovenia má byť iba

dôsledkom porušenia ostatných základných práv vymedzených v záhlaví tohto uznesenia.

Neurčité a nedostatočne konkrétne odôvodnenie neumožňuje podľa názoru ústavného súdu

zahrnúť porušenie uvedených ustanovení a medzinárodných zmlúv do obsahu pre

ústavný súd záväzného sťažnostného petitu, preto ho možno považovať len za súčasť

sťažovateľovej právnej argumentácie.

V súvislosti s namietaním porušenia ústavný súd v tejto súvislosti

uvádza, že v je upravená právna základňa konania štátnych orgánov

Slovenskej republiky. Pre oblasť základných práv a slobôd je toto ustanovenie spresnené

v , v súlade s ktorým: „Povinnosti možno ukladať len na základe zákona,

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“ Uvedené ustanovenia vylučujú

svojvôľu orgánov štátu pri ukladaní povinností. Rozhodnutia orgánov štátu, ktorými sa

ukladajú povinnosti, však v zásade podliehajú preskúmaniu súdnymi alebo inými orgánmi

na základe opravných prostriedkov dostupných tým, ktorým boli povinnosti uložené.

V rámci konania o takýchto opravných prostriedkoch sa príslušné „opravné“ orgány

zaoberajú nielen meritórnymi (obsahovými) náležitosťami napadnutých rozhodnutí, ale aj

posudzovaním zákonnosti postupu a rozhodovania tých orgánov, ktoré o uložení povinnosti

rozhodli. Rešpektovanie príkazu ústavnej normy obsiahnutej v orgánmi

štátu je preskúmateľné v rámci opravných prostriedkov dostupných oprávneným osobám

predovšetkým v rámci súdnej a inej právnej ochrany podľa .

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2

sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013