Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 562/2013
PDF · 153.06 KB
No categories available
III. ÚS 562/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. A., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátom
JUDr. M. D., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. júla 2012, uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 6 To 9/213 zo 14. marca 2013 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 6. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. A. o d m i e t a pre neplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra
2013 doručená sťažnosť R. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. júla.2012, uznesením Krajského súdu v
Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 9/213 zo 14. marca 2013 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo
6. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede
sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012 som bol uznaný vinným zo zločinu podvodu podľa § 221
ods. 1, ods. 3 písm. a/Tr. zák. na tom skutkovom základe, že.... v presne nezistenom období
od 27. augusta 2008 do 02. septembra 2009 v D. ako kupujúci nehnuteľnosti- rodinného
domu..., uviedol do omylu L. C. a jeho manželku M. C. ako predávajúcich uvedenej
nehnuteľnosti tak, že dňa 27. 08. 2008 predložil predávajúcim k podpísaniu Kúpnu zmluvu
obsahujúcu kúpnu cenu v dohodnutej výške 3.100.000,- Sk... následne vymenil druhú stranu
už podpísanej a zviazanej kúpnej zmluvy a založil do zmluvy náhradnú stranu s pozmenenou
kúpnou cenou vo výške 2.100.000,- Sk... kúpnu zmluvu s takto pozmeneným obsahom
predložil Správe katastra v D., kde bol uskutočnený prevod vlastníckeho práva k uvedenej
nehnuteľnosti, pričom predávajúcim zaplatil len časť dohodnutej kúpnej ceny vo výške
2.000.000,- Sk..., čím poškodeným spôsobil škodu vo výške 1.100.000,- Sk...
Za to mi podľa § 221 odsek 3 Tr. zákona... uložil nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 3... roky...
Podľa § 287 odsek 1 Tr. por. som bol súčasne zaviazaný nahradiť škodu pre
poškodenú M. C. vo výške 36.513,31 €.
Proti tomuto rozsudku som prostredníctvom obhajkyne podal odvolanie čo do viny a
trestu, ktoré Krajský súd.. uznesením sp. zn. 6 To 9/2013-190 zo 14. 03. 2013 podľa § 319
Tr. po. zamietol.
Dovolanie, ktoré som proti uzneseniu Krajského súdu... sp. zn. 6 To 9/2013-190
zo 14. 03. 2013 podal, najvyšší súd... uznesením sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013
odmietol...“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej cituje ustanovenia § 2 ods. 7, 9, 10 a 11, § 34 ods. 1 a 2,
§ 44 ods. 2, § 274 ods. 2 a § 275 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) a tiež čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 až 4, čl.
47 ods. 1 až 4, čl. 48 ods. 2 a čl. 49 ústavy a čl. 127 ods. 1 až 4 ústavy a čl. 6 ods. 1 až 3
dohovoru a uvádza: «uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013,
je mu predchádzajúcim uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/2013 zo 14. 03.
2013 a rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012
ako aj konaním, ktoré im predchádzalo boli porušené moje základné práva a slobody,
najmä základné právo na spravodlivý proces a spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie...
Súdy rozhodujúce v mojej trestnej veci sa týmto základným ústavným princípmi
neriadili.
Všeobecne súdy moju žiadosť prednesenú v rámci záverečnej reči na Okresnom súde
v Dunajskej Strede, resp. posledného slova, neskôr obsahovo premietnutú do odvolania i
dovolania na doplnenie dokazovania neakceptovali, ale ani zabezpečené dôkazy v zmysle
zásad uvedených v § 2 ods. 10 Tr. por. nevyhodnotili a tak zásadným spôsobom zasiahli
nielen do môjho práva na obhajobu a znemožnili jej účinné presadenie v rámci meritórneho
rozhodnutia vo veci, ale mi tým upreli aj Ústavou SR a Dohovorom zaručené právo na
spravodlivý proces a rozhodnutie, ale tiež v rámci kontradiktórnosti procesu právo na
rovnosť strán. Takéto znemožnenie mojej obhajoby, práva na spravodlivé rozhodnutie a
uplatnenie rovnosti „strán“ nastalo tým, súdy odmietli akceptovať dôkazy jednoznačne
vyznievajúce v môj prospech, bez zjavného dôvodu však odmietli akceptovať a vykonať
mnou navrhované dôkazy a napriek ich reálnej potrebe a objektívnosti zvýraznili dôkazy,
ktoré v celom súhrne dôkazov /najmä tých ktoré by v prípade akceptovania návrhu na
vykonanie ďalších dôkazov jednoznačne mohli potvrdiť moju obhajobu/ nemôžu dávať
základ pre uznanie viny...
Som presvedčený, že pokiaľ súdy neakceptovali môj návrh z 13. 06. 2011 a z 11. 07.
2012 na doplnenie dokazovania t. j. aby boli zabezpečené všetky exempláre vyhotovených
kúpnych zmlúv /malo sa jednať o 7 exemplárov/ a tieto boli dané všetky na znalecké
skúmanie, vyššie uvedené právo a zásady boli porušené...
Je nepochybné, že ešte pred odovzdaním uvedených 3 exemplárov zmlúv na znalecké
dokazovanie, s týmito mohli dôjsť do kontaktu aj iné osoby /vrátane poškodených/ než len
odsúdený a teda sa nedá vylúčiť zásah do ich originality aj niekým iným než odsúdeným.
Práve z tohto dôvodu mali súdy akceptovať môj návrh na zabezpečenie všetkých 7-ich
exemplárov zmlúv...
Akceptácia tohto návrhu má však reálny základ aj vo výpovediach zamestnankýň
matriky, ktoré dokazovali, že podpisy poškodených boli overené na 7-ich exemplároch
kúpnej zmluvy, ale tiež vo výpovedi svedkyne Jolany Horváthovej, ktorej bola na
pojednávaní predložená kúpna zmluva zo strany odsúdeného a o ktorej sa vyjadrila, že
viazanie na nej je správne. Keď jej však bola predložená kúpna zmluva zo strany
poškodených konštatovala podozrenie z manipulácie so šnúrkou na zmluve.
Z uvedeného je zrejmé, že všetky vyhotovenia kúpnej zmluvy nie sú rovnaké, pričom
zmluva, ktorú mám ja k dispozícii mi bola vrátená zo Správy katastra a je úplne rovnaká a
neporušená ako exemplár uložený na Okresnom súde v Dunajskej Strede v spise sp. zn. 4 C
103/2008.
Ak by obsahovo zhodné zmluvy v časti svojich exemplárov vykazovali zásahy do
viazania a v časti svojich exemplárov by takého zásahy nevykazovali, došlo by z hľadiska
vierohodnosti tvrdení poškodených k zásadnému posunu v ich neprospech a k potvrdeniu
mojej obhajoby tak ako v ich logických súvislostiach podrobne vyhodnocujem v odvolaní
podaného proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 1 T 102/2012 z 11. 07.
2012.»
Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1) základné práva sťažovateľov R. A. podľa čl. 46 ods. 1, § 47 ods. 3, § 48 ods. 2,
49 Ústavy SR a podľa čl. 6 Dohovoru... boli Rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede
sp. zn. 1 T 102/2011 z 11. 07. 2012, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/213
zo 14. 03. 2013 a nadväzujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2
Tdo 39/2013 zo 06. 08. 2013 porušené.
2.) Zrušujú sa uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 To 9/2013 zo 14. 03.
2013 a naň nadväzujúce uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo 39/2013 zo 06. 08.
2013 a vec sa vracia Krajskému súd v Trnave, aby o nej znovu konal a rozhodol...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných náležitostí
návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona
o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné
náležitosti. Všeobecné náležitosti sa týkajú formy a obsahu návrhu.
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že odôvodnenie predloženej sťažnosti
neobsahuje čo i len jedinú dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá
by mala svedčiť v prospech záveru o porušení niektorého z označeného základného práva
podľa ústavy a práva podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127
ods. 1 ústavy povolaný.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ale v odôvodnení riadne neodôvodnil a priamo nekonkretizoval, v čom vidí
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami.
V posudzovanom prípade je obsah sťažnosti založený iba na tom, že všeobecne súdy
jeho žiadosť „prednesenú v rámci záverečnej reči na Okresnom súde v Dunajskej Strede...
neskôr obsahovo premietnutú do odvolania i dovolania na doplnenie dokazovania
neakceptovali..., a tak zásadným spôsobom zasiahli nielen do môjho práva na obhajobu...,
ale mi tým upreli... právo na spravodlivý proces a rozhodnutie, ale tiež v rámci
kontradiktórnosti procesu právo na rovnosť strán...
Som presvedčený, že pokiaľ súdy neakceptovali môj návrh z 13.06.2011 a z
11.07.2012 na doplnenie dokazovania t. j. aby boli zabezpečené všetky exempláre
vyhotovených kúpnych zmlúv /malo sa jednať o 7 exemplárov/ a tieto boli dané všetky na
znalecké skúmanie, vyššie uvedené právo a zásady boli porušené... “.
Takéto odôvodnenie nie je spôsobilé na ústavnoprávny prieskum a sťažnosť
neobsahuje náležitosti požadované § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde napriek tomu, že je
sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným odborníkom spôsobilým na jej riadne odôvodnenie.
Takisto ani namietané porušenie jeho „základného práva podľa čl. 49 ústavy“ nie je
namieste, keďže samotný článok ústavy neobsahuje základné právo alebo slobodu, ale
vyjadruje iba jeden z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve
a vymedzuje podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného
vymedzenia druhu a intenzity trestných sankcií.
Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje relevantné
odôvodnenie (podstatnú náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako
východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom na rozhodnutie vo veci
samej, ústavný súd sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
(obdobne. III. ÚS 604/08, III. ÚS 210/2010 a sp. zn. III. ÚS 238/2013) bez toho, aby
preskúmal namietané rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sťažovateľ riadne k sťažnosti
navyše ani nepripojil, čo bola tiež jeho povinnosť (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec uvedeného ústavný súd tiež zdôrazňuje, že takýto rozsah nedostatkov
zákonom predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný
odstrániť z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov
konania (napr. III. ÚS 357/2010, I. ÚS 594/2012 a iné). V tejto súvislosti ústavný súd už
vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady...“ (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07,
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2013