Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 679/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K. – T., H., zastúpeného JUDr. B. M., H., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a súčasne práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

uznesením z 15. mája 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom sp. zn. z 21. júna 2011, ako aj uznesením sp.

zn. z 12. januára 2012 a postupom Okresného súdu Humenné v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2010 a opravným

uznesením z 18. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. J. K. – T. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2013 doručená sťažnosť Ing. J. K. – T. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a súčasne práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením z 15. mája

2013, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -1035 z 21. júna 2011, ako aj

uznesením č. k. -1142 z 12. januára 2012 a postupom Okresného súdu

Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. decembra 2010 a opravným uznesením z 18. augusta 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom

v súdnom spore „o určenie neplatnosti výpovede zmluvy“ konanom na okresnom súde

pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2010 žalobu zamietol.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -1035 z 21. júna

2011, ktorým potvrdil „rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej“, menil jeho výrok

o náhrade trov konania a rozhodol, že vo veci konajúca sudkyňa nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania veci. Okresný súd uznesením z 18. augusta 2011 opravil

svoj rozsudok zo 6. decembra 2010 v časti označenia žalovaného v záhlaví (z dôvodu

zrejmej nesprávnosti v označení žalobcu v písomnom vyhotovení rozsudku). O odvolaní

sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -1142 z 12. januára 2012,

ktorým potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu. Sťažovateľ dovolaním z 19. júla 2011

napadol rozsudok krajského súdu z 21. júna 2011 a ďalším dovolaním (z 20. februára 2012)

uznesenie krajského súdu z 12. januára 2012. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

, z 15. mája 2013 dovolania sťažovateľa odmietol a zastavil

konanie o dovolaní v časti smerujúcej proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým

rozhodol, že vo veci konajúca sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.

3. Sťažovateľ v sťažnosti v podstatnom uviedol: „... sťažovateľovi, ako žalobcovi

a účastníkovi konania sa postupom Okresného súdu... v konaní sp. zn. odňala

možnosť konať pred súdom, nakoľko súd prvého stupňa nezabezpečil a nezadovážil

sťažovateľom ako žalobcom označené dôkazy vyžiadaním od žalovaného...

... zo strany súdu prvého stupňa došlo k porušeniu zákona a k nesprávnemu

a nespravodlivému rozhodnutiu vo veci samej. Nakoľko súd prvého stupňa nerozhodol

na základe skutkového stavu zisteného z výsledkov vykonaného dokazovania

a pri rozhodovaní náležité nevyhodnotil vykonané listinné dôkazy a výpovede svedkov...

Krajským súdom..., ako odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo dňa 21. júna 2011 boli porušené... uvedené základné ústavné práva

sťažovateľa takto... odvolací súd Krajský súd... sa vôbec meritórne nevysporiadal

s odvolaním žalobcu v jeho písomnom podaní... proti Rozsudku Okresného súdu... zo dňa

06. 12. 2010. A nakoľko tak odvolací súd... vôbec riadne a meritórne neodôvodnil toto svoje

rozhodnutie, t. j. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011, takže tento rozsudok

odvolacieho súdu je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, teda svojvoľný a arbitrárny...

... rozsudok súdu prvého stupňa – Okresného súdu... zo dňa 06. 12. 2010 potvrdený

rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011 nie je vecne nesprávny, ale je nesprávny

z právneho hľadiska – pokiaľ ide o výklad právnej normy z dôvodu ústavne nekonformného

výkladu ust. § 582, ods. 1) Obč. zák. v spojitosti s ust. § 1, ods. 2) Obch. zák... V danom

prípade odvolací súd, ale aj súd prvého stupňa nerešpektoval platnú a účinnú právnu

úpravu a rozhodol mimo jej rámca. Pochybenie konajúceho súdu je umocnené tým, že svoje

rozhodnutie neoprel o žiadne zákonné ustanovenie, rozhodnutie nie je riadne a meritórne

odôvodnené a skutočnosti v ňom uvedené sú nepravdivé. Navyše rozhodnutie súdu ignoruje

i ustálenú súdnu prax a judikatúru a predstavuje značnú ľubovôľu v rozhodovaní

konajúceho súdu...

... Krajským súdom... ako odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 12. januára 2012 boli porušené... uvedené základné ústavné práva

sťažovateľa... Krajský súd... iba svojím uznesením... zo dňa 12. januára 2012 potvrdil

Opravné uznesenie Okresného súdu... č. k. -1095 zo dňa 18. 08. 2011,

a to dokonca v rozpore so zákonom.

A nakoľko tak odvolací súd – Krajský súd... vôbec riadne a meritórne neodôvodnil

toto svoje rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu... zo dňa 12. januára 2012, takže toto

uznesenie odvolacieho súdu je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, teda svojvoľne

a arbitrárne...

Nakoľko dovolací súd – Najvyšší súd... sa jednak vôbec meritórne nevysporiadal

s dovolaním žalobcu v jeho písomnom podaní... zo dňa 19. 07. 2011 proti Rozsudku

Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011 a jednak taktiež vôbec meritórne nevysporiadal

s dovolaním žalobcu v jeho písomnom podaní... zo dňa 20. 02. 2012 proti Uzneseniu

Krajského súdu... zo dňa 12. januára 2012 a tak svojvoľne a arbitrárne rozhodol. Podstata

argumentácie sťažovateľa je sústredená na tvrdenie, že najvyšší súd neprípustným

formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú povinnosť

poskytnúť sťažovateľovi svojím rozhodnutím súdnu ochranu ( )

a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa domáhal v dôsledku zjavného

zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu.“

4. Sťažovateľ tvrdí, že „že vyššie uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo

porušené – najmä právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a uplatnenie princípu

rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne

konformný výklad právnej normy, ako aj bola mu odopretá spravodlivosť – teda bol

porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, – vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46

ods. 1 SR“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1) Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie

vyplývajúce z , ods. 1 Dohovoru... a ... rozsudkom Okresného súdu...

sp. zn. zo dňa 06. 12. 2010, rozsudkom Krajského súdu... sp. zn.

zo dňa 21. júna 2011 a uznesením Krajského súdu... sp. zn.

zo dňa 12. januára 2012 ako aj Uznesením Najvyššieho súdu... sp. zn.

a zo dňa 15. mája 2013 porušené bolo

– najmä právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a uplatnenie princípu

rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne

konformný výklad právnej normy

– vyplývajúce z Dohovoru a SR

2) Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. a zo dňa

15. mája 2013 sa zrušuje.

3) Rozsudok Krajského súdu... sp. zn. -1035 zo dňa 21. júna

2011sa zrušuje.

4) Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. -1035 (podľa k sťažnosti

pripojeného uznesenia krajského súdu je č. k. -1142, pozn.) zo dňa 12. januára

2012 sa zrušuje.

5) Rozsudok Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 06. 12. 2010 v znení

Opravného uznesenia Okresného súdu... sp. zn. -1095 zo dňa 18. augusta

2011 zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- Eur...

7) Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne

nahradiť trovy konania sťažovateľovi...“

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením

z 18. augusta 2011 a konaním im predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ

proti predmetným rozhodnutiam okresného súdu podal riadny opravný prostriedok −

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -1035 z 21. júna

2011 a uznesením č. k. -1142 z 12. januára 2012. Ústavný súd preto nemá

právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa

predmetnými rozhodnutiami okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku a uznesenia

okresného súdu, pretože na základe podaných odvolaní patrilo do právomoci krajského

súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 21. júna 2011 a jeho uzneseniu z 12. januára

2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. ,

z 15. marca 2013 odmietol.

15. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2013.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho

(dovolacieho) súdu, v sťažnosti vychádzal viac-menej z dôvodov, ktoré uviedol

aj v podanom dovolaní.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne vyplýva,

že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v

prípadoch uvedených v . V posudzovanom prípade najvyšší súd dovolanie

sťažovateľa „podľa v spojení s ust.

odmietol“.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal predmetné rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. , z 15. mája 2013, ktorým tento

súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 21. júna

2011 a jeho uzneseniu sp. zn. z 12. januára 2012 odmietol. Súčasne zastavil

konanie o dovolaní v časti smerujúcej proti výroku rozsudku krajského súdu, ktorým

rozhodol o nevylúčení namietanej sudkyne z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil

odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovanej k nej:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolania podal včas účastník konania (

) zastúpený v súlade s , bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam,

ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle možno

totiž dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, iba ak to zákon

pripúšťa.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok

potvrdzujúci prvostupňový rozsudok vo veci samej (viď ďalej 1.), zmeňujúci výrok o trovách

prvostupňového konania a výrok o trovách odvolacieho konania (viď ďalej 2.) a výrok

o nevylúčení sudkyne (viď ďalej 3.). Dovolateľ napadol tento rozsudok v celom rozsahu

(t. j. všetky jeho výroky). Prípustnosť jeho dovolania posudzoval dovolací súd voči

jednotlivým výrokom rozsudku samostatne.

1. Dovolanie žalobcu smeruje predovšetkým proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd

odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho

rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.

s. p. ( ).

Prípustnosť tejto časti dovolania žalobcu z uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva – napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

( ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor

( ) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by uvedená časť dovolania žalobcu bola procesné prípustná,

len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované

v O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť

a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej

veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a)

až g) tohto ustanovenia. Iné vady [ ], i keby k nim v konaní

došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ale ani samotné

nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2

písm. c) nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska

posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu,

ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom

významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle , a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konám ani nevyšli najavo. Prípustnosť tejto časti dovolania preto

z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti v postupe súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, (ne)mal spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle ,

či účastník konania (ne)mal procesnú spôsobilosť a (ne)bol riadne zastúpený v zmysle § 237

písm. c) , či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle

a či (ne)došlo k procesnej vade v zmysle

Dovolateľom namietaná vada podľa a mala spočívať v tom,

že v rozsudku súdu prvého stupňa nebola žalovaná označená v súlade s jej zápisom

v obchodnom registri a to pokiaľ ide o celé jej obchodné meno, v ktorom na jeho konci

chýbalo slovo „H.“ (keď správne označenie je „T., s. r. o. H.“). Uvedenú nesprávnosť

nachádzajúcu sa v žalobe (č. l. 1 spisu) žalobca odstránil následným podaním, ktorým bol

návrh na vydanie predbežného opatrenia (č. l. 24 spisu), kde bola žalovaná ako obchodná

spoločnosť označená obchodným menom, sídlom a identifikačným číslom organizácie v

súlade s jej zápisom v obchodnom registri (porovnaj Obchodný register Okresného súdu

Prešov...). Súd prvého stupňa po tejto oprave vykonanej žalobcom ďalej pokračoval v

konaní s obchodnou spoločnosťou T., s. r. o. H.

Dovolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že oprava obchodného mena

žalovanej spoločnosti žalobcom bez ďalšieho nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania

podľa a Ak súd prípadne i nesprávne uvedie obchodné meno

účastníka konania zapísaného v obchodnom registri, nejedná sa o vadu konania v zmysle

a Nejde ani o vadu v zmysle , ak súd túto

zrejmú nesprávnosť opraví prezumovaným postupom v zmysle

(vydaním opravného uznesenia), prípadne ak v ďalšom priebehu konania pri vydaní iného

rozhodnutia súd už správne označí účastníka konania (napr. v rozhodnutí vydanom

v odvolacom konaní). Len nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania (spôsobilosť

vlastnými úkonmi nadobúdať procesné práva a povinnosti) bez riadneho zastúpenia

je vadou, na ktorú dopadá K vade takejto povahy v danom prípade

nedošlo. Spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva

a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov

konania označuje žalobcu a žalovaného ( ); žalobcom je ten, kto podal žalobu

a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to,

či takto označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (t. j. či mu svedčí

hmotnoprávna vecná pasívna legitimácia). Spôsobilosti byť účastníkom zodpovedá

spôsobilosť mať práva a povinnosti aj pre právnické osoby ( ). Právnické, osoby

vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného registra alebo do iného zákonom

určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak ( ).

Vznikom právnická osoba nadobúda právnu subjektivitu i spôsobilosť byť účastníkom

konania. Žalovaná ako obchodná spoločnosť bola do obchodného registra zapísaná

9. októbra 1997 a nebolo zistené, že by došlo k jej výmazu z tohto registra, preto

má spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu – t. j. spôsobilosť vlastnými

právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v plnom rozsahu) a preto je potrebné

vychádzať zo stavu, že má aj spôsobilosť byť účastníčkou občianskeho súdneho konania

( ). Z uvedených dôvodov konanie netrpí namietanou vadou podľa

písm. b) a c)

Odňatím možnosti konať pred súdom [ ] sa rozumie procesné

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania.

Žalobca v súvislosti s namietaním, že došlo k procesnej vade tejto povahy, v dovolaní

uviedol, že súd mu 1) nedoručil písomné vyjadrenie svedkyne Ing. M. S. z 24. júla 2009,

vyjadrenie žalovanej z 21. januára 2011 a tak mu znemožnil sa k nim vyjadriť; 2) riadne

neodôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s vykonanými svedeckými výpoveďami

preukazujúcimi, že výpadok signálu bol len pri nepriaznivých poveternostných

podmienkach.

Podaním z 30. júna 2009 (č. l. 447 – 474 spisu) Ing. M. S. súdu predložila listiny a

doplnila svoju výpoveď. Podaním z 21. januára 2011 sa žalovaná vyjadrila k odvolaniu

žalobcu proti rozsudku súdu prvého stupňa (č. l. 1016 – 1020 spisu). Z obsahu spisu

nevyplýva, že by tieto podania boli súdom doručené protistrane v spore. To však samo

osebe nezakladá záver o opodstatnenosti dovolateľom namietanej vady.

Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne

konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen predložiť všetky

dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi

a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom

ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie,

Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej

republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmár a ďalší proti Českej republike,

č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3. júla 2008,

Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla 2010).

Z hľadiska sledovaných cieľov spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho

právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom

prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí

písomné stanovisko protistrany, či iné podania, ak tieto nemali podstatný (rozhodujúci)

vplyv pre konečné rozhodnutie súdu. Žalobca ani netvrdí, že práve uvedené podania a k nim

pripojené listiny boli takého významu, na ktorých súdy založili svoje rozhodnutia.

Z odôvodnenia potvrdzujúceho rozhodnutia vyplýva, že dôvodom zamietnutia žaloby

bol právny záver o tom, že platnosti predmetnej výpovede zo zmluvy v zmysle § 582

nebráni, ak táto bola daná bez uvedenia dôvodu. V danom prípade

medzi nedoručenými podaniami a dôvodmi rozhodnutia dovolací súd nenachádza takú

relevanciu, ktorá by odôvodňovala záver o odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom.

Dovolateľ tiež tvrdí, že rozhodnutia súdov nižších stupňov nie sú riadne odôvodnené,

uvádza, že súdy v nich nevyhodnotili jednotlivé svedecké výpovede ( ).

K tomu je potrebné uviesť, že na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov

– je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Dovolací

súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom

odvolacieho súdu v zmysle spĺňa kritériá pre odôvodňovanie

rozhodnutí v zmysle (, ) a preto tieto (ako celok)

nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné).

Odôvodnenie rozsudkov zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia

rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa ( ), ako aj pre

rozsudok odvolacieho súdu v zmysle ( ). Súslednosti jednotlivých častí

odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť

i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť, tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá)

otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu

zamietli. Vysvetlili tiež to, akými právnymi úvahami sa riadili, pokiaľ považovali za platnú

výpoveď z predmetnej zmluvy. Podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne konkrétne, určité,

zrozumiteľné a vyčerpávajúce sú dôvody odvolacieho súdu, ktorými zdôvodnil potvrdzujúce

rozhodnutie. Za tohto stavu nemožno dovolateľovi prisvedčiť, že konanie je zaťažené vadou

v zmysle

Pokiaľ dovolateľ z obsahového hľadiska namieta, že v konaní na súdoch nižších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v , dovolací súd

uvádza, že tzv. iná (než v uvedená) procesná vada konania je relevantný

dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

[ ], dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003

a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania. Keďže žalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré

nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle

, pretože vo veci pred súdom prvého stupňa rozhodovala vylúčená

sudkyňa pre priateľský vzťah medzi sudkyňou a právnou zástupkyňou žalovanej.

Treba dodať, že v sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré

aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a) rozhodovanie vylúčeným sudcom, b) rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

V danom prípade ale spis nedáva žiadny podklad pre záver, že v konaní došlo k namietanej

procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy sudcami

určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu a to ani pokiaľ ide o žalobcom tvrdený priateľský

vzťah medzi sudkyňou prejednávajúcou vec na súde prvého stupňa a právnou zástupkyňou

žalovanej.

Z dôvodov uvedených, vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu

v časti smerujúcej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesné prípustné.»

Dovolanie sťažovateľa, ktoré smerovalo proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania (prvostupňového a aj odvolacieho), najvyšší súd v tejto časti

ako procesne neprípustné odmietol ( ). Konanie o dovolaní smerujúcom

proti výroku o nevylúčení sudkyne súdu prvého stupňa z prejednávania rozhodnutia tejto

veci najvyšší súd zastavil ( v spojení s ).

Sťažovateľ podal dovolanie aj proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené opravné uznesenie súdu prvého stupňa (uznesenie Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 12. januára 2012). Odmietnutie dovolania v tejto jeho časti najvyšší

súd odôvodnil takto:

„Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil

uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska

( ). Podľa dovolanie je prípustné tiež

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,

ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie

o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení

za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky...

... zrozumiteľné a vyčerpávajúce sú dôvody odvolacieho súdu, ktorými zdôvodnil

potvrdzujúce rozhodnutie. Za tohto stavu nemožno dovolateľovi prisvedčiť, že konanie

je zaťažené vadou v zmysle

Pokiaľ dovolateľ z obsahového hľadiska namieta, že v konaní na súdoch nižších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v , dovolací súd

uvádza, že tzv. iná (než v uvedená) procesná vada konania je relevantný

dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

[ ], dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť

súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav

aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003

a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v , ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť

dovolania. Keďže žalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je

procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle

, pretože vo veci pred súdom prvého stupňa rozhodovala vylúčená

sudkyňa pre priateľský vzťah medzi sudkyňou a právnou zástupkyňou žalovanej.

Treba dodať, že v sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré

aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi

sú: a) rozhodovanie vylúčeným sudcom, b) rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným.

V danom prípade ale spis nedáva žiadny podklad pre záver, že v konaní došlo k namietanej

procesnej vade – vec prejednali a rozhodli miestne a vecne príslušné súdy sudcami

určenými rozvrhmi práce súdov, ktorých vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu a to ani pokiaľ ide o žalobcom tvrdený priateľský

vzťah medzi sudkyňou prejednávajúcou vec na súde prvého stupňa a právnou zástupkyňou

žalovanej...

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolanie podľa nie je prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v (

), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal

procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle až g) dovolací súd pre túto časť

konania nezistil.

Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v dovolaní nenapáda postup súdov,

ktorý by sa vzťahoval k napadnutému uzneseniu, z objektívneho hľadiska nemôže dovolateľ

predpokladať, že jeho argumentácia bude dovolacím súdom zohľadnená. Pokiaľ dovolateľ

odvolaciemu súdu vyčítal, že bez návrhu opravil v záhlaví rozsudku označenie žalovanej,

je zrejmé, že dovolanie v tejto časti nesmeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu), ktoré žalobca

týmto dovolaním napáda. Dovolací na tomto mieste odkazuje na bod 1) odôvodnenia

tohto rozhodnutia (viď vyššie), v ktorom vysvetľuje, prečo postup odvolacieho súdu

pri správnom označení žalovanej v rozsudku nepovažoval za vadu konania v zmysle § 237

písm. f) Dovolateľ sa mýli, ak nerozlišuje medzi nesprávnosťou pri označení

účastníka konania a jeho vecnou (hmotnoprávnou) legitimáciou. Ak dovolateľ poukazuje

na účinky, ktoré sú spojené s vydaním opravného uznesenia vo vzťahu k možnosti použitia

riadnych opravných prostriedkov k tomu dovolací súd uvádza, že je len na žalobcovi,

či využije (resp. využil) možnosť podať riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje

odvolací súd. Dovolaciemu súdu je daná možnosť preskúmavať len právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu ( ).

K argumentom žalobcu pri vymedzení dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. g)

dovolací súd odkazuje na bod 1/ odôvodnenia tohto rozhodnutia (viď vyššie),

v ktorom vysvetľuje dôvody, pre ktoré konanie nie je zaťažené ani vadou konania v zmysle

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový

súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vydal opravné uznesenie a odvolací

súd uviedol konkrétne dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

(aj so zreteľom na obsah odvolania žalobcu). Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli

ich účel a význam.

K prípadne uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c)

, ktoré žalobca mienil uplatniť proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené opravné uznesenie vydané súdom prvého stupňa je potrebné zopakovať,

že na tzv. inú vadu konania a nesprávne právne posúdenie veci môže dovolací súd

prihliadať, len v prípade procesné prípustného dovolania, čo však ale nie je tento prípad.

V danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239

, ani z ustanovenia Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

žalobcu odmietol podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

19. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu

je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate

dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

20. Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru,

že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, správne ustálil

skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje

ich zneniu, účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe

ktorých by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania

( ).

21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

22. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná

súvislosť medzi označenými právami sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu

pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom

označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym názorom

najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

uvedeného rozhodnutia.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto

jej časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal

aj tvrdením sťažovateľa o porušení označených práv rozsudkom krajského súdu

č. k. -1035 z 21. júna 2011 a jeho uznesením č. k. -1142

z 12. januára 2012.

25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutia krajského súdu obsahujú podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

28. Pretože namietané rozhodnutia krajského súdu nevykazujú znaky svojvôle

a sú dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov, priznaním mu primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov

konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013