Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 681/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R.., s. r. o., M., zastúpenej advokátkou

JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa v spojení s Slovenskej

republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája

2013 faxom (a následne poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47

ods. 2 rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou

podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhala zrušenia

rozhodnutia žalovaného – vtedajšieho Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky

sp. zn. I/223/10261-53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011 a prvostupňového rozhodnutia

Daňového úradu M. sp. zn. z 1. februára 2011, ktorými bola

zamietnutá žiadosť sťažovateľky o obnovu konania. Krajský súd žalobu sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 9. novembra 2011 zamietol a nepriznal jej náhradu trov

konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší

súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2013 tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok

najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. marca 2013.

3. Podľa tvrdení sťažovateľky napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jej práva

podľa v spojení s . Sťažovateľka uvádza, že v odvolaní proti

rozhodnutiu krajského súdu namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že jej krajským súdom nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaného z 13. septembra

2011. Najvyšší súd sa porušenia označených práv podľa názoru sťažovateľky dopustil tým,

že na odvolacie námietky sťažovateľky uviedol, že nedoručenie písomného vyjadrenia

žalovaného prvostupňovým súdom neznamená odňatie možnosti konať pred súdom, keďže

9. novembra 2011 na pojednávaní v predmetnej veci predseda senátu oboznámil prítomných

účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadrením žalovaného. Sťažovateľka tiež

tvrdí, že žalobkyňa a žalovaný boli na predmetnom pojednávaní v nerovnakom postavení.

Na podporu svojej argumentácie, že povinnosťou súdu je umožnenie účastníkovi oboznámiť

sa s vyjadrením protistrany, a ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivé

súdne konanie, uvádza rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka poukázala aj

na náročnosť konania v správnom súdnictve, ktoré si vyžaduje povinné právne zastúpenie.

Postup najvyššieho súdu, ktorý svojím rozhodnutím odmietol napraviť postup

prvostupňového súdu, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom

a porušeniu rovnosti účastníkov konania, je podľa sťažovateľky zásahom do jej označených

práv.

4. K namietanému porušeniu práva podľa došlo podľa názoru

sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré je rozporuplné,

nepresvedčivé, nie je zrozumiteľne odôvodnené, nereaguje na podstatné námietky

sťažovateľky uvedené v jej podaniach prvostupňovému a odvolaciemu súdu. Sťažovateľka

na podporu svojich tvrdení cituje z početných rozhodnutí ústavného súdu i rozhodnutí

najvyššieho súdu a svoju argumentáciu uzatvára tak, že správne orgány vybavili jej žiadosť

o obnovu konania zamietnutím a ako súd prvostupňový, tak aj odvolací nemajúc zo žaloby

jasno, aké práva sťažovateľky boli porušené, jej žalobu zamietli.

5. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol o porušení jej

základných práv podľa a v spojení s

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013, zakázal najvyššiemu

súdu pokračovať v porušovaní označených práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu a priznal

jej náhradu trov konania.

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia všetci účastníci sú

si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis , , ).

8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 30. januára 2013.

Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. ).

9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 30. januára 2013 potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/10261-

53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu M.

sp. zn. z 1. februára 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť

o povolenie obnovy konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky upravené ustanovením

a v tom čase platného o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov, pričom svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil. Proti rozhodnutiu krajského

súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré doplnila tromi dodatkami k odvolaniu. Namietala

v ňom, že nedoručením písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe z 13. septembra 2011

došlo k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov v súdnom procese, čo malo vplyv

na konečné rozhodnutie súdu. Sťažovateľka sa nestotožnila ani so závermi krajského súdu

uvedenými v jeho odôvodnení k splneniu podmienok pre obnovu konania. Krajský súd

konštatoval, že tvrdenia sťažovateľky o porušení jej práv sú totožné s tými, ktoré uvádzala

v samotnej žalobe.

Najvyšší súd ako súd odvolací dospel po preskúmaní spisového materiálu, ktorého

obsah tvoril aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, k záveru o vecnej

správnosti rozsudku krajského súdu.

10. K tvrdeniu sťažovateľky o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 2 a 3 ústavný súd uvádza, že ciele spravodlivého súdneho konania boli

zabezpečené. Aj keď jej ako účastníčke konania v konaní pred krajským súdom nebolo

doručené písomné stanovisko protistrany, s jeho obsahom bola náležite oboznámená

na súdnom pojednávaní, pričom mala možnosť naňho kvalifikovane reagovať (v prípade

potreby aj požiadať o prerušenie pojednávania), a tak ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu.

Následne mala sťažovateľka možnosť podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, čo aj

využila.

11. Najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky uvedenou v odvolaní týkajúcou sa

nedoručenia jej písomného vyjadrenia žalovaného náležite zaoberal. Postup prvostupňového

súdu považoval za zákonný a taký, ktorý vyvrátil sťažovateľkine tvrdenia o odňatí možnosti

konať pred súdom. K námietke uplatnenej v odvolaní uviedol:

„V zmysle ust. pokiaľ nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom

uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 (súd vec postúpi príslušnému súdu, alebo konanie zastaví),

doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby

sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí. V tomto kontexte je nutné

zdôrazniť, že na prípravu pojednávania ako i na vedenie pojednávania sa primerane

vzťahujú ust. až 119 v spojení s ust. Za povšimnutie stojí

druhá veta vyššie citovaného ustanovenia, podľa ktorej predseda senátu môže nariadiť

žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, z ktorej je zrejmé, že vyjadrenie žalovaného

k obsahu žaloby je najmä právom žalovaného, nie jeho povinnosťou. Ide totiž o dispozičný

úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej veci. Pokiaľ sa však

žalovaný k obsahu žaloby písomne vyjadril, je povinnosťou krajského súdu okrem doručenia

vyjadrenia odporcu (ust. posledná veta sa aplikuje primerane)

pred otvorením pojednávania oboznámiť účastníkov konania, okrem iného, aj s obsahom

písomného vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie k žalobe je súčasťou prípravy pojednávania,

ktorej výsledky je predseda senátu povinný oznámiť na jeho začiatku. Zo zápisnice

z pojednávania konaného na Krajskom súde v Košiciach dňa 9. novembra 2011...

jednoznačne vyplýva splnenie si tejto zákonnej povinnosti predsedom senátu, ktorý

oboznámil prítomných účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadrením

žalovaného. Žalobca teda s vyjadrením žalovaného oboznámený bol a preto nemožno

súhlasiť s názorom, že nedoručenie písomného vyjadrenia žalovaného je také porušenie

jeho práv, ktoré by malo vplyv na výsledok rozhodnutia krajského súdu, tak ako sa

domnieva žalobca.“

Najvyšší súd tiež poukázal aj na charakter správneho súdnictva, v ktorom sa

dokazovanie v zásade nevykonáva, a pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase

vydania preskúmavaného rozhodnutia. Správne odkázal aj na rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. , v ktorom ústavný súd judikoval, že „Vyjadrenie žalovaného k obsahu

žaloby podanej v správnom súdnictve v zmysle je

treba považovať za dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania

v danej veci. Nariadenie žalovanému, aby sa vyjadril k obsahu žaloby podanej v správnom

súdnictve, však nemožno považovať za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému by sa mal

navrhovateľ právo vyjadriť podľa SR.“. Vyhodnotenie tejto námietky

ako právne bezvýznamnej považoval ústavný súd za odôvodnené.

K argumentácii sťažovateľky, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

dôjde, ak súd nedá účastníkovi konania možnosť oboznámiť sa s vyjadrením protistrany

vo veci samej, s odkazom na rozsudok ESĽP vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike

z 27. apríla 2010 ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade išlo o podstatne inú situáciu,

keď najvyšší súd nezaslal účastníkom konania na vyjadrenie stanovisko žalobcov

k dovolaniu.

12. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu je aj v časti týkajúcej

sa konania o návrhu na obnovu konania náležite odôvodnené a nemožno ho považovať

za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že v danom

prípade mali na rozhodnutie plnú jurisdikciu všeobecné súdy. Najvyšší súd podal vo veci

právny výklad, ktorý správne aplikuje príslušné ustanovenia zákonných predpisov.

Ústavný súd preto konštatoval, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu základného práva podľa , a 3

a sťažnosť sťažovateľky podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už

ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013