Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 681/2013
PDF · 185.51 KB
No categories available
I. ÚS 681/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R.., s. r. o., M., zastúpenej advokátkou
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžf 4/2012
z 30. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája
2013 faxom (a následne poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47
ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou
podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhala zrušenia
rozhodnutia žalovaného – vtedajšieho Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky
sp. zn. I/223/10261-53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011 a prvostupňového rozhodnutia
Daňového úradu M. sp. zn. 711/230/1701/11Kov z 1. februára 2011, ktorými bola
zamietnutá žiadosť sťažovateľky o obnovu konania. Krajský súd žalobu sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 7 S 70/2011 z 9. novembra 2011 zamietol a nepriznal jej náhradu trov
konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší
súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil a sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania. Rozsudok
najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. marca 2013.
3. Podľa tvrdení sťažovateľky napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jej práva
podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka uvádza, že v odvolaní proti
rozhodnutiu krajského súdu namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,
že jej krajským súdom nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaného z 13. septembra
2011. Najvyšší súd sa porušenia označených práv podľa názoru sťažovateľky dopustil tým,
že na odvolacie námietky sťažovateľky uviedol, že nedoručenie písomného vyjadrenia
žalovaného prvostupňovým súdom neznamená odňatie možnosti konať pred súdom, keďže
9. novembra 2011 na pojednávaní v predmetnej veci predseda senátu oboznámil prítomných
účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadrením žalovaného. Sťažovateľka tiež
tvrdí, že žalobkyňa a žalovaný boli na predmetnom pojednávaní v nerovnakom postavení.
Na podporu svojej argumentácie, že povinnosťou súdu je umožnenie účastníkovi oboznámiť
sa s vyjadrením protistrany, a ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivé
súdne konanie, uvádza rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka poukázala aj
na náročnosť konania v správnom súdnictve, ktoré si vyžaduje povinné právne zastúpenie.
Postup najvyššieho súdu, ktorý svojím rozhodnutím odmietol napraviť postup
prvostupňového súdu, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom
a porušeniu rovnosti účastníkov konania, je podľa sťažovateľky zásahom do jej označených
práv.
4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa názoru
sťažovateľky napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré je rozporuplné,
nepresvedčivé, nie je zrozumiteľne odôvodnené, nereaguje na podstatné námietky
sťažovateľky uvedené v jej podaniach prvostupňovému a odvolaciemu súdu. Sťažovateľka
na podporu svojich tvrdení cituje z početných rozhodnutí ústavného súdu i rozhodnutí
najvyššieho súdu a svoju argumentáciu uzatvára tak, že správne orgány vybavili jej žiadosť
o obnovu konania zamietnutím a ako súd prvostupňový, tak aj odvolací nemajúc zo žaloby
jasno, aké práva sťažovateľky boli porušené, jej žalobu zamietli.
5. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol o porušení jej
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013, zakázal najvyššiemu
súdu pokračovať v porušovaní označených práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu a priznal
jej náhradu trov konania.
II.
6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia všetci účastníci sú
si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 46/07).
8. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013.
Podľa svojej ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).
9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 potvrdil rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/10261-
53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu M.
sp. zn. 711/230/1701/11Kov z 1. februára 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o povolenie obnovy konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky upravené ustanovením
§ 51 ods. 1 písm. a) a b) v tom čase platného zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov, pričom svoje rozhodnutie podrobne odôvodnil. Proti rozhodnutiu krajského
súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré doplnila tromi dodatkami k odvolaniu. Namietala
v ňom, že nedoručením písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe z 13. septembra 2011
došlo k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov v súdnom procese, čo malo vplyv
na konečné rozhodnutie súdu. Sťažovateľka sa nestotožnila ani so závermi krajského súdu
uvedenými v jeho odôvodnení k splneniu podmienok pre obnovu konania. Krajský súd
konštatoval, že tvrdenia sťažovateľky o porušení jej práv sú totožné s tými, ktoré uvádzala
v samotnej žalobe.
Najvyšší súd ako súd odvolací dospel po preskúmaní spisového materiálu, ktorého
obsah tvoril aj administratívny spis žalovaného správneho orgánu, k záveru o vecnej
správnosti rozsudku krajského súdu.
10. K tvrdeniu sťažovateľky o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 2 a 3 ústavy ústavný súd uvádza, že ciele spravodlivého súdneho konania boli
zabezpečené. Aj keď jej ako účastníčke konania v konaní pred krajským súdom nebolo
doručené písomné stanovisko protistrany, s jeho obsahom bola náležite oboznámená
na súdnom pojednávaní, pričom mala možnosť naňho kvalifikovane reagovať (v prípade
potreby aj požiadať o prerušenie pojednávania), a tak ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu.
Následne mala sťažovateľka možnosť podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, čo aj
využila.
11. Najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky uvedenou v odvolaní týkajúcou sa
nedoručenia jej písomného vyjadrenia žalovaného náležite zaoberal. Postup prvostupňového
súdu považoval za zákonný a taký, ktorý vyvrátil sťažovateľkine tvrdenia o odňatí možnosti
konať pred súdom. K námietke uplatnenej v odvolaní uviedol:
„V zmysle ust. § 250e O. s. p. pokiaľ nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom
uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 (súd vec postúpi príslušnému súdu, alebo konanie zastaví),
doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby
sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí. V tomto kontexte je nutné
zdôrazniť, že na prípravu pojednávania ako i na vedenie pojednávania sa primerane
vzťahujú ust. § 114 až 119 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 O. s. p. Za povšimnutie stojí
druhá veta vyššie citovaného ustanovenia, podľa ktorej predseda senátu môže nariadiť
žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, z ktorej je zrejmé, že vyjadrenie žalovaného
k obsahu žaloby je najmä právom žalovaného, nie jeho povinnosťou. Ide totiž o dispozičný
úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej veci. Pokiaľ sa však
žalovaný k obsahu žaloby písomne vyjadril, je povinnosťou krajského súdu okrem doručenia
vyjadrenia odporcu (ust. § 114 ods. 2 posledná veta O. s. p. sa aplikuje primerane)
pred otvorením pojednávania oboznámiť účastníkov konania, okrem iného, aj s obsahom
písomného vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie k žalobe je súčasťou prípravy pojednávania,
ktorej výsledky je predseda senátu povinný oznámiť na jeho začiatku. Zo zápisnice
z pojednávania konaného na Krajskom súde v Košiciach dňa 9. novembra 2011...
jednoznačne vyplýva splnenie si tejto zákonnej povinnosti predsedom senátu, ktorý
oboznámil prítomných účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadrením
žalovaného. Žalobca teda s vyjadrením žalovaného oboznámený bol a preto nemožno
súhlasiť s názorom, že nedoručenie písomného vyjadrenia žalovaného je také porušenie
jeho práv, ktoré by malo vplyv na výsledok rozhodnutia krajského súdu, tak ako sa
domnieva žalobca.“
Najvyšší súd tiež poukázal aj na charakter správneho súdnictva, v ktorom sa
dokazovanie v zásade nevykonáva, a pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase
vydania preskúmavaného rozhodnutia. Správne odkázal aj na rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 78/99, v ktorom ústavný súd judikoval, že „Vyjadrenie žalovaného k obsahu
žaloby podanej v správnom súdnictve v zmysle § 250e Občianskeho súdneho poriadku je
treba považovať za dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania
v danej veci. Nariadenie žalovanému, aby sa vyjadril k obsahu žaloby podanej v správnom
súdnictve, však nemožno považovať za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému by sa mal
navrhovateľ právo vyjadriť podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“. Vyhodnotenie tejto námietky
ako právne bezvýznamnej považoval ústavný súd za odôvodnené.
K argumentácii sťažovateľky, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
dôjde, ak súd nedá účastníkovi konania možnosť oboznámiť sa s vyjadrením protistrany
vo veci samej, s odkazom na rozsudok ESĽP vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike
z 27. apríla 2010 ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade išlo o podstatne inú situáciu,
keď najvyšší súd nezaslal účastníkom konania na vyjadrenie stanovisko žalobcov
k dovolaniu.
12. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu je aj v časti týkajúcej
sa konania o návrhu na obnovu konania náležite odôvodnené a nemožno ho považovať
za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že v danom
prípade mali na rozhodnutie plnú jurisdikciu všeobecné súdy. Najvyšší súd podal vo veci
právny výklad, ktorý správne aplikuje príslušné ustanovenia zákonných predpisov.
Ústavný súd preto konštatoval, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy
a sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už
ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2013