Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 765/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti RELAX s. r. o., Grunt 30, Medzev, zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti RELAX s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára

2014 prostredníctvom faxu a 24. januára 2014 osobne doručená sťažnosť obchodnej

spoločnosti RELAX s. r. o., Grunt 30, Medzev (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Daňový úrad Moldava nad Bodvou (ďalej

len „správca dane“) ako správny orgán prvého stupňa rozhodnutím č. /Kov

z 1. februára 2011 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“) zamietol žiadosť sťažovateľky

o obnovu konania, ktoré bolo právoplatne skončené rozhodnutím správcu dane

č. /Kov zo 7. októbra 2010 o vyrubení dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008. Predmetné rozhodnutie správcu dane potvrdilo

Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo

„žalovaný“) rozhodnutím č. I/223/10261 r zo 16. mája 2011.

Proti rozhodnutiu žalovaného podala sťažovateľka žalobu Krajskému súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou žiadala preskúmať zákonnosť rozhodnutia

žalovaného, ktoré spolu s rozhodnutím správcu dane žiadala zrušiť a vec vrátiť správcovi

dane na ďalšie konanie. O jej žalobe rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 173

z 20. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že žalobu zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka vo vzťahu k základnému právu

podľa a právu podľa dohovoru predovšetkým namieta

nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pričom v tejto

súvislosti uvádza, že „jej bola odňatá možnosť na zrozumiteľné odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia, ktoré reaguje na podstatné námietky uvedené v jej podaniach

či už prvostupňovému alebo odvolaciemu súdu“, pričom svoje úvahy ďalej rozvíja v tom

smere, že správne orgány aj všeobecné súdy jej vytýkali, že „jej podanie, ktoré bolo

posúdené ako návrh na obnovu konania nemalo náležitosti uvedené v ustanovení § 51

2

ods. 1, keďže z [jej] podaní... nebolo jasné, či uplatňuje dôvody uvedené v ustanovení § 51

ods. 1 písm. a) alebo tie, ktoré boli uvedené v ustanovení § 51 ods. 1 písm. b) zákona

o správe daní. Napriek tomu správne orgány jej žiadosť vybavili meritórne a to tým,

že zamietli jej žiadosť o povolenie obnovy konania.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka uvádza, že „správne orgány

považovali jej žiadosť o obnovu konania za takú, ktorá nemá náležitosti uvedené

v ustanovení § 51 v spojení s ustanovením § 20 ods. 9 a 10 zákona o správe daní, napriek

tomu nevediac čoho sa sťažovateľka domáha jej žiadosť vybavili meritórne zamietnutím

a súdy, či už prvostupňový alebo odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva sťažovateľky

boli porušené zamietli jej žalobu... zastávajúc názor, že tieto (sťažovateľkou

neidentifikované) práva porušené neboli“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

v spojení s , sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodňuje takto:

„Ako je zrejmé z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

sťažovateľka namietala vo svojom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, že jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že jej súd (jej zástupcovi) nedoručil písomné

vyjadrenie žalovaného zo dňa 11. 6. 2011.

Najvyšší súd na odvolacie námietky sťažovateľky, že nedoručenie písomného

vyjadrenia žalovaného jej je takým porušením jej práv, ktoré má za následok odňatie

možnosti konať pred súdom, uviedol, že takýto postup prvostupňového súdu neznamená

odňatie možnosť konať pred súdom, keďže na pojednávaní v predmetnej veci dňa 20. 6. 2012

predseda senátu oboznámil prítomných účastníkov konania s obsahom žaloby ako aj

s vyjadrením žalovaného. S týmto názorom najvyššieho súdu nemožno súhlasiť.

Už zo samotného opisu prípravy pojednávania v rozsudku najvyššieho súdu vyplýva,

že na predmetnom pojednávaní boli žalobkyňa a žalovaný v nerovnakom postavení.

Na jednej strane je nesporné, že žalovaný sa oboznámil so žalobou, keďže mu bola

doručená súdom a v rámci lehoty, ktorú mu súd určil, predložil k tejto žalobe svoje písomné

vyjadrenie... Pokiaľ ide o oboznámenie iného účastníka konania s obsahom podania vo veci

samej, ktoré predložila súdu protistrana v priebehu pojednávania, ide o situáciu, keď sú

účastníkovi konania či jeho právnemu zástupcovi priamo na pojednávaní oznámené

skutkové právne argumenty proti jeho žalobným námietkam, pričom tieto skutkové a právne

argumenty sformuloval iný účastník konania v dostatočnom časovom predstihu majúc

k dispozícii nielen podanie protistrany... ale aj dostatok času, dostupnosť právnych

predpisov, možnosť oboznámiť sa s rozhodnutiami najvyššieho súdu a iných súdov v tejto

veci, ako aj s názormi obsiahnutými v právnickej literatúre. Táto situácia je neporovnateľná

s postavením účastníka konania, ktorému sú na pojednávaní oznámené tieto v opísaných

okolnostiach sformulované argumenty protistrany obsiahnuté v písomnom vyjadrení vo veci

samej.“

Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení ňou označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie,

zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní ňou označených práv a tiež rozhodol

o povinnosti najvyššieho súdu uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti

s právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

4

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

1. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na

spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka najvyššiemu súdu predovšetkým vytýka,

že postupoval v rozpore s relevantnou zákonnou právnou úpravou, keď potvrdil rozsudok

krajského súdu, ktorým tento súd zamietol jej žalobu, pričom dôvody, ktoré krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, mali viesť k zastaveniu konania, a nie

k zamietnutiu jej žaloby.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie

otázky opodstatnenosti sťažnosti. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý vo vzťahu k dôvodu obnovy konania

podľa o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných v znení účinnom v relevantnom

čase (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) uviedol toto:

„Krajský súd vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že neboli splnené žiadne z...

uvedených podmienok. Odvolací súd hodnotiac záver krajského súdu o charaktere zápisníc

z miestnych zisťovaní vykonaných daňovými úradmi a ich nemožnosti hodnotiť ich ako

skutočnosti alebo dôkazy, pretože sa týkali výkonu daňových kontrol u súdnych exekútorov

za rok 2009 a nie za predmetné zdaňovacie obdobie v spojení s odvolacou námietkou

žalobcu, ktorý poukazoval na pasivitu daňového úradu, keď v roku 2008 neurobil nič

6

a v roku 2009 dožiadal Daňové úrady BA I, BA III. a Senica, čím sa cíti byť ukrátený

na svojich právach a neexistencia dôkazov mala podľa jeho názoru podstatný vplyv

na vydanie rozhodnutia žalovaného vyhodnotil žalobcovu odvolaciu námietku ako právne

bezvýznamnú. Vo vzťahu k samotnej daňovej kontrole nemajú totiž uvedené dôkazy

relevanciu vzhľadom na to, že sa jednalo o iné zdaňovacie obdobie iného roku. Okrem

iného považuje odvolací súd za potrebné dať žalobcovi do pozornosti, že počas celého

daňového konania mal možnosť využívať svoje procesné práva a v konaní vystupovať

aktívne.“

V súvislosti s posudzovaným dôvodom obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. b)

zákona o správe daní a poplatkov najvyšší súd uviedol, že sa „stotožnil so záverom

krajského súdu, že sa nemohol zaoberať s predloženými dôkazmi z pohľadu, či bol alebo

nebol daný dôvod na obnovu konania podľa ust. ,

keďže žalobca s ohľadom na citované ustanovenie dôkazy, ktoré by preukazovali uvedené

nevymedzil ani bližšie nekonkretizoval. V takom prípade nie je skutočne možné posúdiť,

konkrétne aké dôkazy − ktoré sú nepravdivé resp. boli dosiahnuté trestným činom − boli

základom pre právne závery správneho orgánu a podkladom pre vydanie rozhodnutia.“.

Pri hodnotení rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného

právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané

v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. ).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť rozsudku najvyššieho súdu s rozsudkom krajského

súdu a v nadväznosti na už citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom

poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, v ktorej uviedol toto:

„Súd sa v konaní nemohol zaoberať otázkou, či bol daný dôvod na obnovu konania

podľa § 51 ods. 1 písm. b/ zákona č. 511/1993 Zb., pretože žalobca v návrhu na obnovu

konania a ani v odvolaní proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa skutkovo tento

dôvod obnovy nevymedzil, nekonkretizoval dôkazy, o ktoré sa opieralo rozhodnutie

správneho orgánu prvého stupňa, ktoré sa ukázali ako nepravdivé...

Dôvod obnovy podľa je daný,

ak sú súčasne splnené tieto zákonné podmienky:

existencia nových skutočností alebo dôkazov, ktoré vyšli najavo dodatočne

po právoplatne ukončenom daňovom konaní,

musí ísť o také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv

na rozhodnutie,

tieto skutočnosti a dôkazy sa navyše nemohli uplatniť v daňovom konaní

bez zavinenia účastníka konania.

Podľa názoru súdu nebola v tomto prípade splnená ani jedna podmienka

pre naplnenie tohto dôvodu obnovy konania.

Dôkazy uvedené žalobcom v návrhu na obnovu konania, ktoré mali byť novými

dôkazmi a mali odôvodňovať povolenie obnovy konania, nevyšli najavo po právoplatnom

ukončení daňového konania vedeného Daňovým úradom Moldava nad Bodvou. Skutočnosti

vyplývajúce z obsahu potvrdení súdnych exekútorov... boli známe daňovému subjektu už

v čase výkonu daňovej kontroly... Nie je rozhodujúce, kedy potvrdenie o skutočnostiach

známych žalobcovi bolo vyhotovené...

Nové dôkazy musia mať takú kvalitu, že v prípade ich uplatnenia v pôvodnom konaní

objektívne mohli zmeniť názor správneho orgánu na rozhodnutie vo veci. V prípade,

ak by tieto potvrdenia súdnych exekútorov boli vydané pred vydaním rozhodnutia zo dňa

7. 10. 2010, nemohli mať vplyv na vydanie rozhodnutia zo dňa 7. 10. 2010, pretože

správcovi dane tieto skutočnosti boli známe z tvrdení žalobcu.

Napokon nebola naplnená ani tretia podmienka pre preukázanie tohto dôvodu

obnovy konania, t. j. neuplatnenie dôkazov v konaní bez zavinenia účastníka konania.

Žalobcovi nič nebránilo v tom, aby potvrdenia súdnych exekútorov o skutočnostiach

8

uvedených v týchto potvrdeniach zabezpečil a predložil pred vydaním rozhodnutia zo dňa

7. 10. 2010.

Zápisnice o miestnych zisťovaniach vykonaných daňovými úradmi u už menovaných

súdnych exekútoroch nebolo možné hodnotiť ako skutočnosti alebo dôkazy v zmysle § 51

ods. 1 písm. a/ , pretože predmetné zápisnice o miestnych

zisťovaniach sa týkali, výkonu daňových kontrol u súdnych exekútoroch za rok 2009,

t. j. nie za predmetné zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2008.“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu a rozsudku krajského súdu vyplýva,

všeobecné súdy osobitne posudzovali dôvody obnovy konania podľa § 51 ods. 1 písm. a)

zákona o správe daní a poplatkov (najavo vyšli nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli

mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia

účastníka konania) a podľa § 51 ods. 1 písm. b) zákona o správe daní a poplatkov

(rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo

rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom), pričom prvým označeným dôvodom sa všeobecné

súdy zaoberali meritórne, keď zhodne skonštatovali, že v sťažovateľkinom prípade nebola

splnená ani jedna z troch kumulatívne ustanovených podmienok formulovaných v § 51

ods. 1 písm. a) zákona o správe daní a poplatkov. Druhý posudzovaný dôvod obnovy

konania všeobecné súdy vyhodnotili tak, že sa ním nemohli zaoberať, pretože ho

sťažovateľka skutkovo nevymedzila a nekonkretizovala dôkazy, ktoré sa mali ukázať ako

nepravdivé.

Z výrokovej časti rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd vo veci

sťažovateľky rozhodol jedným výrokom o oboch dôvodoch nevyhovenia jej správnej žalobe,

ktoré v procesnoprávnej rovine vyžadujú rôzne podoby negatívneho výroku. Ústavný súd

však s poukazom na závery vyplývajúce zo svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vo

veci sťažovateľky (napr. z 10. júna 2014 a z 24. septembra

2014) konštatuje, že táto námietka sťažovateľky nesignalizuje také pochybenie všeobecných

súdov, ktoré by v kontexte okolností danej veci umožnilo ústavnému súdu po prijatí veci na

ďalšie konanie dospieť k záveru o namietanom porušení sťažovateľkou označených práv

podľa a dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej časti odmietol už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K námietke porušenia základného práva podľa v spojení

s

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania,

a to za podmienok ustanovených zákonom.

K námietke porušenia základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd s poukazom na svoju ustálenú

judikatúru uvádza, že spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa okrem

iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese

musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú

výhodu voči protistrane (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt proti

Belgicku zo 17. 1. 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993

a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania

a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47

ods. 3 a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

.

Zásada rovnosti strán sa v súdnom procese prejavuje vytváraním rovnakých

procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach

a povinnostiach sa v súdnom konaní rozhoduje (m. m. ). v citovanom

čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

10

proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu

v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť

podstatnej výhody voči protistrane (, ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tejto súvislosti polemizuje s právnym

názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého v danej veci nedošlo k odňatiu jej možnosti konať

pred súdom, pretože na pojednávaní konanom 20. júna 2012 predseda senátu krajského súdu

oboznámil účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadreniami žalovanej k nej,

čím bol podľa jeho názoru sťažovateľke vytvorený dostatočný priestor na oboznámenie

sa s argumentáciou žalovanej a vyjadrenie sa k nej.

S námietkami sťažovateľky vznesenými v odvolaní, čo sa týka jej nedoručenia

vyjadrenia žalovaných k žalobe, sa najvyšší súd vysporiadal takto:

«Odvolací súd v prvom rade považoval za potrebné vysporiadať sa s námietkou

žalobcu vznesenou v odvolaní, ohľadne nedoručenia písomného vyjadrenia žalovaného

zo dňa 11. júna 2011, čím malo podľa žalobcu dôjsť k porušeniu jeho práv a právom

chránených záujmov v súdnom procese, čo mohlo mať vplyv na konečný výsledok

rozhodnutia súdu. V zmysle ust. , pokiaľ nedôjde k vybaveniu žaloby

spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 (súd vec postúpi príslušnému súdu, alebo konanie

zastaví), doručí súd žalovanému rovnopis žaloby Predseda senátu môže nariadiť

žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí. V tomto kontexte

je nutné zdôrazniť, že na prípravu pojednávania ako i na vedenie pojednávania sa

primerane vzťahujú ust. až 119 v spojení s ust.

Za povšimnutie stojí druhá veta vyššie citovaného ustanovenia, podľa ktorej predseda

senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, z ktorej je zrejmé, že

vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby je najmä právom žalovaného, nie jeho povinnosťou.

Ide totiž o dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej veci.

Pokiaľ sa však žalovaný k obsahu žaloby písomne vyjadril, je povinnosťou krajského súdu

okrem doručenia vyjadrenia odporcu (ust. posledná veta sa aplikuje

primerane) pred otvorením pojednávania oboznámiť účastníkov konania okrem iného,

aj s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie k žalobe je súčasťou prípravy

pojednávania, ktorej výsledky je predseda senátu povinný oboznámiť na jeho začiatku.

Zo zápisnice z pojednávania konaného na Krajskom súde v Košiciach dňa 20. júna 2012

(č. l. 159 spisu), jednoznačne vyplýva splnenie si tejto zákonnej povinnosti predsedom

senátu, ktorý oboznámil prítomných účastníkov konania s obsahom žaloby, ako

aj s vyjadrením žalovaného. Žalobca teda s vyjadrením žalovaného oboznámený bol, a

preto nemožno súhlasiť s názorom, že nedoručenie písomného vyjadrenia žalovaného je

také porušenie jeho práv, ktoré by malo vplyv na výsledok rozhodnutia krajského súdu, tak

ako sa domnieva žalobca. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné poukázať

na charakter správneho súdnictva (na rozdiel od všeobecného), kde sa v rámci

preskúmavania rozhodnutí správnych orgánov súdom v zásade dokazovanie nevykonáva

a pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania preskúmavaného

rozhodnutia. Na zdôraznenie charakteru vyjadrenia žalovaného k obsahu žaloby v rámci

správneho súdnictva, odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej

republiky č. , z ktorého vyplýva, že „vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby

podanej v správnom súdnictve v zmysle ust. je treba

považovať za dispozičný úkon účastníka konania v rámci prípravy pojednávania v danej

veci. Nariadenie žalovanému, aby sa vyjadril k obsahu žaloby podanej v správnom

súdnictve, však nemožno považovať za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému y by sa mal

navrhovateľ právo vyjadriť podľa ust. . ods. 2 .“ Okrem

iného z rozhodnutia vyplýva záver o tom, že písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe

podanej v správnom súdnictve nesmeruje k preukázaniu tých skutočností, ktoré sú podľa

názoru súdu sporné (a ktoré by preto mali byť objasnené vykonaním alebo zopakovaním

dôkazov), ale len k tvrdeniu žalobcu, prečo (podľa jeho názoru) došlo k porušeniu

zákonnosti Rozhodnutím žalovaného správneho orgánu. Z vyššie uvedeného dôvodu

vyhodnotil odvolací súd námietku žalobcu ako právne bezvýznamnú.»

Ústavný súd považuje odôvodnenie najvyššieho súdu vo vzťahu k tejto námietke

sťažovateľky za ústavne udržateľné. V súlade so svojou predchádzajúcou rozhodovacou

činnosťou vo veci sťažovateľky (sp. zn. z 13. novembra 2013), na ktoré

odkazuje, preto konštatuje, že aj táto námietka je z ústavnoprávneho hľadiska

12

neopodstatnená, keďže sťažovateľka bola na pojednávaní predsedom senátu krajského súdu

dostatočným spôsobom oboznámená s obsahom vyjadrenia žalovanej a počas celého

priebehu konania pred krajským súdom mala možnosť reagovať na argumentáciu žalovanej,

čo v okolnostiach danej veci v zásade vylučuje, aby žalovaná takýmto spôsobom získala

v priebehu súdneho konania podstatnú výhodu na úkor sťažovateľky. V tejto súvislosti

je tiež potrebné uviesť, že sťažovateľka ani vo svojom odvolaní neuviedla, čím konkrétne

chcela argumentovať proti dôvodom uvedeným žalovanou v jej vyjadrení k žalobe, napriek

tomu iba vo všeobecnej rovine namietala „... porušenie svojich práv a právom chránených

záujmov v súdnom procese...“, pričom na tejto svojej formalistickej pozícii zotrvala

aj v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd preto uvádza, že takto koncipovaná argumentácia sťažovateľky v konaní

pred ústavným súdom je výlučne výrazom jej formalistického vnímania práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa bez toho, aby túto rovinu naplnila

aj ústavnoprávne relevantným materiálnym obsahom.

Na základe už uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že vo veci sťažovateľky nie sú podľa jeho doterajšej judikatúry splnené podmienky

na poskytnutie ústavnej ochrany, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015