Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 676/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením č. k. -84 z

9. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením

č. k. -84 z 9. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd

Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. -62 z 19. júla

2012 exekúciu o vymoženie peňažnej sumy 956,02 € s príslušenstvom vedenú v prospech

sťažovateľky zastavil, a to na podklade § 50 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti („Exekučný

poriadok“) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“). Podkladom na uvedený postup bolo právoplatné uznesenie

okresného súdu č. k. -29 zo 4. novembra 2011 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -44 zo 14. marca 2012, ktorým bolo vyhovené

námietkam povinnej voči exekúcii. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol s poukazom

na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že sťažovateľku ako oprávnenú, ktorá zastavenie

exekúcie zavinila, zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

3. Sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým skonštatovala, že „Zásada

preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí

k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. septembra 2006).“. V nadväznosti na uvedené sa

sťažovateľka domnieva, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí „... ignoroval ust. § 45

ods.3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci

prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že

proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť

odvolania podľa §45 ods.3 ZoRK je v priamom rozpore s... zákonnou úpravou.“.

V ďalšom sťažovateľka dôvodí, že „Porušovateľ tým, že svojvoľne a bez existencie

zákonných predpokladov vylúčil devolutívny a suspenzívny účinok odvolania, vec

neprejednal a nerozhodol o nej na základe argumentov a návrhov... v rámci zverenej

právomoci a vecnej pôsobnosti, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

v SR, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

ods. 1 dohovoru.“. Záverom svojej argumentácie zvýraznila, že „Všetky súdy ako justičné

orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť

faktického odopretiu spravodlivosti. Jedným z dôvodov kasácie rozhodnutia všeobecného

súdu v konaní o ústavnej sťažnosti je aplikácia princípu priority ústavne konformnej

interpretácie jednoduchého práva (Nález Ústavného súdu SR. sp. zn. ).“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa a podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -84 z 9. januára 2013,

ktoré v ďalšom zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

8. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

9. Krajský súd v uznesením č. k. -84 z 9. januára 2013

v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd mal z predloženého spisu okresného súdu za preukázané, že

napadnutým uznesením okresný súd exekúciu podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku

zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v lehote do

troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Uvedené rozhodnutie bolo exekučným

súdom vydané po tom, čo právoplatným uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k.

-29 zo dňa 4. 11. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -44 zo dňa 14. 3. 2012 bolo vyhovené námietkam povinnej

voči exekúcii. Oprávnený svoje odvolanie formuloval tak, že napáda celé uznesenie

okresného súdu, teda všetky jeho výroky.

upravuje odvolacie konanie tak, aby čo najširší okruh

priamo dotknutých osôb mohol podávať odvolanie, a aby predmetom odvolacieho konania

mohli byť všetky rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje.

Vylúčenie prípustnosti odvolania voči niektorým rozhodnutiam (označované ako

neprípustnosť predmetu odvolania) je typické práve pre exekučné konanie podľa zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a v §

202 ods. 2 je vyjadrené tak, že odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu v

exekučnom konaní podľa osobitného predpisu (je ním Exekučný poriadok), ak tento

osobitný zákon neustanovuje inak. Z uvedeného potom vyplýva všeobecný záver, že

uznesenie vydané v exekučnom konaní možno napadnúť opravným prostriedkom len v tom

prípade, ak túto prípustnosť odvolania Exekučný poriadok výslovne stanovuje. Jedinú

výnimku z tohto konštatovania predstavuje ust. , ktoré pripúšťa

odvolanie voči každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,

t. j. aj voči rozhodnutiu, kde inak odvolanie prípustné nie je.

V prejednávanom prípade odvolateľ odvolaním napadol o. i. aj výrok uznesenia

okresného súdu, ktorým bola exekúcia po právoplatnom vyhovení námietkam povinnej

podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastavená. Napadnuté uznesenie je rozhodnutím

sudcu. Exekučný poriadok v § 50 ods. 5 stanovuje, že ak je rozhodnutie, ktorým sa

námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu

odvolanie nie je prípustné. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré exekučnému súdu jednak

ukladá povinnosť exekúciu zastaviť, a jednak striktne stanovuje, že proti uvedenému

rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Samotnú prípustnosť odvolania nemožno odvodiť od

v spojení s a o rozhodcovskom

konaní (ďalej aj „ZRK“) tak, ako to urobil odvolateľ. K zastaveniu exekúcie totiž nedošlo

podľa § 45 ods. 2 ZRK z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZRK (teda, že

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) ZRK alebo, že

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom), ale podľa § 50

ods. 5 Exekučného poriadku z dôvodu, že rozhodnutie, ktorým sa námietkam povinnej

vyhovelo, nadobudlo právoplatnosť. Platná právna úprava § 50 ods. 5 Exekučného

poriadku totiž vychádza z odôvodneného záveru, že pokiaľ už bolo právoplatne rozhodnuté

o tom, že námietkam proti exekúcii sa vyhovelo (pozn.: v konaní o námietkach je možné

podať opravný prostriedok, ak sa námietkam vyhovelo), v exekúcii nemožno pokračovať a

jediným možným následkom tohto jej zastavenie takejto exekúcie. Exekučný súd je totiž

právoplatným uznesením, ktorým a námietkam proti exekúcii vyhovelo, viazaný, a zároveň

by nemalo praktický význam umožniť preskúmanie takéhoto rozhodnutia o zastavení

exekúcie nadriadeným súdom, keď už právoplatne bola vyriešená otázka, že exekúciu

vykonať nemožno (nemožno v nej pokračovať).

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie oprávneného voči výroku uznesenia

okresného súdu o zastavení exekúcie s poukazom na odmietol.

Pokiaľ ide o výrok uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie, odvolací súd

poukazuje na dôvody tohto uznesenia, s ktorými sa ( ) v celom rozsahu

stotožňuje. Okresný súd správne zohľadnil zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie

a následne v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR

č. ustálil i výšku trov exekúcie, ktoré je oprávnený povinný nahradiť súdnemu

exekútorovi. Navyše oprávnený opomenul uviesť akýkoľvek argument spochybňujúci túto

časť súdneho rozhodnutia. Výrok o trovách exekúcie napadol výlučne z dôvodu, že exekúcia

podľa jeho názoru nemala byť zastavená.

Vzhľadom na uvedené krajský súd výrok uznesenia okresného súdu o trovách

exekúcie podľa , ako vecne správny potvrdil. Pritom nepovažoval za

potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor

Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako to požadoval

odvolateľ.»

10. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

11. Jadrom sťažovateľkiných námietok je postup krajského súdu, ktorý svojím

napadnutým rozhodnutím odmietol jej odvolanie voči uzneseniu okresného súdu

č. k. -62 z 19. júla 2012, ktorým bola vedená exekúcia zastavená, k čomu

sťažovateľka dôvodila tým, že „Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí

vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným princípom spravodlivého

procesu.“. Východiskom namietaného postupu krajského súdu je podľa sťažovateľky to, že

krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“, v dôsledku čoho „... ignoroval

ust. § 45 ods. 3 ZoRK a po podaní odvolania sťažovateľom postupoval tak, ako by

odvolanie nebolo vo veci prípustné“. Inými slovami, sťažovateľka sa domnieva, že krajský

súd mal vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať až 3

o rozhodcovskom konaní v platnom znení; aplikácia týchto zákonných ustanovení by

zakladala prípustnosť odvolania ako riadneho opravného prostriedku proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -62 z 19. júla 2012.

12. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním

exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej

vykonania a o predbežných trovách exekúcie, povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku

oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol

námietky podľa § 50 Exekučného poriadku. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku

povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia

upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu

nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho

vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Podľa § 50

ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu

najneskôr do piatich dní od ich doručenia účastníkom. O námietkach proti exekúcii

rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia. Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku

proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie. Podľa § 50 ods. 5

Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd

exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Podľa § 202 ods. 2

odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti

uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

13. V danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd rozhodol uznesením

č. k. -29 zo 4. novembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu

č. k. -44 zo 14. marca 2012 o námietkach povinnej voči exekúcii, ktorá ich

uplatnila v dôsledku doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V ďalšom okresný súd

uznesením č. k. -62 z 19. júla 2012 rozhodol podľa § 50 ods. 5 Exekučného

poriadku o zastavení už začatého exekučného konania a krajský súd sťažovateľkou podané

odvolanie odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti postupujúc tak podľa § 50 ods. 5

Exekučného poriadku v spojení s .

Po preskúmaní tohto postupu krajského súdu ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby

napadnuté rozhodnutie a postup krajského súdu boli svojvoľné, a že by tak zasahovali

do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci,

keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich

hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Inými slovami, postup krajského súdu bol iba

zákonným dôsledkom aplikácie zákonných noriem, a to § 50 ods. 5 Exekučného poriadku

a a v dôsledku správnej aplikácie týchto

zákonných ustanovení nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať skutkové a právne

závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd teda nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením označených práv ( a dohovoru), a preto bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

14. Sťažovateľka v podanej sťažnosti namietala aj postup krajského súdu podľa

. Uvedenú argumentáciu sťažovateľky

v tomto konaní vnímal ústavný súd ako súčasť jej širšej argumentácie vo vzťahu k – v petite

sťažnosti označenému napadnutému rozhodnutiu krajského súdu a predovšetkým jeho

postupu v odvolacom konaní, pričom sa plne stotožňuje s názorovým postojom krajského

súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí „... odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení

exekúcie je už len procesným následkom právoplatného vyhovenia námietkam povinnej

proti exekúcii, v ktorom sa neriešia otázky výkladu prípadne aplikovateľnosti úniového

práva, a teda posúdenie jeho správnosti nie je dotknuté potencionálným vyriešením

prejudiciálnych otázok odvolateľa Súdnym dvorom EÚ“.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013