Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 754/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., toho času vo výkone trestu odňatia

slobody, zastúpeného advokátom Mgr. I. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a podľa čl.

6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 13. apríla 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, a

takto

rozhodol:

Sťažnosť L. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. júla 2013

doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“), práva na obhajobu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 13. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“

alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý mu predchádzal.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. júla 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) bol okrem iných sťažovateľ uznaný vinným v bode 1

z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b)

účinného do 31. januára 1998 a trestného

činu nedovoleného ozbrojovania podľa účinného

do 31. januára 1998, v bode 2 z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom sčasti

dokonaného podľa a a a sčasti v štádiu

pokusu podľa a a účinného

do 31. januára 1998, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov,

na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.

3. O odvolaní sťažovateľa, ako aj ostatných spoluobžalovaných proti rozsudku

okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého

stupňa v celom rozsahu zrušil a sťažovateľa na rovnakom skutkovom základe a pri rovnakej

právnej kvalifikácii pri úprave konštrukcie právnej vety odsúdil na úhrnný trest odňatia

slobody v trvaní 23 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu

predchádzal, boli porušené jeho označené základné práva garantované

a dohovorom. Vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že v jeho veci na totožnom

skutkovom základe bol okresným súdom vynesený už skôr rozsudok sp. zn.

z 10. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok sp. zn. “), ktorý ho pre skutok uvedený

v bode 1 rozsudku uznal vinným a súčasne ho pre skutok uvedený v bode 2 rozsudku

spod obžaloby oslobodil. Tento rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. apríla 2007 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená okresnému súdu na nové

prerokovanie a rozhodnutie. Následne okresný súd po zrušení rozsudku sp. zn.

uvedeným uznesením krajského súdu nariadil na 28. august 2007 verejné zasadnutie a

uznesením sp. zn. z toho istého dňa odmietol obžalobu prokuratúry a vrátil jej vec

z dôvodu porušenia ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu. Okresný súd

v uznesení, ktorým odmietol obžalobu, v súlade s právnym názorom odvolacieho krajského

súdu okrem iného uviedol, že „... je v prvom rade potrebné vykonať rekonštrukciu

za účelom preverenia v súčasnosti dvoch verzií svedkov... . Na preverenie výpovede A. H.

v procesnom postavení ako obvineného bola v prípravnom konaní vykonaná previerka

výpovedí ohľadom vraždy neb. J. K. a neb. P. K., ktorú je potrebné doplniť novou

rekonštrukciou. Obidve rekonštrukcie je pravdaže potrebné vykonať za účasti obžalovaných

L. B., S. S. a všetkých obhajcov.“.

5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje, že okresným súdom požadované

rekonštrukcie neboli nikdy vykonané, a aj napriek tomu Krajská prokuratúra v Trenčíne

podala 2. decembra 2008 opätovne na okresnom súde obžalobu, pričom vec bola vedená

pod sp. zn. a napokon bola právoplatne skončená napadnutým rozsudkom

krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „K zásadnému porušeniu práva

na obhajobu došlo tým, že nikdy neprišlo k rekonštrukcii usmrtenia J. K. a P. K. či už v

prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. ... Pričom v zmysle ustanovenia § 327 ods.

1 súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je

viazaná právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný

vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Sťažovateľ je toho

názoru, že po opätovnom podaní obžaloby dňa 02.12.2008 bol OS PO (okresný súd, pozn.)

viazaný právnym názorom nadriadeného súdu o povinnosti vykonať rekonštrukcie J. K. a P.

K. aj za sťažovateľovej účasti. Nedošlo k vykonaniu rekonštrukcie, ale len k vykonaniu

vyšetrovacieho pokusu bez účasti spoluobvinených, resp. spoluodsúdených. Došlo tak k

paradoxnej situácii, keď nevykonanie rekonštrukcií aj za sťažovateľovej účasti hodnotil

Krajský súd v Prešove, ako aj Okresný súd Prešov ako porušenie práva na obhajobu a

následne po opätovnom podaní obžaloby, bez vykonania spomenutých rekonštrukcií za

sťažovateľovej účasti, už Okresný súd Prešov v inom senátnom zložení a Krajský súd v

Prešove v inom senátnom zložení za nezmenenej dôkaznej situácie uznal sťažovateľovu

vinu, ako aj ostatných spoluobžalovaných a úplne bol odignorovaný právny názor

okresného ako aj krajského súdu ohľadom potreby vykonať rekonštrukcie.

Postup vyššie uvedených súdov, keď bez relevantných dôvodov nevykonali

rekonštrukcie a toto konanie bolo v rozpore s a konštantnou

rozhodovacou praxou, sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej

istoty ako súčasti právneho štátu...“

6. Okrem uvedenej argumentácie sťažovateľ vidí porušenie svojich označených

základných práv aj v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je

nedostatočné a neúplné, pretože krajský súd „nedal jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sťažovateľ uviedol v deväťstranovom

odvolaní...“.

7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie označených základných práv podľa a a podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Nadväzujúci čl. 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje konkrétne minimálne

procesné záruky garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť

základného práva na spravodlivé súdne konanie.

12. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu

označených článkov a dohovoru došlo tým, že vo veci sťažovateľa nebolo vykonané

dokazovanie rekonštrukciou, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, hoci

v predchádzajúcom súdnom konaní na rovnakom skutkovom základe to všeobecné súdy

považovali za potrebné na objasnenie skutkového stavu. Sťažovateľ taktiež namieta

obsahovo nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré podľa jeho názoru

nereaguje na všetky ním vznesené námietky v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.

13. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že vo všeobecnosti úlohou súdnej

ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana

pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho

práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že

by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

14. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v až , resp.

ods. 1 dohovoru. Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého

rozsudku krajského súdu.

15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku veľmi podrobne

vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľom dal

kvalifikované odpovede, ktoré sú vnútorne logické a nie sú prejavom aplikačnej

a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by

bolo rozhodnutie krajského súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Čo sa týka rozsahu

odôvodnenia, to je vždy nutné posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad (,

). V okolnostiach daného prípadu (vzhľadom na jeho skutkovú zložitosť)

možno s prihliadnutím na potrebu dôvery účastníkov i verejnosti v zákonné rozhodovanie

všeobecných súdov vyžadovať širšie odôvodnenie rozhodnutia. Avšak ústavný súd

konštatuje, že odôvodnenie krajského súdu i tak spĺňa všetky kritériá na vyslovenie záveru,

že v ňom nemožno badať nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv

sťažovateľa. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených

práv podľa a dohovoru. Naostatok ústavný súd len dopĺňa, že krajský súd sa síce

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal osobitne dôvodmi, pre ktoré nebola

vykonaná rekonštrukcia, ale len vyšetrovací pokus, avšak sťažovateľ túto skutočnosť

v písomnom odvolaní z 15. novembra 2010 namietal len marginálne, a preto z pohľadu

krajského súdu nebol daný dôvod na širšie odôvodnenie týkajúce sa tejto námietky

(k namietanému neúplnému vykonaniu dokazovania pozri aj bod 19, pozn.).

16. Ústavný súd taktiež konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo

na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.

V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia

otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno

považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne

konanie (mutatis mutandis napr. ).

17. Článok 50 ods. 3 a dohovoru garantuje právo na obhajobu.

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní

boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne

v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená

a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorý definuje, ktoré

konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu, vyplýva, že každý, kto je

obvinený z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom

obvinenia proti nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú, ďalej vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe

a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako

svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému

pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

18. Každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného

práva alebo slobody (). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti

brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam

o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka

trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí

korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo

priznané (). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom

krajského súdu (alebo aj okresného súdu) bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná

situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným

spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd môže len

opakovane konštatovať, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by

napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na obhajobu, pretože krajský súd jeho námietky preskúmal a primerane sa im

venoval. Rovnako ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by

sťažovateľovi alebo jeho obhajcom nebola krajským súdom poskytnutá možnosť predniesť

relevantné skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní. Obhajcovia sťažovateľa v písomných

podaniach (a v odvolacom konaní napokon aj na verejnom zasadnutí) mali možnosť

bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mali potrebu

sa vyjadriť.

19. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný

súd dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali

všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť.

Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je

povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť

dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým

vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania posudzujú

predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,

č. 22, s. 38 39, § 91, podobne ). ̶

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených

dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013