Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 754/2013
PDF · 182.87 KB
No categories available
I. ÚS 754/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
11. decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., toho času vo výkone trestu odňatia
slobody, zastúpeného advokátom Mgr. I. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl.
6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, a
takto
rozhodol:
Sťažnosť L. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 24. júla 2013
doručená sťažnosť L. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie a na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“
alebo „napadnutý rozsudok“) a postupom, ktorý mu predchádzal.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 T 207/08 z 21. júla 2010 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) bol okrem iných sťažovateľ uznaný vinným v bode 1
z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b)
zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. januára 1998 a trestného
činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 Trestného zákona účinného
do 31. januára 1998, v bode 2 z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom sčasti
dokonaného podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a sčasti v štádiu
pokusu podľa § 8 ods. 1 a § 219 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného
do 31. januára 1998, za čo bol odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov,
na výkon ktorého bol zaradený do III. nápravnovýchovnej skupiny.
3. O odvolaní sťažovateľa, ako aj ostatných spoluobžalovaných proti rozsudku
okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu zrušil a sťažovateľa na rovnakom skutkovom základe a pri rovnakej
právnej kvalifikácii pri úprave konštrukcie právnej vety odsúdil na úhrnný trest odňatia
slobody v trvaní 23 rokov, na výkon ktorého ho zaradil do III. nápravnovýchovnej skupiny.
4. Sťažovateľ sa domnieva, že rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu
predchádzal, boli porušené jeho označené základné práva garantované ústavou
a dohovorom. Vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že v jeho veci na totožnom
skutkovom základe bol okresným súdom vynesený už skôr rozsudok sp. zn. 5 T 06/06
z 10. októbra 2006 (ďalej len „rozsudok sp. zn. 5 T 06/06“), ktorý ho pre skutok uvedený
v bode 1 rozsudku uznal vinným a súčasne ho pre skutok uvedený v bode 2 rozsudku
spod obžaloby oslobodil. Tento rozsudok bol uznesením krajského súdu sp. zn. 6 To 43/06
z 24. apríla 2007 zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená okresnému súdu na nové
prerokovanie a rozhodnutie. Následne okresný súd po zrušení rozsudku sp. zn. 5 T 06/06
uvedeným uznesením krajského súdu nariadil na 28. august 2007 verejné zasadnutie a
uznesením sp. zn. 5 T 06/06 z toho istého dňa odmietol obžalobu prokuratúry a vrátil jej vec
z dôvodu porušenia ustanovení zabezpečujúcich právo na obhajobu. Okresný súd
v uznesení, ktorým odmietol obžalobu, v súlade s právnym názorom odvolacieho krajského
súdu okrem iného uviedol, že „... je v prvom rade potrebné vykonať rekonštrukciu
za účelom preverenia v súčasnosti dvoch verzií svedkov... . Na preverenie výpovede A. H.
v procesnom postavení ako obvineného bola v prípravnom konaní vykonaná previerka
výpovedí ohľadom vraždy neb. J. K. a neb. P. K., ktorú je potrebné doplniť novou
rekonštrukciou. Obidve rekonštrukcie je pravdaže potrebné vykonať za účasti obžalovaných
L. B., S. S. a všetkých obhajcov.“.
5. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentuje, že okresným súdom požadované
rekonštrukcie neboli nikdy vykonané, a aj napriek tomu Krajská prokuratúra v Trenčíne
podala 2. decembra 2008 opätovne na okresnom súde obžalobu, pričom vec bola vedená
pod sp. zn. 31 T 207/08 a napokon bola právoplatne skončená napadnutým rozsudkom
krajského súdu. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „K zásadnému porušeniu práva
na obhajobu došlo tým, že nikdy neprišlo k rekonštrukcii usmrtenia J. K. a P. K. či už v
prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom. ... Pričom v zmysle ustanovenia § 327 ods.
1 Trestného poriadku súd, ktorému bola vec vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je
viazaná právnym názorom, ktorý vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd a je povinný
vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie odvolací súd nariadil. Sťažovateľ je toho
názoru, že po opätovnom podaní obžaloby dňa 02.12.2008 bol OS PO (okresný súd, pozn.)
viazaný právnym názorom nadriadeného súdu o povinnosti vykonať rekonštrukcie J. K. a P.
K. aj za sťažovateľovej účasti. Nedošlo k vykonaniu rekonštrukcie, ale len k vykonaniu
vyšetrovacieho pokusu bez účasti spoluobvinených, resp. spoluodsúdených. Došlo tak k
paradoxnej situácii, keď nevykonanie rekonštrukcií aj za sťažovateľovej účasti hodnotil
Krajský súd v Prešove, ako aj Okresný súd Prešov ako porušenie práva na obhajobu a
následne po opätovnom podaní obžaloby, bez vykonania spomenutých rekonštrukcií za
sťažovateľovej účasti, už Okresný súd Prešov v inom senátnom zložení a Krajský súd v
Prešove v inom senátnom zložení za nezmenenej dôkaznej situácie uznal sťažovateľovu
vinu, ako aj ostatných spoluobžalovaných a úplne bol odignorovaný právny názor
okresného ako aj krajského súdu ohľadom potreby vykonať rekonštrukcie.
Postup vyššie uvedených súdov, keď bez relevantných dôvodov nevykonali
rekonštrukcie a toto konanie bolo v rozpore s Trestným poriadkom a konštantnou
rozhodovacou praxou, sťažovateľ takýto postup považuje za zásah do princípu právnej
istoty ako súčasti právneho štátu...“
6. Okrem uvedenej argumentácie sťažovateľ vidí porušenie svojich označených
základných práv aj v tom, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je
nedostatočné a neúplné, pretože krajský súd „nedal jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sťažovateľ uviedol v deväťstranovom
odvolaní...“.
7. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru rozsudkom krajského súdu, zrušil napadnutý rozsudok, vrátil vec
krajskému súdu na nové konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Nadväzujúci čl. 6 ods. 3 dohovoru zakotvuje konkrétne minimálne
procesné záruky garantované v trestnom súdnom konaní ako imanentnú obsahovú súčasť
základného práva na spravodlivé súdne konanie.
12. Podstatu predloženej sťažnosti tvorí tvrdenie sťažovateľa, že k porušeniu
označených článkov ústavy a dohovoru došlo tým, že vo veci sťažovateľa nebolo vykonané
dokazovanie rekonštrukciou, či už v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom, hoci
v predchádzajúcom súdnom konaní na rovnakom skutkovom základe to všeobecné súdy
považovali za potrebné na objasnenie skutkového stavu. Sťažovateľ taktiež namieta
obsahovo nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktoré podľa jeho názoru
nereaguje na všetky ním vznesené námietky v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa.
13. Ústavný súd predovšetkým uvádza, že vo všeobecnosti úlohou súdnej
ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana
pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho
práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že
ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov (napr. I. ÚS 19/02). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že
by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
14. Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6
ods. 1 dohovoru. Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého
rozsudku krajského súdu.
15. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku veľmi podrobne
vyhodnotil vykonané dokazovanie a na sporné otázky namietané sťažovateľom dal
kvalifikované odpovede, ktoré sú vnútorne logické a nie sú prejavom aplikačnej
a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by
bolo rozhodnutie krajského súdu zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Čo sa týka rozsahu
odôvodnenia, to je vždy nutné posudzovať so zreteľom na konkrétny prípad (II. ÚS 44/03,
II. ÚS 78/05). V okolnostiach daného prípadu (vzhľadom na jeho skutkovú zložitosť)
možno s prihliadnutím na potrebu dôvery účastníkov i verejnosti v zákonné rozhodovanie
všeobecných súdov vyžadovať širšie odôvodnenie rozhodnutia. Avšak ústavný súd
konštatuje, že odôvodnenie krajského súdu i tak spĺňa všetky kritériá na vyslovenie záveru,
že v ňom nemožno badať nič, čo by mohlo signalizovať porušenie základných práv
sťažovateľa. Okolnosť, že sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených
práv podľa ústavy a dohovoru. Naostatok ústavný súd len dopĺňa, že krajský súd sa síce
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal osobitne dôvodmi, pre ktoré nebola
vykonaná rekonštrukcia, ale len vyšetrovací pokus, avšak sťažovateľ túto skutočnosť
v písomnom odvolaní z 15. novembra 2010 namietal len marginálne, a preto z pohľadu
krajského súdu nebol daný dôvod na širšie odôvodnenie týkajúce sa tejto námietky
(k namietanému neúplnému vykonaniu dokazovania pozri aj bod 19, pozn.).
16. Ústavný súd taktiež konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní.
V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia
otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovaným nemožno
považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne
konanie (mutatis mutandis napr. II. ÚS 37/01).
17. Článok 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 3 dohovoru garantuje právo na obhajobu.
Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní
boli objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne
v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená
a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorý definuje, ktoré
konkrétne práva je potrebné zahrnúť pod právo na obhajobu, vyplýva, že každý, kto je
obvinený z trestného činu, má právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom
obvinenia proti nemu, mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú, ďalej vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe
a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako
svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému
pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
18. Každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného
práva alebo slobody (II. ÚS 81/99). Účelom práva na obhajobu je poskytnutie príležitosti
brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť proti tvrdeniam
o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní v neprospech účastníka
trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného a ústavného práva musí
korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými subjektmi, ktorým bolo
priznané (I. ÚS 17/99). Ústavný súd v posudzovanej veci nezistil, aby procesným postupom
krajského súdu (alebo aj okresného súdu) bola účelovo vytvorená nepriaznivá procesná
situácia a také podmienky pre sťažovateľa, ktoré by mu bránili, resp. ho podstatným
spôsobom obmedzovali pri reálnom uplatnení práva na obhajobu. Ústavný súd môže len
opakovane konštatovať, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by
napadnutým rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na obhajobu, pretože krajský súd jeho námietky preskúmal a primerane sa im
venoval. Rovnako ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh nezistil, že by
sťažovateľovi alebo jeho obhajcom nebola krajským súdom poskytnutá možnosť predniesť
relevantné skutočnosti pri rozhodovaní o odvolaní. Obhajcovia sťažovateľa v písomných
podaniach (a v odvolacom konaní napokon aj na verejnom zasadnutí) mali možnosť
bez akéhokoľvek obmedzenia vyjadriť sa ku všetkým otázkam, ku ktorým mali potrebu
sa vyjadriť.
19. K namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov ústavný
súd dodáva, že z práva na obhajobu nevyplýva pre sťažovateľa právo, aby súdy akceptovali
všetky jeho návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mal možnosť tieto návrhy predniesť.
Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vyvodzuje záver, že súd nie je
povinný za každých okolností vykonať všetky dôkazy, ktoré strana navrhne. Prípustnosť
dôkazov nie je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým
vnútroštátne právo. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania posudzujú
predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A,
č. 22, s. 38 39, § 91, podobne II. ÚS 25/07). ̶
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z už uvedených
dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013