Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 224/2013
PDF · 323.54 KB
No categories available
II. ÚS 224/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa
Mészárosa o prijatej sťažnosti obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C
61/2006 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava I
p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., p r i z n á v a úhradu trov právneho
zastúpenia v sume 382,92 € (slovom tristoosemdesiatdva eur a deväťdesiatdva centov),
ktorú j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. M. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
II. ÚS 224/2013-19 zo 4. apríla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., B.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006.
Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedla, že je účastníčkou konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 61/2006, v ktorom sa navrhovateľka proti nej
ako odporkyni domáhala vyslovenia, že výpoveď daná sťažovateľkou navrhovateľke je
neplatná a pracovný pomer medzi navrhovateľkou a sťažovateľkou trvá. Návrh bol
okresnému súdu doručený 25. júla 2006.
Sťažovateľka tvrdí, že „od pojednávania konaného dňa 29. 10. 2008, kedy súd
rozhodol vo veci medzitýmnym rozsudkom, neuskutočnil súd efektívne žiaden procesný úkon
vo veci, teda aj keď vykonáva vo veci dokazovanie, je vlastne vo vyššie uvedenej veci
nečinný. Konanie vedené... Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 10 C 61/2006 nebolo
do dnešného dňa právoplatne skončené, vo veci do dnešného dňa prvostupňový súd
nerozhodol a po podaní žalobného návrhu súd prvé pojednávanie vo veci nariadil na deň
10. 10. 2007 teda po uplynutí viac ako roka od podania žalobného návrhu, aj keď v tomto
prípade sa jedná o spor pracovno-právny, teda spor, ktorý podľa Rozvrhu práce súdov má
prednosť pred inými sporovými konaniami...
Sťažovateľ sa dostavil na každé pojednávanie súdu, svoje tvrdenia preukázal
výpoveďami štatutárnych zástupcov ako aj svedkov a má za to, že uvedený typ
pracovnoprávneho sporu patrí do bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a tieto
spory nepatria ani po právnej, ani po skutkovej stránke medzi spory mimoriadnej zložitosti
a sú založené na právnom posúdení listinných dôkazov a výpovedí sporových strán
a svedkov...
Všeobecný súd po poslednom pojednávaní vo veci dňa 10. 12. 2010 odročil
pojednávanie z dôvodu zmeny petitu žalobného návrhu zo dňa 07. 12. 2010, ktorým sa
žalobkyňa domáha náhrady mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru, tak ako
je to uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 13. 12. 2010 a do dnešného dňa o veci
nerozhodol, pričom poukazujúc na § 79 ods. 2 Zákonníka práce súd mohol o veci
minimálne na ďalšom pojednávaní, ktoré určil až na prvý kvartál roku 2011 rozhodnúť
s poukazom na § 79 odsek 2 Zákonníka práce a využiť moderačné právo súdu.
Vychádzajúc z uvedeného má sťažovateľ za to, že namietaným postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 došlo k zbytočným prieťahom
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože je absurdné, aby pracovnoprávny spor
všeobecný súd viedol 6 rokov!“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 bolo porušené.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
10 C 61/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., priznáva finančné zadosťučinenie v sume
3.500,- €..., ktoré jej je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti H.,
spol. s r. o. trovy konania v sume 255,28 €... na účet jej právneho zástupcu Advokátska
kancelária JUDR. M., s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za okresný súd jeho podpredsedníčka listom sp. zn. Spr 3438/2013 z 1. júla 2013
a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu
listom z 21. novembra 2013.
2.1 Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem prehľadu
procesných úkonov vykonaných vo veci uviedla:
„... S poukazom na... zoznam úkonov musím konštatovať, že konanie v predmetnej
veci bolo v počiatočných fázach poznačené prieťahmi, pred podaním ústavnej sťažnosti
však tunajší súd vo veci riadne, bezprieťahovo konal a rozhodol. Vzhľadom na
pretrvávajúci vysoký počet nevybavených vecí v súdnom oddelení zákonného sudcu
a vyššieho súdneho úradníka sa jednotlivé časové úseky medzi prvotnými úkonmi
Okresného súdu Bratislava I predĺžili, mám preto za to, že ku vzniku prieťahov v konaní zo
strany tunajšieho súdu došlo z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu nadmernej
zaťaženosti sudcov a vyšších súdnych úradníkov občianskoprávneho úseku Okresného súdu
Bratislava I.
Subjektívne zavinenie zákonnej sudkyne, vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných
zamestnancov súdu v tomto prípade zistené nebolo.
Dovoľujem si týmto poukázať i na predchádzajúce rozhodnutia Ústavného súdu SR,
v ktorých ústavný súd vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých
mesiacov, sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).
Súdny spis sa zároveň v období od 26. 3. 2009 do 25. 3. 2010 nachádzal na
Krajskom súde v Bratislave, ako podpredsedníčke Okresného súdu Bratislava I mi však
neprináleží hodnotiť, či v uvedenom období boli zo strany súdu vo veci spôsobené prieťahy
v konaní, respektíve mi neprináleží akýmkoľvek spôsobom sa vyjadrovať k postupu
uvedeného súdu.
Čo sa skutkovej a právnej zložitosti sporu týka, mám za to, že sa jedná o vec skutkovo
aj právne zložitú, samotná povaha veci si vyžaduje osobitnú starostlivosť pri prerokúvaní
a jej rozhodovaní. Taktiež mám za to, že k vzniku prieťahov v konaní prispel nemalou
mierou i samotný odporca - sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa, ktorí v priebehu konania
5x žiadali pojednávanie odročiť, a to často v krátkom časovom úseku pred vytýčeným
termínom pojednávania, zároveň právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 24. 10. 2011 toto
navrhla odročiť aj za účelom uzavretia možnej mimosúdnei dohody.
Vo veci bol už dňa 29. 10. 2008 na pojednávaní vyhlásený medzitýmny rozsudok
č. kon.: 10 C/61/06-64, ktorým bolo určené, že výpoveď daná odporcom navrhovateľke je
neplatná. Tento medzitýmny rozsudok v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu nadobudol
právoplatnosť dňom 28. 4. 2010.
Zákonná sudkyňa... uviedla, že má za to, že vo veci konala bez zbytočných prieťahov
po tom, čo jej bola vec spisovou kanceláriou ako sudkyni predložená.
V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že právo
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si
požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vzal do úvahy, že zákonná sudkyňa svojím
postupom nezavinila vznik prieťahov v konaní. Rovnako si dovoľujem požiadať Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do
úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že predmetné konanie
nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľovi nárok na finančné zadosťučinenie
nepriznal v plnej výške...
... netrvám na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti sťažovateľa a súhlasím s tým,
aby... ústavný súd upustil o ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti...“
2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:
„Dovoľujeme si uviesť, že na podanej sťažnosti v celom rozsahu zotrvávame
a uvádzame, že k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako aj
práva na prejednanie veci v primeranej lehote postupom Okresného súdu Bratislava
I v konaní spis. zn. 10 C/61/2006 jednoznačne došlo. V tejto súvislosti si dovoľujeme
poukázať na nasledovné postupy súdu, resp. jeho nečinnosť v úsekoch konania, ktoré
jednoznačne zakladajú dôvodnosť našej sťažnosti:
- upriamujeme pozornosť súdu na flagrantné obdobie nečinnosti okresného súdu odo
dňa 25. 7. 2006, t. j. odo dňa podania žaloby až do 3. 9. 2007, teda v dĺžke skoro
14 mesiacov, kedy nevykonal súd žiaden úkon smerujúci k príprave pojednávania,
oboznámenia účastníkov s ich vyjadreniami, resp. odstránenia prípadných vád a podobne -
v podstate sa jedná o jednoduché administratívne úkony, ktoré sú však nevyhnutné pre ďalší
priebeh konania a ktoré súd v danom období úplne ignoroval
- súd nevykonal prakticky žiaden úkon ani v úseku od odročeného pojednávania,
resp. medzi inými úkonmi súdu, zapríčinil neprimerane dlhé časové úseky medzi
jednotlivými pojednávaniami, a to nasledovne:
od 10. 10. 2007 do 15. 5. 2008 (7 mesiacov)
od 20. 4. 2010 do 10. 11. 2010 (7 mesiacov)
od 13. 12. 2010 do 14. 3. 2011 (3 mesiace)
od 15. 6. 2011 do 24. 10. 2011 (4 mesiace)
od 6. 6. 2012 do 12. 11. 2012 (5 mesiacov)
od 23. 1. 2012 do 6. 6. 2012 (5 mesiacov)
celkovo tak obdobie nečinnosti súdu medzi jednotlivými pojednávaniami, resp.
vykonanými úkonmi, predstavuje ďalších 31 mesiacov nečinnosti súdu;...
- ďalším postupom súdu, ktoré viedlo k neodôvodneným prieťahom v konaní, je
podľa názoru sťažovateľa jeho opomenutie pri odstraňovaní vád návrhu, ktoré mal vykonať
v úvodných fázach konania; súd vyzval žalobcu na odstránenie vád návrhu až dňa
15. 5. 2008, 46 mesiacov po podaní návrhu; i keď sa môže jednať o prieťah spôsobený iným
účastníkom konania, zhodne ako Európsky súd pre ľudské práva v prípade Hradecký proti
Českej republike uvádzame, že povinnosťou súdu je dbať a vykonať všetky potrebné
opatrenia, aby k prieťahom v konaní nedochádzalo aj z dôvodov na strane ostatných
účastníkov konania; odstrániteľné vady petitu neumožňujú rozhodnúť vo veci samej a súd je
povinný účastníka vyzvať na ich odstránenie; v tomto prípade sa tak stalo až skoro po
dvoch rokoch
- okresnému súdu možno rovnako vytknúť aj opätovné nariaďovanie pojednávaní,
(13. 10. 2008, 29. 10. 2008), medzi ktorými súd nevykonal žiaden úkon; povinnosťou súdu
je, pokiaľ to okolnosti dovoľujú, pripraviť pojednávanie tak, aby na ňom mohol priamo aj
rozhodnúť, teda rozhodnúť spravidla na jednom pojednávaní; súd tak však bez zjavnej
príčiny nevykonal
- sťažovateľ má za to, že aj konanie na odvolacom súde, ktorý preskúmaval
medzitýmny rozsudok zo dňa 29. 10. 2008 trvalo neprimerane dlho, viac ako 12 mesiacov,
pričom odvolací súd nemusel vykonávať žiadne dôkazy, nariaďovať pojednávanie. Jeho
činnosť sa obmedzuje iba na právne vyhodnotenie odvolania, ktoré v prejednávanom
prípade nemohlo z objektívneho hľadiska trvať 12 mesiacov; podotýkame, že predmetom
odvolania bol medzitýmny rozsudok, teda nie rozhodnutie vo veci samej ukončujúce
konanie; i keď tento prieťah nemožno pripísať na vrub okresného súdu, konanie pred súdom
treba vnímať ako celok bez ohľadu na počet inštancií, ktoré sa vecou zaoberali. Skutočnosť,
že odvolacie konanie v pomeroch Slovenskej republiky trvá obdobne dlho, nič na
spôsobených prieťahoch nemení.
K súdom uvádzanej skutočností, že k prieťahom nedošlo v dôsledku zisteného
pochybenia sudcu, súdneho úradníka, alebo iného zamestnanca súdu, sťažovateľ uvádza, že
nie je právne významná, a to ani vo vzťahu k návrhu súdu, aby z tohto dôvodu nepriznal
sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie. Základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je garantované štátom, ktorý je ako poskytovateľ a vykonávateľ
spravodlivosti v tomto prípade aj zodpovednostným subjektom. Nemožno nezdôrazniť
princíp prežarujúci celú rozhodovaciu činnosť ESĽP k právu na prejednanie veci
v primeranej lehote - justice denied, justice delayed. Pokiaľ právo nie je jeho nositeľovi
zachované, nie je relevantné, či sa tak stalo z objektívnych, alebo subjektívnych príčin
a koho zavinením, štát pri poskytovaní spravodlivosti, ktorú si sám monopolizoval, zlyhal.
Omeškaným poskytnutím spravodlivosti ju sťažovateľovi prakticky odoprel. Žiadne
z uvedených skutočností nemenia nič na vzniku protiprávneho stavu, resp. intenzite jeho
dopadu do sféry sťažovateľa.
Účastník konania ako nositeľ označeného základného práva nemôže znášať následky
jeho porušenia ani z dôvodu nesprávnej organizácie výkonu súdnictva, resp. z iných príčin,
javiacich sa ako objektívnych, avšak spôsobených na strane štátu.
Negatívne dopady spôsobených prieťahov sú o to citeľnejšie, o čo dôležitejší spor
podľa jeho povahy sa jedná. Pracovnoprávne spory sú štandardne privilegovanými typmi
konania, a to jednak pre ich zásadný význam pre zamestnanca s ohľadom na zabezpečenie
živobytia, ako aj pre zamestnávateľa a realizáciu jeho činnosti.
Porušenie práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov sa v týchto typoch
sporov javí ako omnoho závažnejšie... Porušenie práva na prejednanie v primeranej lehote
je v týchto typoch sporov kompenzované zvýšením primeraného zadosťučinenia oproti
bežným typom konaní.
... pokiaľ súd zvolil procesný postup a vydal medzitýmny rozsudok, rozsudzujúci iba
právny základ prejednávaného prípadu bez vyčerpania celého predmetu sporu, mal a musel
rátať s tým, že dĺžke konania z uvedeného dôvodu musí venovať zvýšenú pozornosť. Využitie
možnosti vydania medzitýmneho rozsudku totiž zákonite spôsobuje predĺženie konečného
rozhodnutia sporu, a to spravidla o jedno celé odvolacie konanie (voči medzitýmnemu
rozsudku). Zásada procesnej ekonómie nemôže byť absolutizovaná na úkor rýchlosti
konania. Súd za predĺženie konania spôsobené zvoleným procesným postupom jednoznačne
zodpovedá.
Sťažovateľ sa nemôže nijako stotožniť a ani prakticky vyjadriť k námietke
porušovateľa, že predmetom konania 10 C/61/2006 je skutkovo a právne zložitá vec,
nakoľko porušovateľ toto svoje tvrdenie nijako bližšie nezdôvodnil. Pracovnoprávny spor
patri k bežnej rozhodovacej agende okresných súdov. V prejednávanom prípade sa
nevyskytol žiaden dôvod zložitosti veci, či už z hľadiska skutkového (náročné dokazovanie
a pod.), procesného (potreba súvisiacich procesných úkonov a pod.) ani právne (zložitosť
rozhodovania po právnej stránke).
... sťažovateľ odmieta argumentáciu..., že dôvodom prieťahov je správanie
sťažovateľa ako odporcu v konaní, ktorý mal podľa názoru porušovateľa spôsobiť
odročenie pojednávania v 5 prípadoch. Potreba odročenia pojednávania, pokiaľ je
dôvodná, nemôže spôsobiť prieťahy v súdnom konaní a nie je ani výnimočným javom, ktorý
by spôsobené prieťahy mohol založiť. Sťažovateľ má za to, že prípadné odročenie
pojednávania bolo vždy dôvodné, čo podporuje aj tá skutočnosť, že samotný súd prípadnú
neúčasť sťažovateľa ako odporcu vždy ospravedlnil. Napríklad časový úsek medzi
odročeným pojednávaním dňa 10. 11. 2010 na deň 13. 12. 2010 nepredstavuje neprimerane
dlhý časový úsek a v pomere k prieťahom zapríčineným nečinnosťou súdu je úplne
nepatrné.
Sťažovateľ ako odporca vystupoval v konaní aktívne, v súčinnosti so súdom, poskytol
súdu bez odkladu všetky ním požadované podklady..., nerealizoval svoje procesné práva
abuzivne, resp. šikanózne, nepodával špekulatívne návrhy ani neodôvodnené opravné
prostriedky, skrátka, jeho vystupovanie v žiadnom prípade nemohlo mať vplyv na spôsobené
prieťahy v konaní.
Sťažovateľ tak uzatvára, že v konaní tak došlo celkovo k nečinnosti v období
približne 44 mesiacov, pričom však sa nejednalo o zložitú vec, príčinou prieťahov nebolo
konanie sťažovateľa, avšak naopak, postup samotného okresného súdu a stalo sa tak
v privilegovanom konaní, ktorého dĺžke je potrebné venovať zvýšenú pozornosť...
... súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania o podanej sťažnosti, nakoľko sa
rovnako ako porušovateľ domnievame, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.“
Právny zástupca zároveň „aktualizoval“ požadovanú sumu úhrady trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a uplatnil ju vo výške 382,92 €.
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,
II.
Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 10 C 61/2006:
- 25. júl 2006 – navrhovateľka podala návrh proti sťažovateľke o „neplatnosť výpovede,
určenie, že pracovný pomer trvá a náhradu mzdy“,
- 24. august 2007 – právny zástupca navrhovateľky žiadal o konanie vo veci,
- 3. september 2007 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. október 2007,
- 4. september 2007 – okresný súd požiadal sťažovateľku o zaslanie vyplnených mzdových
listov navrhovateľky,
- 9. október 2007 – právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila prevzatie zastupovania
sťažovateľky v prerokúvanej veci a zároveň požiadala o odročenie pojednávania
nariadeného na 10. október 2007 z dôvodu kolízie s účasťou na mimoriadnom
predstavenstve obchodnej spoločnosti, ktorú zastupuje,
- 10. október 2007 – na pojednávanie sa nedostavila navrhovateľka (narodenie dieťaťa),
sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, prítomný bol iba právny zástupca navrhovateľky,
okresný súd pojednávanie odročil na neurčito, právnemu zástupcovi navrhovateľky bola
uložená povinnosť oznámiť, kedy sa bude môcť navrhovateľka zúčastniť súdneho
pojednávania,
- 17. október 2007 – okresný súd vyzval sťažovateľku na predloženie riadne vyplnených
mzdových listov navrhovateľky,
- 29. október 2007 – sťažovateľka predložila mzdové listy navrhovateľky,
- 26. november 2007 – právny zástupca navrhovateľky doplnil návrh a požiadal o nariadenie
pojednávania,
- 15. máj 2008 – okresný súd nariadil pojednávanie na 30. jún 2008,
- 27. máj 2008 – okresný súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľky, aby upravil mzdový
nárok navrhovateľky v súlade so skutkovým stavom vyplývajúcim zo mzdových listov,
a zároveň vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila k podaniu
navrhovateľky,
- 10. jún 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o zrušenie termínu pojednávania
nariadeného na 30. jún 2008 z dôvodu kolízie s iným pojednávaním (na Okresnom súde
Žiar nad Hronom), právny zástupca navrhovateľky nahliadol do súdneho spisu,
- 18. jún 2008 – právny zástupca navrhovateľky upravil mzdový nárok navrhovateľky,
- 30. jún 2008 – na pojednávanie sa nikto z účastníkov ani ich právnych zástupcov
nedostavil, pojednávanie bolo odročené na 13. október 2008,
- 16. september 2008 – okresný súd zaslal právnej zástupkyni sťažovateľky úpravu
mzdových nárokov navrhovateľky na vyjadrenie,
- 29. september 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky sa vyjadrila k veci,
- 13. október 2008 – po vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych zástupcov okresný
súd odročil pojednávanie na 29. október 2008 s tým, že bude volaný ďalší štatutárny
zástupca sťažovateľky,
- 22. október 2008 – právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila meno a adresu svedkyne,
ktorú žiadajú vypočuť,
- 29. október 2008 – po vyjadreniach účastníkov konania, ich právnych zástupcov a po
vypočutí svedkyne okresný súd vyhlásil dokazovanie za skončené a medzitýmnym
rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. apríla 2010, rozhodol, že výpoveď daná
sťažovateľkou navrhovateľke je neplatná; o náhrade mzdy z dôvodu neplatného rozviazania
pracovného pomeru a o náhrade trov konania okresný súd nerozhodoval,
- 27. november 2008 – zákonná sudkyňa požiadala predsedníčku okresného súdu
o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 29. decembra 2008 z dôvodu jej pracovnej
zaťaženosti (lehota mala uplynúť 29. novembra 2008),
- 28. november 2008 – predsedníčka okresného súdu predĺžila lehotu na vyhotovenie
rozsudku do 29. decembra 2008,
- 14. január 2009 – právna zástupkyňa sťažovateľky sa osobne informovala na doručenie
medzitýmneho rozsudku, ktorý im dosiaľ nebol doručený,
- 30. január 2009 – právna zástupkyňa sťažovateľky podala proti medzitýmnemu rozsudku
okresného súdu č. k. 10 C 61/206-64 z 29. októbra 2008 odvolanie,
- 23. február 2009 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky navrhovateľke na
vyjadrenie,
- 5. marec 2009 – okresný súd uznesením č. k. 10 C 61/2006-77 uložil sťažovateľke zaplatiť
súdny poplatok za podané odvolanie,
- 17. marec 2009 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie,
- 18. marec 2009 – právny zástupca navrhovateľky sa vyjadril k odvolaniu sťažovateľky,
- 26. marec 2009 – okresný súd predložil súdny spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku sťažovateľky,
- 1. február 2010 – právny zástupca navrhovateľky požiadal krajský súd o konanie vo veci,
- 1. február 2010 – krajský súd nariadil termín vyhlásenia rozsudku na 4. marec 2010,
- 4. marec 2010 – krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 107/09-91, ktorý nadobudol
právoplatnosť 28. apríla 2010, potvrdil medzitýmny rozsudok okresného súdu č. k.
10 C 61/06-64 z 29. októbra 2008,
- 25. marec 2010 – súdny spis bol z krajského súdu doručený okresnému súdu,
- 20. apríl 2010 – okresný súd nariadil doručiť rozhodnutie krajského súdu účastníkom
konania,
- 23. júl 2010 – okresný súd nariadil pojednávanie na 10. november 2010,
- 9. november 2010 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie pojednávania
nariadeného na 10. november 2010 z dôvodu jej práceneschopnosti,
- 10. november 2010 – právny zástupca navrhovateľky vzhľadom na vedomosť o neúčasti
právnej zástupkyne sťažovateľky ospravedlnil aj svoju neúčasť na pojednávaní; na
pojednávanie sa nikto z účastníkov ani ich právnych zástupcov nedostavil, preto okresný
súd pojednávanie odročil na 13. december 2010,
- 16. november 2010 – právna zástupkyňa sťažovateľky predložila okresnému súdu doklad
o jej práceneschopnosti,
- 10. december 2010 – právny zástupca navrhovateľky predložil mzdový nárok
navrhovateľky,
- 13. december 2010 – na pojednávanie sa nedostavila sťažovateľka, po vyjadreniach
navrhovateľky a právneho zástupcu navrhovateľky okresný súd pripustil zmenu návrhu
v časti, ktorou sa navrhovateľka domáhala náhrady mzdy z dôvodu neplatne skončeného
pracovného pomeru, následne bolo pojednávanie odročené na 14. marec 2011,
- 11. marec 2011 – právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o odročenie pojednávania
nariadeného na 14. marec 2011 z dôvodu jej práceneschopnosti,
- 14. marec 2011 – na pojednávanie neprišla sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa, preto
bolo pojednávanie odročené na neurčito; okresný súd vyzval právnu zástupkyňu
sťažovateľky, aby vzhľadom na jej dlhotrvajúcu práceneschopnosť oznámila, kedy môže
byť vo veci nariadený termín pojednávania,
- 25. marec 2011 – právna zástupkyňa sťažovateľky (resp. jej kancelária) oznámila, že nevie
odhadnúť ukončenie jej práceneschopnosti, preto termín pojednávania navrhujú nariadiť až
na mesiac máj alebo jún 2011,
- 7. apríl 2011 – okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 2011,
- 12. máj 2011 – právna zástupkyňa sťažovateľky žiadala o odročenie pojednávania
nariadeného na 15. jún 2011 z dôvodu kolízie termínu pojednávania s pojednávaním na
Okresnom súde Pezinok,
- 15. jún 2011 – na pojednávanie sa nikto z účastníkov konania ani ich právnych zástupcov
nedostavil, preto bolo odročené na 24. október 2011,
- 24. október 2011 – po vyjadreniach právnych zástupcov účastníkov konania okresný súd
odročil pojednávanie na 23. január 2012 s tým, že právni zástupcovia predložia potrebné
listinné dôkazy,
- 16. november 2011 – právny zástupca navrhovateľky predložil listinné dôkazy,
- 23. január 2012 – po vyjadreniach zástupcov sťažovateľky a právnych zástupcov
účastníkov konania okresný súd pojednávanie odročil na 6. jún 2012 s tým, že právny
zástupca navrhovateľky sa písomne vyjadrí k listinným dôkazom predloženým právnou
zástupkyňou sťažovateľky na tomto pojednávaní,
- 31. január 2012 – právny zástupca navrhovateľky predložil stanovisko k vyjadreniu
sťažovateľky k nároku na náhradu mzdy,
- 9. marec 2012 – právna zástupkyňa sťažovateľky predložila návrh na doplnenie
dokazovania výsluchmi dvoch svedkov,
- 20. apríl 2012 – okresný súd predvolával účastníkov konania a svedkov na pojednávanie,
- 5. jún 2012 – právna zástupkyňa sťažovateľky udelila plnú moc advokátskemu
koncipientovi na zastupovanie na pojednávaní,
- 6. jún 2012 – po výsluchu svedkov a vyjadreniach účastníkov konania a ich právnych
zástupcov okresný súd odročil pojednávanie na 12. november 2012 s tým, že bude
predvolaný ďalší svedok a právny zástupca navrhovateľky predloží ďalšie listinné dôkazy,
- 25. jún 2012 – právny zástupca navrhovateľky predložil listinné dôkazy,
- 21. september 2012 – okresný súd predvolával svedka na pojednávanie nariadené na
12. november 2012,
- 12. november 2012 – po výsluchu svedka a vyjadreniach účastníkov konania a ich
právnych zástupcov a po prednesení záverečných rečí okresný súd vyhlásil dokazovanie za
skončené a vyhlásil rozsudok,
- 16. november 2012 – právny zástupca navrhovateľky vyčíslil trovy právneho zastúpenia,
- 3. január 2013 – právna zástupkyňa sťažovateľky podala proti rozsudku okresného súdu
č. k. 10 C 61/2006-180 z 12. novembra 2012 odvolanie,
- 15. január 2013 – okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľky navrhovateľke na vyjadrenie
a zároveň uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie,
- 30. január 2013 – sťažovateľka zaplatila súdny poplatok za podané odvolanie,
- 13. február 2013 – právny zástupca navrhovateľky sa vyjadril k podanému odvolaniu
sťažovateľky,
- 21. február 2013 – okresný súd správou predložil súdny spis krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku z 12. novembra 2012.
Odvolacie konanie je vedené krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 133/2013 a do dňa
rozhodovania ústavného súdu nebolo skončené.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2006 došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom
konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05).
Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
Vo vzťahu k predmetu sporu, ktorým je neplatnosť skončenia pracovného pomeru
a uplatnenie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru, a k jeho významu pre
sťažovateľku ústavný súd zdôrazňuje, že tento predmet má zásadný význam (ide
o tzv. existenčnú vec) najmä pre navrhovateľku v tomto konaní, a nie pre sťažovateľku
v postavení odporkyne. Nič to však nemení na tom, že k prerokovaniu takejto veci musí
všeobecný súd pristupovať s osobitnou starostlivosťou, preto je očakávanie rýchleho
skončenia takéhoto sporu zo strany sťažovateľky (ako odporkyne v tomto konaní) legitímne.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, že
obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom
k tejto problematike existuje v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec
sťažovateľky ústavný súd nepovažuje z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu
sp. zn. 10 C 61/2006 aj napriek potrebe vypočutia svedkov nepotvrdzuje ani faktickú
zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právnou ani
skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku namietaného konania,
tak ako to vo svojom vyjadrení tvrdí okresný súd.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky
namietaného konania, ústavný súd nemohol neprihliadnuť na tieto skutočnosti:
Dňa 9. októbra 2007 požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky o odročenie
pojednávania nariadeného na 10. október 2007 z dôvodu jej účasti na mimoriadnej schôdzi
predstavenstva obchodnej spoločnosti, ktorú zastupovala. Pre úplnosť je potrebné dodať, že
na toto pojednávanie sa nedostavila ani navrhovateľka (z dôvodu narodenia dieťaťa), čo
bolo hlavným dôvodom pre jeho odročenia na neurčito, avšak právny zástupca
navrhovateľky na ňom bol prítomný.
O zrušenie pojednávania nariadeného na 30. jún 2008 právna zástupkyňa
sťažovateľky požiadala 10. júna 2008 z dôvodu kolízie s termínom pojednávania na inom
okresnom súde. Táto okolnosť bola okresným súdom oznámená právnemu zástupcovi
navrhovateľky, preto sa on ani navrhovateľka pojednávania nezúčastnili.
Dňa 9. novembra 2010 právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala odročiť
pojednávanie nariadené na 10. november 2010 z dôvodu jej práceneschopnosti. Z tohto
dôvodu sa navrhovateľka a jej právny zástupca na pojednávanie nedostavili.
Z toho istého dôvodu (práceneschopnosť) právna zástupkyňa sťažovateľky 11. marca
2011 žiadala odročiť pojednávanie nariadené na 14. marec 2011, ktoré bolo v dôsledku
tohto odročené na neurčito.
Pretože právna zástupkyňa sťažovateľky nevedela spresniť termín ukončenia svojej
práceneschopnosti, 25. marca 2011 navrhla (resp. jej kancelária) nariadiť pojednávania
v mesiacoch máj alebo jún 2011.
Po nariadení pojednávania na 15. jún 2011 právna zástupkyňa sťažovateľky 12. mája
2011 žiadala jeho odročenie z dôvodu kolízie s pojednávaním na inom okresnom súde.
Právny zástupca navrhovateľky bol o tom okresným súdom vyrozumený, preto sa ani
navrhovateľka a jej právny zástupca pojednávania nezúčastnili.
Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľka má
určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania. Aj keď
sťažovateľka tvrdí, že „prípadné odročenie pojednávania bolo vždy dôvodné, čo podporuje
aj tá skutočnosť, že samotný súd prípadnú neúčasť sťažovateľa ako odporcu vždy
ospravedlnil“, nemožno poprieť, že dopad na celkovú dĺžku trvania konania to bezpochyby
malo. Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže ospravedlniť
doterajšiu dĺžku namietaného konania, ale ústavný súd nemohol na tieto okolnosti
neprihliadať.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 10 C 61/2006 vyplýva, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania došlo popri viacerých obdobiach krátkodobej nečinnosti aj
k obdobiam dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu (od 25. júla 2006
do 3. septembra 2007, t. j. viac ako 13 mesiacov a od 26. novembra 2007 do 15. mája 2008,
t. j. takmer 6 mesiacov), ako aj k neefektívnej činnosti okresného súdu spočívajúcej napr.
v neprimerane dlhých lehotách plynúcich medzi jednotlivými procesnými úkonmi, ktoré
mohli byť vykonané aj v podstatne kratšej dobe, napr. 18. júna 2008 právny zástupca
navrhovateľky upravil jej mzdové nároky a tieto okresný súd zasielal právnej zástupkyni
sťažovateľky až 16. septembra 2008, pritom 30. júna 2008 odročoval pojednávanie, alebo
23. januára 2012 nariadil termín pojednávania až na 6. jún 2012, t. j. až o takmer šesť
mesiacov, pojednávanie 6. júna 2012 odročil až na 12. november 2012, t. j. o viac ako o päť
mesiacov.
Zohľadňujúc teda celkovú neprimeranú dĺžku trvania namietaného konania bez jej
právoplatného skončenia (vyše šesť a pol roka), ústavný súd dospel k záveru, že v jeho
doterajšom priebehu došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené neodôvodnenou
nečinnosťou okresného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou. Na tomto základe ústavný
súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné
právo sťažovateľky zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).
Súčasne ústavný súd poznamenáva, že na ťarchu okresného súdu nie je možné
pripočítať dobu, počas ktorej sa z dôvodu konania o riadnom opravnom prostriedku spis
nachádzal na súde vyššej inštancie, pretože v tomto období okresný súd z objektívnych
dôvodov nemohol ovplyvniť plynulosť konania v danej veci.
Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne
príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri
napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval.
Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania
a nemajú povahu okolnosti, ktorá by vylučovala zodpovednosť súdu, ktorý je vecne
a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.
IV.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C 61/2006 po vrátení veci z odvolacieho konania a podľa jeho výsledku
konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde a čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný
súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné
zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
3 500 €, ktoré odôvodnila „dĺžkou časového obdobia, ktoré uplynulo od podania žalobného
návrhu, posledného pojednávania vo veci a teda od posledného procesného úkonu
všeobecného súdu... ďalej skutočnosťou, že v namietanom konaní nejde o vec skutkovo
alebo právne zložitú, žalovaný sa zúčastňuje všetkých pojednávaní, pričom dĺžka súdneho
konania mu spôsobuje právnu neistotu, hlavne z dôvodu, že žalobkyňa si uplatňuje mzdový
nárok, ktorý jej podľa názoru sťažovateľa neprináleží, vzhľadom na doposiaľ všeobecným
súdom zistený skutkový stav veci.
Neposkytnutie včasnej súdnej ochrany obmedzuje sťažovateľa v dispozícii
s finančnými prostriedkami, sťažovateľ je v právnej neistote, daňovo-účtovné predpisy ho
prostredníctvom svojich nástrojov nútia vytvárať oprávky a rezervy, čo má negatívny dopad
na jeho činnosť a podnikanie.“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľku
dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom
na celkovú dĺžku trvania konania, predmet konania, ako aj na zistenú nečinnosť
a neefektívnu činnosť okresného súdu, ale aj s prihliadnutím na správanie sťažovateľky
v konaní považuje za primerané v sume 2 000 € (bod 3 výroku tohto rozhodnutia).
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v sume 382,92€.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby
uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 € a za jeden úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,81 €.
S poukazom na výsledok konania sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia
z 24. októbra 2012 a podanie sťažnosti z toho istého dňa) a za jeden úkon uskutočnený
v roku 2013 (stanovisko z 21. novembra 2013 k vyjadreniu okresného súdu) v celkovej
sume 407,58 €.
Vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na
úhradu trov iba v sume 382,92 €, ústavný súd ju sťažovateľke priznal vo výške uplatneného
nároku (bod 4 výroku tohto rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013