Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 652/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. C., Izrael, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. z 3. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2012 doručená sťažnosť I. C., Izrael (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 3. októbra 2012 (ďalej aj

„namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v konaní vedenom na Okresnom súde

Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa E. C. (ďalej len „pôvodná

navrhovateľka“) domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste

2

vlastníctva č. 8588 ako parcela č. 6544 – zastavaná plocha vo výmere 496 m, dom, súpisné

číslo 1682 na parcele č. 6544, v katastrálnom území P., vedených na Správe katastra P.

(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Po smrti pôvodnej navrhovateľky vstúpil do konania jej

manžel J. C., ktorého právnymi nástupcami po jeho smrti sa stali sťažovateľ spolu s B. E.

(spolu ďalej len „navrhovatelia“). Na základe zmeny žalobného návrhu sa predmetom

konania stalo určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych

predchodcoch pôvodnej navrhovateľky I. V. v podiele 2/8 a S. V. v podiele 2/8.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2012

(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Okresný súd dospel k záveru,

že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na takomto určení a zároveň

neuniesli dôkazné bremeno o vlastníckom práve pôvodných vlastníkov, pretože, ako

vyplynulo z vykonaného dokazovania, toto právo bolo pôvodným vlastníkom (právnym

predchodcom navrhovateľov) odňaté a nebolo nikdy obnovené v zmysle platných

reštitučných zákonov. Krajský súd na základe navrhovateľmi podaného odvolania

rozsudkom sp. zn. z 3. októbra 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa „Napadnutým rozhodnutím a postupom odvolacieho súdu ako aj

postupom a rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva sťažovateľov na

spravodlivý proces z dôvodu, že:

- Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili meritórne výroky

(výroky vo veci samej) svojich rozhodnutí,

- Súd prvého stupňa sa bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil od právneho názoru

odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu sp. zn. (body

3 a 4), a opakovane v uznesení Krajského súdu v Trnave (strana 4 ods. 1 a 2)

čo sa týka posudzovania právneho stavu, ktorý vznikol uzavretím zámennej zmluvy zo dňa

15. 8. 1945 a následným stavom, o ktorom vypovedala svedkyňa V., a Krajský súd v rozpore

so svojimi dvoma predchádzajúcimi názormi vyjadrenými v uzneseniach Krajského súdu

sp. zn. a rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“

Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na nedostatočné odôvodnenie namietaného

rozhodnutia, ktorého obsah nezodpovedá zákonným požiadavkám na riadne odôvodnenie

súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“). V súvislosti s touto námietkou argumentuje:

„Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia súdu prvého stupňa nie

je možné vnímať tak, že by obsahovalo stručný, jasný a výstižný opis účastníkmi

prezentovaných tvrdení, keďže táto obsahová náležitosť rozhodnutí v predmetných

rozhodnutiach úplne absentuje.

... z odôvodnenia nie je možne zistiť, aké skutočnosti mal súd za preukázané na

základe akých dôkazov a k akému skutkovému zisteniu dospel. V oboch rozhodnutiach, tak

v rozsudku súdu prvého stupňa ako aj v rozhodnutí o odvolaní sa súdy ani nepokúsili

odôvodniť, prečo nevzali do úvahy výpoveď svedka a prečo nezadovážili dôkaz - vyššie

označenú Zámennú zmluvu. ...

Sťažovateľovi nie je zrejmé, aký skutkový stav bol zistený a tým pádom mu nie je

a ani nemôže byť zrejmé čo, resp., aký skutkový stav má byť predmetom právneho

posúdenia...

Je potrebné povedať, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd... síce čiastočne

formulujú právne závery, ale z tejto formulácie nie je možné zistiť, o ktoré právne predpisy,

resp. ich ustanovenia tieto závery opierajú.

... v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí súdu prvého stupňa chýba

akákoľvek zmienka o tom aké ustanovenia právnych predpisov boli použité ako ich súd

prvého stupňa ako aj odvolací súd vyložil, t. j., ako súdy právne posúdil predmet sporu. ...

... Sťažovateľ je toho názoru, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj

Napadnuté rozhodnutie nevyhovujú kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich

presvedčivosť. Podľa názoru sťažovateľov súd je povinný uviesť ku každému tvrdeniu

a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu

relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol

alebo prečo nie sú správne.

Túto povinnosť si nesplnil tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd - na podstatnú

argumentáciu sťažovateľov nereagoval, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa súd prvého stupňa ako aj odvolací súd

v rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľa (žalobcu).

Konkrétne ide o posúdenie a náležité odôvodnenie otázok platnosti Zámennej zmluvy zo dňa

15. 8. 1945. V úplnom protiklade s obsahom svojich dvoch predchádzajúcich rozhodnutí

potvrdzuje právny názor súdu I. stupňa, že pôvodná žalobkyňa nemohla nadobudnúť

vlastnícke právo po svojich rodičoch - teda nemohla dediť majetok, ktorý im bol odňatý

podľa predpisov vydaných k výkonu rasovej perzekúcie.

Uvedený záver odráža premisu, podľa ktorej platia právne úkony o konfiškácii

majetku z dôvodu rasovej perzekúcie. ...

Podľa názoru sťažovateľa ak nie je z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v

Trnave č. k. -639 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu

sťažovateľa a prečo ju považuje za relevantnú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu,

vychádzajúcu z predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd, ktorý sa vysporiadava

s takouto argumentáciou ju nemôže len pre nesprávnosť odmietnuť ale musí tiež uviesť

v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva.“

Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza, že „porušenie práva na spravodlivý súdny

proces nastalo už tým, že súd prvého stupňa vydal nepreskúmateľné rozhodnutie a zároveň

aj tým, že odvolací súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto rozhodnutie zrušil.

Odvolací súd napriek tomu predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa

relevantným spôsobom vyporiadal s tvrdeniami sťažovateľov ako aj tým prečo sa odchýlil

od svojho predchádzajúcich rozhodnutí.“.

Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa I. C., bytom: Izrael na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trnave sp. zn. zo dňa 3. októbra 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. zo dňa 3. októbra 2012

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave, aby v nej

znovu konal a rozhodol.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 3. októbra 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, ).

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní

riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,

ktorý namietaným rozsudkom potvrdil zamietavý výrok rozsudku okresného súdu. Podľa

sťažovateľa je namietaný rozsudok nepreskúmateľný vzhľadom na absenciu riadneho

odôvodnenia, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal s podstatnou argumentáciou

sťažovateľa. Navyše sa krajský súd podľa názoru sťažovateľa odchýlil od svojho vlastného

právneho názoru vysloveného vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju

stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie , podľa ktorého ak

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže

sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku najprv zhrnul skutkový

stav zistený okresným súdom a jeho právne závery, pričom uviedol:

„Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov V. A., J. B., A. V.,

pozemnoknižnou vložkou č. 489, uznesením Okresného súdu Piešťany D 653/47 zo dňa

10. 11. 1947, spisom Čd 1622/46, spisovým materiálom súdu prvého stupňa sp. zn.

a zistil, že rodičia pôvodnej navrhovateľky I. a Ž. V. boli podielovými

spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. P., zapísaných vo vložke č. 489 ako parc. č. 1742 dom

č. súp. 1068 a dvor na... ulici (t. č...) každý v podiele 2/8. Na základe § 192 ods. 1

nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru

Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo dňa 17. 6. 1943 došlo k vkladu vlastníckeho práva

pre obec P. Na základe zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945 a geometrického plánu zo dňa

13. 8. 1945 bola parcela 1742 odpísaná do vložky č. 6165, prípadne do vložky č. 6101.

Z uznesenia OS Piešťany, Čd 1622/46 vyplýva, že nedošlo k zmene vlastníctva ani

k podstatnej zmene výmery parc. č. 1742 a táto sa preniesla do vložky č. 6101 v prospech

Mesta P. J. B. podľa vložiek č. 6165 a 6101 bol vlastníkom okrem iného aj parc. č. 1476

dom č. súp. 107 s dvorom na... ulici. Nebol zapísaný ako vlastník, zápisy v pozemkovej

knihe mali konštitutívny charakter, z vložky č. 6101 časť B, riadok 4 vyplýva, že parcela č.

1742 sa odpísala do novej vložky č. 7640 pre doterajšieho vlastníka. Z vložky č. 7640

vyplýva, že sa do tejto vložky zapísala nehnuteľnosť z vložky č. 6101 parc. č. 1742 dom, č.

súp. 1068 na... ulici pre Mesto P. Nepochybne pôvodní vlastníci I. a Ž. V. stratili vlastníctvo

k predmetnej nehnuteľnosti na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/41 Sl.z. o

právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho

úradu v B. zo 17. 6. 43 a vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla Obec P. K vyvlastneniu

došlo z dôvodov rasovej národnej politickej perzekúcie, keď na základe dekrétu prezidenta

republiky č. 5/45 Sb. boli neplatné akékoľvek prevody, ktoré sa týkali hnuteľného alebo

nehnuteľného majetku, pokiaľ boli uzavreté po 29. 9. 1938. Vlastníctvo navrhovateľky

nebolo zaknihované a na základe nariadenia č. 198/41 Sl.z. v súvislosti s protižidovskými

opatreniami vlastníctvo pripadlo v prospech Obce P. Vložka č. 489 bola uzavretá 4. 11.

1946. Dňa 10. 11. 1947 bola Okresným súdom Piešťany vydaná vyhláška o žiadosti na

vydanie dedičského svedectva, ktoré svedectvo o dedičskom práve bolo vydané 21. 4. 1948.

Podľa výpisu vl. č. 489 a zápisu pod B 22 došlo 7. 8. 1943 podľa Čd 2803 k vkladu

vlastníckeho práva obci P. na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a

výmeru Ústredného hospodárskeho úradu zo dňa 17. 6. 1943. Zo zápisu vyplýva, že právni

predchodcovia navrhovateľky stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Pôvodná

navrhovateľka odôvodnila svoj nárok rozhodnutím OS Piešťany, č. k. D 653/47, toto

nemohla stratiť ani opustením republiky a svoj reštitučný nárok si podľa jej tvrdenia

uplatnila podľa zákona č. 108/1945 Sb. Reštitučné nároky upravoval Dekrét prezidenta

republiky č. 5/45 Zb. a Súd poukázal na Dekrét prezidenta republiky

č. , a to , , , , a na zákon č. 128/46 Zb., jeho , 3,

4 a § 8. Citované ustanovenia reštitučných predpisov vyžadovali písomnú žiadosť o vydanie

majetku príslušnému správnemu orgánu. K žiadosti bolo potrebné uviesť, za akých

okolností bol majetok odňatý, dôvod navrátenia, špecifikovať majetkovú podstatu a

oprávnenú osobu. Oba zákony upravovali zároveň povinnosť príslušných orgánov

zabezpečiť zmenu vlastníctva v pozemkovej knihe, keď zápis mal konštitutívny význam, a

teda vlastníkom bol len ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe. Pôvodná navrhovateľka

ani jej právni nástupcovia nepreukázali žiadnym spôsobom, že by bol nárok uplatnený v

zmysle citovaných reštitučných zákonov. Navrhovateľka svoj nárok oprela o Svedectvo o

dedičstve zo dňa 21. 1. 1944. Vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. V. a S. H. v čase

vydania svedectva neexistovalo – nebolo obnovené podľa právnej úpravy o reštitučných

nárokoch. Vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný. Svedectvo o

dedičstve zrejme s prihliadnutím na jeho nedostatky nebolo zapísané na príslušnej správe

katastra. Predmetom konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd tu poukázal na ust.

s tým, že právne postavenie navrhovateľky bolo neisté v r. 1947 –

1950, kedy bolo možné v zmysle § 228 zák. č. 113/1895 o súdnom konaní domáhať sa

určenia vlastníctva. Navrhovateľka nevyužila svoje práva podľa platných právnych noriem,

pritom za daného stavu z vykonaného dokazovania jej právo ani nevzniklo. Pokiaľ aj

nevyužila možnosť domáhať sa ochrany ňou tvrdeného vlastníckeho práva v rámci

reštitučných predpisov, je prípadne možné nárok uplatniť si aj mimo týchto, avšak len za

predpokladu, že trvá existencia naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.

Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v spornom období sa nemôže domáhať

ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia

vlastníckeho práva podľa (ÚS č. r. 185/05). Požadovaná je istá kvalita

žaloby na určení práva spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na

požadovanom určení. Z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nemôže byť v inej situácii

vlastník, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností a vlastník, ktorý zapísaný nie je.

Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je daná až vtedy, ak je v spore na

ochranu vlastníckeho práva preukázané vlastnícke právo a odvíja sa len od toho, že taký

výrok je podkladom pre zápis do katastra. Naliehavosť právneho záujmu sa teda neodvíja

od potreby zisťovania vlastníctva, ale zo skutočnosti, že predpisy o katastri nehnuteľnosti

neumožňujú katastru zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe výrokov,

ktorými sa meritórne rieši vlastníctvo k nehnuteľnosti, zapisované do katastra

nehnuteľností. Došlo by k rovnakému zásahu do práv toho, kto je zapísaný ako vlastník

nehnuteľností. Aj keď by bolo možné vykonať zmenu v zápisoch vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o určovacej žalobe nie je bez ďalšieho len z

tohto dôvodu naliehavý právny záujem dovodiť. To platí práve tam, kde právne vzťahy

navrhovateľa k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov

a nestali sa neistými v súčasnosti. Určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie ale

nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité

alebo neúspešné a spochybnená zákonnosť pred 70. rokmi uskutočnených postupov.

V skutočnosti nemieri teda k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu

na strane terajšieho vlastníka veci (ÚS č. r. 185/06, 114/04, nález 32). Konštrukcia

bremena tvrdenia aj dôkazného by v dnešnej dobe tak nadmieru primeranú zaťažila stranu,

ktorá by bola takýmito tvrdeniami napadnutá. Žaloba, domáhajúca sa určenia vlastníctva

na základe spochybnenia skutočností, ku ktorým došlo v dávnej minulosti postráda práve

nevyhnutný naliehavý právny záujem, obzvlášť v prípade, kedy právo mohlo byť práve v

dávnej minulosti podľa platných právnych predpisov uplatnené. V danom prípade nie je

určovacia žaloba namieste o to viac, že je ňou obchádzaný účel reštitučných predpisov.

Navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď toto právo

bolo jej predchodcom odňaté. Uznesenie OS Piešťany, č. D 653/47 nepotvrdzuje

nadobudnutie vlastníctva, keď do roku 1964 mal zápis v pozemkovej knihe konštitutívny

význam, zápis vykonaný však nebol. Navrhovateľka ani v priebehu ďalšieho konania

nepredložila žiadne ďalšie dôkazy, rozhodujúce pre preukázanie jej nároku. Naopak,

obrana odporcu nebola žiadnym spôsobom vyvrátená. Naviac, v konaní bola

nehnuteľnosť právoplatným rozhodnutím vydaná tretej osobe, ktorej právnymi nástupcami

sú odporcovia. Táto skutočnosť je taktiež rozhodujúca, pretože by vzhľadom na právoplatné

ukončenie sporu bolo zásahom do vlastníctva odporcu, súd prvého stupňa mal za to, že

nebol žiadnym spôsobom preukázaný naliehavý právny záujem na určení, preto nie je

možné návrhu vyhovieť. Návrh mal nahradiť podľa názoru súdu len nevyužitie zákonných

spôsobov na nápravu a za daného stavu žiadny právny záujem nie je na strane

navrhovateľky daný. S prihliadnutím na dlhé časové obdobie, kedy vôbec došlo k odňatiu

vlastníctva, reštitučné nároky, ktoré si pôvodná navrhovateľka neuplatnila a nevyužila svoje

právo už naliehavý právny záujem ani nemôže byť daný. Súd prvého stupňa preto návrh ako

nedôvodný zamietol...“

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovatelia, v ktorom

uviedli, že „z obsahu spisu sa dá zistiť, čím sa súd prvého stupňa zaoberal, jeho činnosťou

po opätovnom zrušení nebola vôbec snaha vykonať úkony, ktoré by smerovali ku splneniu

toho, čo mu bolo odvolacím súdom nariadené, ale zaoberal sa úplne inými skutočnosťami

a naviac svoj postup v odôvodnení rozsudku vôbec neodôvodnil. Nedá sa zistiť, ako sa súd

vysporiadal s výpoveďou svedkyne V. a s výpoveďou pôvodnej navrhovateľky, postup súdu

bol taký, že nevzal vôbec do úvahy ich návrh na dokazovanie zo dňa 27. 5. 2010 napriek

tomu, že takéto dokazovanie mu bolo odvolacím súdom výslovne nariadené.“.

Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil“. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa,

na ktoré v podrobnostiach odkázal ( ), pričom ďalej uviedol:

„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní o určenie

vlastníckeho práva je potrebné najskôr vyriešiť otázku naliehavého právneho záujmu na

takomto určení. Správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že na danom určení nie je

naliehavý právny záujem, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite podrobne

a jasne odôvodnil. Odvolací súd sa navyše stotožnil aj s ďalším záverom súdu prvého

stupňa, a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S.

V. v čase vydania svedectva dňa 21. 1. 1948 neexistovalo, nebolo obnovené, pozemnoknižná

vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný a svedectvo o dedičstve

nebolo zapísané na príslušnej správe katastra, takže správne súd dospel taktiež k záveru, že

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nemohla pôvodná majiteľka nadobudnúť, ani jej právni

predchodcovia, keď toto právo bolo jej právnym predchodcom odňaté. Súd prvého stupňa

sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj so skutočnosťami ohľadne nemožnosti

nadobudnutia vlastníckeho práva pôvodnou navrhovateľkou, resp. jej právnymi

predchodcami. Navyše, odvolací súd poukazuje na odvolanie navrhovateľov, pričom je

viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Má za to, že navrhovatelia v odvolaní neuviedli

žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal, alebo

ktoré by neboli v priebehu konania dokazované. Súd prvého stupňa vykonal podrobné

dokazovanie v danej veci a odvolací súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania

dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom. V odvolaní neboli uvedené žiadne

relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvého

stupňa.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil.“

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k jeho námietke o nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd založil svoje

potvrdzujúce rozhodnutie na právnom závere o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu

na určení vlastníckeho práva, čo je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej

žaloby. Krajský súd v zhode s okresným súdom dospel tiež k záveru, že pôvodná

navrhovateľka sa nemohla stať vlastníčkou sporných nehnuteľností titulom dedenia, pretože

vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S. V. v čase vydania svedectva o dedičstve

z 21. januára 1948 neexistovalo, resp. nebolo obnovené podľa platných reštitučných

zákonov. Navyše, uvedené svedectvo nebolo vydané v súlade s právnym poriadkom

účinným v čase jeho vydania a nebolo zapísané do pozemkovej knihy, pričom zápis

v pozemkovej knihe mal konštitutívny význam. Ústavný súd sa z obsahu namietaného

rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho

odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces

vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je

zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery namietaného rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že

z namietaného rozhodnutia nezistil, že by sa krajský súd odklonil od svojho právneho

názoru vysloveného vo svojich skorších rozhodnutiach. Krajský súd uznesením sp. zn.

zo 16. novembra 2005 zrušil prvostupňový meritórny rozsudok okresného súdu

(ktorým bol návrh zamietnutý), keď okrem iného konštatoval jeho nepreskúmateľnosť pre

nedostatok dôvodov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Ešte pred posúdením hmotnoprávnej stránky veci bude potrebné zaoberať sa

otázkou naliehavého právneho záujmu navrhovateľky... s poukazom na to, že ide

o určovaciu žalobu podľa ust. a preukázanie naliehavého právneho

záujmu na určení je nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby, pričom treba mať na

zreteli, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav

objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľkou a odporcom, ktorý je ohrozením

navrhovateľkinho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom

odstrániť.

... Nepochybne pôvodný spoluvlastníci uvedenej nehnuteľnosti, vrátene právnych

predchodcov navrhovateľky... stratili vlastníctvo... k predmetnej nehnuteľnosti na základe

ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe

právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo dňa 17. 6. 1943

a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nadobudla obec P. Súd prvého stupňa sa však

vôbec nezaoberal tým, že na základe ust. § 1 ods. 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945

Sb. boli neplatné akékoľvek prevody a akékoľvek majetkoprávne jednania, ktoré sa týkali

hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, verejného či súkromného, pokiaľ boli uzavreté po

29. 9. 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie.

V prejednávanej veci došlo k vyvlastneniu v rozhodnom období práve z dôvodov rasových,

a preto bol úkon, na základe ktorého stratili právni predchodcovia navrhovateľky

vlastníctvo, neplatným. Otvorenou však zostala otázka, či už na základe citovaného Dekrétu

došlo k obnoveniu vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľky, prípadne či bolo

nevyhnutné vzhľadom konštitutívny charakter zápisov v pozemkovej knihe zapísať vlastnícke

právo do pozemkovej knihy. Je potrebné však uviesť, že z konštitutívneho charakteru

zápisov do pozemkovej knihy existoval celý rad výnimiek.

Vzhľadom na to, že uvedenými otázkami sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci

nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko, odvolací súd aj z uvedených dôvodov musel

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, v prípade

potreby doplní dokazovanie (vhodným sa javí zabezpečiť zámennú zmluvu zo dňa

15. 8. 1945) a vo veci opätovne rozhodne...“

Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v intenciách

zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho záväzného právneho názoru opätovne vec

posúdil, najmä čo sa týka otázky preukázania naliehavého právneho záujmu na určení

vlastníckeho práva, ako aj otázky, či došlo k obnoveniu vlastníckeho práva právnych

predchodcov navrhovateľky. Súdy konajúce vo veci dospeli zhodne k záveru

o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na takomto určení ako nevyhnutného

predpokladu úspešnosti určovacej žaloby a tiež o nepreukázaní nároku ako takého, teda že

sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnych predchodcoch navrhovateľov.

V kontexte uvedených právnych záverov bolo preto bezpredmetné doplniť

dokazovanie zabezpečením „zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945“.

Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už bolo bezpredmetné vyzývať sťažovateľa

na odstránenie formálnych nedostatkov sťažnosti spočívajúcich v predložení splnomocnenia

na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, ktoré nespĺňalo podmienku uvedenú

v ustanovení , t. j. nebolo v ňom výslovne uvedené, že

sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľom predložené

splnomocnenie z 20. novembra 2012 má povahu generálnej plnej moci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. decembra 2013