Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 652/2013
PDF · 250.47 KB
No categories available
II. ÚS 652/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. C., Izrael, zastúpeného advokátom JUDr. P. S., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. C. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2012 doručená sťažnosť I. C., Izrael (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 (ďalej aj
„namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Trnava (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 17 C 79/1995 sa E. C. (ďalej len „pôvodná
navrhovateľka“) domáhala určenia, že je spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste
2
vlastníctva č. 8588 ako parcela č. 6544 – zastavaná plocha vo výmere 496 m, dom, súpisné
číslo 1682 na parcele č. 6544, v katastrálnom území P., vedených na Správe katastra P.
(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“). Po smrti pôvodnej navrhovateľky vstúpil do konania jej
manžel J. C., ktorého právnymi nástupcami po jeho smrti sa stali sťažovateľ spolu s B. E.
(spolu ďalej len „navrhovatelia“). Na základe zmeny žalobného návrhu sa predmetom
konania stalo určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po právnych
predchodcoch pôvodnej navrhovateľky I. V. v podiele 2/8 a S. V. v podiele 2/8.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 17 C 79/1995 z 31. januára 2012
(ďalej len „rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol. Okresný súd dospel k záveru,
že navrhovatelia nepreukázali naliehavý právny záujem na takomto určení a zároveň
neuniesli dôkazné bremeno o vlastníckom práve pôvodných vlastníkov, pretože, ako
vyplynulo z vykonaného dokazovania, toto právo bolo pôvodným vlastníkom (právnym
predchodcom navrhovateľov) odňaté a nebolo nikdy obnovené v zmysle platných
reštitučných zákonov. Krajský súd na základe navrhovateľmi podaného odvolania
rozsudkom sp. zn. 11 Co 144/2012 z 3. októbra 2012 rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil.
Podľa sťažovateľa „Napadnutým rozhodnutím a postupom odvolacieho súdu ako aj
postupom a rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva sťažovateľov na
spravodlivý proces z dôvodu, že:
- Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd nedostatočne odôvodnili meritórne výroky
(výroky vo veci samej) svojich rozhodnutí,
- Súd prvého stupňa sa bez bližšieho zdôvodnenia odchýlil od právneho názoru
odvolacieho súdu, ktorý bol vyjadrený v uznesení Krajského súdu sp. zn. 10 Co 18/05 (body
3 a 4), a opakovane v uznesení Krajského súdu v Trnave 9Co/4/2009 (strana 4 ods. 1 a 2)
čo sa týka posudzovania právneho stavu, ktorý vznikol uzavretím zámennej zmluvy zo dňa
15. 8. 1945 a následným stavom, o ktorom vypovedala svedkyňa V., a Krajský súd v rozpore
so svojimi dvoma predchádzajúcimi názormi vyjadrenými v uzneseniach Krajského súdu
sp. zn. 10 Co 18/05 a 9Co/4/2009 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.“
Sťažovateľ predovšetkým poukazuje na nedostatočné odôvodnenie namietaného
rozhodnutia, ktorého obsah nezodpovedá zákonným požiadavkám na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“). V súvislosti s touto námietkou argumentuje:
„Odôvodnenie Napadnutého rozhodnutia ako aj rozhodnutia súdu prvého stupňa nie
je možné vnímať tak, že by obsahovalo stručný, jasný a výstižný opis účastníkmi
prezentovaných tvrdení, keďže táto obsahová náležitosť rozhodnutí v predmetných
rozhodnutiach úplne absentuje.
... z odôvodnenia nie je možne zistiť, aké skutočnosti mal súd za preukázané na
základe akých dôkazov a k akému skutkovému zisteniu dospel. V oboch rozhodnutiach, tak
v rozsudku súdu prvého stupňa ako aj v rozhodnutí o odvolaní sa súdy ani nepokúsili
odôvodniť, prečo nevzali do úvahy výpoveď svedka a prečo nezadovážili dôkaz - vyššie
označenú Zámennú zmluvu. ...
Sťažovateľovi nie je zrejmé, aký skutkový stav bol zistený a tým pádom mu nie je
a ani nemôže byť zrejmé čo, resp., aký skutkový stav má byť predmetom právneho
posúdenia...
Je potrebné povedať, že tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd... síce čiastočne
formulujú právne závery, ale z tejto formulácie nie je možné zistiť, o ktoré právne predpisy,
resp. ich ustanovenia tieto závery opierajú.
... v napadnutom rozhodnutí ako aj v rozhodnutí súdu prvého stupňa chýba
akákoľvek zmienka o tom aké ustanovenia právnych predpisov boli použité ako ich súd
prvého stupňa ako aj odvolací súd vyložil, t. j., ako súdy právne posúdil predmet sporu. ...
... Sťažovateľ je toho názoru, že tak rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj
Napadnuté rozhodnutie nevyhovujú kritériám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to najmä pokiaľ ide o ich
presvedčivosť. Podľa názoru sťažovateľov súd je povinný uviesť ku každému tvrdeniu
a právnej argumentácii účastníka konania, ktoré v konkrétnej veci môžu mať právnu
relevanciu, svoj názor aspoň v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, prečo na ne neprihliadol
alebo prečo nie sú správne.
Túto povinnosť si nesplnil tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd - na podstatnú
argumentáciu sťažovateľov nereagoval, tak súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sa súd prvého stupňa ako aj odvolací súd
v rozhodnutiach vôbec nevysporiadali s podstatnou argumentáciou sťažovateľa (žalobcu).
Konkrétne ide o posúdenie a náležité odôvodnenie otázok platnosti Zámennej zmluvy zo dňa
15. 8. 1945. V úplnom protiklade s obsahom svojich dvoch predchádzajúcich rozhodnutí
potvrdzuje právny názor súdu I. stupňa, že pôvodná žalobkyňa nemohla nadobudnúť
vlastnícke právo po svojich rodičoch - teda nemohla dediť majetok, ktorý im bol odňatý
podľa predpisov vydaných k výkonu rasovej perzekúcie.
Uvedený záver odráža premisu, podľa ktorej platia právne úkony o konfiškácii
majetku z dôvodu rasovej perzekúcie. ...
Podľa názoru sťažovateľa ak nie je z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v
Trnave č. k. 11Co/144/2012-639 zrejmé, prečo súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu
sťažovateľa a prečo ju považuje za relevantnú, je nutné považovať takéto rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a to najmä vtedy, ak ide o právnu argumentáciu,
vychádzajúcu z predchádzajúcich rozhodnutí odvolacieho súdu. Súd, ktorý sa vysporiadava
s takouto argumentáciou ju nemôže len pre nesprávnosť odmietnuť ale musí tiež uviesť
v čom konkrétne jej nesprávnosť spočíva.“
Sťažovateľ v závere sťažnosti uvádza, že „porušenie práva na spravodlivý súdny
proces nastalo už tým, že súd prvého stupňa vydal nepreskúmateľné rozhodnutie a zároveň
aj tým, že odvolací súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto rozhodnutie zrušil.
Odvolací súd napriek tomu predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa
relevantným spôsobom vyporiadal s tvrdeniami sťažovateľov ako aj tým prečo sa odchýlil
od svojho predchádzajúcich rozhodnutí.“.
Sťažovateľ, poukazujúc na uvedené skutočnosti, navrhol, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa I. C., bytom: Izrael na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 11Co/144/2012 zo dňa 3. októbra 2012 porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11Co/144/2012 zo dňa 3. októbra 2012
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trnave, aby v nej
znovu konal a rozhodol.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co 144/2012
z 3. októbra 2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí
návrhu sťažovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní
riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 1/05, I. ÚS 382/06).
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu,
ktorý namietaným rozsudkom potvrdil zamietavý výrok rozsudku okresného súdu. Podľa
sťažovateľa je namietaný rozsudok nepreskúmateľný vzhľadom na absenciu riadneho
odôvodnenia, v ktorom sa krajský súd nevysporiadal s podstatnou argumentáciou
sťažovateľa. Navyše sa krajský súd podľa názoru sťažovateľa odchýlil od svojho vlastného
právneho názoru vysloveného vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľa ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju
stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže
sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Krajský súd v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku najprv zhrnul skutkový
stav zistený okresným súdom a jeho právne závery, pričom uviedol:
„Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom svedkov V. A., J. B., A. V.,
pozemnoknižnou vložkou č. 489, uznesením Okresného súdu Piešťany D 653/47 zo dňa
10. 11. 1947, spisom Čd 1622/46, spisovým materiálom súdu prvého stupňa sp. zn.
13C/159/96 a zistil, že rodičia pôvodnej navrhovateľky I. a Ž. V. boli podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v k. ú. P., zapísaných vo vložke č. 489 ako parc. č. 1742 dom
č. súp. 1068 a dvor na... ulici (t. č...) každý v podiele 2/8. Na základe § 192 ods. 1
nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru
Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo dňa 17. 6. 1943 došlo k vkladu vlastníckeho práva
pre obec P. Na základe zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945 a geometrického plánu zo dňa
13. 8. 1945 bola parcela 1742 odpísaná do vložky č. 6165, prípadne do vložky č. 6101.
Z uznesenia OS Piešťany, Čd 1622/46 vyplýva, že nedošlo k zmene vlastníctva ani
k podstatnej zmene výmery parc. č. 1742 a táto sa preniesla do vložky č. 6101 v prospech
Mesta P. J. B. podľa vložiek č. 6165 a 6101 bol vlastníkom okrem iného aj parc. č. 1476
dom č. súp. 107 s dvorom na... ulici. Nebol zapísaný ako vlastník, zápisy v pozemkovej
knihe mali konštitutívny charakter, z vložky č. 6101 časť B, riadok 4 vyplýva, že parcela č.
1742 sa odpísala do novej vložky č. 7640 pre doterajšieho vlastníka. Z vložky č. 7640
vyplýva, že sa do tejto vložky zapísala nehnuteľnosť z vložky č. 6101 parc. č. 1742 dom, č.
súp. 1068 na... ulici pre Mesto P. Nepochybne pôvodní vlastníci I. a Ž. V. stratili vlastníctvo
k predmetnej nehnuteľnosti na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/41 Sl.z. o
právnom postavení židov a na základe právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho
úradu v B. zo 17. 6. 43 a vlastníctvo k nehnuteľnosti nadobudla Obec P. K vyvlastneniu
došlo z dôvodov rasovej národnej politickej perzekúcie, keď na základe dekrétu prezidenta
republiky č. 5/45 Sb. boli neplatné akékoľvek prevody, ktoré sa týkali hnuteľného alebo
nehnuteľného majetku, pokiaľ boli uzavreté po 29. 9. 1938. Vlastníctvo navrhovateľky
nebolo zaknihované a na základe nariadenia č. 198/41 Sl.z. v súvislosti s protižidovskými
opatreniami vlastníctvo pripadlo v prospech Obce P. Vložka č. 489 bola uzavretá 4. 11.
1946. Dňa 10. 11. 1947 bola Okresným súdom Piešťany vydaná vyhláška o žiadosti na
vydanie dedičského svedectva, ktoré svedectvo o dedičskom práve bolo vydané 21. 4. 1948.
Podľa výpisu vl. č. 489 a zápisu pod B 22 došlo 7. 8. 1943 podľa Čd 2803 k vkladu
vlastníckeho práva obci P. na základe ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. a
výmeru Ústredného hospodárskeho úradu zo dňa 17. 6. 1943. Zo zápisu vyplýva, že právni
predchodcovia navrhovateľky stratili vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Pôvodná
navrhovateľka odôvodnila svoj nárok rozhodnutím OS Piešťany, č. k. D 653/47, toto
nemohla stratiť ani opustením republiky a svoj reštitučný nárok si podľa jej tvrdenia
uplatnila podľa zákona č. 108/1945 Sb. Reštitučné nároky upravoval Dekrét prezidenta
republiky č. 5/45 Zb. a zákon č. 128/1946 Zb. Súd poukázal na Dekrét prezidenta republiky
č. 5/1945 Zb., a to § 1 ods. 1, 2, § 14 ods. 1, § 15, § 24 a na zákon č. 128/46 Zb., jeho § 1, 3,
4 a § 8. Citované ustanovenia reštitučných predpisov vyžadovali písomnú žiadosť o vydanie
majetku príslušnému správnemu orgánu. K žiadosti bolo potrebné uviesť, za akých
okolností bol majetok odňatý, dôvod navrátenia, špecifikovať majetkovú podstatu a
oprávnenú osobu. Oba zákony upravovali zároveň povinnosť príslušných orgánov
zabezpečiť zmenu vlastníctva v pozemkovej knihe, keď zápis mal konštitutívny význam, a
teda vlastníkom bol len ten, kto bol zapísaný v pozemkovej knihe. Pôvodná navrhovateľka
ani jej právni nástupcovia nepreukázali žiadnym spôsobom, že by bol nárok uplatnený v
zmysle citovaných reštitučných zákonov. Navrhovateľka svoj nárok oprela o Svedectvo o
dedičstve zo dňa 21. 1. 1944. Vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. V. a S. H. v čase
vydania svedectva neexistovalo – nebolo obnovené podľa právnej úpravy o reštitučných
nárokoch. Vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný. Svedectvo o
dedičstve zrejme s prihliadnutím na jeho nedostatky nebolo zapísané na príslušnej správe
katastra. Predmetom konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti. Súd tu poukázal na ust.
§ 80 písm. c/ O. s. p. s tým, že právne postavenie navrhovateľky bolo neisté v r. 1947 –
1950, kedy bolo možné v zmysle § 228 zák. č. 113/1895 o súdnom konaní domáhať sa
určenia vlastníctva. Navrhovateľka nevyužila svoje práva podľa platných právnych noriem,
pritom za daného stavu z vykonaného dokazovania jej právo ani nevzniklo. Pokiaľ aj
nevyužila možnosť domáhať sa ochrany ňou tvrdeného vlastníckeho práva v rámci
reštitučných predpisov, je prípadne možné nárok uplatniť si aj mimo týchto, avšak len za
predpokladu, že trvá existencia naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.
Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť prevzal štát v spornom období sa nemôže domáhať
ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to ani formou určenia
vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O. s. p. (ÚS č. r. 185/05). Požadovaná je istá kvalita
žaloby na určení práva spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení. Z hľadiska ochrany vlastníckeho práva nemôže byť v inej situácii
vlastník, ktorý je zapísaný v katastri nehnuteľností a vlastník, ktorý zapísaný nie je.
Naliehavosť právneho záujmu na určovacom výroku je daná až vtedy, ak je v spore na
ochranu vlastníckeho práva preukázané vlastnícke právo a odvíja sa len od toho, že taký
výrok je podkladom pre zápis do katastra. Naliehavosť právneho záujmu sa teda neodvíja
od potreby zisťovania vlastníctva, ale zo skutočnosti, že predpisy o katastri nehnuteľnosti
neumožňujú katastru zapísať vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe výrokov,
ktorými sa meritórne rieši vlastníctvo k nehnuteľnosti, zapisované do katastra
nehnuteľností. Došlo by k rovnakému zásahu do práv toho, kto je zapísaný ako vlastník
nehnuteľností. Aj keď by bolo možné vykonať zmenu v zápisoch vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o určovacej žalobe nie je bez ďalšieho len z
tohto dôvodu naliehavý právny záujem dovodiť. To platí práve tam, kde právne vzťahy
navrhovateľa k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov
a nestali sa neistými v súčasnosti. Určovacia žaloba nie je nástrojom prevencie ale
nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité
alebo neúspešné a spochybnená zákonnosť pred 70. rokmi uskutočnených postupov.
V skutočnosti nemieri teda k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu
na strane terajšieho vlastníka veci (ÚS č. r. 185/06, 114/04, nález 32). Konštrukcia
bremena tvrdenia aj dôkazného by v dnešnej dobe tak nadmieru primeranú zaťažila stranu,
ktorá by bola takýmito tvrdeniami napadnutá. Žaloba, domáhajúca sa určenia vlastníctva
na základe spochybnenia skutočností, ku ktorým došlo v dávnej minulosti postráda práve
nevyhnutný naliehavý právny záujem, obzvlášť v prípade, kedy právo mohlo byť práve v
dávnej minulosti podľa platných právnych predpisov uplatnené. V danom prípade nie je
určovacia žaloba namieste o to viac, že je ňou obchádzaný účel reštitučných predpisov.
Navrhovateľka nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, keď toto právo
bolo jej predchodcom odňaté. Uznesenie OS Piešťany, č. D 653/47 nepotvrdzuje
nadobudnutie vlastníctva, keď do roku 1964 mal zápis v pozemkovej knihe konštitutívny
význam, zápis vykonaný však nebol. Navrhovateľka ani v priebehu ďalšieho konania
nepredložila žiadne ďalšie dôkazy, rozhodujúce pre preukázanie jej nároku. Naopak,
obrana odporcu nebola žiadnym spôsobom vyvrátená. Naviac, v konaní 13C/159/1996 bola
nehnuteľnosť právoplatným rozhodnutím vydaná tretej osobe, ktorej právnymi nástupcami
sú odporcovia. Táto skutočnosť je taktiež rozhodujúca, pretože by vzhľadom na právoplatné
ukončenie sporu bolo zásahom do vlastníctva odporcu, súd prvého stupňa mal za to, že
nebol žiadnym spôsobom preukázaný naliehavý právny záujem na určení, preto nie je
možné návrhu vyhovieť. Návrh mal nahradiť podľa názoru súdu len nevyužitie zákonných
spôsobov na nápravu a za daného stavu žiadny právny záujem nie je na strane
navrhovateľky daný. S prihliadnutím na dlhé časové obdobie, kedy vôbec došlo k odňatiu
vlastníctva, reštitučné nároky, ktoré si pôvodná navrhovateľka neuplatnila a nevyužila svoje
právo už naliehavý právny záujem ani nemôže byť daný. Súd prvého stupňa preto návrh ako
nedôvodný zamietol...“
Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali odvolanie navrhovatelia, v ktorom
uviedli, že „z obsahu spisu sa dá zistiť, čím sa súd prvého stupňa zaoberal, jeho činnosťou
po opätovnom zrušení nebola vôbec snaha vykonať úkony, ktoré by smerovali ku splneniu
toho, čo mu bolo odvolacím súdom nariadené, ale zaoberal sa úplne inými skutočnosťami
a naviac svoj postup v odôvodnení rozsudku vôbec neodôvodnil. Nedá sa zistiť, ako sa súd
vysporiadal s výpoveďou svedkyne V. a s výpoveďou pôvodnej navrhovateľky, postup súdu
bol taký, že nevzal vôbec do úvahy ich návrh na dokazovanie zo dňa 27. 5. 2010 napriek
tomu, že takéto dokazovanie mu bolo odvolacím súdom výslovne nariadené.“.
Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil“. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa,
na ktoré v podrobnostiach odkázal (§ 219 ods. 2 OSP), pričom ďalej uviedol:
„Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní o určenie
vlastníckeho práva je potrebné najskôr vyriešiť otázku naliehavého právneho záujmu na
takomto určení. Správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že na danom určení nie je
naliehavý právny záujem, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti aj náležite podrobne
a jasne odôvodnil. Odvolací súd sa navyše stotožnil aj s ďalším záverom súdu prvého
stupňa, a to, že v konaní bolo preukázané, že vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S.
V. v čase vydania svedectva dňa 21. 1. 1948 neexistovalo, nebolo obnovené, pozemnoknižná
vložka č. 489 bola uzavretá, žiadny majetok v nej nebol zapísaný a svedectvo o dedičstve
nebolo zapísané na príslušnej správe katastra, takže správne súd dospel taktiež k záveru, že
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nemohla pôvodná majiteľka nadobudnúť, ani jej právni
predchodcovia, keď toto právo bolo jej právnym predchodcom odňaté. Súd prvého stupňa
sa dostatočným spôsobom vysporiadal aj so skutočnosťami ohľadne nemožnosti
nadobudnutia vlastníckeho práva pôvodnou navrhovateľkou, resp. jej právnymi
predchodcami. Navyše, odvolací súd poukazuje na odvolanie navrhovateľov, pričom je
viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Má za to, že navrhovatelia v odvolaní neuviedli
žiadne podstatné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvého stupňa nebol vysporiadal, alebo
ktoré by neboli v priebehu konania dokazované. Súd prvého stupňa vykonal podrobné
dokazovanie v danej veci a odvolací súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania
dospel aj k správnym skutkovým a právnym záverom. V odvolaní neboli uvedené žiadne
relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvého
stupňa.
Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel k záveru, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k jeho námietke o nedostatočnom
odôvodnení napadnutého rozhodnutia zjavne neobstojí. Krajský súd založil svoje
potvrdzujúce rozhodnutie na právnom závere o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu
na určení vlastníckeho práva, čo je nevyhnutným predpokladom úspešnosti určovacej
žaloby. Krajský súd v zhode s okresným súdom dospel tiež k záveru, že pôvodná
navrhovateľka sa nemohla stať vlastníčkou sporných nehnuteľností titulom dedenia, pretože
vlastnícke právo pôvodných vlastníkov I. a S. V. v čase vydania svedectva o dedičstve
z 21. januára 1948 neexistovalo, resp. nebolo obnovené podľa platných reštitučných
zákonov. Navyše, uvedené svedectvo nebolo vydané v súlade s právnym poriadkom
účinným v čase jeho vydania a nebolo zapísané do pozemkovej knihy, pričom zápis
v pozemkovej knihe mal konštitutívny význam. Ústavný súd sa z obsahu namietaného
rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho
odvolaní) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto
konaní dostal odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny
základ rozhodnutia vo veci sťažovateľa.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu v danej veci je
zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne
akceptovateľný. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery namietaného rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu vo vykonanom dokazovaní.
V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že
z namietaného rozhodnutia nezistil, že by sa krajský súd odklonil od svojho právneho
názoru vysloveného vo svojich skorších rozhodnutiach. Krajský súd uznesením sp. zn.
10 Co 18/05 zo 16. novembra 2005 zrušil prvostupňový meritórny rozsudok okresného súdu
(ktorým bol návrh zamietnutý), keď okrem iného konštatoval jeho nepreskúmateľnosť pre
nedostatok dôvodov. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Ešte pred posúdením hmotnoprávnej stránky veci bude potrebné zaoberať sa
otázkou naliehavého právneho záujmu navrhovateľky... s poukazom na to, že ide
o určovaciu žalobu podľa ust. § 80 písm. c) O. s. p. a preukázanie naliehavého právneho
záujmu na určení je nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby, pričom treba mať na
zreteli, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľkou a odporcom, ktorý je ohrozením
navrhovateľkinho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom
odstrániť.
... Nepochybne pôvodný spoluvlastníci uvedenej nehnuteľnosti, vrátene právnych
predchodcov navrhovateľky... stratili vlastníctvo... k predmetnej nehnuteľnosti na základe
ust. § 192 ods. 1 nariadenia č. 198/1941 Sl.z. o právnom postavení židov a na základe
právoplatného výmeru Ústredného hospodárskeho úradu v B. zo dňa 17. 6. 1943
a vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti nadobudla obec P. Súd prvého stupňa sa však
vôbec nezaoberal tým, že na základe ust. § 1 ods. 1 Dekrétu prezidenta republiky č. 5/1945
Sb. boli neplatné akékoľvek prevody a akékoľvek majetkoprávne jednania, ktoré sa týkali
hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, verejného či súkromného, pokiaľ boli uzavreté po
29. 9. 1938 pod tlakom okupácie alebo národnej, rasovej alebo politickej perzekúcie.
V prejednávanej veci došlo k vyvlastneniu v rozhodnom období práve z dôvodov rasových,
a preto bol úkon, na základe ktorého stratili právni predchodcovia navrhovateľky
vlastníctvo, neplatným. Otvorenou však zostala otázka, či už na základe citovaného Dekrétu
došlo k obnoveniu vlastníctva právnych predchodcov navrhovateľky, prípadne či bolo
nevyhnutné vzhľadom konštitutívny charakter zápisov v pozemkovej knihe zapísať vlastnícke
právo do pozemkovej knihy. Je potrebné však uviesť, že z konštitutívneho charakteru
zápisov do pozemkovej knihy existoval celý rad výnimiek.
Vzhľadom na to, že uvedenými otázkami sa súd prvého stupňa pri rozhodovaní veci
nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko, odvolací súd aj z uvedených dôvodov musel
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...
Po vrátení veci súd prvého stupňa posúdi vec na základe vyššie uvedeného, v prípade
potreby doplní dokazovanie (vhodným sa javí zabezpečiť zámennú zmluvu zo dňa
15. 8. 1945) a vo veci opätovne rozhodne...“
Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v intenciách
zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho záväzného právneho názoru opätovne vec
posúdil, najmä čo sa týka otázky preukázania naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva, ako aj otázky, či došlo k obnoveniu vlastníckeho práva právnych
predchodcov navrhovateľky. Súdy konajúce vo veci dospeli zhodne k záveru
o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na takomto určení ako nevyhnutného
predpokladu úspešnosti určovacej žaloby a tiež o nepreukázaní nároku ako takého, teda že
sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnych predchodcoch navrhovateľov.
V kontexte uvedených právnych záverov bolo preto bezpredmetné doplniť
dokazovanie zabezpečením „zámennej zmluvy zo dňa 15. 8. 1945“.
Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už bolo bezpredmetné vyzývať sťažovateľa
na odstránenie formálnych nedostatkov sťažnosti spočívajúcich v predložení splnomocnenia
na jeho zastupovanie pred ústavným súdom, ktoré nespĺňalo podmienku uvedenú
v ustanovení § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. nebolo v ňom výslovne uvedené, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Sťažovateľom predložené
splnomocnenie z 20. novembra 2012 má povahu generálnej plnej moci.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013