Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 686/2013
PDF · 239.98 KB
No categories available
IV. ÚS 686/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 3527/2013, sp. zn. Rvp 3528/2013, sp. zn. Rvp 3747/2013, sp. zn. Rvp 3748/2013,
sp. zn. Rvp 3753/2013, sp. zn. Rvp 3754/2013, sp. zn. Rvp 3755/2013, sp. zn.
Rvp 3757/2013, sp. zn. Rvp 3758/2013, sp. zn. Rvp 3759/2013, sp. zn. Rvp 3760/2013,
sp. zn. Rvp 3761/2013, sp. zn. Rvp 3762/2013, sp. zn. Rvp 3763/2013, sp. zn.
Rvp 3764/2013, sp. zn. Rvp 3765/2013, sp. zn. Rvp 3766/2013, sp. zn. Rvp 3767/2013,
sp. zn. Rvp 3768/2013, sp. zn. Rvp 3769/2013, sp. zn. Rvp 3772/2013, sp. zn.
Rvp 3773/2013, sp. zn. Rvp 3774/2013, sp. zn. Rvp 3775/2013, sp. zn. Rvp 3776/2013,
sp. zn. Rvp 3967/2013, sp. zn. Rvp 3968/2013 a sp. zn. Rvp 3969/2013, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 NcC 476/2012 zo 16. októbra
2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 3527/2013,
sp. zn. Rvp 3528/2013, sp. zn. Rvp 3747/2013, sp. zn. Rvp 3748/2013, sp. zn.
Rvp 3753/2013, sp. zn. Rvp 3754/2013, sp. zn. Rvp 3755/2013, sp. zn. Rvp 3757/2013,
sp. zn. Rvp 3758/2013, sp. zn. Rvp 3759/2013, sp. zn. Rvp 3760/2013, sp. zn.
Rvp 3761/2013, sp. zn. Rvp 3762/2013, sp. zn. Rvp 3763/2013, sp. zn. Rvp 3764/2013,
sp. zn. Rvp 3765/2013, sp. zn. Rvp 3766/2013, sp. zn. Rvp 3767/2013, sp. zn.
Rvp 3768/2013, sp. zn. Rvp 3769/2013, sp. zn. Rvp 3772/2013, sp. zn. Rvp 3773/2013,
sp. zn. Rvp 3774/2013, sp. zn. Rvp 3775/2013, sp. zn. Rvp 3776/2013, sp. zn.
Rvp 3967/2013, sp. zn. Rvp 3968/2013 a sp. zn. Rvp 3969/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 3527/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F.,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 NcC 476/2012 zo 16. októbra
2012.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Zvolen (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú nároky
sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej
republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 16 C 173/2012, sp. zn. 16 C 192/2012,
sp. zn. 6 C 278/2012, sp. zn. 6 C 274/2012, sp. zn. 6 C 293/2012, sp. zn. 7 C 231/2012,
sp. zn. 11 C 100/2012, sp. zn. 11 C 254/2012, sp. zn. 12 C 164/2012, sp. zn. 12 C 173/2012,
sp. zn. 12 C 203/2012, sp. zn. 12 C 205/2012, sp. zn. 12 C 206/2012, sp. zn. 12 C 252/2012,
sp. zn. 12 C 269/2012, sp. zn. 12 C 291/2012, sp. zn. 12 C 325/2012, sp. zn. 6 C 221/2012,
sp. zn. 6 C 206/2012, sp. zn. 6 C 164/2012, sp. zn. 11 C 112/2012, sp. zn. 11 C 118/2012,
sp. zn. 11 C 196/2012, sp. zn. 11 C 203/2012, sp. zn. 11 C 226/2012, sp. zn. 16 C 211/2012,
sp. zn. 16 C 204/2012 a sp. zn. 16 C 196/2012 (ďalej spolu aj „predmetné konania
okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Zvolen sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala
na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným postupom
vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto
škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady
nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery
obsiahnuté v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob
ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných
sporov rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Zvolen a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak
dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.
Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.
z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú
náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu
k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru
ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutom uznesení dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom,
než z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému
súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn.
I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnuté
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie,
„s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv uskutočňovanej
systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom
táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej republiky na pôde
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší
súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu
ako dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 2 NcC 430/2012, sp. zn.
2 NcC 446/2012, sp. zn. 2 NcC 487/2012, sp. zn. 2 NcC 483/2012, sp. zn. 2 NcC 491/2012,
sp. zn. 2 NcC 411/2012, sp. zn. 2 NcC 422/2012, sp. zn. 2 NcC 488/2012, sp. zn.
2 NcC 431/2012, sp. zn. 2 NcC 434/2012, sp. zn. 2 NcC 440/2012, sp. zn. 2 NcC 443/2012,
sp. zn. 2 NcC 452/2012, sp. zn. 2 NcC 455/2012, sp. zn. 2 NcC 458/2012, sp. zn.
2 NcC 466/2012, sp. zn. 2 NcC 480/2012, sp. zn. 2 NcC 479/2012, sp. zn. 2 NcC 476/2012,
sp. zn. 2 NcC 477/2012, sp. zn. 2 NcC 425/2012, sp. zn. 2 NcC 433/2012, sp. zn.
2 NcC 464/2012, sp. zn. 2 NcC 478/2012, sp. zn. 2 NcC 485/2012, sp. zn. 2 NcC 470/2012,
sp. zn. 2 NcC 467/2012 a sp. zn. 2 NcC 453/2012 zo 16. októbra 2012 (ďalej aj „predmetné
uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší
a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 2 NcC 476/2012
zo 16. októbra 2012 (napadnuté uznesenie krajského súdu, pozn.) spojil na spoločné
konanie vedené týmto súdom pod sp. zn. 2 NcC 476/2012 okrem iných konaní aj konania
vedené pod sp. zn. 2 NcC 430/2012, sp. zn. 2 NcC 446/2012, sp. zn. 2 NcC 487/2012,
sp. zn. 2 NcC 483/2012, sp. zn. 2 NcC 491/2012, sp. zn. 2 NcC 411/2012, sp. zn.
2 NcC 422/2012, sp. zn. 2 NcC 488/2012, sp. zn. 2 NcC 431/2012, sp. zn. 2 NcC 434/2012,
sp. zn. 2 NcC 440/2012, sp. zn. 2 NcC 443/2012, sp. zn. 2 NcC 452/2012, sp. zn.
2 NcC 455/2012, sp. zn. 2 NcC 458/2012, sp. zn. 2 NcC 466/2012, sp. zn. 2 NcC 480/2012,
sp. zn. 2 NcC 479/2012, sp. zn. 2 NcC 477/2012, sp. zn. 2 NcC 476/2012, sp. zn.
2 NcC 425/2012, sp. zn. 2 NcC 433/2012, sp. zn. 2 NcC 464/2012, sp. zn. 2 NcC 478/2012,
sp. zn. 2 NcC 485/2012, sp. zn. 2 NcC 470/2012, sp. zn. 2 NcC 467/2012 a sp. zn.
2 NcC 453/2012 a rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresného súdu
z prejednávania a rozhodovania tam označených vecí.
Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd rozhodol o námietkach sťažovateľky
v konaniach o jej žalobách o náhradu škody napadnutým uznesením (uznesenie krajského
súdu sp. zn. 2 NcC 476/2012 zo 16. októbra 2012, pozn.), a nie uzneseniami sp. zn.
2 NcC 430/2012, sp. zn. 2 NcC 446/2012, sp. zn. 2 NcC 487/2012, sp. zn. 2 NcC 483/2012,
sp. zn. 2 NcC 491/2012, sp. zn. 2 NcC 411/2012, sp. zn. 2 NcC 422/2012, sp. zn.
2 NcC 488/2012, sp. zn. 2 NcC 431/2012, sp. zn. 2 NcC 434/2012, sp. zn. 2 NcC 440/2012,
sp. zn. 2 NcC 443/2012, sp. zn. 2 NcC 452/2012, sp. zn. 2 NcC 455/2012, sp. zn.
2 NcC 458/2012, sp. zn. 2 NcC 466/2012, sp. zn. 2 NcC 480/2012, sp. zn. 2 NcC 479/2012,
sp. zn. 2 NcC 477/2012, sp. zn. 2 NcC 425/2012, sp. zn. 2 NcC 433/2012, sp. zn.
2 NcC 464/2012, sp. zn. 2 NcC 478/2012, sp. zn. 2 NcC 485/2012, sp. zn. 2 NcC 470/2012,
sp. zn. 2 NcC 467/2012 a sp. zn. 2 NcC 453/2012 zo 16. októbra 2012 (citované uznesenia
krajský súd ani nevydal, pozn.). Za týchto okolností by ústavný súd uplatnením
formalistického prístupu k preskúmaniu sťažností sťažovateľky (okrem sťažnosti vedenej
ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3769/2013) v zhode s príslušnou časťou ich petitu mohol
konštatovať, že citovanými uzneseniami krajského súdu, ktoré v skutočnosti krajský súd
ani nevydal, nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa
ústavy a práva podľa dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky (okrem sťažnosti
vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3769/2013) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho
chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností
k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok
ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to s prihliadnutím
na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým
uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o námietkach zaujatosti
sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3527/2013, sp. zn. Rvp 3528/2013, sp. zn. Rvp 3747/2013, sp. zn. Rvp 3748/2013,
sp. zn. Rvp 3753/2013, sp. zn. Rvp 3754/2013, sp. zn. Rvp 3755/2013, sp. zn.
Rvp 3757/2013, sp. zn. Rvp 3758/2013, sp. zn. Rvp 3759/2013, sp. zn. Rvp 3760/2013,
sp. zn. Rvp 3761/2013, sp. zn. Rvp 3762/2013, sp. zn. Rvp 3763/2013, sp. zn.
Rvp 3764/2013, sp. zn. Rvp 3765/2013, sp. zn. Rvp 3766/2013, sp. zn. Rvp 3767/2013,
sp. zn. Rvp 3768/2013, sp. zn. Rvp 3769/2013, sp. zn. Rvp 3772/2013, sp. zn.
Rvp 3773/2013, sp. zn. Rvp 3774/2013, sp. zn. Rvp 3775/2013, sp. zn. Rvp 3776/2013,
sp. zn. Rvp 3967/2013, sp. zn. Rvp 3968/2013 a sp. zn. Rvp 3969/2013, z ktorých vyplýva
ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky
a rozhodnutia krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak ako to je uvedené
v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým tento inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov
okresného súdu z prejednávania a rozhodovania tam označených civilných vecí.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústava). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46
až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je však
povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade sťažovateľky, ktorá
podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť ňou označených sudcov
z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania vecí pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť
súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh na vylúčenie
všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci pre zaujatosť) a rozhodnúť
o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry
všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie odvolania
(§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie
dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa
názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a napadnutým uznesením
rozhodol zjavne neodôvodnene, potom sa jej sťažnosti podané ústavnému súdu javia
ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže
sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv
podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne dovolania proti
rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade teda v predmetných konaniach existuje
„iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným
právam sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997, v ktorom sa inter alia uvádza:
„Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju
posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli
uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor, že v posudzovaných veciach
sťažovateľky nemá dostatok právomoci na meritórne preskúmanie jej námietok smerujúcich
proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 NcC 476/2012 zo 16. októbra 2012.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci
sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní
pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne
vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky
riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu
dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013