Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 760/2013
PDF · 203.75 KB
No categories available
IV. ÚS 760/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 14595/2013, Rvp 14596/2013, Rvp 14597/2013, Rvp 14609/2013
a Rvp 14610/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline spisových
značiek: 7 NcC/14/2013 a 7 NcC/8/2013 zo 17. januára 2013; 9 NcC/70/2013 z 31. januára
2013, a 9 NcC/189/2013 a 9 NcC/190/2013 z 19. februára 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 14595/2013, Rvp 14596/2013, Rvp 14597/2013, Rvp 14609/2013, Rvp 14610/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 14595/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. apríla 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 7 NcC/14/2013 a 7 NcC/8/2013
zo 17. januára 2013; 9 NcC/70/2013 z 31. januára 2013, a 9 NcC/189/2013
a 9 NcC/190/2013 z 19. februára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca a Okresnému
súdu Ružomberok (ďalej spolu len „okresné súdy“) žaloby o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej
republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich
nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku
škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv,
najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených
okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnými súdmi , ktoré sú zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušné na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného sťažovateľka poukázala
na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinili
vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto
škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady
nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresných súdov z prerokovania a rozhodovania vo veciach vedených okresnými súdmi
uvedených v záhlaviach jednotlivých napadnutých uznesení krajského súdu, predmetom
ktorých bolo rozhodovanie o žalobách sťažovateľky o náhradu škody. Tieto uznesenia
krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej
základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody
spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „... minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že
Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku
(odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval
o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované
uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutými uzneseniami
rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresných súdov sú vylúčení z prerokovania
a rozhodovania vecí vedených okresnými súdmi uvedených pod konkrétnou spisovou
značkou (konania o žalobách o náhradu škody).
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých
vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania tam označených vecí, napriek tomu, že
škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom sudcov tých istých okresných súdov.
V tejto veci senát IV. ÚS nadväzuje na svoje predchádzajúce právne názory
obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach – napr.
uzneseniami IV. ÚS 345/2013, IV. ÚS 346/2013 a IV. ÚS 360/2013 z 13. júna 2013
a ďalšie – a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od „ratio decidenti“ týchto rozhodnutí
odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona
0 ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže
sťažovateľka domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam
prvostupňového súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.
Požiadavkou princípu právnej istoty je totiž postulát, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď; preto
ústavný súd aj v týchto veciach v plnom rozsahu odkazuje na dôvody predchádzajúcich
rozhodnutí o odmietnutí sťažností sťažovateľky.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky
uplatnených v nich nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2013