Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 784/2013
PDF · 232.15 KB
No categories available
IV. ÚS 784/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod
spisovými značkami: Rvp 18462/2013, Rvp 18463/2013, Rvp 18464/2013,
Rvp 18472/2013, Rvp 18473/2013, Rvp 18475/2013, Rvp 18476/2013, Rvp 18480/2013,
Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Žiline spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013,
8 NcC 7/2013 a 8 NcC 9/2013 z 30. januára 2013, 9 NcC 7/2013 a 9 NcC 9/2013
z 31. januára 2013, 10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára
2013, 5 NcC 16/2013 z 28. februára 2013 a 6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013
a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 18462/2013, Rvp 18463/2013, Rvp 18464/2013, Rvp 18472/2013, Rvp 18473/2013,
Rvp 18475/2013, Rvp 18476/2013,Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013
a Rvp 18487/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júna 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013,
8 NcC 7/2013 a 8 NcC 9/2013 z 30. januára 2013, 9 NcC 7/2013 a 9 NcC 9/2013
z 31. januára 2013, 10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013
z 18. februára 2013, 5 NcC 16/2013 z 28. februára 2013 a 6 NcC 370/2013,
6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby
o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) príslušný na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky sťažovateľka okrem iného poukázala
na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil
vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto
škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady
nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu
týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresného súdu z prerokovania a rozhodovania vo veciach vedených okresným súdom
(uvedených vo výroku napadnutých uznesení), predmetom ktorých bolo rozhodovanie
o žalobách sťažovateľky o náhradu škody. Tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa
sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných
čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, ods. 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody
spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že
Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka reagovala na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom
odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. § 237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia
(„40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom
tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania)
proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov
príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto
prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované
uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej
prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením spojil
na spoločné konanie veci o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu, vylúčil
konkrétnych sudcov okresného súdu a nevylúčil ostatných sudcov okresného súdu
z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod
konkrétnou spisovou značkou.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých
vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je
uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ústavný súd zistil, že pod spisovými značkami: Rvp 18449/2013, Rvp 18450/2013,
Rvp 18451/2013, Rvp 18452/2013, Rvp 18453/2013, Rvp 18454/2013, Rvp 18455/2013,
Rvp 18456/2013, Rvp 18457/2013, Rvp 18458/2013 a Rvp 18459/2013 na ústavnom súde
prebiehajú konania o sťažnostiach sťažovateľky doručených taktiež 25. júna 2013,
v ktorých namieta porušenie tých istých základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tými istými uzneseniami krajského súdu
spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013, 8 NcC 7/2013 a 8 NcC 9/2013 z
30. januára 2013, 9 NcC 7/2013 a 9 NcC 9/2013 z 31. januára 2013, 10 NcC 14/2013 zo 7.
februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013, 5 NcC 16/2013 z 28. februára 2013
a 6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca 2013.
Podľa zistenia ústavného súdu vo veciach vedených pod spisovými značkami:
Rvp 18449/2013, Rvp 18450/2013, Rvp 18451/2013, Rvp 18452/2013, Rvp 18453/2013,
Rvp 18454/2013, Rvp 18455/2013, Rvp 18456/2013, Rvp 18457/2013, Rvp 18458/2013
a Rvp 18459/2013, ako aj pod spisovými značkami: Rvp 18462/2013, Rvp 18463/2013,
Rvp 18464/2013, Rvp 18472/2013, Rvp 18473/2013, Rvp 18475/2013, Rvp 18476/2013,
Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013 vystupujú identickí
účastníci konania (sťažovateľka a krajský súd), predmet uvedených konaní je identický
(namietané porušenie sťažovateľkiných základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením) a sťažnosti vychádzajú
z totožnej právnej argumentácie.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že začatie konaní vedených pod
spisovými značkami: Rvp 18449/2013, Rvp 18450/2013, Rvp 18451/2013,
Rvp 18452/2013, Rvp 18453/2013, Rvp 18454/2013, Rvp 18455/2013, Rvp 18456/2013,
Rvp 18457/2013, Rvp 18458/2013 a Rvp 18459/2013 bráni tomu, aby proti uzneseniam
krajského súdu spisových značiek: 10 NcC 17/2013 zo 16. januára 2013, 8 NcC 7/2013
a 8 NcC 9/2013 z 30. januára 2013, 9 NcC 7/2013 a 9 NcC 9/2013 z 31. januára 2013,
10 NcC 14/2013 zo 7. februára 2013, 10 NcC 9/2013 z 18. februára 2013, 5 NcC 16/2013
z 28. februára 2013 a 6 NcC 370/2013, 6 NcC 369/2013 a 6 NcC 339/2013 z 28. marca
2013 prebiehali pred ústavným súdom súbežne aj ďalšie konania. Preto bolo potrebné
sťažnosti vedené pod spisovými značkami: Rvp 18462/2013, Rvp 18463/2013,
Rvp 18464/2013, Rvp 18472/2013, Rvp 18473/2013, Rvp 18475/2013, Rvp 18476/2013,
Rvp 18480/2013, Rvp 18483/2013, Rvp 18486/2013 a Rvp 18487/2013 odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúcej z § 24 písm. b)
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013