Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 794/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., M.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva vyplývajúceho z

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. mája 2011

a postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2013

doručená sťažnosť R. R., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. Č.,

M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vyplývajúceho z

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 16. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 2. mája 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. decembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom

okresného súdu uznaný za vinného zo spáchania prečinu subvenčného podvodu podľa § 225

ods. 1 . Predmetného skutku sa mal sťažovateľ dopustiť tým, že „vylákal

zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky príspevok na bývanie, ktorého priznanie

a poskytovanie je viazané na podmienky zakotvené v o štátnej

službe profesionálnych vojakov Ozbrojených síl Slovenskej republiky vo vtedy platnom

znení a to tak, že dňa 16. 06. 2007 v M. v písomnej žiadosti o poskytnutie príspevku na

bývanie – čestnom vyhlásení sp. zn. 11 mpr. 54 – 5/2007, ktorú predložil na rozhodnutie

svojmu nadriadenému veliteľovi, uviedol nepravdivé údaje, a to, že ku dňu podpísania

žiadosti nie je vlastníkom alebo spoluvlastníkom bytu, ktorý bol bytom vo vlastníctve obce

a takýto byt nenadobudol do vlastníctva alebo spoluvlastníctva na základe zmluvy o

prevode vlastníctva bytu od obce podľa osobitného predpisu, ani takýto byt ako vlastník

alebo spoluvlastník nepreviedol do vlastníctva alebo spoluvlastníctva inej osoby, na základe

ktorých mu boli rozhodnutiami veliteľa Vojenského útvaru M. priznané príspevky na

bývanie v plnej výške a to vo výške 6.290,- Sk mesačne od 01. 07. 2007 do 31. 12. 2007 a od

01. 01. 2008 do 11. 11. 2008 v plnej výške 6.540,- Sk mesačne, pričom mal nárok len na

príspevok na bývanie vo výške jednej polovice týchto súm, čím takto svojim konaním

v období od 01. 01. 2007 do 11. 11. 2008 neoprávnene poberal časť príspevku na bývanie

a spôsobil škodu Ozbrojeným silám Slovenskej republiky vo výške 52.680,- Sk, čo

predstavuje 1.748,65 €.“.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 2. mája 2011 tak, že ho ako

nedôvodné zamietol.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku. Najvyšší súd uznesením sp. zn. zo 16. apríla 2013 dovolanie podľa

odmietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Čestné vyhlásenie, t. j. písomnú žiadosť

o poskytnutie príspevku na bývanie 16. 06. 2007, a predložením tohto čestného vyhlásenia

som mal poskytnúť nepravdivé údaje, t. j. naplniť skutkovú podstatu trestného činu

subvenčného podvodu ... Trestný čin mal byť teda dokonaný... dňa 16. 06. 2007. Toto čestné

vyhlásenie sa vzťahovalo k novelizácii

ktorým sa mení a dopĺňa o štátnej službe profesionálnych vojakov

ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„novela“), kde ust. § 215b ods. 2 tohto zákona ukladá vojakovi predložiť takéto čestné

vyhlásenie do 30 dní od 01. 07. 2007 (označeným dňom nadobudla novela účinnosť,

pozn.)... Práve novelizácia predmetného zákona stanovuje obsahové podmienky čestného

vyhlásenia. Pokiaľ novela bola účinná od 01. 07. 2007 a ja som

konal pred týmto dátumom, napadnuté rozhodnutia súdov za použitia pravej retroaktivity

posudzujú vznik trestnosti určitého konania nie jeho samým uskutočnením, ale

nadobudnutím účinnosti zákona...“.

Sťažovateľ zastáva názor, že došlo k zásahu do jeho základného práva vyplývajúceho

z , keďže „Čin, t. j. konanie naplňujúce znaky trestného činu

subvenčného podvodu, mal byť spáchaný uvedením do omylu v otázke splnenia podmienok

na príspevok, pričom tieto podmienky som podľa rozhodnutí súdu prvého stupňa

i odvolacieho súdu nemal spĺňať... Vyvodenie trestnej zodpovednosti za konanie v danom

prípade obligatórne úmyselné, dokonané pred účinnosťou novely ,

ktorá pred 01. 07. 2007 nebola právne účinná, a ktorá stanovovala podmienky nároku na

príspevok, je podľa môjho názoru aplikáciou retroaktivity v trestnom konaní, a teda

porušením môjho základného práva podľa SR.“.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že podľa právneho názoru všeobecných súdov

konajúcich v jeho trestnej veci spĺňal podmienky na priznanie príspevku na bývanie

v polovičnej výške, nie však v plnej výške, ako mu bol v dôsledku nepravdivého čestného

vyhlásenia priznaný. Sťažovateľ z tohto vyvodzuje, že všeobecné súdy mohli skúmať len

„existenciu, príp. neexeistenciu podmienok nároku, nie samotnú výšku považovať za

dôvodnosť, resp. nedôvodnosť nároku“.

Sťažovateľ ďalej namieta, že všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci

nevyhoveli jeho návrhom na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov Ľ. V., J. R. a O.

H., ktorých čestné vyhlásenia boli súčasťou spisu, pričom títo svedkovia mali preukázať

neexistenciu úmyslu pri jeho konaní. Sťažovateľ navrhoval v konaní vypočuť ďalších

svedkov, pričom v tejto súvislosti zastáva názor, že ak všeobecné súdy nevyhoveli jeho

návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov, porušili jeho právo podľa čl. 6

ods. 3 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50

ods. 6 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn.: a jeho uznesením sp. zn.: zo dňa 16. 04. 2013

porušené boli.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50

ods. 6 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.:

23 Tov/5/2001 a jeho uznesením sp. zn.: -394 zo dňa 02. 05. 2011 porušené

boli.

Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50

ods. 6 a základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne

konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd konaním Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn.: a jeho rozsudkom sp. zn.: zo dňa 17. 12. 2010 porušené

boli.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 16. 04. 2013, uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.:

-394 zo dňa 02. 05. 2011 a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp.

zn.: zo dňa 17. 12. 2010 a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na

ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 275,94,- EUR, ktorú sú porušovatelia v rade 1/ až 3/ povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. Č.... do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Sťažovateľ v petite uvádza, že namieta porušenie svojho základného práva „na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 50 ods. 6

a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 3 písm. d)

Dohovoru...“ napadnutými rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho

súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. V súvislosti s citovanou časťou

petitu ústavný súd poznamenáva, že základné právo vyvoditeľné z sa

v ustálenej judikatúre súdov neoznačuje ako „základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu“, keďže takto sa označuje spravidla základné právo podľa .

Rovnako tak právo vyvoditeľné z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru sa neoznačuje ako „právo

na spravodlivé súdne konanie“, keďže takto sa spravidla označuje právo vyvoditeľné z čl. 6

ods. 1 dohovoru. Bez ohľadu na uvedené, vychádzajúc z obsahu sťažnosti, ústavný súd

ustálil, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vyvoditeľného z čl. 50

ods. 6 a práva vyplývajúceho z dohovoru.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má

právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

II.1 K napadnutému rozsudku okresného súdu sp. zn.

zo 17. decembra 2010 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu (ako aj

postupu súdu prvého stupňa, ktorý predchádzal jeho vydaniu) odvolanie (čo aj urobil),

o ktorom bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu

rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 2. mája

2011 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu (ako aj napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu) sa ústavný súd sústredil

na posúdenie, či ju nemožno (v týchto častiach) považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vychádzal pritom z už citovaného , z ktorého vyplýva,

že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie

je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Ústavný súd ešte pred posúdením konkrétnych námietok sťažovateľa považuje za

potrebné poukázať aj na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa smerujúcim proti napadnutému rozhodnutiu

a postupu odvolacieho súdu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že niektorými z nich sa

meritórne zaoberal aj najvyšší súd v dovolacom konaní. Konkrétne ide o námietku založenú

na tvrdení o porušení zákazu retroaktivity pri posudzovaní trestnosti jeho konania, ako aj

o námietku, podľa ktorej všeobecné súdy konajúce v jeho trestnej veci mali byť oprávnené

posudzovať len existenciu splnenia podmienok nároku na priznanie príspevku na bývanie,

nie však jeho výšku. Vzhľadom na skutočnosť, že uvedené námietky boli predmetom

dovolania a boli preskúmané najvyšším súdom ako dovolacím súdom v dovolacom konaní,

bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či sa s nimi ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal najvyšší súd (k tomu pozri ďalej - časť II.3 tohto uznesenia).

S ďalšou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nevyhovenia jeho návrhom na

doplnenie dokazovania výsluchmi viacerých svedkov (títo mali preukázať absenciu úmyslu

v konaní sťažovateľa), ktorá smerovala tak proti napadnutému rozsudku súdu prvého

stupňa, ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu, sa najvyšší súd v dovolacom konaní

meritórne nezaoberal. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k tejto

námietke v prvom rade uviedol: «K subjektívnej stránke konania obžalovaného odvolací

súd opakovane uvádza, že z podpísaného čestného vyhlásenia obžalovaného vyplýva (č. l.

30), že jeho podpis sa nachádza pod prehlásením, kde je výslovne strojom napísané, že:

„Tento prejav mojej vôle je slobodný, vážny, zrozumiteľný a je v zhode s mojou vôľou.

Obsahu tohto čestného vyhlásenia rozumiem a bezvýhradne súhlasím s celým jeho obsahom

a na znak súhlasu ho vlastnoručne podpisujem.“ K takémuto prehláseniu je súčasne nutné

dodať, že obžalovanému obdobná podmienka vlastníctva bývalého „obecného bytu“ v

súvislosti s predchádzajúcim príspevkom na bývanie bola známa aj z minulosti, pretože

obžalovaný poberal predmetný príspevok aj podľa predchádzajúcej právnej úpravy (pred

01. 07. 2007).»

V nadväznosti na citované krajský súd v napadnutom uznesení vo vzťahu

k nevyhoveniu návrhu sťažovateľa na vypočutie svedkov uviedol: „Pritom ani dôkazy

navrhnuté vykonať obhajcom, v podobe výsluchov svedkov, by nezmenili záver o tom, že

obžalovaný úmyselne vylákal od Ministerstva obrany Slovenskej republiky príspevok na

bývanie vo vyššej výške, než mu podľa príslušného všeobecne záväzného právneho predpisu

– v znení od 01. 07. 2007 náležalo.“

Ústavný súd po preskúmaní záverov krajského súdu k námietke sťažovateľa

týkajúcej sa nevyhovenia jeho návrhom na vypočutie svedkov zastáva názor, že odvolací

súd sa s touto námietkou vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže jeho

závery nemožno považovať za arbitrárne ani za vymykajúce sa obvyklej právnej praxi

súdov, naopak, považuje ich za dostatočne odôvodnené, presvedčivé, a teda ústavne

akceptovateľné. Za daných okolností ústavný súd zastáva názor, že uvedená námietka

sťažovateľa je zjavne nedôvodná, čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti

podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. apríla 2013 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podstata námietok sťažovateľa, ktoré smerujú aj proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu je založená na jeho argumentácii, podľa ktorej všeobecné súdy vrátane

najvyššieho súdu sa ústavne neprípustným spôsobom vysporiadali so skutočnosťou, že

k dokonaniu skutku kladeného mu za vinu došlo 16. júna 2007 podpisom čestného

vyhlásenia, pričom novela rozhodná pre posúdenie jeho nároku na priznanie príspevku na

bývanie nadobudla účinnosť až 1. júla 2007, a preto jeho konanie pred účinnosťou tejto

novely (16. júna 2007) nemožno podľa jeho názoru kvalifikovať ako trestné.

Ďalšia z námietok sťažovateľa, s ktorou sa najvyšší súd v napadnutom uznesení

meritórne zaoberal, sa týkala jeho argumentácie založenej na tvrdení, že v jeho veci

konajúce všeobecné súdy boli oprávnené posudzovať len existenciu splnenia podmienok

nároku na priznanie príspevku na bývanie, nie však jeho výšku.

V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sa k uvedeným námietkam

sťažovateľa najmä uvádza:

«V súvislosti s obvineným uvádzaným dovolacím dôvodom obsiahnutým v

ustanovení v znení účinnom do 31. augusta 2011 (identickým s

aktuálnym znením) Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že tento dovolací dôvod

pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších

stupňov. Týka sa teda nesprávnej aplikácie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného

činu na zistený skutkový stav, resp. nesprávneho použitia iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

Domnienka obvineného R., ktorá sa dá zhrnúť do záveru, že za predmetný skutok

kladený mu za vinu nemôže niesť trestnú zodpovednosť vzhľadom na neprípustnú

retroaktivitu, je nesprávna. Odhliadnuc od toho, že v čase, keď obvinený podpísal

predmetné čestné prehlásenie, t. j. 16. júna 2007 a bol v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky uverejnený už 9. júna 2007, takže obvinenému na základe

nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky bol jeho obsah známy, rozhodujúcou skutočnosťou je,

že uvedené čestné prehlásenie sa vzťahovalo na príspevky poskytované po 1. júli 2007.

O retroaktivitu by išlo vtedy, keby takéto čestné prehlásenie zavedené zákonom

č. sa na vojenskom útvare vyžadovalo už k vyplateniu príspevku za mesiac

jún 2007. To sa ale nestalo. Za týchto okolností skutočnosť, že novela (zákon

č. ) nadobudla účinnosť až 1. júla 2007 je z hľadiska trestnoprávneho

posúdenia konania obvineného nie rozhodujúcou.

Z formulácie skutkovej podstaty trestného činu subvenčného podvodu podľa § 225

ods. 1 Tr. zák. nie je možné vyvodiť záver prezentovaný obvineným v dovolaní, že súdy ho

nemohli uznať za vinného z neoprávneného poberania polovice príspevku na bývanie s tým,

že na celý nemal nárok, keďže podľa názoru obvineného o tento trestný čin by mohlo ísť len

v prípade, ak by vôbec nespĺňal podmienky na priznanie nároku.

(čiže novela ) v ustanovení

ods. 2, jasne stanovil podmienky pre priznanie jednej polovice sumy, podľa odseku jeden

uvedeného paragrafu. Odsek jeden obsahoval percentuálne vyčíslenie „celého“ príspevku

na bývanie. Obvinený spĺňal len podmienky pre priznanie príspevku podľa odseku dva.

Keďže poberal celý príspevok (na základe nepravdivých údajov), na príspevok v plnej výške

nemal nárok. Spĺňal ale podmienky pre priznanie polovičného príspevku. Pri subvenčnom

podvode v zmysle § 225 ods. 1 Tr. zák. sa spôsobenie škody nevyžaduje. Vyžaduje sa ale

uvedenie do omylu v otázke splnenia podmienok ustanovených zákonom, resp. iným

právnym predpisom, na ktoré je príspevok viazaný. Podmienky vzťahujúce sa na príspevok

v plnej výške obvinený nespĺňal, napriek tomu ich spôsobom uvedeným v skutku svojim

podpisom deklaroval ako splnené a v kritickom období príspevok v plnej výške aj poberal.

Tým naplnil zákonné znaky skutkovej podstaty už uvedeného trestného činu tak, ako to

správne ustálili oba nižšie súdy.»

V nadväznosti na citované ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantné

ustanovenia novely [predovšetkým § 170 ods. 1 a 2 písm. g)].

Podľa § 170 ods. 1 novely príspevok na bývanie patrí profesionálnemu vojakovi

v dočasnej štátnej službe, ak tento zákon neustanovuje inak, mesačne vo výške 17 %

rozdielu medzi hodnostným platom prvého platového stupňa hodnosti generál a hodnostným

platom prvého platového stupňa hodnosti vojak 2. stupňa, pričom sa táto suma vynásobí

koeficientom 1,20 pre Bratislavu.

Podľa § 170 ods. 2 písm. g) novely príspevok na bývanie vo výške jednej polovice

sumy podľa odseku 1 patrí profesionálnemu vojakovi v dočasnej štátnej službe, ktorý

v mieste výkonu štátnej služby alebo v jeho blízkom okolí je vlastníkom alebo

spoluvlastníkom bytu, ktorý bol bytom vo vlastníctve obce, a takýto byt nadobudol do

vlastníctva alebo spoluvlastníctva na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu od obce

podľa osobitného predpisu, alebo ak takýto byt ako vlastník alebo spoluvlastník previedol

do vlastníctva alebo spoluvlastníctva inej osoby.

Ústavný súd poukazuje aj na napadnutý rozsudok okresného súdu, z ktorého vyplýva,

že svedok Ing. K. P. vo svojich výpovediach okrem iného uviedol, že „je právnym

poradcom veliteľa VÚ M.. V súvislosti s blížiacou sa účinnosťou novely

o štátnej službe profesionálnych vojakov OS SR vypracoval čestné

vyhlásenie k poberaniu príspevku na bývanie...“.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd v prvom rade konštatuje, že citovaná

časť argumentácie je z ústavného hľadiska akceptovateľná. Je nepochybné, že sťažovateľ

uviedol v čestnom vyhlásení nepravdivé údaje, čo nespochybňuje ani v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu. Z výpovede svedka Ing. K. P. zjavne vyplýva, že čestné

vyhlásenia podpisovali vojaci v súvislosti s blížiacou sa účinnosťou novely (ani túto

skutočnosť sťažovateľ zásadnejším spôsobom nenamieta), pričom jej text už bol v tom čase

publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Za týchto okolností je záver

najvyššieho súdu o tom, že o (neprípustnú) retroaktivitu by išlo vtedy, keby sa takéto čestné

vyhlásenie zavedené novelou vyžadovalo už k vyplateniu príspevku na bývanie za mesiac

jún 2007, ústavne akceptovateľný.

Rovnako za ústavne akceptovateľnú považuje ústavný súd aj argumentáciu

najvyššieho súdu týkajúca sa splnenia, resp. nesplnenia podmienok nároku na priznanie

príspevku na bývanie v plnej výške. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

uviedol, že pri trestnom čine subvenčného podvodu podľa sa

vyžaduje uvedenie do omylu v otázke splnenia podmienok ustanovených zákonom, resp.

iným právnym predpisom, na ktoré je príspevok viazaný. Podmienky na priznanie nároku na

príspevok na bývanie v plnej výške vyplývali z § 170 ods. 1 novely a podmienky na

priznanie nároku na príspevok na bývanie v polovičnej výške vyplývali z § 170 ods. 2

novely, pričom je zrejmé, a nespochybňuje to ani sťažovateľ, že v skutočnosti nespĺňal

podmienky na priznanie príspevku na bývanie v plnej výške. Za týchto okolností nemožno

namietať proti záveru najvyššieho súdu (ako aj okresného súdu a krajského súdu), podľa

ktorého sťažovateľ uviedol poskytovateľa príspevku na bývanie do omylu v otázke splnenia

podmienok na jeho priznanie v plnej výške.

Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom

dovolacom konaní konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Uznesenie najvyššieho súdu je náležite odôvodnené a nie je možné ho považovať za

arbitrárne. Za týchto okolností neexistuje medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

(a ani postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu) a obsahom sťažovateľom označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol túto časť sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013