Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 807/2013
PDF · 230.91 KB
No categories available
IV. ÚS 807/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch.,
V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. I. Ch., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4
a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom
postavení žalobcu účastníkom konania o zaplatenie sumy 2 043,36 € s prísl. z titulu náhrady
za vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach vedeného Okresným súdom Ružomberok
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 82/2012. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
7 C 82/2012 z 29. januára 2013 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal
náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej
lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013 rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „... okresný súd konštatoval, že je nepochybné, že
sťažovateľ sa stal na základe zmluvy o postúpení pohľadávky jej vlastníkom. Avšak
uviedol, že keďže intravilánne parcely CKN 995, 996 a 1479 sú vedené v KN ako orná pôda
k obmedzeniu ich užívania údajne nedochádza. Vznik obmedzenia užívania predmetných
parciel podmienil uskutočnením správneho konania na základe žiadosti povinných
z vecného bremena o zmene druhu pozemku a následným vydaním rozhodnutia o zmene
druhu pozemku na stavebný.
Okresný súd /ako odvolací dôvod i krajský súd/ ignoroval skutočnosť, že podľa
Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom území obce primárne na zastavenie,
nie poľnohospodárske využitie. Vznik obmedzenia a následného práva na náhradu
podmienili konaním a rozhodnutím podľa Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej
pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie
nákladov vyšších ako samotná náhrada.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Krajský súd rozsudkom nepriznal
sťažovateľovi právo na náhradu jeho pohľadávky z titulu obmedzenia vlastníckych práv
k pozemkom predchádzajúcich vlastníkov voči Obci S., pričom pohľadávka riadne vznikla,
bola oprávnenými riadne a včas uplatnená a následne riadne postúpená.
Nepriznaním náhrady došlo k porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok. Ide tu
zároveň o nútené obmedzenie vlastníckeho práva /spočívajúce v zákaze stavby na
intravilánnych parcelách CKN č. 995, 996, 1479, k. ú. S., ktoré sa síce uskutočnilo na
základe zákona, vo verejnom záujme, ale nie v nevyhnutnej miere a už vôbec nie za náhradu
/hoci bola, ako sme uviedli, riadne a včas uplatnená/. Náhradu neposkytol ani oprávnený
z vecného bremena a nepriznal ju oprávnenej osobe /sťažovateľovi, ktorý ju nadobudol
riadnym postúpením/ ani súd.
Zároveň je uvedené konanie krajského súdu možné považovať za iný zásah do
vlastníckeho práva sťažovateľa k jeho pohľadávke, pričom nejde o majetok nadobudnutý
nezákonne, z nelegálnych príjmov a ani o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudkom KS sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013 bolo
porušené aj právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda právo
domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Krajský súd svojvoľne, neudržateľne a v zrejmom omyle rozsudkom porušil
sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, lebo nerozhodol o povinnosti
náhrady za vecné bremeno zo strany oprávneného z neho, obce S., a to dokonca ani v časti.
Súd tak poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces /IV. ÚS 252/2004/.
Krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne
akceptovateľným spôsobom s podstatnými námietkami sťažovateľa, resp. ich ignoroval.
Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal
s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to, že podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov
v zastavanom území obce primárne na zastavenie, nie poľnohospodárske využitie. Vznik
obmedzenia a následného práva na náhradu súd podmienil konaním a rozhodnutím podľa
Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti
tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie nákladov vyšších ako samotná náhrada.
Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie okresného
súdu, neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd iba prevzal závery súdu nižšieho
stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak
nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013, ktorým
potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C/82/2012 z 29. 01. 2013 porušil
právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Ústavy SR, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných vráv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
3. Krajsky súd v Žiline je sťažovateľovi povinný nahradiť trovy tohto konania - trovy
právneho zastúpenia vo výške 198.20 Eur /2 x úkon á 91,29 Eur - prevzatie veci, príprava
zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie na súd + 2 x režijný paušál á 7,81
Eur/.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského
súdu
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na
uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd.
Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa
takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Účelom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v prvom rade zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po
splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa
účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré
z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj
ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1
dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že
vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov
ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré
môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd (ale i okresný súd)
„ignoroval skutočnosť, že podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom
území obce primárne na zastavanie, nie poľnohospodárske využitie“ a že sa v napadnutom
rozsudku „nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s podstatnými námietkami
sťažovateľa, resp. ich ignoroval“.
Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku krajského súdu
zistil, že krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:
«Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ je
vlastníkom pohľadávky 2.043,36 eur, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok
z titulu náhrady za vecné bremeno viaznuce na uvedených parcelách nachádzajúcich sa
v katastrálnom území obce S. a mal záujem realizovať výstavbu rodinného domu na
uvedených parcelách. Postupcovia zaslali dňa 23. 1. 2012 odporcovi návrh na vyriešenie
náhrady vecného bremena v zmysle, že medzi nimi a odporcom dôjde k vzájomnému
zápočtu finančných plnení (miestne dane a poplatok a náhradu za vecné bremeno).
Odporca dohodu odmietol listom zo dňa 21. 3. 2012. Postupcovia požiadali o vyjadrenie
príslušný stavebný úrad, podľa ktorého bude rešpektovať v stavebnom konaní zákonné
ustanovenie o ochrannom pásme pohrebiska. Zameraním ochranného pásma na
geodetickom náčrte bol stanovený plošný rozmer rozsahu ochranného pásma pohrebiska vo
vzťahu k uvedeným parcelám. Znaleckým posudkom Ing. Č. bola stanovená všeobecná
hodnota závad viaznucich na pozemkoch na sumu 1.010,- eur a súčasne upozornil na
možnosť uskutočnenia technickej úpravy pozemku výsadbou od strany pohrebiska, na čo
postupcovia oslovili záhradnícke firmy v okolí so žiadosťou o zaslanie cenovej ponuky na
technické úpravy. Súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie skutočnosť,
aký je právny stav dotknutých pozemkov uvedených v katastri nehnuteľností (listy
vlastníctva č. 245, 246 a 1785 katastrálne územie S.) a keďže sú uvedené na týchto listoch
vlastníctva ako orná pôda (poľnohospodárske pozemky), vychádzal z toho, že nie je dôvod
na obmedzenie ich užívania, pretože zákon tieto pozemky na poľnohospodárske účely nijako
neobmedzuje. Pozemky nie sú stavebnými pozemkami (na listoch vlastníctva nie sú uvedené
ako zastavaná plocha, ostatná plocha alebo nádvoria), a preto nie je možné na „nich
umiestňovať a stavať budovy na bývanie, čo znamená, že nie je dôvod na nárok na
odškodnenie za obmedzenie ich užívania, nakoľko zákon užívanie pozemkov na
poľnohospodárske účely nijakým spôsobom neobmedzuje a zákon o pohrebníctve doslova
zakazuje v ust. § 15 ods. 7 zákona č. 131/2000 Z. z.: ... sa nesmú povoľovať a ani
umiestňovať budovy..., umiestňovanie budov v ochrannom pásme pohrebiska, nie je
užívanie poľnohospodárskej pôdy na poľnohospodárske účely. Ochranné pásmo pohrebiska
je 50 m (§ 15 ods. 7 zákona č. 131/2000 Z. z. o pohrebníctve) od hranice pozemku
pohrebiska a v ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy, okrem
budov, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebiskom. Podľa ust. § 36 ods. 3 Zákona o
pohrebníctve sa obmedzenia vzťahujú najmä na výkon stavebnej činnosti a výslovne
stanovuje len zákaz na umiestňovanie budov na pozemku. Ak pozemok nie je vyňatý z
poľnohospodárskeho pôdneho fondu a je uvádzaný ako orná pôda, nedochádza k
obmedzeniu užívania podľa Zákona o pohrebníctve, nakoľko vlastník (v tomto prípade
postupník) ornej pôdy neužíva pozemok spôsobom, na ktorý sa vzťahuje § 15 ods. 7 Zákona
o pohrebníctva a vlastník pozemku v ochrannom pásme má nárok na náhradu za
obmedzenie užívania pozemku (podľa § 15 ods. 8 zákona č. 131/2000 Z. z. o pohrebníctve
až pre prípad právoplatného preklasifikovania pozemku na stavebný pozemok (zastavanú
plochu, ostatnú plochu alebo nádvorie). Obmedzenie užívania pozemku vyplývajúcu z
vecného bremena nezakladá nárok vlastníka na nárok na náhradu a ani dostupná
judikatúra nepojednáva o uvedenom nároku. Na základe uvedených skutočností súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho
spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho
konania, dospel k právnemu záveru, že okresný súd v prejednávanej veci v dostatočnom
rozsahu zistil skutkový stav, a to v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich
skutočností, keď na podklade vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O. s. p. dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.
Odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám
uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.
s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje a s nimi
sa stotožňuje. Preto odvolací súd nemohol uznať opodstatnenosť argumentácií
navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a tak napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.»
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa,
s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa
názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,
ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú
podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcich rozhodovanie o odvolaní), zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v znení
neskorších predpisov, zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva životného
prostredia Slovenskej republiky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré
ustanovenia stavebného zákona.
Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu
a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne
mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5
ústavy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, ak
toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy by bolo teda možné uvažovať len
vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého
zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013