Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 807/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch.,

V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods.

1 , Listiny základných práv a slobôd a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Žiline sp. zn. z 28. mája 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra

2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. I. Ch., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4

a 5 a (ďalej len „“), Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. mája 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalobcu účastníkom konania o zaplatenie sumy 2 043,36 € s prísl. z titulu náhrady

za vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach vedeného Okresným súdom Ružomberok

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 29. januára 2013 žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal

náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej

lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2013 rozsudok

súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „... okresný súd konštatoval, že je nepochybné, že

sťažovateľ sa stal na základe zmluvy o postúpení pohľadávky jej vlastníkom. Avšak

uviedol, že keďže intravilánne parcely CKN 995, 996 a 1479 sú vedené v KN ako orná pôda

k obmedzeniu ich užívania údajne nedochádza. Vznik obmedzenia užívania predmetných

parciel podmienil uskutočnením správneho konania na základe žiadosti povinných

z vecného bremena o zmene druhu pozemku a následným vydaním rozhodnutia o zmene

druhu pozemku na stavebný.

Okresný súd /ako odvolací dôvod i krajský súd/ ignoroval skutočnosť, že podľa

Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom území obce primárne na zastavenie,

nie poľnohospodárske využitie. Vznik obmedzenia a následného práva na náhradu

podmienili konaním a rozhodnutím podľa Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej

pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie

nákladov vyšších ako samotná náhrada.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že „Krajský súd rozsudkom nepriznal

sťažovateľovi právo na náhradu jeho pohľadávky z titulu obmedzenia vlastníckych práv

k pozemkom predchádzajúcich vlastníkov voči Obci S., pričom pohľadávka riadne vznikla,

bola oprávnenými riadne a včas uplatnená a následne riadne postúpená.

Nepriznaním náhrady došlo k porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok. Ide tu

zároveň o nútené obmedzenie vlastníckeho práva /spočívajúce v zákaze stavby na

intravilánnych parcelách CKN č. 995, 996, 1479, k. ú. S., ktoré sa síce uskutočnilo na

základe zákona, vo verejnom záujme, ale nie v nevyhnutnej miere a už vôbec nie za náhradu

/hoci bola, ako sme uviedli, riadne a včas uplatnená/. Náhradu neposkytol ani oprávnený

z vecného bremena a nepriznal ju oprávnenej osobe /sťažovateľovi, ktorý ju nadobudol

riadnym postúpením/ ani súd.

Zároveň je uvedené konanie krajského súdu možné považovať za iný zásah do

vlastníckeho práva sťažovateľa k jeho pohľadávke, pričom nejde o majetok nadobudnutý

nezákonne, z nelegálnych príjmov a ani o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudkom KS sp. zn. z 28. 05. 2013 bolo

porušené aj právo sťažovateľa podľa , teda právo

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Krajský súd svojvoľne, neudržateľne a v zrejmom omyle rozsudkom porušil

sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, lebo nerozhodol o povinnosti

náhrady za vecné bremeno zo strany oprávneného z neho, obce S., a to dokonca ani v časti.

Súd tak poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces /IV. ÚS 252/2004/.

Krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne

akceptovateľným spôsobom s podstatnými námietkami sťažovateľa, resp. ich ignoroval.

Krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to, že podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov

v zastavanom území obce primárne na zastavenie, nie poľnohospodárske využitie. Vznik

obmedzenia a následného práva na náhradu súd podmienil konaním a rozhodnutím podľa

Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti

tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie nákladov vyšších ako samotná náhrada.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie okresného

súdu, neobsahuje žiadne odôvodnenie, odvolací súd iba prevzal závery súdu nižšieho

stupňa, neaplikoval žiadnu právnu normu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu tak

nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. z 28. 05. 2013, ktorým

potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. z 29. 01. 2013 porušil

právo sťažovateľa podľa , ods. 4 a ods. 5 SR, podľa

SR, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných vráv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. 05. 2013 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajsky súd v Žiline je sťažovateľovi povinný nahradiť trovy tohto konania - trovy

právneho zastúpenia vo výške 198.20 Eur /2 x úkon á 91,29 Eur - prevzatie veci, príprava

zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie na súd + 2 x režijný paušál á 7,81

Eur/.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského

súdu

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií na

uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby

a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody

potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa

takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

V zmysle , ako aj listiny každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom základného práva podľa je v prvom rade zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo na súdnu ochranu zaručené umožňuje každému, aby sa stal po

splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa

účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré

z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj

ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1

dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že

vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto

povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov

ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ). K iným dôvodom, ktoré

môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , listiny a práva podľa dohovoru

namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd (ale i okresný súd)

„ignoroval skutočnosť, že podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom

území obce primárne na zastavanie, nie poľnohospodárske využitie“ a že sa v napadnutom

rozsudku „nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s podstatnými námietkami

sťažovateľa, resp. ich ignoroval“.

Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku krajského súdu

zistil, že krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:

«Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ je

vlastníkom pohľadávky 2.043,36 eur, a to na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

z titulu náhrady za vecné bremeno viaznuce na uvedených parcelách nachádzajúcich sa

v katastrálnom území obce S. a mal záujem realizovať výstavbu rodinného domu na

uvedených parcelách. Postupcovia zaslali dňa 23. 1. 2012 odporcovi návrh na vyriešenie

náhrady vecného bremena v zmysle, že medzi nimi a odporcom dôjde k vzájomnému

zápočtu finančných plnení (miestne dane a poplatok a náhradu za vecné bremeno).

Odporca dohodu odmietol listom zo dňa 21. 3. 2012. Postupcovia požiadali o vyjadrenie

príslušný stavebný úrad, podľa ktorého bude rešpektovať v stavebnom konaní zákonné

ustanovenie o ochrannom pásme pohrebiska. Zameraním ochranného pásma na

geodetickom náčrte bol stanovený plošný rozmer rozsahu ochranného pásma pohrebiska vo

vzťahu k uvedeným parcelám. Znaleckým posudkom Ing. Č. bola stanovená všeobecná

hodnota závad viaznucich na pozemkoch na sumu 1.010,- eur a súčasne upozornil na

možnosť uskutočnenia technickej úpravy pozemku výsadbou od strany pohrebiska, na čo

postupcovia oslovili záhradnícke firmy v okolí so žiadosťou o zaslanie cenovej ponuky na

technické úpravy. Súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie skutočnosť,

aký je právny stav dotknutých pozemkov uvedených v katastri nehnuteľností (listy

vlastníctva č. 245, 246 a 1785 katastrálne územie S.) a keďže sú uvedené na týchto listoch

vlastníctva ako orná pôda (poľnohospodárske pozemky), vychádzal z toho, že nie je dôvod

na obmedzenie ich užívania, pretože zákon tieto pozemky na poľnohospodárske účely nijako

neobmedzuje. Pozemky nie sú stavebnými pozemkami (na listoch vlastníctva nie sú uvedené

ako zastavaná plocha, ostatná plocha alebo nádvoria), a preto nie je možné na „nich

umiestňovať a stavať budovy na bývanie, čo znamená, že nie je dôvod na nárok na

odškodnenie za obmedzenie ich užívania, nakoľko zákon užívanie pozemkov na

poľnohospodárske účely nijakým spôsobom neobmedzuje a zákon o pohrebníctve doslova

zakazuje v ust. : ... sa nesmú povoľovať a ani

umiestňovať budovy..., umiestňovanie budov v ochrannom pásme pohrebiska, nie je

užívanie poľnohospodárskej pôdy na poľnohospodárske účely. Ochranné pásmo pohrebiska

je 50 m ( o pohrebníctve) od hranice pozemku

pohrebiska a v ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy, okrem

budov, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebiskom. Podľa ust. § 36 ods. 3 Zákona o

pohrebníctve sa obmedzenia vzťahujú najmä na výkon stavebnej činnosti a výslovne

stanovuje len zákaz na umiestňovanie budov na pozemku. Ak pozemok nie je vyňatý z

poľnohospodárskeho pôdneho fondu a je uvádzaný ako orná pôda, nedochádza k

obmedzeniu užívania podľa Zákona o pohrebníctve, nakoľko vlastník (v tomto prípade

postupník) ornej pôdy neužíva pozemok spôsobom, na ktorý sa vzťahuje § 15 ods. 7 Zákona

o pohrebníctva a vlastník pozemku v ochrannom pásme má nárok na náhradu za

obmedzenie užívania pozemku (podľa o pohrebníctve

až pre prípad právoplatného preklasifikovania pozemku na stavebný pozemok (zastavanú

plochu, ostatnú plochu alebo nádvorie). Obmedzenie užívania pozemku vyplývajúcu z

vecného bremena nezakladá nárok vlastníka na nárok na náhradu a ani dostupná

judikatúra nepojednáva o uvedenom nároku. Na základe uvedených skutočností súd prvého

stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

Podľa ust. , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho

spisového materiálu a vyhodnotením toho, čo uviedli účastníci v rámci odvolacieho

konania, dospel k právnemu záveru, že okresný súd v prejednávanej veci v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav, a to v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich

skutočností, keď na podklade vykonaného dokazovania v súlade s ust. dospel

k správnym skutkovým zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.

Odôvodnenie písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám

uvedeným v ust. , odvolací súd preto s poukazom na ust. O.

s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje a s nimi

sa stotožňuje. Preto odvolací súd nemohol uznať opodstatnenosť argumentácií

navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a tak napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa,

s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu potvrdil ako vecne správny. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký,

ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú

podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení

(upravujúcich rozhodovanie o odvolaní), o pohrebníctve v znení

neskorších predpisov, o územnom plánovaní a stavebnom poriadku

(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a vyhlášky Ministerstva životného

prostredia Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia stavebného zákona.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu

a základnými právami podľa a listiny a právom podľa

ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne

mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 4 a 5

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , 4 a 5 , ak

toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení základných práv podľa , 4 a 5 by bolo teda možné uvažovať len

vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého

zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48

, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013