Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 802/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou

JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod

sp. zn. a postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod

sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby

z 27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013

doručená sťažnosť V. S., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, 2 a 5 (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Okresného súdu Bratislava III

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v súvislosti

s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté

konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre

pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu

sp. zn. 338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku (tzv. úteková väzba).

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v B. podala 12. júla 2010 na sťažovateľa obžalobu

pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného

zákona (v bode 1) a pre zločin podvodu podľa a

v časti v štádiu pokusu podľa (v bode 2).

Dňa 27. júna 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie

z väzby na slobodu v súlade s ; sťažovateľ súčasne žiadal

nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa

a . Okresný súd uznesením sp. zn.

z 11. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 11. júla 2013“) žiadosť sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ponúknutý

sťažovateľom ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti

uzneseniu okresného súdu z 11. júla 2013 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú zahlásil na

hlavnom pojednávaní konanom 11. júla 2013 a bližšie odôvodnil podaním z 15. júla 2013,

25. júla 2012 a 26. júla 2013, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

zo 7. augusta 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp. zn. Tpj 63/2009

zo 7. decembra 2009 upriamil pozornosť na „nekontradiktórny postup v prípravnom konaní

a na to nadväzujúce podanie obžaloby v rozpore s “, pričom zdôraznil,

že predmetom ústavnej sťažnosti by mala byť otázka, či «súd postupoval správne, keď

prijal obžalobu v stave, keď v bode 2) obžaloby boli vykonané výsluchy svedkov len

v konaní pred vznesením obvinenia, t. j., či v tomto smere došlo k porušeniu práva na

obhajobu alebo nie. V tejto súvislosti chcem poukázať na právny názor Krajského súdu

v Žiline, podľa ktorého: „Krajský súd opakovane pripomína, že obvinený musí mať

primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď svedka. Vyvodzovať právne dôsledky

z výpovede svedka, ktorému obvinený nemohol klásť otázky, ktorého nemohol vypočuť alebo

dať vypočuť, je neprípustné, pretože jeho právo na obhajobu by bolo skrátené takým

spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 6 Dohovoru.“».

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «Krajský súd ale opomenul, resp.

odignoroval dosť závažné skutočnosti, minimálne v tom smere, že súd po prijatí obžaloby

riskoval, že konanie mohlo byť ovplyvnené dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek

prekážok, pre ktoré by nebolo možné zabezpečiť výsluch svedka na hlavnom pojednávaní

nebolo možné takúto výpoveď z prípravného konania čítať a na takýto dôkaz vôbec

prihliadať. Krajský súd ďalej opomenul, resp. odignoroval skutočnosť, že ku „kritickej

previerke výpovedí na H. P.“ došlo až potom, čo súd v rozpore so zákonom čítal zápisnice

výpovedí z predprípravného konania, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Je

teda nesporné, že súd nemal obžalobu prijať, ale vrátiť prokuratúre z dôvodu zachovania

mojich práv na obhajobu. Súd ale naopak obžalobu prijal s vedomím, že porušuje moje

obhajobné práva o čom svedčí i fakt, že zápisnice z prípravného konania boli na H. P.

čítané a „kritická previerka“ bola realizovaná až po niekoľkých mesiacoch od momentu,

kedy boli na HP zápisnice čítané...!»

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu je podľa sťažovateľa ďalej potrebné

skúmať, či «nezákonný postup OČTK a súdu vo vzťahu k právam na obhajobu nespôsobil

v konaní prieťahy. Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby pre

oprávnenie jej dlhšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky:

- musí existovať uznesenie o obvinení,

- musí existovať kvalifikované podozrenie,

- musí existovať väzobný dôvod podľa § 71/1 a/b/c T.P.,

- OČTK a súd musia konať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

().

Na strane 6 zápisnice z H. P. 11.07.2013 som uviedol: „... Chcem uviesť, že väzba

počas minimálne 6 mesiacov absolútne popierala svoj účel...“

Okresný súd Bratislava III. vo svojom rozhodnutí zo dňa 11. 07. 2013, sp. zn.

-1916 sa otázke prípadných prieťahov nevenoval. V tomto smere je jeho

rozhodnutie nepreskúmateľné. Vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu som na

strane 2 poukázal na genézu H. P. v roku 2013. Ďalej som uviedol: „Je otázne ako súd

dodržal zásadu uvedenú v ust. 2/6 T. P., rovnako je otázne, aký účel plní väzba – uvedené

súd v rámci svojej riadnej prieskumnej činnosti (§ 79/2 T. P.) odignoroval... Mám za to, že

Krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s existenciou prieťahov. Svoju „predstavu“

o prieťahoch vysvetľuje tak, že ak sú pojednávania odročované plynule, resp. existujú

akceptovateľné rozostupy medzi jednotlivými pojednávaniami, tak podľa jeho názoru

neexistujú prieťahy. Súd sa ale zabudol vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré došlo

k odročovaniu, t. j. aké prekážky viedli k odročovaniu. Tieto konkrétne prekážky nemožno

pričítavať na vrub mne! Bude úlohou Ústavného súdu SR skúmať tieto „prekážky“

a následne vyvodiť záver.».

Podľa sťažovateľa „... pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola

pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non (podmienka bez

ktorej niet zákonnosti) jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to už však

nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný

dôvod alebo dôvody a naviac, musí byť preukázané, že kompetenčné orgány postupujú

vo veci s osobitnou starostlivosťou. Okresný i Krajský súd si mali byť vedomé významu

osobnej slobody jedinca, ako základov demokratickej spoločnosti a preto je potrebné

zdôrazniť, že väzba je výnimočným opatrením a predstavuje najzávažnejší zásah do

základného práva jednotlivca na osobnú slobodu! Pripomínam, že požiadavka, aby

vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu,

vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup

súdov. Právo na osobnú slobodu zaručené v /2 a 5 SR môže byť porušené aj

tým, že OČTK a súd nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Opätovne dávam do pozornosti genézu HP

(najmä v roku 2013) ako aj dôvody odročovania! Z analýzy postupu súdu jednoznačne

vyplýva, že hoci celková dĺžka väzby ku dňu rozhodnutia KS (t. j. 07.08.2013) trvala cca 41

mesiacov, treba konštatovať, že kompetentné orgány v mojej trestnej veci nepostupujú

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Z postupu súdu nie je evidentné, že by bol vedený

snahou čo najskôr prispieť k ukončeniu mojej väzby. Podľa § 76/1 T. p. väzba v konaní pred

súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Mám za to, že v danom prípade na ďalšie trvanie

väzby nepostačuje skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že som sa dopustil trestnej

činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, pretože v tomto štádiu konania existujú pochybnosti

o tom, či dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom. Je

neakceptovateľné, aby za chyby spôsobené porušením práva na obhajobu obdobne

porušením zásady podľa § 2/6 T. p., doplácal obvinený potvrdením väzby z dôvodu

konvalidácie stavu súdom. Väzba môže trvať len nevyhnutný čas, preto nie je na mieste, aby

som doplácal na chyby konania, ktoré bolo treba odstrániť.“.

Sťažovateľ poukazuje na „uznesenia sp. zn. -1334, -1366,

-1339 (všetky zo dňa 09. 08. 2011)“, z ktorých «vyplýva, že súd rozhodol

podľa § 88/1 T. P. o predvedení svedkov: J. V., M. J., Z. T.. Dňa 9. 8. 2011 bolo HP

odročené na dobu neurčitú. Dňa 5. 9. 2011 musel súd vydať opravné uznesenie

(-1368) na základe ktorých nariadil predvedenie vyššie uvedených svedkov.

Svedok J. a T. boli vypočutí na H. P. 25. 11. 2011. Svedok V. bola vypočutá až na H. P. dňa

09. 02. 2012. Vedomosť o uvedenom okresný i krajský súd bezpochyby mali. Súdu som dal

do pozornosti ústavný nález sp. zn. ... Ak Ústavný súd SR bude venovať

pozornosť okolnostiam „Kto bol kedy predvolaný“ a aké boli dôvody odročovania, musí

dospieť k záveru, že v konaní sa nepostupuje efektívne... Rovnako treba povedať, že

výsluchy svedkov V., J., T. je len jedným z príkladov neefektívnosti, resp. prieťahov. Ako

ďalšie je možno uviesť odročovanie z dôvodu neprítomnosti senátu (minimálne 2x),

neprítomnosť tlmočníka (2x), neprítomnosť svedkov... Pri zhodnotení všetkého mnou

uvedeného možno vyvodiť záver, že neefektívnym postupom súdu došlo vo viacerých

momentoch k zbytočným prieťahom, čím bolo porušené moje základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mi to zaručuje SR.

Toto porušenie je o to závažnejšie vzhľadom na skutočnosť, že som vo väzbe a takýto postup

zároveň porušuje moje práva garantované /1, 2, 5 SR.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo priznané sťažovateľovi /1, 2, 5 SR a ľudské právo

priznané podľa čl. 5/3, 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. a postupom

Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. -1916 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa /2

uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. augusta 2013, sp. zn.

zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby V. S. prepustil neodkladne z väzby na

slobodu.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa /3 SR priznáva sťažovateľovi

za porušenie jeho základného práva primerané finančné zadosťučinenie 3000,- euro.

Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť jednu polovicu tohto zadosťučinenia vo výške

1500,- Euro. Okresný súd Bratislava III. je povinný vyplatiť druhú polovicu primeraného

finančného zadosťučinenia vo výške 1500,- euro. Krajský súd v Bratislave aj okresný súd

Bratislava III. je povinný vyplatiť svoj diel primeraného finančného zadosťučinenia do

dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v sídle Ústavného súdu SR

na účet sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práv podľa a 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom

krajského súdu v napadnutých konaniach.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vo vzťahu k označeným článkom a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v ustanoveniach , ako aj

dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na

konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby

a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu

nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. ,

, ), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť

v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (, ).

Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu

práv garantovaných prostredníctvom a práv vyplývajúcich z , ako aj

čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17

zahŕňa aj práva vyplývajúce z a 4 dohovoru (pozri napr. ,

, ). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť

prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 a jeho

práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu

a krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 a k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu z 27. júna 2013

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na

princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vyplývajúcim z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právomoci všeobecných

súdov ( a ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a

slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd ( a 2 a ).

Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti

postupu okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 konštatuje, že podľa

bol sťažovateľ oprávnený proti namietanému postupu okresného súdu podať sťažnosť,

v ktorej mohol namietať aj neprípustný zásah do garantovaných práv väzobne

stíhanej osoby, čo aj využil. O sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , 2 a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju

nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Zo sťažnosti možno vyvodiť tieto námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňuje

porušenie ním označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru:

1. Existujú pochybnosti o tom, či dôkazy, z ktorých vychádza obžaloba, boli

produkované zákonným spôsobom, a preto je ďalšie trvanie väzby nedôvodné (ďalej len

„prvá námietka“),

2. Napadnuté konanie je postihnuté zbytočnými prieťahmi, keďže podľa sťažovateľa

popísaný „nezákonný postup... súdu vo vzťahu k právam na obhajobu“, ako aj

„odročovanie hlavného pojednávania“ sú dôkazom toho, že „súdy nepostupujú v trestnom

konaní v čase sťažovateľovej väzby s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (ďalej len

„druhá námietka“).

Pred vecným preskúmaním námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na ustálené právne názory vyplývajúce z jeho doterajšej judikatúry, ktoré tvoria

základné právne východiská pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa.

V prvom rade možno z ústavného postavenia ústavného súdu vyvodiť určité

obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže

ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci

sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Sťažovateľom označené ustanovenia odkazujú na viacerých miestach na

zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať

ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,

pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti

nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti (m. m.

). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je

preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou zaručenej osobnej slobody

(). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach

týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná

skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné

dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí

aj obsah základného práva podľa , z ktorého vyplýva oprávnenie

konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj

povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nielen na základe

abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je taktiež zabezpečiť

osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie,

ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej

slobody.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať

charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti

orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané

povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok

vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko

z 19. októbra 2000).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu

krajského súdu v napadnutom konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových

a právnych záverov, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať

na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej

nahradením písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka vyhovené.

Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský

súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)

vysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho

rozhodnutia bolo z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Aj napriek skutočnosti,

že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne) napáda len postup krajského súdu

v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutia,

konkrétne uznesenia sp. zn. zo 7. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie

zo 7. augusta 2013“), a preto ústavný súd podrobil svojmu prieskumu aj toto uznesenie,

vychádzajúc z obsahu námietok uplatnených sťažovateľom v sťažnosti.

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľa

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok

relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa z 11. júla 2013 (doplnenej podaním

z 15. júla 2013, 25. júla 2012 a 26. júla 2013, pozn.) smerujúcej proti uzneseniu okresného

súdu sp. zn. z 11. júla 2013, vychádzal zo skutkového a právneho stavu

uvedeného v označenom uznesení okresného súdu, ktorého právne závery v uznesení

zo 7. augusta 2013 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 11. júla 2013 posudzoval krajský súd

splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení

svojho uznesenia zo 7. augusta 2013 v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Primárne je nevyhnutné uviesť, že formálne a materiálne podmienky trvania väzby

u obžalovaného S. boli podľa názoru Krajského súdu v Bratislave ustálené správne

a v súlade s ustanoveniami Čo sa týka väzobného dôvodu

uvedeného v sťažnostný súd zastáva názor, že i naďalej sú tu

dané konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia

obžalovaného z väzby na slobodu, by sa vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že by sa opätovne

a opakovane nedostavoval a vyhýbal sa úkonom trestného konania, tak ako pred vzatím do

väzby. Najvšeobecnejšie možno konštatovať, že podmienky na tzv. útekovú väzbu sú dané

vtedy, ak sa možno dôvodne t. j. s rozumným stupňom pravdepodobnosti domnievať, že

obžalovaný sa pokúsi vyhnúť trestnoprávnym dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým

by sa stal dočasne alebo trvale fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným.

Prejavy takéhoto správania sa obžalovaného sú prítomné, čo bolo hlavným dôvodom pre

vydanie príkazu na zatknutie. Krajský sťažnostný súd po dôslednom preskúmaní spisového

materiálu konštatuje, že nie je možné súhlasiť s dôvodmi sťažnosti obžalovaného

spočívajúce v tvrdení, že jeho väzba a dôvody pre jej ďalšie trvania nie sú podporené

konkrétnymi skutočnosťami a dôvody väzby sú podľa jeho názoru postavené len na

domnienkach a predpokladoch. Proti takýmto záverom svedčia mnohé listinné dôkazy

svedčiace o tom, že obžalovaný sa naozaj v mieste svojho posledného trvalého pobytu

dlhodobo nezdržoval, údaje získané od najbližších príbuzných svedčia o tom, že išlo o dobu

2 rokov, kontakty s rodičmi a bratom obžalovaný neudržiaval, nemali vedomosť, kde sa

nachádza. Rovnako neúspešné boli pokusy orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť

jeho prítomnosť predvolaním z iných adries, ktoré obžalovaný udal ako miesta, kde sa

zdržuje. Zo spisového materiálu, krajský súd zistil, že posledná zásielka, ktorú obžalovaný

pred rozhodnutím o vzatí do väzby prevzal je zo 17. 12. 2008 a všetky ďalšie pokusy

o kontaktovanie obžalovaného na ním uvádzaných adresách boli neúspešné. Vzhľadom na

zistené konkrétne skutočnosti je možné v prípade obžalovaného V. S. tvrdiť, že dôvodom pre

jeho vzatie do väzby a neskôr jeho ponechania vo väzbe nie je iba hrozba vysokým trestom

v prípade uznania viny, tak ako na to poukazuje obžalovaný, ale v prvom rade konkrétne

skutočnosti, ktoré aj bez hroziaceho vysokého trestu vzbudzujú obavu, že obžalovaný sa

v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude trestnému stíhaniu opätovne vyhýbať, tak

ako tomu bolo v čase pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Z dôkazov, ktoré boli dosiaľ

zadovážené jednak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom a ktoré tvoria spisový

materiál vyplýva, že trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne a to aj napriek tomu,

že vo všetkých podaniach a obhajobných tvrdeniach obžalovaného je zdôrazňovaná práve

jeho nevina. Tým sú podľa názoru sťažnostného súdu splnené formálne podmienky väzby.

Obžalovaný V. S. je stíhaný pre závažnú trestnú činnosť majetkového charakteru veľkého

rozsahu, ktorej sa mal dopúšťať v priebehu rokov 2007 - 2008 a mala byť jeho konaním na

cudzom majetku spôsobená škoda veľkého rozsahu. V prípade obžalovaného V. S. je

potrebné uviesť, že rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby predchádzalo vydanie príkazu na

zatknutie zo dňa 14. 12. 2009. K tomuto kroku pristúpil okresný súd po tom, čo bolo zistené,

že obžalovaný sa v mieste svojho trvalého pobytu nezdržuje, pretože jeho trvalý pobyt na

adrese T. bol dňa 23. 3. 2009 zrušený. K namietanému porušeniu kontradiktórnosti procesu

krajský súd dáva obžalovanému do pozornosti, že obžaloba v trestnej veci môže byť opretá

o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia,

prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1

), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa ods.

1 Je síce pravdou, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom

alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ

dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka

vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu

vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup).

Nemožno však opomínať, že ak obvinený po vznesení obvinenia sám (resp. prostredníctvom

obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných v trestnom

konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli o potrebe vykonať

kontradiktórny výsluch svedka. Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku

výpovede svedka však postačuje, ak je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného

alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom tak, ako je tomu v svetle prejednávaného prípadu.

Neobstojí teda sťažnostná argumentácia obžalovaného o porušení jeho práva na obhajobu

zo strany orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu.»

Krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zo 7. augusta 2013 zaoberal aj

ponúknutým písomným sľubom sťažovateľa a jeho návrhom nahradiť ďalšie trvanie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Pokiaľ ide o ponúknutý písomný sľub obžalovaného S., ako aj jeho návrh na

dohľad, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a jeho osobu, dospel i krajský súd

k záveru, že nemožno väzbu u neho nahradiť prijatím písomného sľubu a ani dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa , , nakoľko

tieto inštitúty pre nahradenie väzby sú nedostatočné. V tomto smere nadriadený súd

považuje výrok súdu I. stupňa, ktorým bol neprijatý písomný sľub obžalovaného a jeho

návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom za vecne správny.

Vychádzajúc z dikcie zákona (, ), alternatívne je

možné väzbu nahradiť prijatím písomného sľubu obvineného alebo dohľadom probačného

a mediačného úradníka nad obvineným, za predpokladu, že vzhľadom na osobu obvineného

a na povahu prejednávaného prípadu považuje súd písomný sľub a dohľad probačného

a mediačného úradníka za dostatočnú záruku. Presvedčenie súdu o dostatočnosti prijímanej

záruky ako náhrady väzby musí kumulatívne prameniť jednak z okolností prípadu, ako

i osobnostného profilu obvineného. V prípade obvinenia z uvedenej závažnej trestnej

činnosti je možné uvažovať o prijatí písomného sľubu alebo dohľadu iba vo výnimočných

prípadoch. Žiadne výnimočné okolnosti na strane obžalovaného, ani vyplývajúce z povahy

prípadu však nadriadený súd nezistil.

Krajský súd uzatvára, že v prípade obžalovaného je väzba aj v tomto štádiu trestného

stíhania dôvodná a primeraná, neodporuje čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv,

ani a c ods. 1 a napokon ani Charte

základných práv Európskej únie, podľa ktorých každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, vo veci sa plynulé koná a o žiadostiach samotného obvineného

sa rozhoduje v stanovených lehotách.“

Vychádzajúc zo sťažnosti, sťažovateľ spochybňuje v prvom rade splnenie

hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre

ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje

dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ), a to konkrétne existenciu dôvodného

podozrenia, že skutky spáchal, keďže podľa jeho názoru „existujú pochybnosti o tom, či

dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na (už) citované závery krajského súdu

vyslovené v jeho uznesení sp. zn. zo 7. augusta 2013 týkajúce sa zásady

kontradiktórnosti a na tomto základe zastáva názor, že krajský súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa

„nezákonnosti výpovede svedkov v prípravnom konaní“ a jej vplyvu na existenciu

hmotnoprávneho predpokladu väzby (dôvodného podozrenia vo vzťahu k jeho osobe), a to

jednak odkazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 7. decembra

2009 (sp. zn. Tpj 63/2009) a konštatovaním o vykonaní výsluchu svedkov za účasti

sťažovateľa, resp. jeho obhajcu na hlavnom pojednávaní (v konaní pred súdom, pozn.).

Ústavný súd z uvedeného hľadiska považuje za akceptovateľný a udržateľný aj právny

záver krajského súdu, že „trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne“, v dôsledku

čoho možno materiálne podmienky väzby považovať za splnené.

Na tomto základe ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa tvoriacu

podstatu jeho prvej námietky za zjavne nedôvodnú, teda takú, ktorá v konečnom dôsledku

reálne nemohla spôsobiť porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru, o to viac, že sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti iba hypoteticky

„obviňuje“ všeobecný súd z vystavovania sa riziku, že „konanie mohlo byť ovplyvnené

dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek prekážok, pre ktoré by nebolo možné

zabezpečiť výsluch svedka na hlavnom pojednávaní nebolo možné takúto výpoveď

z prípravného konania čítať a na takýto dôkaz vôbec prihliadať“. Za týchto okolností sú

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu splnené podmienky na odmietnutie tejto časti

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.1 K druhej námietke sťažovateľa

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa, ktorej podstata je založená na tvrdení

o neakceptovateľných prieťahoch v trestnom konaní vzhľadom na (podľa sťažovateľa)

„nezákonný postup súdu v súvislosti s neakceptovaním jeho práva na obhajobu“ ako aj

neodôvodnené „odročovanie hlavného pojednávania“, krajský súd v uznesení sp. zn.

zo 7. augusta 2013 formuloval záver, že „nezistil v posudzovanom prípade

prieťahy“, ktoré by opodstatňovali záver o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 5 ods. 3

dohovoru, a mali tak vplyv na trvanie dôvodov tzv. útekovej väzby sťažovateľa.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa uznáva, že všeobecný súd

rozhodujúci o vine a treste väzobne stíhanej osoby obvinenej z trestného činu musí konať

s nevyhnutnou osobitnou starostlivosťou a s adekvátnym úsilím túto väzobnú vec ukončiť

v primeranej lehote. Svedčí o tom aj judikatúra ESĽP v súvislosti s namietaným porušením

čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. Mileta Savič c. Slovenská republika – Správa Komisie

z 20. mája 1998 týkajúca sa sťažnosti č. 28409/95, Cevizovic c. Nemecko, rozhodnutie

z 29. júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 49746/99, Debboub alias Husseini Ali

c. Francúzsko, rozhodnutie z 9. novembra 1999, a ďalšie).

Ústavný súd z obsahu uznesenia krajského súdu zo 7. augusta 2013 zistil, že krajský

súd sa druhou námietkou sťažovateľa náležite zaoberal, pričom v tejto súvislosti

v odôvodnení uviedol:

„Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie s najzávažnejším zásahom

do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov, má trvať iba nevyhnutný

čas, je naďalej nutné konštatovať jej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby je s

prihliadnutím na závažnosť konania a očakávaný postih v prípade uznania viny primeraná.

Obžalovaný mal v závažnom protiprávnom konaní pokračovať dlhšiu dobu, pričom mal

svojím konaním spôsobiť na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.

V tomto smere sťažnostný súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave o podaných sťažnostiach o rozhodnutiach o väzbe, dôvody ktorých sa

nezmenili a ostali totožné. Čo sa týka dodržovania zásady stanovenej v ,

ktorá určuje povinnosť vybavovania väzobných vecí prednostne a urýchlene, v tomto smere

nezistil krajský súd žiadne závažné nedostatky. Prejednávanie veci pred súdom prvého

stupňa pokračuje plynule. Časové odstupy medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami sú

z pohľadu dodržania spomenutej zásady akceptovateľné. Krajský súd teda nezistil

v posudzovanom prípade prieťahy, či už subjektívneho alebo objektívneho charakteru

a nemožno teda konštatovať, že by došlo k porušeniu základných práv obžalovaného

garantovaných SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

tak ako uvádza vo svojej sťažnosti obžalovaný.“

Z „genézy odročovania hlavného pojednávania za rok 2013“ uvedenej samotným

sťažovateľom v jeho podaní z 15. júla 2013 (sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 11. júla 2013, pozn.) vyplýva, že hlavné pojednávanie bolo

v relevantnom čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu

odročené celkom 4-krát (pojednávanie nariadené na 24. január 2013, na ktorom boli

vypočutí svedkovia, bolo odročené na 28. február 2013 a následne na 18. marec 2013

z dôvodu neprítomnosti tlmočníka; na hlavnom pojednávaní nariadenom na 18. marec 2013

bol vypočutý svedok za prítomnosti tlmočníka a boli predložené návrhy na dokazovanie;

hlavné pojednávanie nariadené na 16. máj 2013 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti

konajúceho senátu okresného súdu na 11. júl 2013, na ktorom okresný súd rozhodoval

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby).

Vychádzajúc z citovaného, ako aj zo skutočností uvádzaných sťažovateľom

v sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v uznesení sp. zn.

zo 7. augusta 2013 s námietkou sťažovateľa o existencii zbytočných prieťahov v konaní

vo veci samej (o vine a treste) náležitým spôsobom zaoberal, pričom jeho záver o tom, že

v posudzovanom prípade k zbytočným prieťahom nedošlo, nemá ústavný súd dôvod

spochybňovať, a preto zastáva názor, že aj druhá námietka sťažovateľa je zjavne

nedôvodná.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že medzi postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý vyústil do

uznesenia sp. zn. zo 7. augusta 2013, a obsahom sťažovateľom označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť

k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu

krajského súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia sťažnosti v nadväznosti na sťažovateľom artikulovanú

nespokojnosť s podľa neho „nezákonným“ vykonaním výsluchu svedkov

a spochybňovaním správnosti postupu okresného súdu, „keď prijal obžalobu v stave, keď

v bode 2) obžaloby boli vykonané výsluchy svedkov len v konaní pred vznesením

obvinenia“, ústavný súd poukazuje aj na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu

v Žiline sp. zn. Jtk 9/09 z 8. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že nedodržanie

kontradiktórneho postupu pri výsluchu svedkov, ktorí nie sú vo vzťahu k obvinenému

osobami uvedenými v ustanovení , nie je samo osebe dôvodom na

odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi. Okrem nedodržania kontradiktórneho

postupu pri vykonávaní výsluchov svedkov je potrebné tieto považovať za úkony inak

vykonané v súlade so zákonom a nemožno ich považovať za nulitné už v tomto štádiu

konania. Nedodržanie kontradiktórnosti sa môže „naplno“ prejaviť až v súdnom konaní,

a preto ako podklad na podanie obžaloby a jej prijatie súdom na ďalšie konanie je možné

tieto dôkazné prostriedky akceptovať. Pre svedkov, ktorí nie sú vo vzťahu k obvinenému

osobami uvedenými v , platí všeobecná povinnosť svedčiť podľa

bez možnosti odoprieť výpoveď podľa Trestného

poriadku, a preto nie je na mieste už v tomto štádiu konania – predbežné prejednanie

obžaloby, prejudikovať a predpokladať, že takíto svedkovia na hlavnom pojednávaní

odmietnu vypovedať, zmenia výpovede, zomrú alebo sa na hlavné pojednávanie nedostavia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013