Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 802/2013
PDF · 356.69 KB
No categories available
IV. ÚS 802/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou
JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Tos 90/2013 a postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 T 144/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby
z 27. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013
doručená sťažnosť V. S., toho času vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5
ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 4 Tos 90/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 144/2010 v súvislosti
s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre
pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu
sp. zn. Tp 338/09 z 24. marca 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.
2 Tpo 25/2010 z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku (tzv. úteková väzba).
Prokurátorka Krajskej prokuratúry v B. podala 12. júla 2010 na sťažovateľa obžalobu
pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného
zákona (v bode 1) a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona
v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2).
Dňa 27. júna 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie
z väzby na slobodu v súlade s § 79 ods. 3 Trestného poriadku; sťažovateľ súčasne žiadal
nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa
§ 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 144/2010
z 11. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 11. júla 2013“) žiadosť sťažovateľa
o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ponúknutý
sťažovateľom ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti
uzneseniu okresného súdu z 11. júla 2013 podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú zahlásil na
hlavnom pojednávaní konanom 11. júla 2013 a bližšie odôvodnil podaním z 15. júla 2013,
25. júla 2012 a 26. júla 2013, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 90/2013
zo 7. augusta 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti s poukazom na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp. zn. Tpj 63/2009
zo 7. decembra 2009 upriamil pozornosť na „nekontradiktórny postup v prípravnom konaní
a na to nadväzujúce podanie obžaloby v rozpore s Trestným poriadkom“, pričom zdôraznil,
že predmetom ústavnej sťažnosti by mala byť otázka, či «súd postupoval správne, keď
prijal obžalobu v stave, keď v bode 2) obžaloby boli vykonané výsluchy svedkov len
v konaní pred vznesením obvinenia, t. j., či v tomto smere došlo k porušeniu práva na
obhajobu alebo nie. V tejto súvislosti chcem poukázať na právny názor Krajského súdu
v Žiline, podľa ktorého: „Krajský súd opakovane pripomína, že obvinený musí mať
primeranú a dostatočnú možnosť poprieť výpoveď svedka. Vyvodzovať právne dôsledky
z výpovede svedka, ktorému obvinený nemohol klásť otázky, ktorého nemohol vypočuť alebo
dať vypočuť, je neprípustné, pretože jeho právo na obhajobu by bolo skrátené takým
spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 6 Dohovoru.“».
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza, že «Krajský súd ale opomenul, resp.
odignoroval dosť závažné skutočnosti, minimálne v tom smere, že súd po prijatí obžaloby
riskoval, že konanie mohlo byť ovplyvnené dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek
prekážok, pre ktoré by nebolo možné zabezpečiť výsluch svedka na hlavnom pojednávaní
nebolo možné takúto výpoveď z prípravného konania čítať a na takýto dôkaz vôbec
prihliadať. Krajský súd ďalej opomenul, resp. odignoroval skutočnosť, že ku „kritickej
previerke výpovedí na H. P.“ došlo až potom, čo súd v rozpore so zákonom čítal zápisnice
výpovedí z predprípravného konania, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Je
teda nesporné, že súd nemal obžalobu prijať, ale vrátiť prokuratúre z dôvodu zachovania
mojich práv na obhajobu. Súd ale naopak obžalobu prijal s vedomím, že porušuje moje
obhajobné práva o čom svedčí i fakt, že zápisnice z prípravného konania boli na H. P.
čítané a „kritická previerka“ bola realizovaná až po niekoľkých mesiacoch od momentu,
kedy boli na HP zápisnice čítané...!»
V nadväznosti na uvedenú argumentáciu je podľa sťažovateľa ďalej potrebné
skúmať, či «nezákonný postup OČTK a súdu vo vzťahu k právam na obhajobu nespôsobil
v konaní prieťahy. Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby pre
oprávnenie jej dlhšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky:
- musí existovať uznesenie o obvinení,
- musí existovať kvalifikované podozrenie,
- musí existovať väzobný dôvod podľa § 71/1 a/b/c T.P.,
- OČTK a súd musia konať s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.
(I. ÚS 224/03).
Na strane 6 zápisnice z H. P. 11.07.2013 som uviedol: „... Chcem uviesť, že väzba
počas minimálne 6 mesiacov absolútne popierala svoj účel...“
Okresný súd Bratislava III. vo svojom rozhodnutí zo dňa 11. 07. 2013, sp. zn.
3 T/144/2010-1916 sa otázke prípadných prieťahov nevenoval. V tomto smere je jeho
rozhodnutie nepreskúmateľné. Vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu som na
strane 2 poukázal na genézu H. P. v roku 2013. Ďalej som uviedol: „Je otázne ako súd
dodržal zásadu uvedenú v ust. 2/6 T. P., rovnako je otázne, aký účel plní väzba – uvedené
súd v rámci svojej riadnej prieskumnej činnosti (§ 79/2 T. P.) odignoroval... Mám za to, že
Krajský súd sa dostatočne nevysporiadal s existenciou prieťahov. Svoju „predstavu“
o prieťahoch vysvetľuje tak, že ak sú pojednávania odročované plynule, resp. existujú
akceptovateľné rozostupy medzi jednotlivými pojednávaniami, tak podľa jeho názoru
neexistujú prieťahy. Súd sa ale zabudol vysporiadať s dôvodmi, pre ktoré došlo
k odročovaniu, t. j. aké prekážky viedli k odročovaniu. Tieto konkrétne prekážky nemožno
pričítavať na vrub mne! Bude úlohou Ústavného súdu SR skúmať tieto „prekážky“
a následne vyvodiť záver.».
Podľa sťažovateľa „... pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá bola
pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non (podmienka bez
ktorej niet zákonnosti) jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to už však
nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný
dôvod alebo dôvody a naviac, musí byť preukázané, že kompetenčné orgány postupujú
vo veci s osobitnou starostlivosťou. Okresný i Krajský súd si mali byť vedomé významu
osobnej slobody jedinca, ako základov demokratickej spoločnosti a preto je potrebné
zdôrazniť, že väzba je výnimočným opatrením a predstavuje najzávažnejší zásah do
základného práva jednotlivca na osobnú slobodu! Pripomínam, že požiadavka, aby
vzhľadom na všetky okolnosti prípadu trvanie väzby neprekročilo nevyhnutnú dobu,
vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup
súdov. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17/2 a 5 Ústavy SR môže byť porušené aj
tým, že OČTK a súd nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Opätovne dávam do pozornosti genézu HP
(najmä v roku 2013) ako aj dôvody odročovania! Z analýzy postupu súdu jednoznačne
vyplýva, že hoci celková dĺžka väzby ku dňu rozhodnutia KS (t. j. 07.08.2013) trvala cca 41
mesiacov, treba konštatovať, že kompetentné orgány v mojej trestnej veci nepostupujú
s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Z postupu súdu nie je evidentné, že by bol vedený
snahou čo najskôr prispieť k ukončeniu mojej väzby. Podľa § 76/1 T. p. väzba v konaní pred
súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Mám za to, že v danom prípade na ďalšie trvanie
väzby nepostačuje skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že som sa dopustil trestnej
činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, pretože v tomto štádiu konania existujú pochybnosti
o tom, či dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom. Je
neakceptovateľné, aby za chyby spôsobené porušením práva na obhajobu obdobne
porušením zásady podľa § 2/6 T. p., doplácal obvinený potvrdením väzby z dôvodu
konvalidácie stavu súdom. Väzba môže trvať len nevyhnutný čas, preto nie je na mieste, aby
som doplácal na chyby konania, ktoré bolo treba odstrániť.“.
Sťažovateľ poukazuje na „uznesenia sp. zn. 3 T/144/2010-1334, 3 T/144/2010-1366,
3 T/144/2010-1339 (všetky zo dňa 09. 08. 2011)“, z ktorých «vyplýva, že súd rozhodol
podľa § 88/1 T. P. o predvedení svedkov: J. V., M. J., Z. T.. Dňa 9. 8. 2011 bolo HP
odročené na dobu neurčitú. Dňa 5. 9. 2011 musel súd vydať opravné uznesenie
(3 T/144/2010-1368) na základe ktorých nariadil predvedenie vyššie uvedených svedkov.
Svedok J. a T. boli vypočutí na H. P. 25. 11. 2011. Svedok V. bola vypočutá až na H. P. dňa
09. 02. 2012. Vedomosť o uvedenom okresný i krajský súd bezpochyby mali. Súdu som dal
do pozornosti ústavný nález sp. zn. III. ÚS 12/06... Ak Ústavný súd SR bude venovať
pozornosť okolnostiam „Kto bol kedy predvolaný“ a aké boli dôvody odročovania, musí
dospieť k záveru, že v konaní sa nepostupuje efektívne... Rovnako treba povedať, že
výsluchy svedkov V., J., T. je len jedným z príkladov neefektívnosti, resp. prieťahov. Ako
ďalšie je možno uviesť odročovanie z dôvodu neprítomnosti senátu (minimálne 2x),
neprítomnosť tlmočníka (2x), neprítomnosť svedkov... Pri zhodnotení všetkého mnou
uvedeného možno vyvodiť záver, že neefektívnym postupom súdu došlo vo viacerých
momentoch k zbytočným prieťahom, čím bolo porušené moje základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mi to zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Toto porušenie je o to závažnejšie vzhľadom na skutočnosť, že som vo väzbe a takýto postup
zároveň porušuje moje práva garantované čl. 17/1, 2, 5 Ústavy SR.».
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo priznané sťažovateľovi čl. 17/1, 2, 5 Ústavy SR a ľudské právo
priznané podľa čl. 5/3, 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 Tos/90/2013 a postupom
Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 3 T/144/2010-1916 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127/2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. augusta 2013, sp. zn. 4 Tos/90/2013
zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby V. S. prepustil neodkladne z väzby na
slobodu.
Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127/3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi
za porušenie jeho základného práva primerané finančné zadosťučinenie 3000,- euro.
Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť jednu polovicu tohto zadosťučinenia vo výške
1500,- Euro. Okresný súd Bratislava III. je povinný vyplatiť druhú polovicu primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 1500,- euro. Krajský súd v Bratislave aj okresný súd
Bratislava III. je povinný vyplatiť svoj diel primeraného finančného zadosťučinenia do
dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v sídle Ústavného súdu SR
na účet sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu a postupom
krajského súdu v napadnutých konaniach.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju
ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v ustanoveniach čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5
dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na
konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby
a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu
nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00,
III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť
v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).
Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu
práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj
čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17
ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03,
III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť
prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho
práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
a krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 a k čl. 5 ods. 4 dohovoru.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 144/2010 v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie
z väzby na slobodu z 27. júna 2013
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený na
princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vyplývajúcim z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právomoci všeobecných
súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a
slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto
je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti
postupu okresného súdu v napadnutom konaní v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti
sťažovateľa o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 konštatuje, že podľa Trestného poriadku
bol sťažovateľ oprávnený proti namietanému postupu okresného súdu podať sťažnosť,
v ktorej mohol namietať aj neprípustný zásah do ústavou garantovaných práv väzobne
stíhanej osoby, čo aj využil. O sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Tos 90/2013
Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju
nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Zo sťažnosti možno vyvodiť tieto námietky sťažovateľa, ktorými odôvodňuje
porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru:
1. Existujú pochybnosti o tom, či dôkazy, z ktorých vychádza obžaloba, boli
produkované zákonným spôsobom, a preto je ďalšie trvanie väzby nedôvodné (ďalej len
„prvá námietka“),
2. Napadnuté konanie je postihnuté zbytočnými prieťahmi, keďže podľa sťažovateľa
popísaný „nezákonný postup... súdu vo vzťahu k právam na obhajobu“, ako aj
„odročovanie hlavného pojednávania“ sú dôkazom toho, že „súdy nepostupujú v trestnom
konaní v čase sťažovateľovej väzby s osobitnou starostlivosťou a urýchlením“ (ďalej len
„druhá námietka“).
Pred vecným preskúmaním námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné
poukázať na ustálené právne názory vyplývajúce z jeho doterajšej judikatúry, ktoré tvoria
základné právne východiská pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa.
V prvom rade možno z ústavného postavenia ústavného súdu vyvodiť určité
obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže
ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci
sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Sťažovateľom označené ustanovenia čl. 17 ústavy odkazujú na viacerých miestach na
zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať
ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci,
pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti
nadobudnúť ústavnoprávny rozmer, t. j. spôsobiť aj porušenie ústavnosti (m. m.
III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je
preto vo svojej podstate neodmysliteľnou súčasťou ústavou zaručenej osobnej slobody
(II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach
týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná
skutkovými okolnosťami, ktoré by vo svojej podstate mali dať ratio decidendi (nosné
dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí
aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie
konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj
povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nielen na základe
abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je taktiež zabezpečiť
osobám zatknutým alebo inak pozbaveným osobnej slobody právo iniciovať konanie,
ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej
slobody.
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí mať
charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti
orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie procesnej povahy primerané
povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok
vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko
z 19. októbra 2000).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní postupu
krajského súdu v napadnutom konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových
a právnych záverov, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať
na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej
nahradením písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka vyhovené.
Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský
súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti)
vysporiadal dostatočne a preskúmateľným spôsobom, t. j. tak, aby odôvodnenie jeho
rozhodnutia bolo z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Aj napriek skutočnosti,
že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne) napáda len postup krajského súdu
v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutia,
konkrétne uznesenia sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 (ďalej aj „uznesenie
zo 7. augusta 2013“), a preto ústavný súd podrobil svojmu prieskumu aj toto uznesenie,
vychádzajúc z obsahu námietok uplatnených sťažovateľom v sťažnosti.
II.2.1 K prvej námietke sťažovateľa
Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok
relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa z 11. júla 2013 (doplnenej podaním
z 15. júla 2013, 25. júla 2012 a 26. júla 2013, pozn.) smerujúcej proti uzneseniu okresného
súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 11. júla 2013, vychádzal zo skutkového a právneho stavu
uvedeného v označenom uznesení okresného súdu, ktorého právne závery v uznesení
zo 7. augusta 2013 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 11. júla 2013 posudzoval krajský súd
splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení
svojho uznesenia zo 7. augusta 2013 v tejto súvislosti najmä uviedol:
«Primárne je nevyhnutné uviesť, že formálne a materiálne podmienky trvania väzby
u obžalovaného S. boli podľa názoru Krajského súdu v Bratislave ustálené správne
a v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Čo sa týka väzobného dôvodu
uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sťažnostný súd zastáva názor, že i naďalej sú tu
dané konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia
obžalovaného z väzby na slobodu, by sa vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že by sa opätovne
a opakovane nedostavoval a vyhýbal sa úkonom trestného konania, tak ako pred vzatím do
väzby. Najvšeobecnejšie možno konštatovať, že podmienky na tzv. útekovú väzbu sú dané
vtedy, ak sa možno dôvodne t. j. s rozumným stupňom pravdepodobnosti domnievať, že
obžalovaný sa pokúsi vyhnúť trestnoprávnym dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým
by sa stal dočasne alebo trvale fyzicky nedostihnuteľným, a teda aj nepostihnuteľným.
Prejavy takéhoto správania sa obžalovaného sú prítomné, čo bolo hlavným dôvodom pre
vydanie príkazu na zatknutie. Krajský sťažnostný súd po dôslednom preskúmaní spisového
materiálu konštatuje, že nie je možné súhlasiť s dôvodmi sťažnosti obžalovaného
spočívajúce v tvrdení, že jeho väzba a dôvody pre jej ďalšie trvania nie sú podporené
konkrétnymi skutočnosťami a dôvody väzby sú podľa jeho názoru postavené len na
domnienkach a predpokladoch. Proti takýmto záverom svedčia mnohé listinné dôkazy
svedčiace o tom, že obžalovaný sa naozaj v mieste svojho posledného trvalého pobytu
dlhodobo nezdržoval, údaje získané od najbližších príbuzných svedčia o tom, že išlo o dobu
2 rokov, kontakty s rodičmi a bratom obžalovaný neudržiaval, nemali vedomosť, kde sa
nachádza. Rovnako neúspešné boli pokusy orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť
jeho prítomnosť predvolaním z iných adries, ktoré obžalovaný udal ako miesta, kde sa
zdržuje. Zo spisového materiálu, krajský súd zistil, že posledná zásielka, ktorú obžalovaný
pred rozhodnutím o vzatí do väzby prevzal je zo 17. 12. 2008 a všetky ďalšie pokusy
o kontaktovanie obžalovaného na ním uvádzaných adresách boli neúspešné. Vzhľadom na
zistené konkrétne skutočnosti je možné v prípade obžalovaného V. S. tvrdiť, že dôvodom pre
jeho vzatie do väzby a neskôr jeho ponechania vo väzbe nie je iba hrozba vysokým trestom
v prípade uznania viny, tak ako na to poukazuje obžalovaný, ale v prvom rade konkrétne
skutočnosti, ktoré aj bez hroziaceho vysokého trestu vzbudzujú obavu, že obžalovaný sa
v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude trestnému stíhaniu opätovne vyhýbať, tak
ako tomu bolo v čase pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Z dôkazov, ktoré boli dosiaľ
zadovážené jednak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom a ktoré tvoria spisový
materiál vyplýva, že trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne a to aj napriek tomu,
že vo všetkých podaniach a obhajobných tvrdeniach obžalovaného je zdôrazňovaná práve
jeho nevina. Tým sú podľa názoru sťažnostného súdu splnené formálne podmienky väzby.
Obžalovaný V. S. je stíhaný pre závažnú trestnú činnosť majetkového charakteru veľkého
rozsahu, ktorej sa mal dopúšťať v priebehu rokov 2007 - 2008 a mala byť jeho konaním na
cudzom majetku spôsobená škoda veľkého rozsahu. V prípade obžalovaného V. S. je
potrebné uviesť, že rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby predchádzalo vydanie príkazu na
zatknutie zo dňa 14. 12. 2009. K tomuto kroku pristúpil okresný súd po tom, čo bolo zistené,
že obžalovaný sa v mieste svojho trvalého pobytu nezdržuje, pretože jeho trvalý pobyt na
adrese T. bol dňa 23. 3. 2009 zrušený. K namietanému porušeniu kontradiktórnosti procesu
krajský súd dáva obžalovanému do pozornosti, že obžaloba v trestnej veci môže byť opretá
o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia,
prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1
Tr. por.), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods.
1 Tr. por. Je síce pravdou, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom
alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ
dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka
vypočuť až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu
vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup).
Nemožno však opomínať, že ak obvinený po vznesení obvinenia sám (resp. prostredníctvom
obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných v trestnom
konaní, aby po posúdení dôkaznej situácie vo veci rozhodli o potrebe vykonať
kontradiktórny výsluch svedka. Na spravodlivé súdne konanie a na kritickú previerku
výpovede svedka však postačuje, ak je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného
alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom tak, ako je tomu v svetle prejednávaného prípadu.
Neobstojí teda sťažnostná argumentácia obžalovaného o porušení jeho práva na obhajobu
zo strany orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu.»
Krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zo 7. augusta 2013 zaoberal aj
ponúknutým písomným sľubom sťažovateľa a jeho návrhom nahradiť ďalšie trvanie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom v tejto súvislosti uviedol:
„Pokiaľ ide o ponúknutý písomný sľub obžalovaného S., ako aj jeho návrh na
dohľad, vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a jeho osobu, dospel i krajský súd
k záveru, že nemožno väzbu u neho nahradiť prijatím písomného sľubu a ani dohľadom
probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., nakoľko
tieto inštitúty pre nahradenie väzby sú nedostatočné. V tomto smere nadriadený súd
považuje výrok súdu I. stupňa, ktorým bol neprijatý písomný sľub obžalovaného a jeho
návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom za vecne správny.
Vychádzajúc z dikcie zákona (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.), alternatívne je
možné väzbu nahradiť prijatím písomného sľubu obvineného alebo dohľadom probačného
a mediačného úradníka nad obvineným, za predpokladu, že vzhľadom na osobu obvineného
a na povahu prejednávaného prípadu považuje súd písomný sľub a dohľad probačného
a mediačného úradníka za dostatočnú záruku. Presvedčenie súdu o dostatočnosti prijímanej
záruky ako náhrady väzby musí kumulatívne prameniť jednak z okolností prípadu, ako
i osobnostného profilu obvineného. V prípade obvinenia z uvedenej závažnej trestnej
činnosti je možné uvažovať o prijatí písomného sľubu alebo dohľadu iba vo výnimočných
prípadoch. Žiadne výnimočné okolnosti na strane obžalovaného, ani vyplývajúce z povahy
prípadu však nadriadený súd nezistil.
Krajský súd uzatvára, že v prípade obžalovaného je väzba aj v tomto štádiu trestného
stíhania dôvodná a primeraná, neodporuje čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv,
ani čl. 17 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a napokon ani čl. 47 Charte
základných práv Európskej únie, podľa ktorých každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, vo veci sa plynulé koná a o žiadostiach samotného obvineného
sa rozhoduje v stanovených lehotách.“
Vychádzajúc zo sťažnosti, sťažovateľ spochybňuje v prvom rade splnenie
hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre
ktoré je trestné stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky trestného činu a existuje
dôvodné podozrenie, že ich spáchal sťažovateľ), a to konkrétne existenciu dôvodného
podozrenia, že skutky spáchal, keďže podľa jeho názoru „existujú pochybnosti o tom, či
dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom“.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na (už) citované závery krajského súdu
vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 týkajúce sa zásady
kontradiktórnosti a na tomto základe zastáva názor, že krajský súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa
„nezákonnosti výpovede svedkov v prípravnom konaní“ a jej vplyvu na existenciu
hmotnoprávneho predpokladu väzby (dôvodného podozrenia vo vzťahu k jeho osobe), a to
jednak odkazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 7. decembra
2009 (sp. zn. Tpj 63/2009) a konštatovaním o vykonaní výsluchu svedkov za účasti
sťažovateľa, resp. jeho obhajcu na hlavnom pojednávaní (v konaní pred súdom, pozn.).
Ústavný súd z uvedeného hľadiska považuje za akceptovateľný a udržateľný aj právny
záver krajského súdu, že „trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne“, v dôsledku
čoho možno materiálne podmienky väzby považovať za splnené.
Na tomto základe ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa tvoriacu
podstatu jeho prvej námietky za zjavne nedôvodnú, teda takú, ktorá v konečnom dôsledku
reálne nemohla spôsobiť porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru, o to viac, že sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti iba hypoteticky
„obviňuje“ všeobecný súd z vystavovania sa riziku, že „konanie mohlo byť ovplyvnené
dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek prekážok, pre ktoré by nebolo možné
zabezpečiť výsluch svedka na hlavnom pojednávaní nebolo možné takúto výpoveď
z prípravného konania čítať a na takýto dôkaz vôbec prihliadať“. Za týchto okolností sú
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu splnené podmienky na odmietnutie tejto časti
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
II.2.1 K druhej námietke sťažovateľa
Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa, ktorej podstata je založená na tvrdení
o neakceptovateľných prieťahoch v trestnom konaní vzhľadom na (podľa sťažovateľa)
„nezákonný postup súdu v súvislosti s neakceptovaním jeho práva na obhajobu“ ako aj
neodôvodnené „odročovanie hlavného pojednávania“, krajský súd v uznesení sp. zn.
4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 formuloval záver, že „nezistil v posudzovanom prípade
prieťahy“, ktoré by opodstatňovali záver o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru, a mali tak vplyv na trvanie dôvodov tzv. útekovej väzby sťažovateľa.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa uznáva, že všeobecný súd
rozhodujúci o vine a treste väzobne stíhanej osoby obvinenej z trestného činu musí konať
s nevyhnutnou osobitnou starostlivosťou a s adekvátnym úsilím túto väzobnú vec ukončiť
v primeranej lehote. Svedčí o tom aj judikatúra ESĽP v súvislosti s namietaným porušením
čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. Mileta Savič c. Slovenská republika – Správa Komisie
z 20. mája 1998 týkajúca sa sťažnosti č. 28409/95, Cevizovic c. Nemecko, rozhodnutie
z 29. júla 2004 týkajúce sa sťažnosti č. 49746/99, Debboub alias Husseini Ali
c. Francúzsko, rozhodnutie z 9. novembra 1999, a ďalšie).
Ústavný súd z obsahu uznesenia krajského súdu zo 7. augusta 2013 zistil, že krajský
súd sa druhou námietkou sťažovateľa náležite zaoberal, pričom v tejto súvislosti
v odôvodnení uviedol:
„Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie s najzávažnejším zásahom
do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov, má trvať iba nevyhnutný
čas, je naďalej nutné konštatovať jej opodstatnenosť. Doterajšia dĺžka väzby je s
prihliadnutím na závažnosť konania a očakávaný postih v prípade uznania viny primeraná.
Obžalovaný mal v závažnom protiprávnom konaní pokračovať dlhšiu dobu, pričom mal
svojím konaním spôsobiť na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.
V tomto smere sťažnostný súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave o podaných sťažnostiach o rozhodnutiach o väzbe, dôvody ktorých sa
nezmenili a ostali totožné. Čo sa týka dodržovania zásady stanovenej v § 2 ods. 6 Tr. por.,
ktorá určuje povinnosť vybavovania väzobných vecí prednostne a urýchlene, v tomto smere
nezistil krajský súd žiadne závažné nedostatky. Prejednávanie veci pred súdom prvého
stupňa pokračuje plynule. Časové odstupy medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami sú
z pohľadu dodržania spomenutej zásady akceptovateľné. Krajský súd teda nezistil
v posudzovanom prípade prieťahy, či už subjektívneho alebo objektívneho charakteru
a nemožno teda konštatovať, že by došlo k porušeniu základných práv obžalovaného
garantovaných Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
tak ako uvádza vo svojej sťažnosti obžalovaný.“
Z „genézy odročovania hlavného pojednávania za rok 2013“ uvedenej samotným
sťažovateľom v jeho podaní z 15. júla 2013 (sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 3 T 144/2010 z 11. júla 2013, pozn.) vyplýva, že hlavné pojednávanie bolo
v relevantnom čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu
odročené celkom 4-krát (pojednávanie nariadené na 24. január 2013, na ktorom boli
vypočutí svedkovia, bolo odročené na 28. február 2013 a následne na 18. marec 2013
z dôvodu neprítomnosti tlmočníka; na hlavnom pojednávaní nariadenom na 18. marec 2013
bol vypočutý svedok za prítomnosti tlmočníka a boli predložené návrhy na dokazovanie;
hlavné pojednávanie nariadené na 16. máj 2013 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti
konajúceho senátu okresného súdu na 11. júl 2013, na ktorom okresný súd rozhodoval
o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby).
Vychádzajúc z citovaného, ako aj zo skutočností uvádzaných sťažovateľom
v sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v uznesení sp. zn. 4 Tos 90/2013
zo 7. augusta 2013 s námietkou sťažovateľa o existencii zbytočných prieťahov v konaní
vo veci samej (o vine a treste) náležitým spôsobom zaoberal, pričom jeho záver o tom, že
v posudzovanom prípade k zbytočným prieťahom nedošlo, nemá ústavný súd dôvod
spochybňovať, a preto zastáva názor, že aj druhá námietka sťažovateľa je zjavne
nedôvodná.
Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že medzi postupom krajského súdu v napadnutom konaní, ktorý vyústil do
uznesenia sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013, a obsahom sťažovateľom označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na
základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť
k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu
krajského súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
Nad rámec odôvodnenia sťažnosti v nadväznosti na sťažovateľom artikulovanú
nespokojnosť s podľa neho „nezákonným“ vykonaním výsluchu svedkov
a spochybňovaním správnosti postupu okresného súdu, „keď prijal obžalobu v stave, keď
v bode 2) obžaloby boli vykonané výsluchy svedkov len v konaní pred vznesením
obvinenia“, ústavný súd poukazuje aj na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu
v Žiline sp. zn. Jtk 9/09 z 8. decembra 2009, z ktorého vyplýva, že nedodržanie
kontradiktórneho postupu pri výsluchu svedkov, ktorí nie sú vo vzťahu k obvinenému
osobami uvedenými v ustanovení § 130 Trestného poriadku, nie je samo osebe dôvodom na
odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi. Okrem nedodržania kontradiktórneho
postupu pri vykonávaní výsluchov svedkov je potrebné tieto považovať za úkony inak
vykonané v súlade so zákonom a nemožno ich považovať za nulitné už v tomto štádiu
konania. Nedodržanie kontradiktórnosti sa môže „naplno“ prejaviť až v súdnom konaní,
a preto ako podklad na podanie obžaloby a jej prijatie súdom na ďalšie konanie je možné
tieto dôkazné prostriedky akceptovať. Pre svedkov, ktorí nie sú vo vzťahu k obvinenému
osobami uvedenými v § 130 Trestného poriadku, platí všeobecná povinnosť svedčiť podľa
§ 127 Trestného poriadku bez možnosti odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného
poriadku, a preto nie je na mieste už v tomto štádiu konania – predbežné prejednanie
obžaloby, prejudikovať a predpokladať, že takíto svedkovia na hlavnom pojednávaní
odmietnu vypovedať, zmenia výpovede, zomrú alebo sa na hlavné pojednávanie nedostavia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013