Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 796/2013
PDF · 286.12 KB
No categories available
IV. ÚS 796/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., Š., zastúpenej
advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 104/2011-226 z 30. júna 2011
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára
2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 104/2011-226 z 30. júna
2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní o náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením uznesením
č. k. 7 C 107/2009-176 z 9. augusta 2010 nepriznal sťažovateľke (sťažovateľka je
v označenom konaní v procesnom postavení navrhovateľky, pozn.) oslobodenie od súdnych
poplatkov s poukazom na § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 104/2011-226 z 30. júna 2011 tak, že odvolaním
napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. 7 C 107/2009-176 z 9. augusta 2010 potvrdil.
O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013, ktorým dovolanie odmietol
podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným
v napadnutom uznesení, podľa ktorého „v rozhodovanej veci nie je daný namietaný dôvod
dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., pretože pri rozhodovaní o súdnych poplatkoch ide
o právne posúdenie veci a nejde o procesnú činnosť súdu. Podľa názoru NS SR sťažovateľ
namieta dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ktorý však nie je prípustný
z dôvodu povahy rozhodnutia“, a uvádza, že ak „sťažovateľ konštatoval, že nesprávnym
právnym posúdením § 138 ods. 1 O. s. p. došlo k odňatiu práva konať pred súdom,
nedovolával sa dovolacieho dôvodu vo veci právneho posúdenia hmotného práva podľa
§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p., ale nesprávneho právneho posúdenia procesných práv
sťažovateľa, ktoré súčasne viedlo k odňatiu práva konať pred súdom“.
Sťažovateľka v súvislosti so svojou námietkou poukazuje aj na iné rozhodnutie
najvyššieho súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Cdo 16/2012 pripustil „dôvodnosť
dovolania na základe nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka tiež uvádza, že k namietanému porušeniu
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj porušením princípu právnej istoty
a predvídateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov, „keď tak prvostupňový, ako aj odvolací
súd rozhodli v iných konaniach sťažovateľa o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,
a to za absolútne totožných skutkových aj právnych okolností“.
V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva podľa ústavy
a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľka argumentuje,
že odvolací súd podal „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad otázky oslobodenia od
súdnych poplatkov, ktorý fakticky vylučuje právnické osoby z možnosti súdnej ochrany“.
Sťažovateľka k citovanému ďalej okrem iného uvádza:
„Výklad Krajského súdu v Bratislave ohľadom § 138 ods. 1 O. s. p. vo vzťahu
k právnickým osobám, je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a rovnosť pred
zákonom, keď vo vzťahu k právnickým osobám odvolací súd tvrdí, že je nevyhnutné skúmať
príčiny vedúce k nemajetnosti, kým v prípade fyzických osôb sa skutočnosť, z akých dôvodov
sa do hmotnej núdze účastník súdu dostal, zásadne neskúma.
Odvolací súd vo svojom odôvodnení rozlišuje dôvody nepriaznivej situácie
spočívajúce v podnikaní a nesúvisiacich s podnikaním. Tie, ktoré spočívajú v podnikaní
patria podľa názoru odvolacieho súdu do podnikateľského rizika, a len ostatné dôvody
mimo podnikania - vis maior, môže súd zohľadniť pri konaní o oslobodení od súdnych
poplatkov. Tam, kde ide o podnikateľské riziko si podľa názoru odvolacieho súdu musí
podnikateľ vytvoriť potrebné rezervy a predvídať existenciu sporov, inak by malo dôjsť
k preneseniu podnikateľského rizika na štát.
S uvedeným výkladom sa nie je možné stotožniť, keďže pri akceptovaní tohto výkladu
by právnické osoby založené za účelom podnikania nemohli byť oslobodené od súdnych
poplatkoch. Pri dôslednom dovedení tejto argumentácie do dôsledkov by ani situácie vis
maior nemali byť uznané ako dôvod oslobodenia do súdnych poplatkov, keďže nielen súdne
spory, ale aj škody spôsobené vis maior by podnikatelia mali/mohli predvídať a napr. sa
voči uvedeným rizikám poistiť, resp. vytvoriť si zdroje aj na krytie týchto strát. Navyše, ak
odvolací súd argumentuje podnikateľským rizikom, treba konštatovať, že rovnako situácie,
ktoré privedú stratu podnikateľovi z titulu vis maior, v celom rozsahu spadajú pod
podnikateľské riziko a teda vyslovený právny názor logicky ani fakticky neobstojí.
Podnikateľské riziko treba odlíšiť od práva konať pred súdom, teda i keď stratu, ktorá
vznikla, podnikateľ znáša sám, nemalo by to viesť k ďalšej ujme v podobe nemožnosti
dovolať sa spravodlivosti pred súdom, za okolností jeho nemajetnosti.
Navyše práve v prípade sťažovateľa si v konaní, na ktoré sa nemá vzťahovať
oslobodenie od súdnych poplatkov, uplatňuje náhradu vzniknutej straty a škody, keď prišiel
o celý svoj majetok, ktorý využíval na podnikanie. Spôsobenie škody takéhoto rozsahu by
tak bolo dôvodom skončenia podnikania, bez možnosti reparácie škody zodpovedným
subjektom v spravodlivom súdnom konaní. Obdobný výklad by viedol k zjavnému odopretiu
spravodlivosti pre právnické osoby - podnikateľov, ktorých škoda má taký charakter, že
pôsobí likvidačne...“
Sťažovateľka tvrdí, že právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom
uznesení vyplýva z reštriktívneho výkladu zákona, ktorý vylučuje právnické osoby založené
na účely podnikania „z práva na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.
Na podporu svojho tvrdenia o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu
a Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 289/03
uviedol: «Jedným zo základných práv, ktoré je zakotvené v článku 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd je právo domáhať sa stanoveným spôsobom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde. Toto právo, ako vyplýva z citácie, má každý, teda aj ten, kto
nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje
povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku postupu pri uplatňovaní práva v civilnom
procese, súčasne upravuje okolnosti, za ktorých možno túto podmienku prepáčiť. Tieto
okolnosti potom nerozlišujú potenciálnych žiadateľov o túto výnimku podľa spôsobu
a okolností, za ktorých vznikol problém, ktorý je predmetom konania a „nerozlišujú“
účastníka podľa povolania či profesie, ani nestanovujú kritériá dĺžky vedomosti o
povinnosti zaplatiť súdny poplatok.» Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), poukazujúc na právny názor, podľa ktorého
„objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti
zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní, (viď.
Rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jemdamska proti Poľsko zo dňa 26. 7. 2005)“.
Podľa sťažovateľky k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej
podstatnou námietkou, v zmysle ktorej mu „prvostupňový súd... v konaní 17 C/74/2008
oslobodenie priznal pri preukázaní totožných dokladov, obdobne aj iné súdy v SR“,
a navyše aj samotný krajský súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov tak, že
„v konaní 5 Co/20/2010-226 sťažovateľovi oslobodenie priznal a zmenil rozhodnutie
Okresného súdu v Bratislave I“.
Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 a uznesením Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4 Cdo 239/2011 zo dňa 26. 2. 2013 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 239/2011 zo dňa 26. 2. 2013 sa
zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, alternatívne Uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na
ďalšie konanie.
3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
5000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR alternatívne Krajský súd v Bratislave,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4. Najvyšší súd SR alternatívne Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť
spoločnosti D. s. r. o. trovy konania na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu, ktoré sú ku dňu podania sťažnosti vo výške 275,94 € za dva
úkony právnej pomoci a režijný paušál.“
Pre prípad, že ústavný súd odmietne sťažnosť v časti namietaného porušenia
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o zvyšnej sťažnosti rozhodol takto:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa 30. 6. 2011 porušené bolo
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 104/2011-226 zo dňa
30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške
5000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave, do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti D. s. r. o. trovy konania
na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od právoplatnosti.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,
ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé
súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Z uznesenia sp. zn. 4 Cdo 239/2011 z 26. februára 2013 vyplýva, že najvyšší súd ako
dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
v súlade s § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, keďže podľa jeho
záverov prípustnosť dovolania nevyplývala z § 239 OSP, sťažovateľkou nebola preukázaná
(namietaná) vada podľa § 237 písm. f) OSP a neboli zistené ani iné vady uvedené v § 237
OSP. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o neexistencii vady podľa § 237
písm. f) OSP a v tejto súvislosti upozorňuje na rozhodnutie samotného najvyššieho súdu,
ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Cdo 16/2012 pripustil „dôvodnosť dovolania na základe
nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.
Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia
pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Ústavný súd k predmetnej námietke sťažovateľky poznamenáva, že najvyšší súd
v súlade so svojou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z § 242 ods. 1 OSP preskúmal,
či napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 OSP, pričom však nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania
podľa citovaného ustanovenia.
Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku,
ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky ústavne akceptovateľným
spôsobom aplikoval § 218 ods. 1 písm. c) OSP a § 243b ods. 5 OSP, keď jej dovolanie
odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď rozhodol o jej
dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu nesplnenia zákonom
ustanovených podmienok. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa uvádza:
„K odňatiu možnosti navrhovateľke pred súdom konať, k porušeniu jej práva na
spravodlivý proces ako aj porušeniu zásady rovnosti strán v súdnom konaní a princípu
právnej istoty malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o nepriznaní jej
oslobodenia od súdnych poplatkov, založeným na nesprávnom výklade ustanovenia § 138
ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k právnickým osobám. Tieto výhrady dovolateľky voči
napadnutému rozhodnutiu sa podľa názoru odvolacieho súdu vo svojej podstate týkajú
činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho
posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f)
O. s. p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba z faktickou
procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie vecí
súdim nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno iba odôvodniť
procesné prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); nesprávne právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237
písm. f) O. s. p. a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Dovolanie je
v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie
sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti
rozhodnutia.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom
uznesení ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku aplikovateľné v danej veci, pričom právne závery, ku ktorým dospel
v dovolacom rozhodnutí vo vzťahu k neprípustnosti dovolania [predovšetkým vo vzťahu
k § 237 písm. f) OSP], sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu
a zmyslu tých právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom právne závery, na ktorých je založené, nie sú
v takej príčinnej súvislosti s obsahom sťažovateľkou označených práv, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti
sťažnosti na ďalšie konanie.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukazuje na iné
rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom tento „dôvodnosť dovolania na základe
nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“ posúdil iným spôsobom, ústavný
súd považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu
neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak
poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1
písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené a aj povinné odstraňovať nejednotnosť
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov chrániť aj touto formou
legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie
je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď ide
o taký výklad, ktorý možno označiť ako svojvoľný, príp. zjavne neodôvodnený a má
zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody.
Ústavný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nezistil prejavy svojvôle, resp.
zjavnej neodôvodnenosti, a preto nepovažuje argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,
aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovať ako
ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu
podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľka v rámci námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu tvrdí,
že odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia v súvislosti s posudzovaním otázky
oslobodenia od súdnych poplatkov uplatnil „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad“,
ktorý „fakticky vylučuje právnické osoby z možnosti súdnej ochrany“, čím malo dôjsť
k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal
zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je
umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu
vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V rámci garantovaného práva na súdnu
ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho
obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou
povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu na začatie konania.
Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov
zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za
súčasného splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 138 ods. 1 O. s. p. Z tohto
hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona
zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych
poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou.
Právo na spravodlivý súdny proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa
súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov,
rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý
súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné
právo na bezplatné súdne konanie.
Ustanovenie § 138 ods. 1 O. s. p. umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku
každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi
(fyzickej, ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom
určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške.
Z aplikácie § 138 ods. 1 O. s. p., nie je nožné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj
tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním,
najmä v prípade neodvrátiteľných udalostí alebo iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by
viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny účastníkov konania.
Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery
účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej,
ale predovšetkým majetkovej sféry. Z hľadiska posudzovania ich platobnej schopnosti
(solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú disponibilné peňažné
prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda aj
spôsobilosť si tieto, prostriedky zadovážiť; zároveň treba zohľadniť povahu ich
podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové
majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú
situáciu v hospodárení. Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných
prostriedkov nie je sám osebe dostatočným dôvodom pre oslobodenie od súdnych
poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové pomery žiadateľa
zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov
potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania
oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne
uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne.
Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť vopred vylúčené z možnosti moderácie
poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že
je to jeho povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného suverénneho
rozhodnutia, a teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti
a tiež väčšie nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý
podnikateľský subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to
s akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na
úspech v podnikaní, na zisky, ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát
a ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné,
pokiaľ ide o posudzovanie predpokladov, pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozlišovať,
či nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má
pôvod v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal
sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám
si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika,
alebo či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich
s podnikaním.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď podľa § 138
ods.1 O. s. p. zisťoval pomery na strane navrhovateľa a vyzval ho na zdokladovanie svojich
majetkových a finančných pomerov. Z doložených daňových priznaní, súvah a výkazov
ziskov a strát za roky 2006 - 2009 síce vyplýva, že navrhovateľ nemá žiaden majetok, po
všetky uvedené roky nevykázal ani zisk ani stratu a nebolo tak ani z čoho vypočítať základ
dane, avšak po dôslednom oboznámení sa s celým spisovým materiálom odvolací súd dospel
k záveru, že nepriaznivá hospodárska (finančná) situácia navrhovateľa má jednoznačne
pôvod v podnikaní a v záväzkových vzťahoch vzniknutých za účelom výkonu podnikateľskej
činnosti a je potrebné ju tak zahrnúť pod podnikateľské riziko, ktoré je povinný znášať sám
podnikateľ. Zároveň sa vynára otázka a za akým účelom je spoločnosť navrhovateľa celé
roky ponechaná v naznačenom absolútne pasívnom a neprosperujúcom stave. Ako už bolo
vyššie uvedené, každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí
počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie
práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské
riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho
rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť.
Odvolací súd preto konštatuje, že skutočnosť, že navrhovateľ ako podnikateľ nie je pri
svojej podnikateľskej činnosti úspešný, prišiel o majetok a nedosahuje zisk, nie je dôvodom
na oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní, pretože je vecou podnikateľa vytvoriť si
určité finančné rezervy.
Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nemožno v tejto
súvislosti dôsledky podnikateľského rizika prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti
na štát. Nepriaznivá hospodárska situácia v danom prípade je, aj podľa názoru odvolacieho
súdu, dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne
súvisia, a pokiaľ takto vzniknutá nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok
podnikania, by zakladala dôvod pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to
prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát. Z obsahu spisu nevyplýva, že
by bol navrhovateľ nemajetný, alebo že by sa ocitol v platobnej neschopnosti výlučne
v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej
činnosti (vis major). Za týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna
neschopnosť navrhovateľa, súdny poplatok zaplatiť.“
Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním
napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd primeraným
spôsobom odôvodnil, prečo sťažovateľka nespĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od
platenia súdneho poplatku, pričom jeho odôvodnenie je logickým výsledkom vyplývajúcim
zo skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný súd nemá
zásadnejšie výhrady k sťažovateľkou namietanej časti argumentačnej línie krajského súdu,
ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako nositeľov práv
priznaných jej OSP, a ktorá podľa názoru ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu
vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola z ústavného hľadiska neakceptovateľná.
Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov
krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je
opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem
krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
sťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.
Pre úplnosť ústavný súd už len poznamenáva, že aj najvyšší súd zaujal obdobný
právny záver ako krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od
platenia súdneho poplatku (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 48/2011
zo 17. mája 2012 a sp. zn. 6 Sžo 248/2010 z 30. marca 2011).
Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkou, na
základe ktorej „prvostupňový súd jej v konaní 17 C/74/2008 oslobodenie priznal pri
preukázaní totožných dokladov, obdobne aj iné súdy v SR“, pričom aj samotný krajský súd
rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/20/2010 tak, že sťažovateľke oslobodenie od
platenia súdnych poplatkov priznal.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že
rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je
založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene,
dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale
dôležité, aby najvyššia súdna inštancia (t. j. najvyšší súd) pôsobila ako regulátor konfliktov
judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov
v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach tak, ako to je v konečnom dôsledku už
citované.
Aj z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že len skutočnosť, že krajský
súd nereagoval na námietku sťažovateľky o rozdielnej rozhodovacej činnosti
prvostupňového súdu, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ňou označeného
základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho
významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. decembra 2013