Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 796/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., Š., zastúpenej

advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -226 z 30. júna 2011

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., Š. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou Mgr. E. B., B., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -226 z 30. júna

2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. februára 2013 (ďalej len

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní o náhradu škody spôsobenej predbežným opatrením uznesením

č. k. -176 z 9. augusta 2010 nepriznal sťažovateľke (sťažovateľka je

v označenom konaní v procesnom postavení navrhovateľky, pozn.) oslobodenie od súdnych

poplatkov s poukazom na (ďalej aj „OSP“).

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -226 z 30. júna 2011 tak, že odvolaním

napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -176 z 9. augusta 2010 potvrdil.

O dovolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 26. februára 2013, ktorým dovolanie odmietol

podľa v spojení s .

Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu vyjadreným

v napadnutom uznesení, podľa ktorého „v rozhodovanej veci nie je daný namietaný dôvod

dovolania podľa , pretože pri rozhodovaní o súdnych poplatkoch ide

o právne posúdenie veci a nejde o procesnú činnosť súdu. Podľa názoru NS SR sťažovateľ

namieta dovolací dôvod podľa , ktorý však nie je prípustný

z dôvodu povahy rozhodnutia“, a uvádza, že ak „sťažovateľ konštatoval, že nesprávnym

právnym posúdením došlo k odňatiu práva konať pred súdom,

nedovolával sa dovolacieho dôvodu vo veci právneho posúdenia hmotného práva podľa

, ale nesprávneho právneho posúdenia procesných práv

sťažovateľa, ktoré súčasne viedlo k odňatiu práva konať pred súdom“.

Sťažovateľka v súvislosti so svojou námietkou poukazuje aj na iné rozhodnutie

najvyššieho súdu, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. pripustil „dôvodnosť

dovolania na základe nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka tiež uvádza, že k namietanému porušeniu

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť aj porušením princípu právnej istoty

a predvídateľnosti rozhodnutí všeobecných súdov, „keď tak prvostupňový, ako aj odvolací

súd rozhodli v iných konaniach sťažovateľa o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov,

a to za absolútne totožných skutkových aj právnych okolností“.

V súvislosti s namietaným porušením označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľka argumentuje,

že odvolací súd podal „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad otázky oslobodenia od

súdnych poplatkov, ktorý fakticky vylučuje právnické osoby z možnosti súdnej ochrany“.

Sťažovateľka k citovanému ďalej okrem iného uvádza:

„Výklad Krajského súdu v Bratislave ohľadom vo vzťahu

k právnickým osobám, je v rozpore s právom na spravodlivý súdny proces a rovnosť pred

zákonom, keď vo vzťahu k právnickým osobám odvolací súd tvrdí, že je nevyhnutné skúmať

príčiny vedúce k nemajetnosti, kým v prípade fyzických osôb sa skutočnosť, z akých dôvodov

sa do hmotnej núdze účastník súdu dostal, zásadne neskúma.

Odvolací súd vo svojom odôvodnení rozlišuje dôvody nepriaznivej situácie

spočívajúce v podnikaní a nesúvisiacich s podnikaním. Tie, ktoré spočívajú v podnikaní

patria podľa názoru odvolacieho súdu do podnikateľského rizika, a len ostatné dôvody

mimo podnikania - vis maior, môže súd zohľadniť pri konaní o oslobodení od súdnych

poplatkov. Tam, kde ide o podnikateľské riziko si podľa názoru odvolacieho súdu musí

podnikateľ vytvoriť potrebné rezervy a predvídať existenciu sporov, inak by malo dôjsť

k preneseniu podnikateľského rizika na štát.

S uvedeným výkladom sa nie je možné stotožniť, keďže pri akceptovaní tohto výkladu

by právnické osoby založené za účelom podnikania nemohli byť oslobodené od súdnych

poplatkoch. Pri dôslednom dovedení tejto argumentácie do dôsledkov by ani situácie vis

maior nemali byť uznané ako dôvod oslobodenia do súdnych poplatkov, keďže nielen súdne

spory, ale aj škody spôsobené vis maior by podnikatelia mali/mohli predvídať a napr. sa

voči uvedeným rizikám poistiť, resp. vytvoriť si zdroje aj na krytie týchto strát. Navyše, ak

odvolací súd argumentuje podnikateľským rizikom, treba konštatovať, že rovnako situácie,

ktoré privedú stratu podnikateľovi z titulu vis maior, v celom rozsahu spadajú pod

podnikateľské riziko a teda vyslovený právny názor logicky ani fakticky neobstojí.

Podnikateľské riziko treba odlíšiť od práva konať pred súdom, teda i keď stratu, ktorá

vznikla, podnikateľ znáša sám, nemalo by to viesť k ďalšej ujme v podobe nemožnosti

dovolať sa spravodlivosti pred súdom, za okolností jeho nemajetnosti.

Navyše práve v prípade sťažovateľa si v konaní, na ktoré sa nemá vzťahovať

oslobodenie od súdnych poplatkov, uplatňuje náhradu vzniknutej straty a škody, keď prišiel

o celý svoj majetok, ktorý využíval na podnikanie. Spôsobenie škody takéhoto rozsahu by

tak bolo dôvodom skončenia podnikania, bez možnosti reparácie škody zodpovedným

subjektom v spravodlivom súdnom konaní. Obdobný výklad by viedol k zjavnému odopretiu

spravodlivosti pre právnické osoby - podnikateľov, ktorých škoda má taký charakter, že

pôsobí likvidačne...“

Sťažovateľka tvrdí, že právny názor krajského súdu obsiahnutý v napadnutom

uznesení vyplýva z reštriktívneho výkladu zákona, ktorý vylučuje právnické osoby založené

na účely podnikania „z práva na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov“.

Na podporu svojho tvrdenia o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu sťažovateľka poukazuje na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu

a Ústavného súdu Českej republiky, ktorý vo veci vedenej pod sp. zn.

uviedol: «Jedným zo základných práv, ktoré je zakotvené v článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd je právo domáhať sa stanoveným spôsobom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde. Toto právo, ako vyplýva z citácie, má každý, teda aj ten, kto

nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. Preto aj keď zákon stanovuje

povinnosť zaplatiť súdny poplatok ako podmienku postupu pri uplatňovaní práva v civilnom

procese, súčasne upravuje okolnosti, za ktorých možno túto podmienku prepáčiť. Tieto

okolnosti potom nerozlišujú potenciálnych žiadateľov o túto výnimku podľa spôsobu

a okolností, za ktorých vznikol problém, ktorý je predmetom konania a „nerozlišujú“

účastníka podľa povolania či profesie, ani nestanovujú kritériá dĺžky vedomosti o

povinnosti zaplatiť súdny poplatok.» Sťažovateľka argumentuje tiež judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), poukazujúc na právny názor, podľa ktorého

„objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti

zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní, (viď.

Rozsudok ESĽP vo veci Jedamski a Jemdamska proti Poľsko zo dňa 26. 7. 2005)“.

Podľa sťažovateľky k porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť aj tým, že krajský súd sa nevysporiadal s jej

podstatnou námietkou, v zmysle ktorej mu „prvostupňový súd... v konaní

oslobodenie priznal pri preukázaní totožných dokladov, obdobne aj iné súdy v SR“,

a navyše aj samotný krajský súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov tak, že

„v konaní -226 sťažovateľovi oslobodenie priznal a zmenil rozhodnutie

Okresného súdu v Bratislave I“.

Na základe uvedených skutočností sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú

právnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -226 zo dňa 30. 6. 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

SR sp. zn. zo dňa 26. 2. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26. 2. 2013 sa

zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, alternatívne Uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -226 zo dňa 30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na

ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

5000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Najvyšší súd SR alternatívne Krajský súd v Bratislave,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Najvyšší súd SR alternatívne Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť

spoločnosti D. s. r. o. trovy konania na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu, ktoré sú ku dňu podania sťažnosti vo výške 275,94 € za dva

úkony právnej pomoci a režijný paušál.“

Pre prípad, že ústavný súd odmietne sťažnosť v časti namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o zvyšnej sťažnosti rozhodol takto:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š., na súdnu a inú

právnu ochranu podľa SR a právo na spravodlivý proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. -226 zo dňa 30. 6. 2011 porušené bolo

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -226 zo dňa

30. 6. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti D. s. r. o., so sídlom: Š. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške

5000 Eur, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný nahradiť spoločnosti D. s. r. o. trovy konania

na účet právneho zástupcu Mgr. E. B... do 15 dní od právoplatnosti.“

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé

súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z uznesenia sp. zn. z 26. februára 2013 vyplýva, že najvyšší súd ako

dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

v súlade s v spojení s , keďže podľa jeho

záverov prípustnosť dovolania nevyplývala z , sťažovateľkou nebola preukázaná

(namietaná) vada podľa a neboli zistené ani iné vady uvedené v

. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom najvyššieho súdu o neexistencii vady podľa

písm. f) a v tejto súvislosti upozorňuje na rozhodnutie samotného najvyššieho súdu,

ktorý vo veci vedenej pod sp. zn. pripustil „dôvodnosť dovolania na základe

nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“.

Podľa ustanovenia , , a platia

pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Ústavný súd k predmetnej námietke sťažovateľky poznamenáva, že najvyšší súd

v súlade so svojou zákonnou povinnosťou vyplývajúcou z preskúmal,

či napadnuté uznesenie krajského súdu nebolo postihnuté niektorou z procesných vád

uvedených v , pričom však nezistil splnenie podmienok prípustnosti dovolania

podľa citovaného ustanovenia.

Vychádzajúc z obsahu citovaných ustanovení ,

ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľky ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikoval a , keď jej dovolanie

odmietol, a to z dôvodu jeho neprípustnosti, teda postupoval správne, keď rozhodol o jej

dovolaní len procesne, nie meritórne (vo veci samej), a to z dôvodu nesplnenia zákonom

ustanovených podmienok. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia, v ktorej sa uvádza:

„K odňatiu možnosti navrhovateľke pred súdom konať, k porušeniu jej práva na

spravodlivý proces ako aj porušeniu zásady rovnosti strán v súdnom konaní a princípu

právnej istoty malo podľa jej názoru dôjsť nesprávnym rozhodnutím o nepriznaní jej

oslobodenia od súdnych poplatkov, založeným na nesprávnom výklade ustanovenia § 138

ods. 1 vo vzťahu k právnickým osobám. Tieto výhrady dovolateľky voči

napadnutému rozhodnutiu sa podľa názoru odvolacieho súdu vo svojej podstate týkajú

činnosti súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho

posudzovania veci. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolací súd so zreteľom na vyššie uvedené zdôrazňuje, že ustanovenie § 237 písm. f)

dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba z faktickou

procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci. Právne posúdenie vecí

súdim nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým možno iba odôvodniť

procesné prípustné dovolanie (viď ); nesprávne právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania v zmysle § 237

písm. f) a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle Dovolanie je

v ustanoveniach upravené ako mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie

sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie

podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v napadnutom

uznesení ústavne konformným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku aplikovateľné v danej veci, pričom právne závery, ku ktorým dospel

v dovolacom rozhodnutí vo vzťahu k neprípustnosti dovolania [predovšetkým vo vzťahu

k ], sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu

a zmyslu tých právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovateľné a udržateľné, pričom právne závery, na ktorých je založené, nie sú

v takej príčinnej súvislosti s obsahom sťažovateľkou označených práv, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, v rámci ktorej poukazuje na iné

rozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorom tento „dôvodnosť dovolania na základe

nesprávneho rozhodnutia vo veci poplatkovej povinnosti“ posúdil iným spôsobom, ústavný

súd považuje za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu

neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak

poslanie, ktoré o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1

písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené a aj povinné odstraňovať nejednotnosť

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov chrániť aj touto formou

legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie

je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď ide

o taký výklad, ktorý možno označiť ako svojvoľný, príp. zjavne neodôvodnený a má

zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia nezistil prejavy svojvôle, resp.

zjavnej neodôvodnenosti, a preto nepovažuje argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to,

aby len na jej základe bolo možné napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu kvalifikovať ako

ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľky je v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodu

podľa odmietol.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka v rámci námietok proti napadnutému uzneseniu krajského súdu tvrdí,

že odvolací súd pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia v súvislosti s posudzovaním otázky

oslobodenia od súdnych poplatkov uplatnil „svojvoľný a ústavne nekonformný výklad“,

ktorý „fakticky vylučuje právnické osoby z možnosti súdnej ochrany“, čím malo dôjsť

k porušeniu jej základného práva podľa , ako aj práva podľa

dohovoru.

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Obsahom práva na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s je

umožniť každému bez rozdielu reálny prístup k súdu, čomu korešponduje povinnosť súdu

vo veci konať a rozhodnúť. Právo na súdnu ochranu zabezpečujú a vykonávajú jednotlivé

ustanovenia . V rámci garantovaného práva na súdnu

ochranu sa realizuje aj právo na prístup k súdu, ktoré však nie je absolútne, keď jeho

obmedzenie je dané legitímnym cieľom, ktorý štát sleduje v súvislosti s poplatkovou

povinnosťou účastníkov konania ako podmienkou prejednania návrhu na začatie konania.

Na druhej strane však štát prostredníctvom inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov

zabezpečuje určitej kategórii osôb prístup k súdu aj bez zaplatenia súdnych poplatkov za

súčasného splnenia zákonných predpokladov uvedených v Z tohto

hľadiska je preto potrebné pri rozhodovaní v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia zákona

zabezpečiť spravodlivú a primeranú rovnováhu medzi záujmom štátu na vyberaní súdnych

poplatkov a záujmom žiadateľa domáhať sa svojich nárokov súdnou cestou.

Právo na spravodlivý súdny proces však nezahŕňa právo účastníka konania, aby sa

súd stotožnil s jeho skutkovými a právnymi názormi, navrhovaným hodnotením dôkazov,

rovnako nezakladá právo účastníka na to, aby bol v konaní pred súdom úspešný, teda aby

sa rozhodlo v súlade s jeho návrhmi. Z uvedeného možno dôvodiť, že právo na spravodlivý

súdny proces neobsahuje ani právo na vyhovenie procesnému návrhu účastníka

na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a teda mu nezaručuje ani bezvýhradné

právo na bezplatné súdne konanie.

Ustanovenie umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku

každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi

(fyzickej, ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom

určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške.

Z aplikácie , nie je nožné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj

tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním,

najmä v prípade neodvrátiteľných udalostí alebo iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by

viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny účastníkov konania.

Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych

poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery

účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej,

ale predovšetkým majetkovej sféry. Z hľadiska posudzovania ich platobnej schopnosti

(solventnosti) nie je možné sa obmedziť len na zistenie, či majú disponibilné peňažné

prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové majetkové pomery, teda aj

spôsobilosť si tieto, prostriedky zadovážiť; zároveň treba zohľadniť povahu ich

podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové

majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú

situáciu v hospodárení. Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných

prostriedkov nie je sám osebe dostatočným dôvodom pre oslobodenie od súdnych

poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové pomery žiadateľa

zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov

potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania

oslobodenia od súdnych poplatkov, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne

uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne.

Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť vopred vylúčené z možnosti moderácie

poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že

je to jeho povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného suverénneho

rozhodnutia, a teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti

a tiež väčšie nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý

podnikateľský subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to

s akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na

úspech v podnikaní, na zisky, ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát

a ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné,

pokiaľ ide o posudzovanie predpokladov, pre oslobodenie od súdnych poplatkov rozlišovať,

či nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má

pôvod v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal

sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám

si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika,

alebo či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich

s podnikaním.

V preskúmavanej veci súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď podľa § 138

ods.1 zisťoval pomery na strane navrhovateľa a vyzval ho na zdokladovanie svojich

majetkových a finančných pomerov. Z doložených daňových priznaní, súvah a výkazov

ziskov a strát za roky 2006 - 2009 síce vyplýva, že navrhovateľ nemá žiaden majetok, po

všetky uvedené roky nevykázal ani zisk ani stratu a nebolo tak ani z čoho vypočítať základ

dane, avšak po dôslednom oboznámení sa s celým spisovým materiálom odvolací súd dospel

k záveru, že nepriaznivá hospodárska (finančná) situácia navrhovateľa má jednoznačne

pôvod v podnikaní a v záväzkových vzťahoch vzniknutých za účelom výkonu podnikateľskej

činnosti a je potrebné ju tak zahrnúť pod podnikateľské riziko, ktoré je povinný znášať sám

podnikateľ. Zároveň sa vynára otázka a za akým účelom je spoločnosť navrhovateľa celé

roky ponechaná v naznačenom absolútne pasívnom a neprosperujúcom stave. Ako už bolo

vyššie uvedené, každý podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí

počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie

práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ by tomu tak nebolo, potom by podnikateľské

riziko každého podnikateľa prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho

rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľ podniká na vlastnú zodpovednosť.

Odvolací súd preto konštatuje, že skutočnosť, že navrhovateľ ako podnikateľ nie je pri

svojej podnikateľskej činnosti úspešný, prišiel o majetok a nedosahuje zisk, nie je dôvodom

na oslobodenie od súdnych poplatkov v konaní, pretože je vecou podnikateľa vytvoriť si

určité finančné rezervy.

Súd prvého stupňa tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nemožno v tejto

súvislosti dôsledky podnikateľského rizika prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti

na štát. Nepriaznivá hospodárska situácia v danom prípade je, aj podľa názoru odvolacieho

súdu, dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní a s podnikaním nevyhnutne

súvisia, a pokiaľ takto vzniknutá nepriaznivá hospodárska situácia ako dôsledok

podnikania, by zakladala dôvod pre oslobodenie od súdnych poplatkov, znamenalo by to

prenesenie časti rizika, ktoré je spojené s podnikaním, na štát. Z obsahu spisu nevyplýva, že

by bol navrhovateľ nemajetný, alebo že by sa ocitol v platobnej neschopnosti výlučne

v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej

činnosti (vis major). Za týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna

neschopnosť navrhovateľa, súdny poplatok zaplatiť.“

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie okresného súdu. V napadnutom uznesení krajský súd primeraným

spôsobom odôvodnil, prečo sťažovateľka nespĺňa podmienky na priznanie oslobodenia od

platenia súdneho poplatku, pričom jeho odôvodnenie je logickým výsledkom vyplývajúcim

zo skutočností preukázaných v danom konaní. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný súd nemá

zásadnejšie výhrady k sťažovateľkou namietanej časti argumentačnej línie krajského súdu,

ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako nositeľov práv

priznaných jej , a ktorá podľa názoru ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu

vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný súd navyše zdôrazňuje, že nie je opravným súdom právnych názorov

krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem

krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľkou namietaný výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Pre úplnosť ústavný súd už len poznamenáva, že aj najvyšší súd zaujal obdobný

právny záver ako krajský súd v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od

platenia súdneho poplatku (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. mája 2012 a sp. zn. z 30. marca 2011).

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jej námietkou, na

základe ktorej „prvostupňový súd jej v konaní oslobodenie priznal pri

preukázaní totožných dokladov, obdobne aj iné súdy v SR“, pričom aj samotný krajský súd

rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. tak, že sťažovateľke oslobodenie od

platenia súdnych poplatkov priznal.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku ESĽP Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že

rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou

súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je

založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene,

dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale

dôležité, aby najvyššia súdna inštancia (t. j. najvyšší súd) pôsobila ako regulátor konfliktov

judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov

v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach tak, ako to je v konečnom dôsledku už

citované.

Aj z uvedených dôvodov je ústavný súd toho názoru, že len skutočnosť, že krajský

súd nereagoval na námietku sťažovateľky o rozdielnej rozhodovacej činnosti

prvostupňového súdu, nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia ňou označeného

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho

významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013