Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 33/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,

PhD., vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na zákonného sudcu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 15. mája 2013, sp. zn. z 30. apríla 2013,

sp. zn. z 23. mája 2013, sp. zn. z 15. mája 2013,

sp. zn. z 23. mája 2013, sp. zn. z 28. mája 2013,

sp. zn. z 28. mája 2013, sp. zn. z 30. apríla 2013,

sp. zn. z 23. mája 2013, sp. zn. z 28. mája 2013,

sp. zn. z 28. mája 2013, sp. zn. z 28. mája 2013,

sp. zn. z 23. mája 2013, sp. zn. z 23. mája 2013,

sp. zn. z 9. mája 2013 a sp. zn. z 22. mája 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. až sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnené .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. augusta

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), základného práva

na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

označenými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“

alebo „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I a Okresným súdom Bratislava II

(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom

okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu

a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde

k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému

súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné

súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou

ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd svojimi rozhodnutiami

potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.

Predmetné uznesenia krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých

rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne

neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh

na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci

podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)

(ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať

pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa , a v jej veciach

rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a)

OSPv spojení s .

Sťažovateľka v predostretej argumentácii okrem iného uviedla, že napadnutými

uzneseniami najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď

„interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav bez existencie

relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou

praxou..., spojil naplnenie výlučne s ust. a na takto

zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;

neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom

vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej

praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty, jeho rozhodnutia trpia

nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo rozhodnuté odlišne

od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej rozhodovacej praxe, čím sa

sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom, nevysporiadal sa so skutkovými

dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného okresného súdu v zmysle

v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca.

Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu

najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,

ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.

Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím

súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu

spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

V tejto súvislosti sťažovateľka tiež argumentovala, že krajský súd nedostatočne

vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer

k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky

„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku

tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej

ujmy zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom

ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup

krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym

spôsobom nevysvetlil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa , práv podľa

ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu , zruší napadnuté

uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa

a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí

orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov

verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou () ďalej

pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov

a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou

do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych

noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho

odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto

nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého

rozsudku s (, ).

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. rozhodnutia , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili

sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky

č. 17a „sadzobníka súdnych poplatkov “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

a preto žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd ako odvolací

súd uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne a v ich odôvodnení poukázal

najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala

o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1

, pretože sudcovia jednotlivých okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania,

a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského súdu

vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa , a to buď z dôvodu účastníkom

konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia

byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol

o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.

Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými

odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym

spôsobom interpretoval a aplikoval a , ich odôvodnenie

je nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach

alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť

dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska a a dospel k záveru,

že tieto prípustné na základe týchto ustanovení prípustné nie

sú. Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach

došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa , pristúpil

najvyšší súd k ich preskúmaniu.

Keďže existencia procesných vád podľa až d) a nevyšla

v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľkou namietanej

existencie procesnej vady podľa , ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala

námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatie konania, hoci boli potrebné, a napriek

tomu jej bola uzneseniami okresného súdu uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky

za tieto procesné návrhy, čo bolo krajským súdom potvrdené ako správny procesný postup.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na prvú vetu , podľa ktorého sa konanie,

okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania), zásadne začína na návrh,

ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá

zmätočnosť celého konania, a teda aj dovolacím dôvodom podľa .

So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája účinok začatia ďalšieho samostatného

konania, pretože ide o rozhodovanie o parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania,

ktoré začalo podaním žaloby. Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu

uvedenú v , ako to namieta sťažovateľka.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)

, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd

poukazujúc na znenie (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju

predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama

skutočnosť, že sudca má prerokovať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom

tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.

Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno

považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je

úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť

právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné

práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu

nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie

označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite

odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných

právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú

interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,

absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej

logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti.

Základné právo na súdnu ochranu uvedené v neznamená

právo na úspech v konaní pred súdom (, ). Ústavno-súdna

korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola

možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo

zasahovalo do práva na súdnu ochranu ( ). K porušeniu

garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces

podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento

fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo

na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, keby tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by

napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda

vyžadujúcimi ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo

v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky na prípustnosť

dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená

v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,

na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú

postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd

kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,

s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva

na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku

a dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho

súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (m. m. , ). Práve plénum a kolégiá

najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne

očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je

súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich

výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade

napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval

v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo

možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne

neopodstatnené podľa (obdobne ako

z 11. decembra 2013 a ďalšie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014