Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 33/2014
PDF · 248.88 KB
No categories available
III. ÚS 33/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 20566/2013, sp. zn. Rvp 20567/2013,
sp. zn. Rvp 20568/2013, sp. zn. Rvp 20569/2013, sp. zn. Rvp 20570/2013,
sp. zn. Rvp 20571/2013, sp. zn. Rvp 20572 /2013, sp. zn. Rvp 20573/2013,
sp. zn. Rvp 20574/2013, sp. zn. Rvp 20575/2013, sp. zn. Rvp 20576/2013,
sp. zn. Rvp 20577/2013, sp. zn. Rvp 20578/2013, sp. zn. Rvp 20579/2013,
sp. zn. Rvp 20580/2013 a sp. zn. Rvp 20581/2013 vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 6 Cdo 175/2013 z 15. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 99/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 4 Cdo 160/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 91/2013 z 15. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 159/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 5 Cdo 144/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 6 Cdo 181/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 2 Cdo 133/2013 z 30. apríla 2013,
sp. zn. 1 Cdo 81/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 6 Cdo 179/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 5 Cdo 98/2013 z 28. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 131/2013 z 28. mája 2013,
sp. zn. 4 Cdo 167/2013 z 23. mája 2013, sp. zn. 4 Cdo 149/2013 z 23. mája 2013,
sp. zn. 1 Cdo 86/2013 z 9. mája 2013 a sp. zn. 6 Cdo 118/2013 z 22. mája 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod sp. zn. Rvp 20566/2013 až sp. zn. Rvp 20581/2013 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 33/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. augusta
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
označenými uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“
alebo „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne
v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I a Okresným súdom Bratislava II
(ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu spôsobili. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde
k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané inému vecne príslušnému okresnému
súdu v obvode Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresné
súdy svojimi rozhodnutiami zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou
ktorých bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd svojimi rozhodnutiami
potvrdil rozhodnutia okresných súdov ako vecne správne.
Predmetné uznesenia krajského súdu napadla sťažovateľka dovolaniami, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutými uzneseniami tak, že ich odmietol ako procesne
neprípustné. V dovolaniach sťažovateľka namietala, že ako žalobkyňa nepodala návrh
na začatie konania (za nepodanie návrhu považovala nepodanie námietky zaujatosti), hoci
podľa zákona bol potrebný, a preto existuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), súčasne sa jej odňala možnosť konať
pred súdom, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, a v jej veciach
rozhodoval vylúčený sudca, čo je dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a)
OSPv spojení s § 237 písm. g) OSP.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii okrem iného uviedla, že napadnutými
uzneseniami najvyšší súd porušil ňou označené práva, keď
„interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) OSP na zistený skutkový stav bez existencie
relevantných dôvodov nesprávne, v rozpore s právnou doktrínou a ustálenou justičnou
praxou..., spojil naplnenie § 237 písm. e) OSP výlučne s ust. § 79 ods. 1 OSP a na takto
zvolenom princípe potom odmietol dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné...“;
neprihliadol na skutočnosť, že sťažovateľke sa odňala možnosť konať pred súdom
vzhľadom na „prekvapivé rozhodnutie odvolacieho súdu“, čo je v ustálenej rozhodovacej
praxi najvyššieho súdu považované za zásah do právnej istoty, jeho rozhodnutia trpia
nedostatkom riadneho odôvodnenia, keď o merite veci bolo rozhodnuté odlišne
od ustáleného právneho názoru vychádzajúceho z jeho vlastnej rozhodovacej praxe, čím sa
sťažovateľke tiež odňala možnosť konať pred súdom, nevysporiadal sa so skutkovými
dôvodmi vylúčenia všetkých sudcov príslušného okresného súdu v zmysle § 14 ods. 1 OSP
v súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že v jej veciach rozhodoval vylúčený sudca.
Sťažovateľka vo vzťahu k odôvodneniu napadnutých rozhodnutí a konštatovaniu
najvyššieho súdu, že nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu v jej veciach,
ďalej uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím
súdu priamo dotknutý vo svojich právach (ust. §22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu
spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V tejto súvislosti sťažovateľka tiež argumentovala, že krajský súd nedostatočne
vyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov príslušného okresného súdu, pokiaľ ide o ich pomer
k účastníkom konania z hľadiska objektívnej stránky zaujatosti, keďže podľa sťažovateľky
„ekonomická závislosť“ okresného súdu (ako právnickej osoby, ktorého personálnu zložku
tvoria aj sudcovia vykonávajúci súdnictvo) spočívajúca v náhrade škody a nemajetkovej
ujmy zakladá pomer týchto sudcov k sťažovateľke ako účastníkovi konania, čo je dôvodom
ich vylúčenia z prerokúvania a rozhodovania daných vecí. Najvyšší súd tento postup
krajského súdu podľa sťažovateľky neskúmal a v napadnutých uzneseniach ani žiadnym
spôsobom nevysvetlil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu , zruší napadnuté
uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu.
II.A K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 20566/2013 až sp. zn. Rvp 20581/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a všeobecného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí
orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov
verejnej moci patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 378/08) ďalej
pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov
a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam eventuálnych pochybení najvyššieho súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého
rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili
sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky
č. 17a „sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
a preto žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu. Krajský súd ako odvolací
súd uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne a v ich odôvodnení poukázal
najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojich návrhoch na začatie konania žiadala
o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1
OSP, pretože sudcovia jednotlivých okresných súdov sú podľa sťažovateľky vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania,
a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž podľa názoru krajského súdu
vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom
konania vznesenej námietky zaujatosti, alebo na tom základe, že samotní sudcovia sa cítia
byť vo veci zaujatí. Na základe dovolaní podaných sťažovateľkou najvyšší súd rozhodol
o ich odmietnutí z dôvodu procesnej neprípustnosti.
Sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd napadnutými uzneseniami, ktorými
odmietol dovolania podané sťažovateľkou, porušil ňou označené práva, keď arbitrárnym
spôsobom interpretoval a aplikoval § 237 písm. e) a § 237 písm. g) OSP, ich odôvodnenie
je nedostatočné, pretože z neho „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo... prejednaná... súdom..., ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že najvyšší súd posúdil prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou z hľadiska § 239 ods. 1 a 2 OSP a dospel k záveru,
že tieto prípustné na základe týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie
sú. Keďže v daných veciach prichádzala do úvahy prípustnosť dovolania, ak v konaniach
došlo k niektorej z taxatívne vymenovaných procesných vád podľa § 237 OSP, pristúpil
najvyšší súd k ich preskúmaniu.
Keďže existencia procesných vád podľa § 237 písm. a) až d) a f) OSP nevyšla
v dovolacom konaní najavo, najvyšší súd pristúpil k preskúmaniu sťažovateľkou namietanej
existencie procesnej vady podľa § 237 písm. e) OSP, ktorú vyvodzovala z toho, že nepodala
námietky zaujatosti, teda nepodala návrhy na začatie konania, hoci boli potrebné, a napriek
tomu jej bola uzneseniami okresného súdu uložená povinnosť zaplatiť súdne poplatky
za tieto procesné návrhy, čo bolo krajským súdom potvrdené ako správny procesný postup.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poukázal na § 79 prvú vetu OSP, podľa ktorého sa konanie,
okrem prípadov vymedzených zákonom (tzv. nesporové konania), zásadne začína na návrh,
ktorý sa v sporovom konaní označuje ako žaloba. Len zistenie tohto nedostatku zakladá
zmätočnosť celého konania, a teda aj dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. e) OSP.
So vznesením námietky zaujatosti zákon nespája účinok začatia ďalšieho samostatného
konania, pretože ide o rozhodovanie o parciálnej otázke v rámci už prebiehajúceho konania,
ktoré začalo podaním žaloby. Uvedené preto nemohlo mať za následok procesnú vadu
uvedenú v § 237 písm. e) OSP, ako to namieta sťažovateľka.
Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g)
OSP, a teda tvrdeniu, že v jej veciach rozhodovali vylúčení sudcovia, najvyšší súd
poukazujúc na znenie § 14 ods. 1 OSP (dôvody vylúčenia sudcu), ako aj na svoju
predchádzajúcu judikatúru, podľa ktorej dôvodom na vylúčenie sudcu nie je sama
skutočnosť, že sudca má prerokovať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo, posúdil aj túto námietku sťažovateľky ako neopodstatnenú.
Takéto odôvodnenie uznesení dovolacieho senátu najvyššieho súdu nemožno
považovať za arbitrárne či dokonca zjavne svojvoľné, ako to vidí sťažovateľka. Nie je
úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti rozvíjať, prípadne potvrdzovať správnosť
právnych záverov najvyššieho súdu. V súlade so sebaobmedzovaním vlastných zásahov
do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré sú rovnako povolané chrániť základné
práva a slobody, ústavný súd konštatuje, že v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu
nevzhliadol žiadnu skutočnosť, ktorá by mala alebo mohla mať za následok porušenie
označených práv sťažovateľky. Napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu sú náležite
odôvodnené, ich záverom nechýba predchádzajúca logická interpretácia príslušných
právnych noriem a nemožno ich považovať za zjavne svojvoľné.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd v napadnutých rozhodnutiach použil takú
interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy. Rovnako nezistil, že by dôvody, na ktorých sú založené súdne rozhodnutia,
absentovali, boli zjavne protirečivými alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej
logiky a závery najvyššieho súdu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti.
Základné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená
právo na úspech v konaní pred súdom (II. ÚS 4/94, I. ÚS 40/95). Ústavno-súdna
korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípade sťažovateľky by teda bola
možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutie všeobecného súdu priamo
zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy). K porušeniu ústavou
garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivý proces
podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, keby tento
fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo
na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by
napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu robila ústavne neakceptovateľnými, a teda
vyžadujúcimi ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd konštatuje, že je nepochybné, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo
v predmetných veciach skúmať, či sú splnené všetky zákonné podmienky na prípustnosť
dovolaní podaných sťažovateľkou. Sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená
v konaní pred všeobecnými súdmi, vo svojich sťažnostiach neuviedla žiadnu skutočnosť,
na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenia najvyššieho súdu sú
postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ich zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľky, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že najvyšší súd
kvalifikoval dovolania sťažovateľky ako neprípustné a že pritom vyslovil právny názor,
s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení práva
na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa označeného článku ústavy
a dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu najvyššieho
súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve
najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc
zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne
očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je
súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich
výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má
za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade
napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval
v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo
možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky odmietnuť ako zjavne
neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne ako I. ÚS 720/2013
z 11. decembra 2013 a ďalšie).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014