Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 10/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom

Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 doručená sťažnosť M. K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci

namietaného porušenia (ďalej len „“),

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. októbra 2013 (ďalej len

„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa svojou

žalobou podanou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti

Obvodnému stavebnému bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a A. V. (predtým

S.; ďalej len žalovaná, spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že ňou označená nehnuteľnosť

patrí do dedičstva po M. Š.–U.

Okresný súd rozsudkom č. k. -330 z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok

okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil

konanie v časti smerujúcej proti žalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby v tejto časti.

Okresný súd súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.

Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 21. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. -369

z 8. júna 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o trovách konania“) tak,

že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume 1 635,02 €.

Dôvody rozhodnutia okresného súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení a uviedol,

že okresný súd „Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádzal

z veta prvá a vo vzťahu k žalovanej 2/ z v spojení

s a priznal žalovaným ½ im prislúchajúcej náhrady, keď zohľadnil dôvody

osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu, berúc do úvahy

aj skutočnosť, že žalobkyňa spor sama vyvolala, viackrát zapríčinila odročenie

pojednávania, čím spôsobila predĺženie konania a nárast trov na strane žalovaných“.

Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn.

z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu o trovách konania“) zmenil

uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania

žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal ani náhradu trov odvolacieho

konania. Dôvody rozhodnutia krajského súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení

a uviedol, že krajský súd sa stotožnil «so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ pri skúmaní

existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska dospel k záveru,

že na strane žalobkyne vzhľadom k jej sociálnym a zdravotným pomerom je daný dôvod

v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa

však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane žalovaných

z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné, prípadne

majetkové pomery žalovaných 1/ a 2/. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že žalovaný 1/

je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala JUDr. Bojmírová a až neskôr

sa nechal zastupovať advokátkou JUDr. Šurinovou, ktorá reálne žiadne úkony

nevykonávala a preniesla zastupovanie na Advokátsku kanceláriu JUDr. Pavol Kuric,

JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, ktorú poverila

zastupovaním v konaní aj žalovaná 2/. Pokiaľ ide o žalovanú 2/ poukázala na to,

že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné, aby ju v konaní „zastupovala vlastná

advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov,

ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama“. Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd

tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle nepriznať žalovaným žiadnu náhradu

trov konania, pričom takýmto spôsobom nebude zasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok

o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil a ,

keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní».

Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podaného z podnetu žalovaných

napadnutým uznesením zrušil uznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V danom prípade

odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru

ako súd prvého stupňa, že sú dané dôvody pre aplikáciu ; rozdiel bol

len v názore v rozsahu priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne

úspešným žalovaným 1/ a 2/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných

osobitného zreteľa v zmysle mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a

zdravotnej situácii žalobkyne a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o

neúčelné vynaložené trovy, nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať

advokátkou, ktorá následne substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu

žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac

zastupovať advokátskou kanceláriou, ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov.

Zohľadnenie vyššie uvedených dôvodov vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia

účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd nepovažuje za správne...

Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno považovať za správny a zákonu

zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre aplikáciu § 150

ods. 1 pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane žalovaných také

okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z a vyhodnotil udelenie

plnomocenstva žalovaným 1/ na zastupovanie v konaní advokátovi a ním následné

substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie

žalovanej 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť, advokátskou kanceláriou, a s tým

súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu

prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní

zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením

Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline,

Dolný Val č. 11, sú plne súladné s a , ako i že konanie žalovanej 2/,

ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu JUDr. Pavol Kuric,

JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, a to aj napriek tomu, že je

sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej

kancelárie, je úplne súladné s a neprieči sa ani

o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené

v neprospech žalovaných z hľadiska nakoľko konanie žalovaných 1/

a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“

Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne rozhodnutie a prerokovanie

veci nestranný súdom a iné podľa , a 2 ,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky spis. zn. dňa 17. októbra 2013 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spis. zn. dňa 17. októbra 2013.

3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... do troch dní

od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru v spojení s uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušené zmeňujúce uznesenie krajského

súdu ako odvolacieho súdu o trovách konania.

Ústavný súd uvádza, že podľa rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva

alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (, ).

Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov

rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,

že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,

ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Keďže uznesenie krajského súdu o trovách konania bolo v rámci jeho preskúmania

najvyšším súdom po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom

napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu

na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom

na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , resp.

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie

je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania

alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,

ktoré sú obsiahnuté v (m. m. , ,

). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti

zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť

o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky

zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo

o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní

o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania

alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie

takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie

spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd

sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne

na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (),

prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania

a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných

konaniach ().

Ústavný súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že vo vzťahu k zrušujúcemu

uzneseniu najvyššieho súdu nie sú dané dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

(, , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014