Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 10/2014
PDF · 163.6 KB
No categories available
I. ÚS 10/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Mgr. Štefanom
Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 30/2012 zo 17. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2013 doručená sťažnosť M. K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, Námestie M. R. Štefánika 1, Žilina, vo veci
namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 30/2012 zo 17. októbra 2013 (ďalej len
„uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa svojou
žalobou podanou Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti
Obvodnému stavebnému bytovému družstvu Žilina (ďalej len „žalovaný“) a A. V. (predtým
S.; ďalej len žalovaná, spolu ďalej len „žalovaní“) určenia, že ňou označená nehnuteľnosť
patrí do dedičstva po M. Š.–U.
Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 20/2005-330 z 29. júna 2010 (ďalej len „rozsudok
okresného súdu“) zamietol žalobu sťažovateľky v časti smerujúcej proti žalovanej a zastavil
konanie v časti smerujúcej proti žalovanému, a to na základe späťvzatia žaloby v tejto časti.
Okresný súd súčasne vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením.
Na odvolanie sťažovateľky Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 10 Co 264/2010 z 21. októbra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu.
Okresný súd o trovách konania rozhodol uznesením č. k. 14 C 20/2005-369
z 8. júna 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu o trovách konania“) tak,
že sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania žalovaných spolu v sume 1 635,02 €.
Dôvody rozhodnutia okresného súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení a uviedol,
že okresný súd „Pri rozhodovaní o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 1/ vychádzal
z § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. a vo vzťahu k žalovanej 2/ z § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 150 O. s. p. a priznal žalovaným ½ im prislúchajúcej náhrady, keď zohľadnil dôvody
osobitného zreteľa na strane žalobkyne – nepriaznivú sociálnu situáciu, berúc do úvahy
aj skutočnosť, že žalobkyňa spor sama vyvolala, viackrát zapríčinila odročenie
pojednávania, čím spôsobila predĺženie konania a nárast trov na strane žalovaných“.
Krajský súd na odvolanie všetkých účastníkov uznesením sp. zn. 9 Co 296/2011
z 29. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu o trovách konania“) zmenil
uznesenie okresného súdu o trovách konania tak, že náhradu trov prvostupňového konania
žalovaným nepriznal a žiadnemu z účastníkov nepriznal ani náhradu trov odvolacieho
konania. Dôvody rozhodnutia krajského súdu zhrnul najvyšší súd v napadnutom uznesení
a uviedol, že krajský súd sa stotožnil «so záverom súdu prvého stupňa, pokiaľ pri skúmaní
existencie podmienok hodných osobitného zreteľa z hľadiska § 150 O. s. p. dospel k záveru,
že na strane žalobkyne vzhľadom k jej sociálnym a zdravotným pomerom je daný dôvod
v danom zákonnom ustanovení uvedený. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa
však pri rozhodovaní o náhrade trov konania zvažoval aj pomery na strane žalovaných
z hľadiska toho, či nepriznanie trov (aj čiastočné) môže mať dopad na osobné, prípadne
majetkové pomery žalovaných 1/ a 2/. Pri tomto posudzovaní zohľadnil, že žalovaný 1/
je právnickou osobou, ktorého spočiatku zastupovala JUDr. Bojmírová a až neskôr
sa nechal zastupovať advokátkou JUDr. Šurinovou, ktorá reálne žiadne úkony
nevykonávala a preniesla zastupovanie na Advokátsku kanceláriu JUDr. Pavol Kuric,
JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, ktorú poverila
zastupovaním v konaní aj žalovaná 2/. Pokiaľ ide o žalovanú 2/ poukázala na to,
že vykonáva povolanie advokáta a že je neúčelné, aby ju v konaní „zastupovala vlastná
advokátska kancelária a za zastupovanie si účtovala trovy v zmysle jednotlivých úkonov,
ktoré v niektorých prípadoch vykonávala sama“. Vzhľadom na uvedené bol odvolací súd
tohto názoru, že je daný dôvod v zmysle § 150 O. s. p. nepriznať žalovaným žiadnu náhradu
trov konania, pričom takýmto spôsobom nebude zasiahnuté do ich majetkových práv. Výrok
o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.,
keď žalobkyňa si náhradu trov neuplatnila a žalovaní neboli v odvolacom konaní úspešní».
Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora
Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podaného z podnetu žalovaných
napadnutým uznesením zrušil uznesenie krajského súdu o trovách konania a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Najvyšší súd v dôvodoch svojho uznesenia uviedol: „V danom prípade
odvolací súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania dospel k zhodnému názoru
ako súd prvého stupňa, že sú dané dôvody pre aplikáciu § 150 ods. 1 O. s. p.; rozdiel bol
len v názore v rozsahu priznania, resp. nepriznania náhrady trov konania procesne
úspešným žalovaným 1/ a 2/. Podstata odvolacím súdom zohľadnených dôvodov hodných
osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 O. s. p. mala spočívať v nepriaznivej sociálnej a
zdravotnej situácii žalobkyne a na strane žalovaných akcentoval to, že na ich strane išlo o
neúčelné vynaložené trovy, nakoľko žalovaný 1/ ako právnická osoba sa nechal zastupovať
advokátkou, ktorá následne substitučne splnomocnila zastupovaním v konaní zástupcu
žalovanej 2/ a žalovaná 2/ hoci vykonáva sama advokátsku činnosť sa nechala naviac
zastupovať advokátskou kanceláriou, ktorej je jedným zo spoločníkom a konateľov.
Zohľadnenie vyššie uvedených dôvodov vo vzťahu k žalovaným z hľadiska posúdenia
účelnosti nimi vynaložených trov dovolací súd nepovažuje za správne...
Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno považovať za správny a zákonu
zodpovedajúci postup odvolacieho súdu, keď pri posudzovaní dôvodov pre aplikáciu § 150
ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, zohľadnil na strane žalovaných také
okolnosti, ktorými im uprel právo vyplývajúce z § 24 O. s. p. a vyhodnotil udelenie
plnomocenstva žalovaným 1/ na zastupovanie v konaní advokátovi a ním následné
substitučné plnomocenstvo na zastupovanie pre advokátsku kanceláriu, ako i zastupovanie
žalovanej 2/, ktorá vykonáva advokátsku činnosť, advokátskou kanceláriou, a s tým
súvisiace náklady za neúčelné vynaložené. V tomto smere treba prisvedčiť generálnemu
prokurátorovi, že konanie žalovaného 1/, aj keď je právnickou osobou, keď sa dal v konaní
zastupovať advokátom a úkony advokáta v súvislosti so substitučným splnomocnením
Advokátskej kancelárie JUDr. Pavol Kuric, JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline,
Dolný Val č. 11, sú plne súladné s § 24 a § 25 ods. 3 O. s. p., ako i že konanie žalovanej 2/,
ktorá splnomocnila na jej zastupovanie v konaní Advokátsku kanceláriu JUDr. Pavol Kuric,
JUDr. Andrea Sunik, s. r. o., so sídlom v Žiline, Dolný Val č. 11, a to aj napriek tomu, že je
sama advokátkou a že je jednou zo spoločníkov a konateľov menovanej advokátskej
kancelárie, je úplne súladné s § 24 O. s. p. a neprieči sa ani zákonu č. 586/2003 Z. z.
o advokácii v znení neskorších predpisov, a že tieto skutočnosti nemôžu byť zohľadnené
v neprospech žalovaných z hľadiska § 150 ods. 1 O. s. p. nakoľko konanie žalovaných 1/
a 2/ dať sa v konaní zastupovať advokátom je legitímne.“
Sťažovateľka ústavnému súdu navrhla, aby o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne rozhodnutie a prerokovanie
veci nestranný súdom a iné podľa čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3 M Cdo 30/2012 dňa 17. októbra 2013 bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spis. zn. 3 M Cdo 30/2012 dňa 17. októbra 2013.
3. Sťažovateľke súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. Mgr. Štefana Buchu... do troch dní
od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo v konaní
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora zrušené zmeňujúce uznesenie krajského
súdu ako odvolacieho súdu o trovách konania.
Ústavný súd uvádza, že podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva
alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy
pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov
rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom,
že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade,
ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Keďže uznesenie krajského súdu o trovách konania bolo v rámci jeho preskúmania
najvyšším súdom po podaní mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom
napadnutým uznesením najvyššieho súdu zrušené a vec bola vrátená krajskému súdu
na ďalšie konanie, v predmetnej veci dosiaľ neexistuje právoplatné rozhodnutie.
Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej judikatúry vyslovil, že predpokladom
na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie
je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami,
ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti
zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť
o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky
zo zásady možnosti preskúmavania len meritórnych právoplatných rozhodnutí, išlo
o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní
o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania
alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie
takejto výnimky je však navyše aj to, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie
spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd
sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne
na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010),
prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania
a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných
konaniach (IV. ÚS 322/09).
Ústavný súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že vo vzťahu k zrušujúcemu
uzneseniu najvyššieho súdu nie sú dané dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie
(III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014