Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 8/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,

Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. z 22. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

4. decembra 2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co

235/2013 z 22. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. augusta 2013“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) rozsudkom č. k. -63 zo 6. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok

zo 6. novembra 2012“) zamietol návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia

v sume 92,94 € z titulu uhradenia nákladov za odťah jeho osobného motorového vozidla

Dopravnému podniku Bratislava, a. s.

Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu zo 6. novembra 2012 podal

28. januára 2013 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že

«1. Sťažovateľ poukazoval na ústavný aspekt odťahovania vozidiel, ktoré netvoria

prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením vlastníckeho práva.

Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a len za účelom

dosiahnutia ustanoveného cieľa. Vykladať zákony ústavne konformným spôsobom pritom

výslovne ukladá aj SR.

2. Ustanovenie , a priznáva nárok na náhradu

nákladov odstránenia vozidla správcovi komunikácie. V danom prípade však Dopravnému

podniku Bratislava, akciová spoločnosť (ďalej len „DP“) nárok na žiadnu náhradu

nevznikol, keďže DP nie je správcom komunikácie. Úhrada sumy 92,94 € vykonaná

sťažovateľom teda predstavuje plnenie bez právneho dôvodu.

3. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na mylnej domnienke, že DP je

oprávnený vykonať odťah, lebo je právnickou osobou založenou obcou a svoj predmet

činnosti rozšíril o odťahovaciu službu a prevádzkovanie parkoviska. Sťažovateľ namietal, že

neexistuje právna norma, ktorá by správcovi komunikácie dovoľovala preniesť právomoc

na vykonávanie odťahu na iný subjekt.

4. Príslušník Mestskej polície nebol oprávnený nariadiť odťah podľa ust. § 40 ods. 5

, nakoľko citované ustanovenie takéto oprávnenie priznáva iba

policajtovi, ktorým sa na účely v zmysle ust. rozumie

výlučne príslušník Policajného zboru, nie príslušník mestskej, či obecnej polície. Takéto

oprávnenie nevyplýva príslušníkom obecnej (mestskej) polície ani zo

Zb. o obecnej polícii. Podľa ust. obecná (mestská) polícia nie je

oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácií. S absenciou pôsobnosti je v súlade aj

absencia právomocí, keďže žiadne ustanovenie neoprávňuje

príslušníka obecnej (mestskej) polície rozhodovať o odstránení vozidla, či na takéto

odstránenie vydávať pokyn.

5. Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že správca komunikácie môže požadovať iba

náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla

v konkrétnom prípade. Stanovenie výšky nákladov nemôže vychádzať zo znaleckého

posudku, ktorý sa nezaoberal výškou nákladov konkrétneho odťahu vozidla sťažovateľa

a ktorý je navyše vyhotovený nesprávnou metodikou a do kalkulovaných nákladov sú

zahrnuté aj nesúvisiace výdavky.».

Krajský súd svojím rozsudkom z 22. augusta 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 6. novembra 2013, avšak podľa sťažovateľa tento rozsudok „trpí závažnými vadami

odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva sťažovateľa na súdnu

ochranu v zmysle SR“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd

v odôvodnení svojho rozsudku z 22. augusta 2013 vyjadril iba k ním predloženej druhej

námietke, avšak § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a

o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vyložil v rozpore

s účelom a zmyslom týchto právnych noriem, pretože uviedol, že odporca bol oprávnený

vykonať odťah osobného motorového vozidla z toho dôvodu, že ako podnikateľ má

v predmete svojej podnikateľskej činnosti aj odťahovú službu, a na zostávajúce námietky

sťažovateľa nereagoval.

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odťahovanie vozidiel, ktoré netvoria prekážku

cestnej premávky, nemá ústavnoprávny základ, sa krajský súd vôbec nevyjadril, hoci

uvedené konanie možno považovať podľa sťažovateľa za obmedzenie vlastníckeho práva

garantovaného , ktoré je možné uložiť podľa len v miere

potrebnej na dosiahnutie ustanoveného cieľu a zároveň sa musí dbať na podstatu a zmysel

tohto práva.

Krajský súd sa k druhej námietke predloženej sťažovateľom obmedzil

na odôvodnenie, že „V konaní nebolo preukázané, že by išlo o plnenie bez právneho dôvodu

– právny dôvod bolo rozhodnutie o priestupku a zaplatenie pokuty v blokovom konaní a ani

nebolo preukázané, že by tento právny dôvod zanikol.“. Tento záver krajského súdu je

v rozpore s , a , z ktorého vyplýva, že právnym

dôvodom na náhradu nákladov správcovi cesty je oprávnený výkon odťahu vozidla

oprávnenou osobou – správcom cesty.

Podľa sťažovateľa sú záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

a nasl. zabezpečené len v rámci konania o priestupku, a preto pokiaľ by sa

rešpektoval uvedený stav, tak odťah osobného motorového vozidla by bol trestom uloženým

bez akýchkoľvek procesných záruk. Z uvedeného následne vyplýva, že pri takejto aplikácii

dotknutých právnych predpisov by mohlo dôjsť k situácii, v ktorej by vodič osobného

motorového vozidla musel zaplatiť náklady za odťah vozidla napriek skutočnosti, že bol

s ohľadom na špecifické okolnosti porušenia dopravných predpisov spod obvinenia

zo spáchania priestupku oslobodený. Zároveň je aplikácia dotknutých právnych predpisov

rozporná aj s ohľadom na možný nesúlad medzi vodičom ako páchateľom dopravného

priestupku a prevádzkovateľom vozidla ako subjektom povinným uhradiť náklady

na odstránenie vozidla.

V danom prípade bol podľa sťažovateľa odťah osobného motorového vozidla

vykonaný osobou, ktorá na takéto konanie nemala oprávnenie, a preto jej nemohol vzniknúť

ani nárok na náhradu nákladov uskutočneného odťahu. Sťažovateľom uplatnený nárok

na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávnene vybratého poplatku

za nezákonný odťah osobného motorového vozidla nie je viazaný na skutočnosť, či došlo

alebo nedošlo k spáchaniu dopravného priestupku. V danom prípade odporcovi nemohol

vzniknúť nárok na úhradu nákladov za odťah osobného motorového vozidla, pretože ho

nemožno považovať za správcu cesty podľa , a

K námietke sťažovateľa, podľa ktorej aj keď odporca má v rámci svojho predmetu

podnikania v obchodnom registri zapísanú aj odťahovú službu, nie je správcom cesty ani

nebol založený pre účeloy správy miestnych komunikácií, treba uviesť, že správu

predmetných komunikácií vykonáva hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ktoré je

ako správca komunikácie pri výkone svojej právomoci viazané , v zmysle

ktorého orgány verejnej moci môžu konať iba to, čo im zákon dovoľuje. Podľa sťažovateľa

neexistuje právna norma, ktorá by mestu Bratislava ako správcovi komunikácie umožňovala

preniesť výkon jeho právomoci na odťah osobných motorových vozidiel na iný subjekt.

Krajský súd svoj záver vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateľa, podľa ktorej

príslušník mestskej polície nie je oprávnený nariadiť odťah osobného motorového vozidla,

v rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 založil na domnienke, podľa ktorej

«odstránenie vozidla ako úradný akt je odlišné od „samotného technického výkonu“, ktorý

je vykonávaný na základe rozhodnutia Mestského policajta. však

v ust. § 40 ods. 5 priznáva právomoc „rozhodnúť“ o odstránení iba príslušníkovi PZ.».

Znenie zveruje správcovi komunikácie

právomoc odstrániť vozidlo, t. j. nerozlišuje fázu rozhodovaciu a fázu vykonávaciu, ale

zachováva jej jednotu, a preto prenesením právomoci samotného technického výkonu

odťahu vozidla dôjde aj k preneseniu celej spomínanej právomoci zverenej mestu

Bratislava.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Názor o dualite výkonu právomoci a jej technickej

realizácie by pritom viedol k ústavne neprípustným dôsledkom a priamo by odporoval čl. 2

ods. 2 SR. Zasahovať do práv fyzických a právnických osôb by totiž mohli súkromné

subjekty, ktoré zákon na takéto zásahy nesplnomocnil, ani ich činnosť nijako neupravuje

a štátna moc fakticky na ne nemá dosah. Keby sme záver súdu aplikovali na iné situácie,

dospeli by sme k záveru, že napríklad príslušník PZ by svoje oprávnenie podľa ust. § 19

o Policajnom zbore zaistiť fyzickú osobu mohol realizovať tak, že by

pred zaisťovanou osobou vyhlásil „zaisťujem vás“ a následne by „technický výkon“

zaistenia realizovala súkromná bezpečnostná služba na základe „zmluvy o výkone

zaisťovacej služby“ uzatvorenej s príslušným krajským riaditeľstvom PZ. Rovnako

oprávnenie podľa na zastavovanie a prehliadku dopravného

prostriedku by príslušník PZ vykonal tak, že by stojac pri ceste vyhlásil „zastavujem vás“,

avšak následný „technický výkon“ zastavenia, t. j. zdvihnutie zastavovacieho terčíku, by už

vykonala súkromná bezpečnostná služba. V prípade odstránenia vozidla sťažovateľa teda

zrejme príslušník Mestskej polície na mieste vyhlásil „odstraňujem vozidlo“ a následne DP

vozidlo „technicky odstránil“. Takýto postup však znamená, že vozidlo odstránil DP

a príslušník Mestskej polície sa iba zdržiaval na mieste, prípadne zdokumentoval

priestupok, čo však už nie je súčasťou odstránenia.».

V súvislosti so svojou piatou námietkou týkajúcou sa nemožnosti určenia paušálnej

sumy ako úhrady za výkon núteného odťahu vozidla sťažovateľ poukázal na závery

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. decembra 2011 a sp. zn. z 1. januára 2006,

v ktorom tento súd uviedol: «Dovolací súd poukazuje na to, že § 40 zákona o premávke

na pozemných komunikáciách v každom prípade (t. j. v odsekoch 1, 4 a 5) predpokladá

odtiahnutie vozidla na náklady jeho prevádzkovateľa, pretože výška týchto nákladov je

individuálna v každom jednotlivom prípade odtiahnutia toho – ktorého vozidla (závisí

od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, do miesta, kam sa vozidlo

odťahuje a tiež dopravných technológií a prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie),

nemožno v žiadnom prípade aplikovať paušálne určenie „sadzieb ceny za výkon núteného

odťahu vozidla“, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne,

preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla (viď

rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).»

Sťažovateľ poukázal na účel a zmysel , a ,

a to nahradiť správcovi cesty náklady, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho zásahu pri

odstraňovaní prekážky v cestnej premávke, a nie zachovanie „rentability podnikania

právnickej osoby, ktorá mimo svoju hlavnú činnosť (hromadná doprava osôb) prevádzkuje

aj odťahovú službu. Najmä ak si do výpočtu svojich paušálnych nákladov zahŕňa aj zjavne

nesúvisiace položky a výsledná suma je vyššia ako požadujú odťahové služby fungujúce

otvorene na komerčnej báze ak by si ich DP na odťah objednal.“.

Sťažovateľ v predmetnom konaní poukazoval na skutočnosť, že reálne náklady

na odťah jeho vozidla môže preukázať iba odporca, pričom rozdiel v takto zistených

nákladoch a sumou ním zaplatenou v sume 92,94 € predstavuje bezdôvodné obohatenie, a to

aj v prípade, ak by bol odťah vozidla zákonný. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci

však podľa sťažovateľa vôbec neprejavili snahu o zistenie reálnych nákladov odťahu

vozidla a na jeho námietku nijako nereagovali.

Krajský súd sa tiež svojím rozhodnutím odchýlil od konštantnej judikatúry

najvyššieho súdu, t. j. konal v rozpore s princípom právnej istoty sťažovateľa, ktorý svoju

žalobu podal na základe poznania konštantnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu

a v očakávaní, že aj v jeho prípade budú právne normy aplikované v súlade s konštantnou

judikatúrou.

V závere sťažovateľ uviedol, že právne posúdenie veci krajským súdom odporuje

účelu a zmyslu aplikovanej právnej normy a nesie zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti.

Nedostatočné a v časti chýbajúce odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013

spôsobuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako svojvoľný odklon

od konštantnej judikatúry predstavuje zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Proti rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 podal sťažovateľ 31. októbra 2013

dovolanie, o ktorom „doposiaľ nebolo rozhodnuté, ale vzhľadom na hodnotu predmetu

sporu a nejednotnú judikatúru NS SR sťažovateľ očakáva odmietnutie jeho dovolania podľa

ust. “.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal

nález, v ktorom vysloví:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 08. 2013, č. k. -93

porušil základné práva J. K. zaručené v .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 08. 2013, č. k. -93

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. K. na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom krajského súdu z 22. augusta 2013, ktorý je podľa neho

poznačený nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,

ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany

svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré

mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na najvyššom súde dovolanie, o ktorom

dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.

Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam

sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už

ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. , ,

).

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie

konanie v predmetnej veci ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského

súdu z 22. augusta 2013 odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ), že

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude

mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení

s odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014