Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 8/2014
PDF · 190.02 KB
No categories available
I. ÚS 8/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 8/2014-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,
Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 3 Co 235/2013 z 22. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
4. decembra 2013 doručená sťažnosť J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
Mgr. Vladimírom Šárnikom, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co
235/2013 z 22. augusta 2013 (ďalej len „rozsudok z 22. augusta 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný
súd“) rozsudkom č. k. 14 C 55/2010-63 zo 6. novembra 2012 (ďalej len „rozsudok
zo 6. novembra 2012“) zamietol návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia
v sume 92,94 € z titulu uhradenia nákladov za odťah jeho osobného motorového vozidla
Dopravnému podniku Bratislava, a. s.
Sťažovateľ proti rozsudku okresného súdu zo 6. novembra 2012 podal
28. januára 2013 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že
«1. Sťažovateľ poukazoval na ústavný aspekt odťahovania vozidiel, ktoré netvoria
prekážku cestnej premávky. Odťah vozidla je dočasným obmedzením vlastníckeho práva.
Ako taký môže byť vykonaný iba vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a len za účelom
dosiahnutia ustanoveného cieľa. Vykladať zákony ústavne konformným spôsobom pritom
výslovne ukladá aj čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.
2. Ustanovenie § 40 ods. 1, 4 a 5 zák. č. 315/1996 Z. z. priznáva nárok na náhradu
nákladov odstránenia vozidla správcovi komunikácie. V danom prípade však Dopravnému
podniku Bratislava, akciová spoločnosť (ďalej len „DP“) nárok na žiadnu náhradu
nevznikol, keďže DP nie je správcom komunikácie. Úhrada sumy 92,94 € vykonaná
sťažovateľom teda predstavuje plnenie bez právneho dôvodu.
3. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na mylnej domnienke, že DP je
oprávnený vykonať odťah, lebo je právnickou osobou založenou obcou a svoj predmet
činnosti rozšíril o odťahovaciu službu a prevádzkovanie parkoviska. Sťažovateľ namietal, že
neexistuje právna norma, ktorá by správcovi komunikácie dovoľovala preniesť právomoc
na vykonávanie odťahu na iný subjekt.
4. Príslušník Mestskej polície nebol oprávnený nariadiť odťah podľa ust. § 40 ods. 5
zákona č. 315/1996 Z. z., nakoľko citované ustanovenie takéto oprávnenie priznáva iba
policajtovi, ktorým sa na účely zák. č. 315/1996 Z. z. v zmysle ust. § 2 písm. o) rozumie
výlučne príslušník Policajného zboru, nie príslušník mestskej, či obecnej polície. Takéto
oprávnenie nevyplýva príslušníkom obecnej (mestskej) polície ani zo zákona č. 564/1991
Zb. o obecnej polícii. Podľa ust. § 3 zák. č. 564/1991 Zb. obecná (mestská) polícia nie je
oprávnená pôsobiť na úseku správy komunikácií. S absenciou pôsobnosti je v súlade aj
absencia právomocí, keďže žiadne ustanovenie zák. č. 564/1991 Zb. neoprávňuje
príslušníka obecnej (mestskej) polície rozhodovať o odstránení vozidla, či na takéto
odstránenie vydávať pokyn.
5. Sťažovateľ poukazoval na skutočnosť, že správca komunikácie môže požadovať iba
náklady, ktoré boli skutočne, preukázateľne a priamo vynaložené na odstránenie vozidla
v konkrétnom prípade. Stanovenie výšky nákladov nemôže vychádzať zo znaleckého
posudku, ktorý sa nezaoberal výškou nákladov konkrétneho odťahu vozidla sťažovateľa
a ktorý je navyše vyhotovený nesprávnou metodikou a do kalkulovaných nákladov sú
zahrnuté aj nesúvisiace výdavky.».
Krajský súd svojím rozsudkom z 22. augusta 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu
zo 6. novembra 2013, avšak podľa sťažovateľa tento rozsudok „trpí závažnými vadami
odôvodnenia takej intenzity, že ich dôsledkom je porušenie práva sťažovateľa na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“. Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd
v odôvodnení svojho rozsudku z 22. augusta 2013 vyjadril iba k ním predloženej druhej
námietke, avšak § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) a § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov vyložil v rozpore
s účelom a zmyslom týchto právnych noriem, pretože uviedol, že odporca bol oprávnený
vykonať odťah osobného motorového vozidla z toho dôvodu, že ako podnikateľ má
v predmete svojej podnikateľskej činnosti aj odťahovú službu, a na zostávajúce námietky
sťažovateľa nereagoval.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej odťahovanie vozidiel, ktoré netvoria prekážku
cestnej premávky, nemá ústavnoprávny základ, sa krajský súd vôbec nevyjadril, hoci
uvedené konanie možno považovať podľa sťažovateľa za obmedzenie vlastníckeho práva
garantovaného čl. 20 ústavy, ktoré je možné uložiť podľa čl. 13 ods. 4 ústavy len v miere
potrebnej na dosiahnutie ustanoveného cieľu a zároveň sa musí dbať na podstatu a zmysel
tohto práva.
Krajský súd sa k druhej námietke predloženej sťažovateľom obmedzil
na odôvodnenie, že „V konaní nebolo preukázané, že by išlo o plnenie bez právneho dôvodu
– právny dôvod bolo rozhodnutie o priestupku a zaplatenie pokuty v blokovom konaní a ani
nebolo preukázané, že by tento právny dôvod zanikol.“. Tento záver krajského súdu je
v rozpore s § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z., z ktorého vyplýva, že právnym
dôvodom na náhradu nákladov správcovi cesty je oprávnený výkon odťahu vozidla
oprávnenou osobou – správcom cesty.
Podľa sťažovateľa sú záruky práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
a nasl. ústavy zabezpečené len v rámci konania o priestupku, a preto pokiaľ by sa
rešpektoval uvedený stav, tak odťah osobného motorového vozidla by bol trestom uloženým
bez akýchkoľvek procesných záruk. Z uvedeného následne vyplýva, že pri takejto aplikácii
dotknutých právnych predpisov by mohlo dôjsť k situácii, v ktorej by vodič osobného
motorového vozidla musel zaplatiť náklady za odťah vozidla napriek skutočnosti, že bol
s ohľadom na špecifické okolnosti porušenia dopravných predpisov spod obvinenia
zo spáchania priestupku oslobodený. Zároveň je aplikácia dotknutých právnych predpisov
rozporná aj s ohľadom na možný nesúlad medzi vodičom ako páchateľom dopravného
priestupku a prevádzkovateľom vozidla ako subjektom povinným uhradiť náklady
na odstránenie vozidla.
V danom prípade bol podľa sťažovateľa odťah osobného motorového vozidla
vykonaný osobou, ktorá na takéto konanie nemala oprávnenie, a preto jej nemohol vzniknúť
ani nárok na náhradu nákladov uskutočneného odťahu. Sťažovateľom uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávnene vybratého poplatku
za nezákonný odťah osobného motorového vozidla nie je viazaný na skutočnosť, či došlo
alebo nedošlo k spáchaniu dopravného priestupku. V danom prípade odporcovi nemohol
vzniknúť nárok na úhradu nákladov za odťah osobného motorového vozidla, pretože ho
nemožno považovať za správcu cesty podľa § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z.
K námietke sťažovateľa, podľa ktorej aj keď odporca má v rámci svojho predmetu
podnikania v obchodnom registri zapísanú aj odťahovú službu, nie je správcom cesty ani
nebol založený pre účeloy správy miestnych komunikácií, treba uviesť, že správu
predmetných komunikácií vykonáva hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, ktoré je
ako správca komunikácie pri výkone svojej právomoci viazané čl. 2 ods. 2 ústavy, v zmysle
ktorého orgány verejnej moci môžu konať iba to, čo im zákon dovoľuje. Podľa sťažovateľa
neexistuje právna norma, ktorá by mestu Bratislava ako správcovi komunikácie umožňovala
preniesť výkon jeho právomoci na odťah osobných motorových vozidiel na iný subjekt.
Krajský súd svoj záver vo vzťahu k štvrtej námietke sťažovateľa, podľa ktorej
príslušník mestskej polície nie je oprávnený nariadiť odťah osobného motorového vozidla,
v rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 založil na domnienke, podľa ktorej
«odstránenie vozidla ako úradný akt je odlišné od „samotného technického výkonu“, ktorý
je vykonávaný na základe rozhodnutia Mestského policajta. Zák. č. 315/1996 Z. z. však
v ust. § 40 ods. 5 priznáva právomoc „rozhodnúť“ o odstránení iba príslušníkovi PZ.».
Znenie § 40 ods. 4 zákona č. 315/1996 Z. z. zveruje správcovi komunikácie
právomoc odstrániť vozidlo, t. j. nerozlišuje fázu rozhodovaciu a fázu vykonávaciu, ale
zachováva jej jednotu, a preto prenesením právomoci samotného technického výkonu
odťahu vozidla dôjde aj k preneseniu celej spomínanej právomoci zverenej mestu
Bratislava.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že «Názor o dualite výkonu právomoci a jej technickej
realizácie by pritom viedol k ústavne neprípustným dôsledkom a priamo by odporoval čl. 2
ods. 2 Ústavy SR. Zasahovať do práv fyzických a právnických osôb by totiž mohli súkromné
subjekty, ktoré zákon na takéto zásahy nesplnomocnil, ani ich činnosť nijako neupravuje
a štátna moc fakticky na ne nemá dosah. Keby sme záver súdu aplikovali na iné situácie,
dospeli by sme k záveru, že napríklad príslušník PZ by svoje oprávnenie podľa ust. § 19
zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore zaistiť fyzickú osobu mohol realizovať tak, že by
pred zaisťovanou osobou vyhlásil „zaisťujem vás“ a následne by „technický výkon“
zaistenia realizovala súkromná bezpečnostná služba na základe „zmluvy o výkone
zaisťovacej služby“ uzatvorenej s príslušným krajským riaditeľstvom PZ. Rovnako
oprávnenie podľa § 23 zákona č. 171/1993 Zb. na zastavovanie a prehliadku dopravného
prostriedku by príslušník PZ vykonal tak, že by stojac pri ceste vyhlásil „zastavujem vás“,
avšak následný „technický výkon“ zastavenia, t. j. zdvihnutie zastavovacieho terčíku, by už
vykonala súkromná bezpečnostná služba. V prípade odstránenia vozidla sťažovateľa teda
zrejme príslušník Mestskej polície na mieste vyhlásil „odstraňujem vozidlo“ a následne DP
vozidlo „technicky odstránil“. Takýto postup však znamená, že vozidlo odstránil DP
a príslušník Mestskej polície sa iba zdržiaval na mieste, prípadne zdokumentoval
priestupok, čo však už nie je súčasťou odstránenia.».
V súvislosti so svojou piatou námietkou týkajúcou sa nemožnosti určenia paušálnej
sumy ako úhrady za výkon núteného odťahu vozidla sťažovateľ poukázal na závery
rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 M Cdo 22/2010 z 20. decembra 2011 a sp. zn. 3 Cdo 70/03 z 1. januára 2006,
v ktorom tento súd uviedol: «Dovolací súd poukazuje na to, že § 40 zákona o premávke
na pozemných komunikáciách v každom prípade (t. j. v odsekoch 1, 4 a 5) predpokladá
odtiahnutie vozidla na náklady jeho prevádzkovateľa, pretože výška týchto nákladov je
individuálna v každom jednotlivom prípade odtiahnutia toho – ktorého vozidla (závisí
od vzdialenosti z miesta, z ktorého sa odtiahnutie uskutočňuje, do miesta, kam sa vozidlo
odťahuje a tiež dopravných technológií a prostriedkov, ktoré sú použité na odtiahnutie),
nemožno v žiadnom prípade aplikovať paušálne určenie „sadzieb ceny za výkon núteného
odťahu vozidla“, ale je potrebné zisťovať individuálne náklady, ktoré boli skutočne,
preukázateľne a v konkrétnom prípade priamo vynaložené na odstránenie vozidla (viď
rozsudok najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/01).»
Sťažovateľ poukázal na účel a zmysel § 40 ods. 1, 4 a 5 zákona č. 315/1996 Z. z.,
a to nahradiť správcovi cesty náklady, ktoré mu vznikli v dôsledku jeho zásahu pri
odstraňovaní prekážky v cestnej premávke, a nie zachovanie „rentability podnikania
právnickej osoby, ktorá mimo svoju hlavnú činnosť (hromadná doprava osôb) prevádzkuje
aj odťahovú službu. Najmä ak si do výpočtu svojich paušálnych nákladov zahŕňa aj zjavne
nesúvisiace položky a výsledná suma je vyššia ako požadujú odťahové služby fungujúce
otvorene na komerčnej báze ak by si ich DP na odťah objednal.“.
Sťažovateľ v predmetnom konaní poukazoval na skutočnosť, že reálne náklady
na odťah jeho vozidla môže preukázať iba odporca, pričom rozdiel v takto zistených
nákladoch a sumou ním zaplatenou v sume 92,94 € predstavuje bezdôvodné obohatenie, a to
aj v prípade, ak by bol odťah vozidla zákonný. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci
však podľa sťažovateľa vôbec neprejavili snahu o zistenie reálnych nákladov odťahu
vozidla a na jeho námietku nijako nereagovali.
Krajský súd sa tiež svojím rozhodnutím odchýlil od konštantnej judikatúry
najvyššieho súdu, t. j. konal v rozpore s princípom právnej istoty sťažovateľa, ktorý svoju
žalobu podal na základe poznania konštantnej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu
a v očakávaní, že aj v jeho prípade budú právne normy aplikované v súlade s konštantnou
judikatúrou.
V závere sťažovateľ uviedol, že právne posúdenie veci krajským súdom odporuje
účelu a zmyslu aplikovanej právnej normy a nesie zjavné znaky svojvôle a arbitrárnosti.
Nedostatočné a v časti chýbajúce odôvodnenie rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013
spôsobuje vážny zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu. Rovnako svojvoľný odklon
od konštantnej judikatúry predstavuje zásah do práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
Proti rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 podal sťažovateľ 31. októbra 2013
dovolanie, o ktorom „doposiaľ nebolo rozhodnuté, ale vzhľadom na hodnotu predmetu
sporu a nejednotnú judikatúru NS SR sťažovateľ očakáva odmietnutie jeho dovolania podľa
ust. § 238 ods. 5 OSP“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal
nález, v ktorom vysloví:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93
porušil základné práva J. K. zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 3Co/235/2013-93
sa zrušuje.
3. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť náhradu trov konania J. K. na účet
jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu z 22. augusta 2013, ktorý je podľa neho
poznačený nedostatočným a arbitrárnym odôvodnením.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,
ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany
svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré
mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal na najvyššom súde dovolanie, o ktorom
dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.
Podľa názoru ústavného súdu má právomoc poskytnúť ochranu označeným právam
sťažovateľa najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací (k podobným záverom už
ústavný súd dospel vo veciach napr. m. m. III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010,
Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie
konanie v predmetnej veci ešte skončené, bolo dôvodné sťažnosť proti rozsudku krajského
súdu z 22. augusta 2013 odmietnuť pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,
ktorých porušenie sťažovateľ namieta, bude ešte rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Podanie dovolania a súbežne s ním aj podanie sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu,
keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase
do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal
opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho
základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o takomto mimoriadnom opravnom prostriedku.
Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude
mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru konštatuje, že v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozsudku krajského súdu z 22. augusta 2013 (porovnaj tiež rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení
s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2014