Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 43/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o.,

Patašská 586, Gabčíkovo, zastúpenej advokátom JUDr. Ernestom Csongom,

Jesenského 5026/13A, Dunajská Streda, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a v

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trnave č. k. -455 z 31. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013

doručená sťažnosť spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o., Patašská 586, Gabčíkovo (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v (ďalej len „“) a v

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-455 z 31. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka je v procesnom

postavení žalovanej účastníčkou súdneho konania vedeného pred Okresným súdom

Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“), v ktorom sa spoločnosť PRIMACHOV s. r. o.

(ďalej len „žalobkyňa“), domáha proti sťažovateľke zaplatenia sumy 597 490,54 € z titulu

náhrady škody. Žalobou uplatnený nárok žalobkyňa odôvodnila kúpnou zmluvou

z 26. marca 2003, ktorú uzatvorila ako predávajúca so sťažovateľkou ako kupujúcou

a ktorou odpredala sťažovateľke všetky neisté budúce úžitky (úrodu) na pozemkoch

uvedených v prílohe č. 1 predmetnej kúpnej zmluvy vyťažené v období od 26. marca 2003

do 30. septembra 2003. Sťažovateľka na týchto pozemkoch zasiala kukuricu, ktorú ale

do termínu uvedeného v zmluve nepozbierala, urobila tak až v období od 3. októbra 2003

do 24. októbra 2003 napriek tomu, že v uvedenom čase už nebola vlastníčkou kukurice,

pretože podľa zmluvy nadobudla len úrodu, ktorú vyťaží do 30. septembra 2003.

Sťažovateľka kukuricu pozbierala a bez vedomia žalobkyne ju v celkovom množstve

4 000 t predala tretej osobe a získanú kúpnu cenu si ponechala, čím spôsobila žalobkyni

škodu vo výške žalovanej sumy.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. zo 17. januára

2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol z dôvodu, že nárok

žalobkyne uplatnený žalobou nemá oporu v zákone, keď „na základe zisteného skutkového

stavu ustálil, že ide o hospodársku alebo časovú nemožnosť plnenia, ktorá vyplýva z ust.

§ 575 ods. 2 Obč. zák., pretože možné plnenie nastalo až po dni 30. 9. 2003, záväzok

z kúpnej zmluvy tak zanikol plnením a žalovanému z toho dôvodu patria všetky vyťažené

úžitky (úroda) a žalovaný tak svojim konaním žiadnu škodu, či majetkovú ujmu odpredaním

kukurice žalobcovi nespôsobil, ani nedošlo k zníženiu jeho majetku, pretože predmetná

úroda kukurice žalobcovi nepatrila“.

Proti uvedenému rozsudku podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom namietala

nesprávnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a žiadala, aby odvolací súd uvedený rozsudok

zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

O odvolaní žalobkyne rozhodol krajský súd uznesením č. k. -455

z 31. januára 2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h)

(ďalej len „OSP“) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka okrem genézy vzájomných obchodných vzťahov a rokovaní

so žalobkyňou, ktoré vyústili 26. marca 2003 do uzatvorenia „Zmluvy o zabezpečení

poľnohospodárskeho využitia pozemkov“ a „Kúpnej zmluvy podľa § 595 Obč. zák.“,

v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedla:

«Okresný súd v Dun. Strede po dlhom a náročnom dokazovaní vyniesol rozsudok...,

ktorým predmetnú žalobu zamietol a sťažovateľovi ako žalovanému priznal náhradu trov

konania. Prekvapivo však svoje zamietnutie oprel o nemožnosť plnenia sťažovateľa

(z dôvodu, že žalovaný mohol v rozhodujúcom čase zasiať iba kukuricu a túto nebolo

možné, vzhľadom na oneskorený osev, dopestovať a zožať pred 30. 9. 2003). Žiadna z

procesných strán takúto právnu kvalifikáciu nepredniesla a vecne sa k nej nevyjadrovala.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie ktoré Krajský súd Trnava uznal za dôvodné

a napádaným uznesením vrátil vec na ďalšie konanie s tým, že vyslovil právny záver, ktorý

je neprijateľný, svojvoľný (arbitrárny), nevychádzajúci zo zisteného skutkového stavu a v

tomto kontexte v rozpore s princípmi elementárnej dedukcie. ...

Právny názor vyslovený odvolacím súdom o tom, že: „znenie kúpnej zmluvy,

konkrétne článok II bod. 1 je presné, jednoznačne vyjadrujúce vôľu zmluvných strán, je to

prejav autonómny, ktorý zmluvné strany mali vôľu vo svojej právnej sfére vykonať“,

od ktorého odvolací súd odvodzoval ďalšie svoje odporúčania adresované prvostupňovému

súdu, nevychádzal zo zisteného skutkového stavu, bol teda arbitrárny a nepodložený...

Nepredvídateľný právny názor odvolacieho súdu, neodrážajúci skutkové zistenia

zadovážené počas prvostupňového konania, značne intenzívnym spôsobom zasahujú do

práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, nakoľko bez zodpovedajúceho zdôvodnenia

okliešťujú „mantinely“, v rámci ktorých bude môcť prvostupňový súd viesť celé konanie

vrátane dokazovania. Krajský súd v Trnave prikladal príliš veľkú váhu nepozornosti

(nedôslednosti) prvostupňového súdu vo vzťahu k formálnym požiadavkám na vyhotovenie

súdneho rozhodnutia, následne podrobil kritike iba právnu kvalifikáciu prvostupňového

súdu (s ktorou sa nestotožnil nikdy ani žalovaný napriek svojmu písomnému vyjadreniu

k odvolaniu žalobcu...), pričom tento prístup bol nepochybne dôvodom pre jeho zužujúci

a reštriktívny záver...

V prípade vysloveného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu v Napádanom

rozhodnutí je totiž podľa nášho názoru evidentný rozpor s výsledkami niekoľko rokov

vykonávaného dokazovania, pričom odvolací súd vyhodnotil skutkový stav jednostranne

a vo veci urobil len akýsi formalistický výklad „ex cathedra“ vo vzťahu k nesprávnej

právnej kvalifikácii prvostupňového súdu, ktorý podrobil kritike. Takýto postup však

s odvolaním sa na judikatúru Ústavného súdu podľa názoru Sťažovateľa nie je súladný

s ani ústavne udržateľný...

Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo zjavne nepreskúmateľné, jeho zrušenie

sa dalo očakávať. I to bol jeden z dôvodov, prečo priaznivé rozhodnutie Sťažovateľ

nepodrobil kritike vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Sťažovateľ sa spoliehal na

objektivitu a „zdravý úsudok“ súdu druhého stupňa.

Sťažovateľ sa... celé prvostupňové súdne konanie snažil preukázať, že doslovné

znenie zmluvy (presnejšie oboch inkriminovaných zmlúv), ktorej (ktorých) sa vyslovený

záväzný právny názor odvolacieho súdu v Napádanom rozhodnutí týka, nie je možné v

tomto prípade aplikovať, nakoľko vôľa zmluvných strán bola celkom iná a táto skutočnosť

musela byť súdu zrejmá.

Navrhoval na daný vzťah aplikovať výkladové pravidlá uvedené v § 266 Obchodného

zákonníka (predovšetkým jeho odseky 1 a 3), pričom uviedol celý rad dôkazov, ktorý by

takýto postup sudu mali odôvodňovať.

... výsledky dokazovania a teda zistený skutkový stav... odôvodňovali eventuálny

záver o simulácii právnych úkonov, snáď aj o ich neplatnosti, teda minimálne evokovali

potrebu aj posúdenia možnej aplikácie ustanovení a 41a

v znení neskorších predpisov...

Krajský súd v Trnave však tieto výsledky dokazovania nezohľadnil, resp. prehliadol

a urobil právny záver, podľa ktorého je potrebné vychádzať iba zo znenia dvoch

inkriminovaných zmlúv (predovšetkým potom zo zmluvy o kúpe nádeje), ktoré sú podľa jeho

názoru z pohľadu spôsobu vyjadrenia zmluvných strán jednoznačné a nespochybniteľné,

preto nie je možné aplikovať , a preto ďalšie dokazovanie je

možné uskutočniť iba v zmysle vyššie uvedeného a vo väzbe na takýto záver.

... odvolací súd mal na základe zisteného skutkového stavu a vyhodnotenia

jednotlivých dôkazov dospieť minimálne k pochybnosti o tom, či predmetné dve zmluvy

nezastierali iný právny úkon, prípadne či boli vôbec platné (napr. z dôvodu, že sa priečili

dobrým mravom) a tak vec zrušovať a vracať na ďalšie konanie prvostupňovému súdu

s tým, že je povinný sa aj takouto alternatívou zaoberať. ...

Vyvodený záväzný právny záver odvolacieho súdu v Napádanom rozhodnutí je tak

podľa názoru Sťažovateľa zjavne neodôvodnený a arbitrárny, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľný a neudržateľný, pričom má za následok porušenie základného práva

zaručeného , t. j. práva na spravodlivý proces - právo na rovnosť zbraní

a riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia...»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„Základné práva sťažovateľa obchodnej spoločnosti JK Gabčíkovo s. r. o...

zakotvené v , Listiny základných práv a slobôd a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím – Uznesením

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. -455 zo dňa

31. 1. 2013, boli porušené.

Sťažovateľ žiada, aby Ústavný súd napadnuté právoplatné rozhodnutie Krajského

súdu Trnava, sp. zn. -455 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Žiadame ústavný súd aby vyslovil právny názor, z ktorého bude zrejmé že za účelom

riadneho zistenia skutkového stavu je nutné sa zaoberať aj právnou kvalifikáciou

eventuálnej simulácie právneho úkonu, príp. neplatnosťou právneho úkonu a v tomto

kontexte vykonať všetky potrebné dôkazy tak, aby bolo možné spravodlivo rozhodnúť na

základe presne a dôsledne zisteného skutkového stavu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením krajského súdu č. k.

-455 z 31. januára 2013 bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu zaručené v a v listiny, ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Obdobný záver možno prijať aj vo vzťahu k základnému právu

zaručenému v čl. 36 ods. 1 listiny.

Podstata námietok sťažovateľky týkajúcich sa namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie spočíva v jej tvrdení, že

krajský súd napadnutým rozhodnutím zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom vo veci

samej vyslovil záväzný právny názor, ktorý je podľa nej arbitrárny a nedostatočne

odôvodnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecný súd totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie

rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti

medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta, a napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupom, ktorý mu predchádzal.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa z dôvodu nedostatku riadneho, zrozumiteľného a presvedčivého

odôvodnenia, teda z dôvodu podľa , ako aj z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia veci podľa , pričom v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol:

«Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu musí...

konštatovať, že napriek rozsahom obšírnemu rozhodnutiu súd prvého stupňa nedostatočne

dbal na to, aby jeho rozhodnutie bolo riadne odôvodnené a presvedčivé...

Odvolací súd dáva do pozornosti prvostupňovému súdu, že obsahom odôvodnenia

rozsudku okrem jeho výchovnej funkcie, ktorá sa v súdnom rozhodnutí musí prejaviť

vyžaduje sa od neho i presvedčivosť a logické vyhodnotenie z konania vzídených

skutočností. Predovšetkým sa od odôvodnenia rozhodnutia vyžaduje, aby súd jasne, stručne

a výstižne bez potreby „doslovnej citácie“ účastníkmi konania uvádzaných skutočností

zhrnul, čo je predmetom konania, stručne označil dôvody, o ktoré žalovaný nárok opiera,

výstižne a jasne formuloval zhrnutie procesnej obrany žalovaného v konaní a pri ujasnení

skutkového stavu, ktorý v rámci súdneho konania zistil, vec správne právne posúdil.

Z odôvodnenia rozhodnutia musí vychádzať i dôkazná situácia, ktorou sa súd riadil, a ktorú

pri vyhodnotení dôkazov právne posúdil. Odôvodnenie by predovšetkým malo vyznieť

logicky a konzistentne, kedy súd presvedčivo vyargumentuje dôkazmi zistený skutkový stav,

na ktorý aplikuje príslušnú právnu normu.

Súd prvého stupňa sa však vyššie uvedenými procesnými postupmi neriadil, keď bez

uvedenia akýchkoľvek dôvodov, ktoré súd prvého stupňa k takémuto postupu viedli,

doslovne opisoval resp. kopíroval písomné vyjadrenia a výpovede jednotlivých účastníkov,

ktoré dokonca vyznačoval ako citácie. Odôvodnenie rozhodnutia takýmto spôsobom stráca

konzistentnosť, logickosť a vzájomnú súvislosť, je zaťažené mnohými, pre rozhodnutie

nepodstatnými skutočnosťami, ktoré pritom prvostupňový súd ani žiadnym spôsobom

nevyhodnotil, ani sa k nim nevyjadril... Pre odôvodnenie rozhodnutia je významné, aby súd

prvého stupňa uviedol podstatu skutkového základu sporu pri akceptovaní zásady jeho

stručnosti, výstižnosti a zrozumiteľnosti, čo v odôvodnení odvolaním napadnutého

rozhodnutia ale výrazne absentuje. Odvolací súd nepovažuje za účelné prepisovať bez

akéhokoľvek zostručnenia, či vyabstrahovania samotnej skutkovej podstaty z jednotlivé

výpovede, celé stanoviská právnych zástupcov účastníkov konania, ktoré dokonca

prvostupňový súd označil za „dlhé prejavy“, pretože takýmto spôsobom sa stráca samotný

účel odôvodnenia rozhodnutia a spôsobuje, že rozhodnutie je nezrozumiteľné.

Na základe uvedeného je potrebné, aby prvostupňový súd rešpektoval ust. § 157

ods. 2 a podľa tejto procesnej úpravy rozhodnutia vyhotovoval.

V súvislosti s vecou samou, keď súd prvého stupňa nárok zamietol s odôvodnením, že

žalovaný žalobcovi škodu nespôsobil odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, na základe

akého skutkového zistenia a právneho posúdenia súd k takémuto záveru dospel.

Účastníci potvrdili, že na základe vzájomnej dohody uzatvorili dňa 26. 3. 2003

Kúpnu zmluvu podľa § 595 Obč. zák., ktorá síce ako zmluvný typ nie je upravená

, ktorého právna úprava sa na účastníkov, ako správne uviedol súd

prvého stupňa vzťahuje, pretože i reálne sa jedná o vzťah obchodný, ale je upravená

v , ktorý sa však bude aplikovať iba na samotnú zmluvu, ale

v ostatnom sa bude aplikovať ( Obchod. zák.).

Plnenie z kúpnej zmluvy súd prvého stupňa stanovil pri aplikovaní ust. § 575 ods. 2

Obč. zák., s tým, že sa nestalo nemožným a bolo ho možné splniť, ale až po dojednanom

čase.

S takýmto konštatovaním sa nemožno stotožniť, pretože právna úprava uvedená v ust.

§ 575 Obč. zák. , ktorá sa týka zániku záväzku by negovala obsah kúpnej zmluvy, v ktorej si

zmluvné strany na základe vzájomnej dohody striktne stanovili jej predmet, ktorý ako

budúce úžitky - úrodu jednoznačne identifikovali lehotou od 26. 3. 2003 do 30. 9. 2003,

do ukončenia ktorej mali byť úžitky vyťažené, t. j. kukurica pozberaná.

Z uvedeného dôvodu vyznieva potom prekvapivo úvaha súdu prvého stupňa o tom, že

úmyslom žalovaného bol výlučne zber zrelej kukurice, ktorá ale do určeného termínu

nedozrela, preto bolo dôvodné, že jej zber vykonal až po dozretí, k čomu odvolací súd

uvádza, že to trvalo tri týždne po uplynutí zmluvne dohodnutého termínu, ktorú skutočnosť

súd prvého stupňa vyhodnotil ako hospodársku alebo časovú nemožnosť v spojení s § 37

ods. 2 Obč. zák.. Takýto právny názor ale neobstojí práve z dôvodov, že plnenie bolo možné

a žalovaný mal možnosť kukuricu zozberať i pred jej úplnou zrelosťou, len by nebola

na také využitie, než aké zrejme sledoval svojím konaním žalovaný. Je potrebné vziať tiež

do úvahy, že v predmete činnosti podľa výpisu z obchodného registra má žalovaný

i pestovanie kukurice, z čoho možno predpokladať, že dĺžka vegetačného obdobia kukurice

mu v čase uzatvorenia zmluvy bola známa, a ak predmet kúpy dohodol ako úrodu, ktorú

vyťaží do 30. 9. 2003, musel vedieť, že v tom čase ešte nemusí byť táto plodina úplne

dozretá, pričom už podľa znenia právnej úpravy, podľa ktorej bola kúpna zmluva

uzatvorená musel žalovaný vedieť, že mu môže vzniknúť i strata.

Okrem toho nie je dôvodné, aby prvostupňový súd vec posudzoval i z pohľadu ust.

§ 266 ods. 1 a 3 Obchod. zák., vzhľadom na skutočnosť, že neboli dosiahnuté predmetnou

kúpnou zmluvou také dôsledky, aké predpokladal žalovaný a nie je ani dôvodné výkladom

cez použitie ust. § 266 Obchod. zák. interpretovať obsah zmluvy. Znenie kúpnej zmluvy,

konkrétne čl. II bod 1. je presné, jednoznačne vyjadrujúce vôľu zmluvných strán, je to

prejav autonómny, ktorý zmluvné strany mali vôľu vo svojej právnej sfére vykonať.

S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221

ods. 1 písm. f) a h) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvostupňový

súd vykoná dokazovanie za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu a v potrebnom

rozsahu, tento správne právne posúdi a o veci znova rozhodne, pričom musí vychádzať

z obsahu kúpnej zmluvy, ktorej čl. II nie je dôvodné vykladať s použitím ust. § 266 Obchod.

zák.»

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu dostatočným

spôsobom odôvodnil svoj vyslovený právny názor, podľa ktorého pri posudzovaní žalobou

uplatneného nároku je potrebné vychádzať z obsahu kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa

, ktorej ustanovenia jednoznačne vyjadrujú vôľu zmluvných

strán, ako aj to, prečo nie je dôvodná aplikácia ustanovení § 266 ods. 1 až 3 Obchodného

zákonníka. Z tohto pohľadu sa vyslovený právny názor krajského súdu vychádzajúci

z výkladu ustanovení spornej kúpnej zmluvy nejaví ako nepredvídateľný alebo

nereflektujúci zistený skutkový stav. Ústavný súd konštatuje, že predmetný postup

krajského súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s právnym názorom odvolacieho (krajského) súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru krajského súdu, možno

realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Zo záverov krajského súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty či zmyslu. Ústavný súd preto považuje právny názor krajského súdu v danej

veci za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

nepovažuje za dôvodnú ani námietku sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení záväzného

právneho názoru krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dal jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú dostatočne

zrejmé dôvody, pre ktoré bolo potrebné zrušiť odvolaním napadnutý rozsudok okresného

súdu a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Napokon, s formálnymi nedostatkami odôvodnenia

rozhodnutia, čo bol tiež jeden z dôvodov zrušenia rozsudku okresného súdu, sa stotožnila aj

sťažovateľka.

Ústavný súd vo vzťahu k sťažnostnej argumentácii sťažovateľky spojenej s jej

návrhmi na vykonanie dokazovania v konaní pred ústavným súdom pripomína, že nie je

tzv. skutkovým súdom, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie

nevykonané všeobecnými súdmi.

Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu by mohlo

zakladať porušenie označených práv sťažovateľky len v prípade, ak by boli spojené

s konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľku, ktorý bol týmto

rozhodnutím spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať

na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe,

prípadne v opravných konaniach.

Po zrušení prvostupňového rozsudku okresného súdu a vrátení veci na ďalšie konanie

má sťažovateľka možnosť naďalej ovplyvňovať priebeh konania, ako aj samotné

rozhodnutie súdu vo svoj prospech, a to uplatňovaním námietok a realizovaním svojich

procesných práv. Ako to vyplýva z rozsudku okresného súdu, sťažovateľka v priebehu

prvostupňového konania uplatnila proti žalobkyni kompenzačnú námietku podľa ,

t. j. pohľadávku na započítanie z titulu nákladov súvisiacich so zberom a spracovaním

kukurice v celkovej výške 582 537,50 €. Sťažovateľka tak urobila pre prípad, že si konajúci

súd neosvojí ňou prezentované hodnotenie skutkového stavu a ňou prezentované právne

posúdenie veci. V tejto súvislosti sa preto sťažovateľke otvára možnosť, a to aj vzhľadom

na odvolacím súdom vyslovený právny názor, na uplatnenie sťažnostnej argumentácie

a predkladanie dôkazov v naznačenom smere práve (a len) v konaní pred všeobecným

(okresným) súdom.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v okolnostiach danej veci nemohlo

napadnutým rozhodnutím dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46

ods. 1 a listiny či práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

V dôsledku odmietnutia sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014