Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 51/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a zo sudcov Sergeja

Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť Š. S., správcu konkurznej

podstaty úpadcu Maini Precision Products Slovakia, s. r. o., Na stanicu, Žilina, zastúpeného

advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Advokátska kancelária, Bojnická cesta 7, Prievidza, vo

veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v

ods. 3 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho rozsudkom č. k.

-199 z 20. marca 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013

doručená sťažnosť Š. S. (ďalej len „sťažovateľ“), správcu konkurznej podstaty úpadcu

Maini Precision Products Slovakia, s. r. o., Na stanicu, Žilina (ďalej len „úpadca“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl.

47 ods. 3 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 CoKR

19/2012, ako aj jeho rozsudkom č. k. -199 z 20. marca 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa Sociálna poisťovňa žalobou

zo 4. septembra 2009 okrem iného proti sťažovateľovi najmä domáhala, aby okresný súd

určil, že jej pohľadávka proti úpadcovi uplatnená u sťažovateľa (správcu konkurznej

podstaty úpadcu) 21. júla 2009 v konkurznom konaní vedenom na okresnom súde pod

sp. zn. (konkurz na majetok úpadcu bol vyhlásený 16. februára 2009, pozn.)

vo výške 177 396,60 € (ďalej len „sporná pohľadávka“), ktorá vznikla z titulu vyplatenia

dávok garančného poistenia (v čase po vyhlásení konkurzu, pozn.) na uspokojenie

pracovnoprávnych nárokov zamestnancov úpadcu (z obdobia pred vyhlásením konkurzu,

pozn.), je pohľadávkou proti podstate.

Následne potom, čo okresný súd pre postúpenie spornej pohľadávky rozhodol

o pripustení Slovenskej konsolidačnej, a. s., Cintorínska 21, Bratislava [ďalej len

„žalobkyňa“ (právna nástupkyňa Sociálnej poisťovne, pozn.)], do konania na miesto

Sociálnej poisťovne, rozsudkom č. k. -152 z 19. júna 2012 žalobe v danej

časti vyhovel, t. j. určil, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate.

Keďže sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu č. k. -152

z 19. júna 2012 v časti, ktorej bolo žalobe vyhovené, odvolanie (riadny opravný

prostriedok), krajský súd rozsudkom č. k. -199 z 20. marca 2013 rozhodol

tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Tento rozsudok krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu

v časti výroku o určení, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate, nadobudol

právoplatnosť 15. apríla 2013.

Právny zástupca sťažovateľa namietané porušenie označených základných práv

zaručených , ako aj označeného práva zaručeného dohovorom odôvodňuje okrem

iného najmä takto:

«... krajský súd v konaní nepostupoval správne, keď vydal rozhodnutie na podklade

ústavne nekonformnej interpretácie zákona, resp. jeho jednotlivých ustanovení, a to jednak:

- : ,,Po vyplatení dávky garančného poistenia sa

zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom

dlžníka.“

- Z. z. (účinného do 31.12.2011): „Pohľadávky

proti podstate sú tiel pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky,

clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy

zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo

dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik

úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania

podniku.“

Okresný súd Žilina vychádza z toho, že samotné ustanovenie § 148 ods. 3 zákona

o sociálnom poistení predstavuje právnu skutočnosť zakladajúcu vznik subjektívneho práva

Sociálnej poisťovne, ktoré mu svedčí ako veriteľovi priamo zo zákona /§ 489 Občianskeho

zákonníka/. Už s týmto názorom nemôžem súhlasiť, nakoľko podľa právnej teórie, právne

skutočnosti možno charakterizovať ako objektívne reálne skutočnosti iné než zákon, ktoré

na základe zákona spôsobujú právne následky, t. j. vznik, zmenu alebo zánik právneho

vzťahu (ZDROJ: prof. JUDr. J. Lazár, DrSc. vo svojej publikácii s názvom Základy

občianskeho hmotného práva, IURA EDITION, 2004). Z uvedeného dôvodu sa preto zákon

nemôže považovať za právnu skutočnosť ako tvrdí súd!

Je síce pravdou, že Krajský súd v Žiline názor okresného súdu v tomto smere

výslovne nepodporil, avšak aj on vec uzavrel tým spôsobom, že z predmetného zákonného

ustanovenia je zrejmé, že ide o originálny vznik práva

veriteľa - Sociálnej poisťovne. Avšak doposiaľ mi nie je zrejmé a krajský súd sa tým ani

vôbec nevysporiadal, na základe akých okolností k tomu vlastne došiel. Z citovaného

ustanovenia zákona totiž možno rovnakú vyvodiť aj mnou tvrdené, že plnenie Sociálnej

poisťovne je plnením za poisteného zamestnávateľa - úpadcu čím sa stáva jeho veriteľom...

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mám za to, že okresný, ale najmä

Krajský súd v Žiline porušil základné práva úpadcu garantované , keďže si

svojvoľne vyložil ustanovenia zákona na základe, ktorých sa Sociálna poisťovňa v konkurze

dostala do takej pozície veriteľa, na uspokojenie ktorého budú použité všetky finančné

prostriedky zo speňaženého majetku úpadcu. Ostatní veritelia nebudú mať šancu sa domôcť

aspoň čiastočného uspokojenia svojich pohľadávok. Takýto stav, aký zaviedli súdy svojimi

rozhodnutiami, sa prieči účelu konkurzu a je diskriminujúci oproti ostatným veriteľom...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1

, na právo rovnosť účastníkov konania podľa článku 47 ods. 3

, na právo vlastniť majetok podľa článku 20 odsek 1

Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa

20.3.2013 pod sp. zn. , bolo porušené.

2. Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

20.3.2013 a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania a právneho

zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 331,13 EUR v lehote 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle ustanovenia sťažnosť možno podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,

keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V zmysle ustanovenia ak tento zákon neustanovuje

inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „OSP“) alebo .

V zmysle ustanovenia vety druhej ak posledný deň lehoty pripadne

na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný

deň.

Vzhľadom na to, že posledný deň dvojmesačnej zákonnej lehoty na podanie sťažnosti

počítanej od nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, t. j. od

15. apríla 2013 pripadol na sobotu 15. júna 2013, táto lehota sa zo zákona predĺžila na

najbližší pracovný deň, t. j. na pondelok 17. júna 2013, sťažnosť sťažovateľa bola podaná

včas.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť

majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v , základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho

rozsudkom č. k. -199 z 20. marca 2013.

Podstata námietky sťažovateľa spočíva v tom, že pokiaľ krajský súd v napadnutom

rozsudku, opierajúc sa o odôvodnenie označeného rozsudku okresného súdu najmä

s poukazom na ustanovenie o sociálnom poistení

v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),

nesprávne vyvodil, že právo Sociálnej poisťovne voči úpadcovi (zamestnávateľovi

v platobnej neschopnosti) na peňažné plnenie v sume 177 396,60 € z titulu zamestnancom

úpadcu vyplatených dávok garančného poistenia je právom vzniknutým priamo zo zákona

(originálne), pričom dospel k záveru, že sporná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate

v zmysle ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej

len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), tento záver pre svoju svojvoľnosť diskriminuje

ostatných veriteľov úpadcu.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

, základného práva zaručeného v , ako aj práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru

V zmysle každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

V zmysle všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že

vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Citovaný je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú

právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku tak,

že postupujú v konaní, súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,

dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd dodáva, že zabezpečuje rovnosť účastníkov konania

v konaní pred všeobecným súdom (sťažovateľa a žalobkyne), ktorá je inak súčasťou práva

na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný

súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami

zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu

rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku č. k. -199

z 20. marca 2013 sa s námietkou sťažovateľa, ktorou odôvodňuje aj túto sťažnosť,

vysporiadal okrem iného takto:

«... Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení sa odvolací súd stotožnil

so záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého ust. § 87 ods. 1, 2 zákona obsahuje

výpočet pohľadávok proti podstate, ktorý nemá taxatívnu povahu, keďže v predmetnom

ustanovení po texte „pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po

vyhlásení konkurzu“ nasleduje spojka „ako“ z čoho je možné usúdiť, že v tomto ustanovení

sú pohľadávky proti podstate uvedené príkladmo a zákon o konkurze... nevylučuje možnosť

považovať v zmysle tohto ustanovenia za pohľadávky proti podstate aj iné pohľadávky.

Pretože pohľadávka Sociálnej poisťovne vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného

poistenia po vyhlásení konkurzu, odvolací súd v zhode so záverom okresného súdu má za to,

že predmetnú pohľadávku možno považovať za pohľadávku proti podstate.

V danom prípade sa nejedná ani o podmienenú pohľadávku v zmysle § 28 ods. 3

zákona, keďže priamo zákon o sociálnom poistení ustanovuje, že k vzniku tejto pohľadávky

dochádza priamo zo zákona po vyhlásení konkurzu a za splnenia zákonných podmienok.

Nemožno tvrdiť, že ide o nejasnú skutočnosť, ktorú nemožno predpokladať, keď pri dávkach

z garančného poistenia nevládne právna neistota, či budú alebo nebudú vyplatené. Práve

právna úprava verejného práva garantuje, že ak sa zamestnávateľ stane platobne

neschopným, vyhlási sa konkurz a nárok na dávku garančného poistenia vzniká priamo

zo zákona.

Nejedná sa ani o podmienenú - budúcu pohľadávku v zmysle § 28 ods. 4 zákona, keď

vznik dávok garančného poistenia je daný zákonom o sociálnom poistení, ktorý patrí

do verejného práva, nejedná sa o inštitút záväzkového (súkromného) práva. Je zrejmé,

že nárok na dávku garančného poistenia vzniká až insolventnosťou zamestnávateľa

a vyhlásením konkurzu, a teda v konkurze sa uspokojujú nielen predkonkurzné nároky, ale

aj tie, ktoré síce vznikli počas konkurzu, ale právny dôvod ich vzniku bol založený ešte pred

vyhlásením konkurzu. Odvolací súd má za to, že žiadny právny dôvod založený pred

vyhlásením konkurzu neexistoval, hoci zamestnávateľ pre tento prípad platil garančné

poistenie. Nárok na dávku garančného poistenia je daný priamo zo zákona.

... Pokiaľ v právnej úprave účinnej v čase vyhlásenia konkurzu na úpadcu medzi

pohľadávky proti podstate bolo zaradené poistné na sociálne poistenie, do ktorého spadá

i garančné poistenie, potom nie je možné výpočet stanovený v § 87 ods. 2 ZoKR

vyhodnocovať so záverom jeho taxatívnosti, ale len demonštratívnosti, teda i v zmysle

úpravy účinnej v čase vyhlásenia konkurzu boli a sú dávky garančného poistenia

pohľadávkou proti podstate podľa ust. § 87 ZoKR.

... krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale

nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery. K takejto procesnej situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo. Na

riadne zistený skutkový stav okresný súd aplikoval správny právny predpis, a to zákon

č. v spojení s úpravou ..»

Ústavný v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti považoval

za potrebné uviesť aspoň podstatnú časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu č. k.

-152 z 19. júna 2012, ktorý okrem iného uviedol:

„... súd vychádzal z úpravy podľa § 148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení, podľa

ktorého sa momentom vyplatenia dávky garančného poistenia po vyhlásení konkurzu stal...

pôvodný žalobca /Sociálna poisťovňa/ veriteľom úpadcu. ... pre Sociálnu poisťovňu/

predstavuje ustanovenie § 148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení právnu skutočnosť

zakladajúcu vznik jeho subjektívneho práva, ktoré mu svedčí ako veriteľovi priamo

zo zákona / /. V danom prípade ide o právnu skutočnosť,

s ktorou je spojený originálny - priamy vznik práva tohto veriteľa. Okolnosti spočívajúce

v samotnej skutočností nevyplatenia miezd zamestnancom úpadcu, časového obdobia,

za ktoré tieto mzdy vyplatené neboli, v podaní žiadosti o priznanie a vyplatenie dávky

z garančného poistenia podľa § 109 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, v stave platobnej

neschopnosti zamestnávateľa podľa § 12 Zákona o sociálnom poistení a podobne

predstavujú komplex predpokladov pre vyplatenie dávky garančného poistenia, avšak

nezakladajú konštatovanie súdu o tom, že pohľadávka sociálnej poisťovne, ktorá vznikla

podľa § 148 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení momentom vyplatenia dávky garančného

poistenia bývalým zamestnancom úpadcu, je pohľadávkou podmienenou podľa § 28 ods. 3

Zákona a ktorá pohľadávka by sa mala uplatniť v konkurze prihláškou. Sociálna poisťovňa

je podľa § 116 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení povinná v konkrétnej lehote plniť svoj

záväzok vyplývajúci priamo zo zákona. Súd zdôrazňuje, že subjektom tejto zákonnej

povinnosti je výlučne Sociálna poisťovňa, ktorá vyplatením dávky garančného poistenia

plní svoj originálny záväzok, nie záväzok úpadcu alebo za úpadcu a neplní ani ako ručiteľ,

spoludlžník alebo záložca. Tým je vylúčený i záver o predmetnej pohľadávke ako

pohľadávke budúcej podľa § 28 ods. 4 Zákona, pre ktorú rovnako platí režim uplatnenia

v konkurze prihláškou podľa § 28 ods. 1 Zákona. Na základe uvedeného skonštatoval súd,

že pohľadávka žalobcu v sume 177.396,60 EUR, ktorá vznikla z titulu vyplatenia dávok

z garančného poistenia zamestnancom úpadcu Maini Precision Products Slovakia, s.r.o.

uplatnená u žalovaného 21.7.2009 v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina sp. zn.

je pohľadávkou proti podstate. Konkrétne ide o pohľadávku proti podstate podľa

§ 87 ods. 2 zákona, pričom toto ustanovenie obsahuje výpočet pohľadávok proti podstate,

ktorý nemá povahu taxatívneho výpočtu, čo bolo judikované i v rozhodnutiach Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. . V prvých

dvoch označených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR bolo rozhodované o dovolaní, ktoré

bolo príslušným krajským súdom proti rozhodnutiu krajského súdu pripustené v otázke

zásadného právneho významu: či pohľadávka Sociálnej poisťovne - dávka garančného

poistenia upravená v O sociálnom poistení, ktorá vznikla po

vyhlásení konkurzu, je pohľadávkou proti podstate podľa § 87 Zákona. Na označené

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR poukazuje konajúci súd v časti konštatovania

o demonštratívnej povahe výpočtu pohľadávok proti podstate podľa § 87 ods. 2 Zákona. ...“

Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať

o správnosti právneho záveru krajského súdu vychádzajúceho z právneho názoru okresného

súdu a spočívajúceho v tom, že pohľadávka Sociálnej poisťovne, ktorá vznikla z titulu

vyplatenia dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu po vyhlásení konkurzu na

jeho majetok, je pohľadávkou proti podstate. Tento záver v žiadnom prípade nemožno

považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu

opierajúceho sa v podstatnej časti o označený rozsudok okresného súdu totiž nevyplýva

jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu.

V zmysle ustanovenia § 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie

podľa tohto zákona je okrem iného aj garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej

neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca a na úhradu

príspevkov na starobné dôchodkové sporenie nezaplatených zamestnávateľom do

základného fondu príspevkov na starobné dôchodkové sporenie.

V zmysle ustanovenia § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení po vyplatení dávky

garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna

poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.

V zmysle ustanovenia § 28 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii v konkurze

prihláškou uplatňujú pohľadávky aj veritelia pohľadávok, ktorých vznik je viazaný na

splnenie podmienky (ďalej len „podmienená pohľadávka“). Uplatňovať práva

z podmienenej pohľadávky však podmienený veriteľ v konkurze môže, až keď správcovi

preukáže vznik podmienenej pohľadávky, ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle ustanovenia § 28 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ako

podmienené pohľadávky prihlasujú svoje budúce pohľadávky voči úpadcovi aj ručitelia,

spoludlžníci a záložcovia úpadcu, ako aj ďalšie osoby, ktorým vznikne po vyhlásení

konkurzu pohľadávka voči úpadcovi, ak budú za neho plniť záväzok...

V zmysle ustanovenia § 87 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky

proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou

a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti, odmena

správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon; pohľadávkami proti

podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.

V zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii pohľadávky

proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky,

clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy

zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo

dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru...

Už okresný súd v záujme zachovania princípu právnej istoty s odvolaním sa tiež na

argumentáciu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.

z 27. mája 2010 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 07/2010 pod č. 9/2010 v inej obdobnej právnej

veci svoje závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď ustálil, že keďže

právo na peňažné plnenie Sociálnej poisťovne proti úpadcovi vyplývajúce z ustanovenia

§ 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je právom, ktoré vzniká priamo zo zákona

po vyplatení dávok garančného poistenia zamestnancom úpadcu, k čomu nesporne došlo až

po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, ide o pohľadávku proti podstate v zmysle

ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

Inými slovami, pokiaľ už okresný súd uzavrel, že priamo z garančného poistenia

vyplýva tak (originálny) záväzok Sociálnej poisťovne spočívajúci v jeho povinnosti

uspokojiť pracovno-právne nároky zamestnancov zamestnávateľa v prípade jeho platobnej

neschopnosti, ako aj (originálna) pohľadávka Sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi

(úpadcovi) z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia, ktorá je pohľadávkou úplne

(novou) inou ako dávkami garančného poistenia uspokojené pohľadávky zamestnancov,

hoci aj z obdobia pred vyhlásením konkurzu (nedochádza tu k zmene osoby veriteľa

pohľadávok zamestnancov, pozn.), pričom keďže táto zjavne vznikla zo zákona

po vyhlásení konkurzu, je pohľadávkou proti podstate, s čím sa krajský súd v napadnutom

rozsudku v celom rozsahu stotožnil, tento záver podľa názoru ústavného súdu žiadne znaky

arbitrárnosti či svojvôle nevykazuje.

Napadnutý rozsudok obsahuje logický postup, akým krajský súd najmä pri použití

metód gramatického a logického výkladu právnych noriem dospel k názoru, podľa ktorého

výpočet pohľadávok proti podstate v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nasledujúci za spojkou „ako“ (dane, poplatky, clá...) je iba

demonštratívny (príkladný), a teda, keď uviedol, že za také možno považovať aj iné

pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu vrátane spornej

(pohľadávky), tento výklad sa nijako neprieči obsahu, účelu ani zmyslu tohto zákonného

ustanovenia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzajúcom z označeného rozsudku

okresného súdu zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu nemôže byť

sporná pohľadávka považovaná za podmienenú pohľadávku v zmysle ustanovenia § 28

ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ani za podmienenú budúcu pohľadávku

v zmysle ustanovenia § 28 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, keď uviedol,

že sporná pohľadávka, ktorá inak vyplynula z verejného povinného garančného poistenia

úpadcu (zamestnávateľa) pre prípad jeho platobnej neschopnosti, vznikla priamo zo zákona

(originálne) po vyhlásení konkurzu vyplatením dávok garančného poistenia a napriek tomu,

že právny dôvod jej vzniku pred vyhlásením konkurzu (vznikom platobnej neschopnosti)

neexistoval, jej vznik pri zákonných predpokladoch ustanovených zákonom o sociálnom

poistení (§ 102) nijako nebol neistý, dôsledkom čoho táto nie je podmienenou a ani

podmienenou budúcou pohľadávkou. Podľa názoru ústavného súdu ani táto vlastná úvaha

krajského súdu nijako nevybočuje z ústavných medzí výkladu označených zákonných

ustanovení.

V kontexte celkovej argumentácie označených všeobecných súdov právny záver

o tom, že sporná pohľadávka vzniknutá po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu je

pohľadávkou proti podstate, podľa názoru ústavného súdu na rozdiel od tvrdenia

sťažovateľa sám osebe nijako nie je schopný zvrátiť iba to zrejme nesprávne (v rozpore

s právnou teóriou) vyjadrenie sa okresného súdu v rámci odôvodnenia jeho rozsudku, podľa

ktorého ustanovenie § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení je právnou skutočnosťou,

keďže z ostatnej (nasledujúcej) časti odôvodnenia tohto rozsudku zjavne vyplýva,

že právnou skutočnosťou bezprostredne zakladajúcou vznik spornej pohľadávky Sociálnej

poisťovne voči úpadcovi bolo vyplatenie dávok garančného poistenia jeho zamestnancom.

Predmetom zákona o konkurze a reštrukturalizácii je okrem iného riešenie úpadku

dlžníka speňažením jeho majetku a kolektívnym uspokojením jeho veriteľov, pri ktorom

súd, správca a veriteľský výbor postupujú tak, aby dosiahli pre veriteľov čo najvyššiu mieru

uspokojenia ich pohľadávok, pričom veritelia s rovnakými právami, t. j. pohľadávkami

z pohľadu uspokojovania rovnakého druhu majú pri riešení úpadku dlžníka rovnaké

postavenie.

Vzhľadom na tú skutočnosť, že právny záver krajského súdu o tom, že sporná

pohľadávka je pohľadávkou proti podstate, podľa názoru ústavného súdu je plne ústavne

konformný a nemôže byť z hľadiska budúceho uspokojovania pohľadávok v rámci

konkurzu podľa záväzného právneho režimu ustanoveného zákona o konkurze

a reštrukturalizácii nijako považovaný za taký, v ktorom by mohla tkvieť akákoľvek

diskriminácia (znevýhodňovanie) ostatných veriteľov úpadcu s pohľadávkami tak

rovnakého, ako ani iného druhu.

Napokon ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v dohovoru nepatrí

právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania

predkladá (, ).

Vychádzajúc z už uvedeného, postup krajského súdu pri odôvodňovaní napadnutého

rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj

základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v , ktorý by

mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci

samej. Ústavný súd preto podľa sťažnosť sťažovateľa

proti napadnutému rozsudku krajského súdu v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní

odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok zaručeného

v

V zmysle každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

V súvislosti s namietaným porušením ústavný súd odkazuje na

svoju judikatúru, podľa ktorej základné právo zaručené v zahŕňa

požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v označenom

článku , ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa , a taktiež zahŕňa požiadavku

spravodlivosti súdneho konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. , )].

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína aj svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, ), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto porušenie

nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak

by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Ústavný súd konštatuje, že ak rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní

nemohlo dôjsť k porušeniu vrátane , ako ani

ods. 1 dohovoru, potom už neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľa podľa .

Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu aj v tejto časti pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení

napadnutého rozsudku krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní trov konania je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014