Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3CoKR-17-2020.pdf
PDF · 85.35 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoKR/17/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Paulíny Pacherovej a členov senátu JUDr. Borisa Tótha a JUDr. Ľubice Břouškovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti žalovanému: JUDr. PaedDr. Jozef Malich - správca úpadcu: Telemont, a.s. v konkurze, Trnavská cesta 102, P.O.BOX 88, 820 09 Bratislava, IČO: 35 824 620, kancelária správcu: Záhradnícka 30, Bratislava, zast.: JUDr. Ľuboš Jurčo, advokát, Pribinova 25, Bratislava, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 4Cbi/204/2011-65 zo dňa 23.05.2019, pomerom hlasov 3:0, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 4Cbi/204/2011-65 zo dňa 23.05.2019 p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi voči žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu o určenie popretej pohľadávky a rozhodol, že pohľadávka žalobcu v sume 2.169,10 Eur je v konkurznom konaní úpadcu Telemont, a.s., č. k. 4K/36/2010, pohľadávkou proti podstate a bude uspokojená z konkurznej podstaty úpadcu. O trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že pôvodný žalobca, ktorým bola Sociálna poisťovňa, sa domáhal určenia popretej pohľadávky ako pohľadávky proti podstate dôvodiac tým, že pohľadávka úpadcu vo výške 2.169,10 Eur vznikla po vyhlásení konkurzu z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia, na základe § 102 a nasledujúcich v spojení s § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Žalovaný pohľadávku neuznal s poukazom na ustanovenie § 87 ods. 1, 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“), nakoľko má za to, že predmetné plnenie, ktorým bola dávka garančného poistenia, nespĺňa dikciu § 87 definujúcu pohľadávky proti podstate. Žalovaný mal za to, že z časového hľadiska ide o pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu a z hľadiska vecného o pohľadávku, ktorú osnova zákona jednoznačne zaraďuje medzi ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu a s poukazom na ust. § 102 ods. 1, § 148 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a § 87 ods. 1 až 3, § 46 ods. 1 a § 206a ZKR, aplikujúc ustanovenia konkurzného zákona účinného do 31.12.2011, dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Uviedol, že v § 87 ods. 2 ZKR po texte „pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu“ nasleduje spojka „ako“, z čoho možno usudzovať, že v tomto ustanovení sú pohľadávky proti podstate uvedené demonštratívne a ZKR nevylučuje možnosť považovať v zmysle tohto ustanovenia za pohľadávky proti podstate aj iné pohľadávky. Keďže pohľadávka pôvodného žalobcu vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia po vyhlásení konkurzu (pôvodný žalobca ako poskytovateľ dávky z garančného fondu nebol veriteľom úpadcu, t. j. zamestnávateľa platobnej neschopnosti z dôvodu existencie mzdových nárokov,
ale je veriteľom z dôvodu výplaty dávok z garančného fondu, vyplatených v rámci jedného druhu sociálneho poistenia, a to z garančného poistenia), súd má za to, že predmetnú pohľadávku možno považovať za pohľadávku proti podstate. Súd prvej inštancie poukázal na to, že k rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR, pričom za základ zobral nielen gramatický výklad § 87 ZKR, ale aj logický a historický výklad (vychádzajúc z § 31 ods. 4, 6 písm. i/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní / ZKV/). Podľa predchádzajúcej právnej úpravy obidva tieto nároky boli pohľadávkami proti podstate. Zo všetkých metód použitého výkladu tak vyplýva, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate.
2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v zákonnej lehote napadol odvolaním žalovaný z odvolacieho dôvodu, ktorým je nesprávne právne posúdenie veci. V odvolacej argumentácii uviedol, že konkurzný zákon rozlišuje dve základné skupiny pohľadávok. Prvú skupinu tvoria pohľadávky uplatňované prihláškou v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu (ide predovšetkým o pohľadávky vzniknuté pred vyhlásením konkurzu, podmienené pohľadávky - ku ktorým patria aj budúce pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu). Druhú skupinu tvoria pohľadávky proti podstate, ktoré sa uplatňujú len u správcu a pre ktoré zákon neustanovuje žiadne osobitné formálne ani obsahové náležitosti, ani lehotu na ich uplatnenie. Tieto pohľadávky sú definované vecne a časovo v ustanovení § 87 ZKR. Žalovaný zotrval na tvrdení, že pohľadávka žalobcu vzniknutá vyplatením dávky garančného poistenia zamestnancom žalovaného po vyhlásení konkurzu nespĺňa zákonnú definíciu pohľadávky proti podstate. Napriek tomu, že táto pohľadávka vznikla po vyhlásení konkurzu, netýka sa správy ani speňažovania majetku podliehajúceho konkurzu a nejde ani o pohľadávku uvedenú v taxatívnom výpočte § 87 ods. 1 a 2, ani o ďalší nárok zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzavretých mimo pracovného pomeru. Žalobca sa plnením stal veriteľom žalovaného s nárokom na podmienenú budúcu pohľadávku v zmysle § 28 ods. 4 ZKR. Ustanovenie § 87 ods. 1, 2, v znení účinnom do 31.12.2011, je odlišné od predchádzajúcej úpravy § 31 ods. 6 písm. i) ZKV. Charakter pohľadávky proti podstate priznal vymedzeným nárokom zamestnancov až novelizovaný § 87 ods. 2, v znení účinnom od 01.01.2012. Podľa žalovaného preto žalobca nemôže byť prednostne uspokojený a nesvedčí mu výhoda oproti ostatným veriteľom. Na podporu svojho názoru poukázal na komentár prof. JUDr. Milana Ďuricu, PhD. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, pričom zotrval na predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach produkovaných pred súdom prvej inštancie. Poukázal na to, že sporná pohľadávka predstavuje dávky garančného poistenia vyplatené Sociálnou poisťovňou bývalým zamestnancom úpadcu Telemont, a.s. v konkurze, podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení v prípade platobne neschopného zamestnávateľa. Poukázal na to, že v zmysle § 148 ods. 3 zákona o sociálnom poistení sa momentom vyplatenia dávky garančného poistenia zamestnávateľ stáva zo zákona dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka. K výplate dávok došlo dňa 14.10.2011, t. j. po vyhlásení konkurzu zverejneného v Obchodnom vestníku dňa 08.07.2010. Realizáciou plnenia sa preto žalobca (jeho právny predchodca) stal veriteľom úpadcu, nakoľko pohľadávka vznikla po vyhlásení konkurzu. Uviedol, že k výplate dávok garančného poistenia je zo zákona oprávnená výlučne Sociálna poisťovňa, a to po splnení zákonom predpokladaných podmienok. K plneniu prichádza v súlade s predpismi verejného práva, pričom Sociálna poisťovňa neplní namiesto úpadcu, ale zo zákonom stanovených dôvodov. Žalobca zotrval na tvrdení, že ust. § 87 ods. 2 ZKR pri definícii pohľadávok proti podstate neobsahuje taxatívny výpočet, ale vzhľadom na použitú spojku „ako“ ide o výpočet demonštratívny a zákon nevylučuje možnosť považovať aj iné pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, za pohľadávky proti podstate. Súčasne poukázal na skutočnosť, že sociálne poistenie, uvedené vo výpočte pohľadávok podľa § 87 ods. 2, zahŕňa v zmysle § 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení aj garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa, slúžiace na uspokojenie nárokov zamestnancov. Pokiaľ by sporná pohľadávka bola považovaná za pohľadávku podmienenú, ktorú by si Sociálna poisťovňa bola povinná prihlásiť, potom nemá zákonom garantovanú možnosť určiť jej výšku ani okruh osôb ani účtovne pohľadávku preukázať, čo by viedlo k nutnosti jej popretia, a tým aj k popretiu práva na uplatnenie pohľadávok v konkurznom konaní. Na podporu svojho tvrdenia o charaktere žalovanej pohľadávky ako pohľadávky proti podstate žalobca poukázal na rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu Bratislava vo veciach sp. zn. 38Cbi/38/2011 potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3CoKR/14/2015, 1Cbi/104/2010 potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4CoKR/40/2014, 3Cbi/32/2011 potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1CoKR/15/2015, 3Cbi/81/2010 potvrdené
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2CoKR/14/2015, 3Cbi/31/2011 potvrdené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2CoKR/115/2014.
4. V následnej replike a duplike strany sporu zotrvali na svojich predchádzajúcich tvrdeniach.
5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací /§ 34 zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 470 CSP/, po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozhodnutia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia. Na doplnenie jeho správnosti poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 3CoKR/14/2015 týkajúce sa identického úpadcu a kauzy, v ktorom sa touto otázkou už zaoberal. Právny záver o demonštratívnom výpočte pohľadávok proti podstate vyplývajúci z ust. § 87 v znení účinnom do 31.12.2011, zaujal Krajský súd v Bratislave aj v rozhodnutiach vydaných vo veciach sp. zn. 2CoKR/14/2015, 2CoKR/115/2014.
9. V konaní nebolo sporným, že právny predchodca žalobcu vyplatil zamestnancom úpadcu titulom dávky garančného poistenia sumu 2.169,10 Eur, ani to, že si u správcu uplatnil vyplatenú sumu ako pohľadávku proti podstate a že po popretí správcom v lehote podal predmetnú incidenčnú žalobu. Spornou otázkou z hľadiska odvolateľa bola otázka, či vyplatená dávka garančného poistenia predstavuje pohľadávku proti podstate.
10. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v zmysle § 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení garančné poistenie ako poistenie pre prípad platobnej neschopnosti zamestnávateľa na uspokojovanie nárokov zamestnanca má povahu sociálneho poistenia.
11. Podľa § 102 ods. 1. písm. a) zákona o sociálnom poistení, zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 písm. a/ (zamestnanec podľa tohto zákona je fyzická osoba v pracovnom pomere) má nárok na dávku garančného poistenia, ak jeho zamestnávateľ sa stal platobne neschopný (zamestnávateľ je platobne neschopný, ak súd rozhodol o vyhlásení konkurzu) a nemôže uspokojiť nároky tohto zamestnanca, ktorými sú nárok na mzdu a náhradu za čas pracovnej pohotovosti. Podľa § 109 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona o sociálnom poistení, nárok na nemocenskú dávku, dôchodkovú dávku, úrazovú dávku, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti (ďalej len „dávka“) vzniká odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. Nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených týmto zákonom na vznik nároku na dávku, splnením podmienok nároku na jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky.
12. Podľa § 148 ods. 3 prvá veta zákona o sociálnom poistení, po vyplatení dávky garančného poistenia sa zamestnávateľ stáva dlžníkom Sociálnej poisťovne a Sociálna poisťovňa sa stáva veriteľom dlžníka.
13. Je dôvodné stotožniť sa so záverom súdu prvej inštancie, ako i s argumentáciou žalobcu, že Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach (sp. zn. 4 Obdo 3/2010, 5 Obdo 2/2010 a 5 MObdo 6/2008 a iné) otázku charakteru výpočtu pohľadávok proti podstate obsiahnutú v § 87 ZKR, v znení účinnom do 31.12.2011 (v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu), zodpovedal tak, že výpočet pohľadávok, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, nie je konečný, ale len demonštratívny. Z hľadísk výkladu gramatického, logického a historického, bolo zaujaté stanovisko, že pohľadávka žalobcu, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, konkrétne dávka garančného poistenia, je pohľadávkou proti podstate. Správnosť záveru všeobecných súdov o demonštratívnom výpočte pohľadávok proti podstate v ust. § 87 ZKR, v znení účinnom do
31.12.2011, bola potvrdená aj testom ústavnej kontroly prejavenom rozhodnutiami Ústavného súdu SR (II. ÚS 51/2014-17).
14. So zreteľom na uvedené, prvoinštančný súd správne vyhodnotil pohľadávku žalobcu, vzniknutú po vyhlásení konkurzu titulom vyplatenej dávky garančného poistenia, ako pohľadávku proti podstate a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti záverov napadnutého rozhodnutia, keďže dôvody vedúce k rozhodnutiu prvoinštantného súdu považuje za argumentačne správne. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol síce v odvolacom konaní úspešný, mal by právo na náhradu trov konania, nakoľko mu však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a ich náhradu si ani neuplatnil, odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi nárok na ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).