Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 115/2014
PDF · 318.96 KB
No categories available
II. ÚS 115/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov Sergeja Kohuta a
Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom,
PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami
sp. zn. 19 CoE 21/2012 z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 CoE 183/2012
zo 7. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22163/213), sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012
(sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22165/2013),
sp. zn. 16 CoE 73/2012 zo 16. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 17 CoE 151/2012
z 12. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 6 CoE 137/2012 z 25. júla 2012
(sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 8 CoE 128/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn.
Rvp 22169/2013), sp. zn. 17 CoE 130/2012 z 31. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22170/2013),
sp. zn. 3 CoE 181/2012 zo 6. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn.
6 CoE 149/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 23 CoE 173/2012
zo 4. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22173/2013), ako aj postupom a uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 4 E Cdo 1/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn.
2 E Cdo 63/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 6 Cdo 376/2012 z 13. júna
2013 (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 5 Cdo 446/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn.
Rvp 22166/2013), sp. zn. 1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn.
4 Cdo 34/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 1 E Cdo 40/2013 z 10. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn. 3 Cdo 33/2013 z 25. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22170/2013), sp. zn. 6 Cdo 359/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn.
3 Cdo 346/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 5 Oboer 14/2013
z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22173/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 22162/2013 až sp. zn. Rvp 22173/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 22162/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na
spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„Charta“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
a jeho uzneseniami sp. zn. 19 CoE 21/2012 z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22162/2013),
sp. zn. 4 CoE 183/2012 zo 7. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22163/213), sp. zn. 17 CoE 31/2012
z 8. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn.
Rvp 22165/2013), sp. zn. 16 CoE 73/2012 zo 16. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22166/2013),
sp. zn. 17 CoE 151/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn.
6 CoE 137/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 8 CoE 128/2012
z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn. 17 CoE 130/2012 z 31. júla 2012
(sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn. 3 CoE 181/2012 zo 6. augusta 2012 (sp. zn.
Rvp 22171/2013), sp. zn. 6 CoE 149/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22172/2013)
a sp. zn. 23 CoE 173/2012 zo 4. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22173/2013), ako aj postupom
a uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 4 E Cdo 1/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn.
4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn. 2 E Cdo 63/2013 z 3. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 6 Cdo 376/2012 z 13. júna 2013 (sp. zn.
Rvp 22165/2013), sp. zn. 5 Cdo 446/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn.
1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 4 Cdo 34/2013 z 15. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 1 E Cdo 40/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22169/2013), sp. zn. 3 Cdo 33/2013 z 25. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn.
6 Cdo 359/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn. 3 Cdo 346/2012
z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 5 Oboer 14/2013 z 15. augusta 2013
(sp. zn. Rvp 22173/2013).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie každého úveru
bola priamo v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“).
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konania
pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské
rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala
začatie exekučných konaní. Potom, čo ten-ktorý príslušný okresný súd (ďalej
vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora
vykonaním exekučných konaní, následne tieto už začaté exekučné konania svojimi
uzneseniami ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.
Krajský súd v dôsledku odvolaní podaných sťažovateľkou proti zastavajúcim
uzneseniam okresného súdu tieto svojimi uzneseniami sp. zn. 19 CoE 21/2012 z 28. júna
2012 (sp. zn. Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 CoE 183/2012 zo 7. augusta 2012 (sp. zn.
Rvp 22163/213), sp. zn. 17 CoE 31/2012 z 8. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22164/2013),
sp. zn. 4 CoE 578/2011 z 13. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 16 CoE 73/2012
zo 16. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22166/2013), sp. zn. 17 CoE 151/2012 z 12. decembra 2012
(sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn. 6 CoE 137/2012 z 25. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22168/2013),
sp. zn. 8 CoE 128/2012 z 29. novembra 2012 (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn.
17 CoE 130/2012 z 31. júla 2012 (sp. zn. Rvp 22170/2013), sp. zn. 3 CoE 181/2012
zo 6. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn. 6 CoE 149/2012 z 25. júla 2012
(sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 23 CoE 173/2012 zo 4. júla 2012 (sp. zn.
Rvp 22173/2013) ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako ako aj pred ním okresný
súd neexistenciou spôsobilých exekučných titulov, ktoré vznikli na základe v tom-ktorom
prípade neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorou bolo založenie právomoci
rozhodcovského súdu (rozhodcovská doložka) v typizovanej zmluve formulárového typu,
ktorej obsah nemohol spotrebiteľ na rozdiel od sťažovateľky ovplyvniť, v dôsledku čoho sa
tieto zmluvné strany dostali do výrazne nerovnovážneho postavenia.
O dovolaniach sťažovateľky podaných proti označeným uzneseniam krajského súdu
rozhodol najvyšší súd uzneseniami sp. zn. 4 E Cdo 1/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22162/2013), sp. zn. 4 E Cdo 20/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22163/2013), sp. zn.
2 E Cdo 63/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22164/2013), sp. zn. 6 Cdo 376/2012 z 13. júna
2013 (sp. zn. Rvp 22165/2013), sp. zn. 5 Cdo 446/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn.
Rvp 22166/2013), sp. zn. 1 E Cdo 20/2013 z 10. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22167/2013), sp. zn.
4 Cdo 34/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22168/2013), sp. zn. 1 E Cdo 40/2013 z 10. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22169/2013), sp. zn. 3 Cdo 33/2013 z 25. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22170/2013), sp. zn. 6 Cdo 359/2012 z 31. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22171/2013), sp. zn.
3 Cdo 346/2012 z 15. mája 2013 (sp. zn. Rvp 22172/2013) a sp. zn. 5 Oboer 14/2013
z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22173/2013), ktorými jednako dovolania sťažovateľky ako
procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesné návrhy na prerušenie
dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky na posúdenie Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu ustanovenia písm. q)
ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 (ďalej len „smernica Rady“)
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,
poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Nemecka a Českej
republiky, pozn.), namieta, že postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj
najvyššieho súdu boli porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave,
dohovore a Charte, pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa
sťažovateľky najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je
prípustný opravný prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie toho-ktorého
dovolacieho konania a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku
týkajúcu sa výkladu čl. 3 ods. 1 smernice Rady o tom, či dojednanie rozhodcovskej doložky,
„... podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ,
v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
neprijateľnou podmienkou...“, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej základného práva
a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na zákonného sudcu, za
ktorého, v zmysle už aj judikatúry ústavného súdu, možno v prípadoch, v ktorých je nutné
aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového sudcu podávajúceho výklad
komunitárneho práva.
Okrem toho podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva a práva na
spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom
a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu malo dôjsť
aj tým, že čo sa týka posudzovania rozhodcovskej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky,
v jej prípadoch tieto súdy nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. februára 2013 vo
veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na
to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o
svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania
v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto závery
pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej
zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)
teda plne pokrývajú tak hmotnoprávne otázky... ako aj procesnú činnosť Krajského súdu
v Trenčíne a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. V tejto súvislosti sťažovateľka
v sťažnostiach tiež uviedla: „Tak Krajský súd v Trenčíne ako aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú podmienku, v dôsledku toho
ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby oba súdy zohľadnili nesúhlas
povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali rozhodcovský nález ako
platný exekučný titul.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných
práv a práv zaručených v ústave, dohovore a Charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil
krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom
prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov
konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod vedené pod
sp. zn. Rvp 22162/2013 – sp. zn. Rvp 22173/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj
krajského súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd, aplikujúc citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného
spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a Chartou označeným postupom a uzneseniami krajského
súdu, ako aj označeným postupom a uzneseniami najvyššieho súdu, pričom pokiaľ ide
o základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, k ich porušeniu malo podľa
sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd ako ani najvyšší súd
nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa ich povinnosti dať účastníkom
konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem
toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označenými postupmi a uzneseniami dopustiť
porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva
na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacích konaní na
účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice
Rady vo veci posúdenia rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu.
V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu
na podanie sťažností ústavnému súdu za zachovanú nie len voči rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ale aj voči rozhodnutiam krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi krajského súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
V súvislosti s napádanými postupmi a uzneseniami krajského súdu sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie,
k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež
povinným z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu v tom-ktorom prípade ex offo
učinenému záveru o tom, že dojednanie rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového
typu, ktorej obsah nemohol povinný z exekúcie (spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať
z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd
a pred ním aj okresný súd okrem iného znemožniť aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej
nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom povinného z exekúcie (spotrebiteľa).
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných postupov a uznesení krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) OSP (neumožnenie
účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred
súdom, pozn.), ktoré dovolania napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností,
sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou podaných dovolaní bol najvyšší súd ako
súd dovolací v dovolacích konaniach povinný vysporiadať sa s identickými námietkami
proti postupom a rozhodnutiam krajského súdu, aké sťažovateľka proti týmto postupom
a rozhodnutiam uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
najvyššieho súdu.
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch
skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo
a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý
jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo
konštatovanému záveru o vyhodnotení dojednanej rozhodcovskej doložky v jej zmluvách
ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade sťažovateľka namieta, že napádanými
postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo a právo na
spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na zákonného sudcu aj tým, že najvyšší
súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia ňou
navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.
V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade
podotýka, že z napádaných uznesení najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka
explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa
k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol spotrebiteľ
ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku. Inými slovami, keďže
v napádaných dovolacích konaniach sťažovateľka vyslovene nenamietala, že by jej
uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (t. j. tento
postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie samotná
sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej
právomoci dovolacieho súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú, ktorá by znamenala
procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 237 OSP, z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádaných uzneseniach
ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať
danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237
OSP, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko
o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu
námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa
§ 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta
vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta
určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto
dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní
nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne
v rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim
dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa
k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu
krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore so
zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na
ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,
práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti
nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani
nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.
Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa
týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 Charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa
s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných
dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa
k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu
so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu
možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom
smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Pre ústavnú udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola
zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi
a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na
spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádaným postupom
a uzneseniam najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na
spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd
nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom EÚ.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri
výklade práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M. Základy práva Európskej únie.
Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava : IURA EDITION, 2009, s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym
dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,
v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor EÚ.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008) a ani v otázke nesprávnej
aplikácie práva EÚ.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,
nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle
ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo
v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.
IV. ÚS 108/2010), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v daných prípadoch nebolo
povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a či
v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou
označených základných práv a práv.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť
otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS
163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci
nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ (m. m. IV. ÚS
108/2010).
V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie rozhodcovskej doložky dojednanej
v zmluve formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na
daný prípad aplikovali všeobecné súdy vnútroštátne právne normy, do ktorých bol
transponovaný obsah príslušných noriem EÚ, takže tu nevznikla potreba iniciovať
prejudiciálne konanie o výklade práva EÚ, ktoré v daných prípadoch priamo aplikované
nebolo. Odhliadnuc od uvedeného, závery o kvalifikácii rozhodcovskej doložky dojednanej
v zmluve formulárového typu ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, dojednanej
v okolnostiach, keď sa dostali do hrubej nerovnováhy práva a povinnosti spotrebiteľa na
jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech spotrebiteľa, vyplývajú aj
z judikatúry Súdneho dvora EÚ v iných skutkovo a právne obdobných prípadoch (napr.
rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08
Asturcom). Uvedené dôvody boli podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom pre
rozhodnutie v daných veciach, bez potreby predkladať v tejto už tak ustálenej otázke
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch
ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na toto svoje v týchto
okolnostiach identické rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014