Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 44/2014
PDF · 164.76 KB
No categories available
IV. ÚS 44/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn.
6 C 29/2009 z 9. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 67/2012
z 24. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta
2013 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 29/2009 z 9. januára 2012 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 67/2012 z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému
súdu 18. februára 2009 návrh, ktorým sa domáhal proti Okresnému stavebnému bytovému
družstvu Bardejov zaplatenia sumy 102,90 € s príslušenstvom. O návrhu sťažovateľa
okresný súd rozhodol tak, že konanie o návrhu v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil
a vo zvyšnej časti ho zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku
okresného súdu (okrem výroku o zastavení konania v časti zaplatenia sumy 17,21 €, pozn.)
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:
„Až donedávna som viedol takpovediac principiálny súdny spor s OSBD v Bardejove
o to, aby mi nevnucoval len svoju vôľu, ktorú si zamenil za moje právne povinnosti platiť
mu mesačne vo forme nájomného čo on sám chcel a čo si iba naúčtoval, nehladiac na to, že,
nemal k tomu žiadny právny titul a nárok. Bolo to napr. členské, aj keď som nebol jeho
členom, platenie dane z nehnuteľností, aj keď som de facto i de iure nič nevlastnil, platenie
za fiktívne služby, ktoré neboli vykonané ap... Ja nie som za zaplatenie toho, čo sa urobilo,
ale som dôrazne proti tomu, keď to musím urobiť aj vtedy a za to, čo sa neurobilo a urobiť
malo, pretože ja to považujem za krádež, čo si to u nás nikto - ani súdy nevšímajú, najmä
u tých, čo sú nad nami!“
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru tým, že „1./ Stavebné a bytové družstvá, ako právnické osoby v takýchto
prípadoch ako je tento, nemajú žiadnu kompetenciu vydávať platobné výmery, čo v preklade
znamenajú rozhodnutia na finančné plnenie, ktoré môžu vydávať iba štátne orgány /čo sú
daňové, finančné, colné ap./. Už len jedine toto tvrdenie /objektívne/ by malo plne
postačovať na to, že ide o svojvôľu prekročenie kompetencie a taký právny akt nemôže byť
platným, čo súdy aj v tomto prípade bagatelizovali a celu vec odflákli! Už nehovoriac
o ďalších mojich argumentoch, ako napr. sú: 2/ Keď nemám záhradku, ani byt, ani podiel
v dome, za čo som povinný platiť daň z nehnuteľností? 3/ Znovu zdôrazňujem, že ja žiadnu
platnú zmluvu s OSBD nie mojou vinou uzavretú nemám, tak nerozumiem, že prečo sa mám
ustavične podvoľovať jeho diktátu?!“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti takto rozhodol:
„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR v spojení
s právami podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom a celkovým výsledkom Krajského súdu
v Prešove jeho finálnym produktom vyjadrenom v konečnom rozsudku sp. zn. 2Co 67/2012-
120 z 24.IV.2013 a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 6 C 29/2009-
102, porušené boli.
2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie za neprejednanie veci
v primeranej lehote a nespravodlivosť podlá Dohovoru ods. 1 čl. 6 vo výške 3 tisíc EUR
/slovom tritisíc eur/, ktoré je mu povinný Krajský sud v Prešove uhradiť najneskôr do 2-och
mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.
3. Ukladá Krajskému súdu v Prešove v lehote 15-tich dní zaplatiť aj trovy tohto
súdneho konania pred Ústavným súdom SR.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým tento
konanie o návrhu sťažovateľa v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil a návrh vo zvyšnej
časti zamietol.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol
prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný
opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým rozsudkom
okresného súdu podľa jeho názoru porušené. Vzhľadom na uvedené je vylúčená právomoc
ústavného súdu na preskúmanie sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv
napadnutým rozsudkom okresného súdu.
Ústavný súd na základe uvedeného pri predbežnom prerokovaní odmietol tú časť
sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 Co 67/2012 z 24. apríla 2013. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ
doručil okresnému súdu 5. augusta 2013 proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie, pričom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom Najvyšší
súd Slovenskej republiky o dovolaní ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľa
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu do dňa predbežného
prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).
Právomoc ústavného súdu sa v kontexte už citovaného princípu subsidiarity uplatní
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,
ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto
súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej
vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej)
judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010,
IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je
preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,
že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu
proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej
oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu uplatnením
zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2014