Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 44/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn.

z 9. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 24. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta

2013 doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. januára 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 24. apríla 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému

súdu 18. februára 2009 návrh, ktorým sa domáhal proti Okresnému stavebnému bytovému

družstvu Bardejov zaplatenia sumy 102,90 € s príslušenstvom. O návrhu sťažovateľa

okresný súd rozhodol tak, že konanie o návrhu v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil

a vo zvyšnej časti ho zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

okresného súdu (okrem výroku o zastavení konania v časti zaplatenia sumy 17,21 €, pozn.)

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

„Až donedávna som viedol takpovediac principiálny súdny spor s OSBD v Bardejove

o to, aby mi nevnucoval len svoju vôľu, ktorú si zamenil za moje právne povinnosti platiť

mu mesačne vo forme nájomného čo on sám chcel a čo si iba naúčtoval, nehladiac na to, že,

nemal k tomu žiadny právny titul a nárok. Bolo to napr. členské, aj keď som nebol jeho

členom, platenie dane z nehnuteľností, aj keď som de facto i de iure nič nevlastnil, platenie

za fiktívne služby, ktoré neboli vykonané ap... Ja nie som za zaplatenie toho, čo sa urobilo,

ale som dôrazne proti tomu, keď to musím urobiť aj vtedy a za to, čo sa neurobilo a urobiť

malo, pretože ja to považujem za krádež, čo si to u nás nikto - ani súdy nevšímajú, najmä

u tých, čo sú nad nami!“

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa dohovoru tým, že „1./ Stavebné a bytové družstvá, ako právnické osoby v takýchto

prípadoch ako je tento, nemajú žiadnu kompetenciu vydávať platobné výmery, čo v preklade

znamenajú rozhodnutia na finančné plnenie, ktoré môžu vydávať iba štátne orgány /čo sú

daňové, finančné, colné ap./. Už len jedine toto tvrdenie /objektívne/ by malo plne

postačovať na to, že ide o svojvôľu prekročenie kompetencie a taký právny akt nemôže byť

platným, čo súdy aj v tomto prípade bagatelizovali a celu vec odflákli! Už nehovoriac

o ďalších mojich argumentoch, ako napr. sú: 2/ Keď nemám záhradku, ani byt, ani podiel

v dome, za čo som povinný platiť daň z nehnuteľností? 3/ Znovu zdôrazňujem, že ja žiadnu

platnú zmluvu s OSBD nie mojou vinou uzavretú nemám, tak nerozumiem, že prečo sa mám

ustavične podvoľovať jeho diktátu?!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti takto rozhodol:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa SR v spojení

s právami podľa ods. 1/, čl. 6 Dohovoru postupom a celkovým výsledkom Krajského súdu

v Prešove jeho finálnym produktom vyjadrenom v konečnom rozsudku sp. zn. 2Co 67/2012-

120 z 24.IV.2013 a kauze vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. 6 C 29/2009-

102, porušené boli.

2. Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie za neprejednanie veci

v primeranej lehote a nespravodlivosť podlá Dohovoru ods. 1 čl. 6 vo výške 3 tisíc EUR

/slovom tritisíc eur/, ktoré je mu povinný Krajský sud v Prešove uhradiť najneskôr do 2-och

mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3. Ukladá Krajskému súdu v Prešove v lehote 15-tich dní zaplatiť aj trovy tohto

súdneho konania pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktorým tento

konanie o návrhu sťažovateľa v časti zaplatenia sumy 17,21 € zastavil a návrh vo zvyšnej

časti zamietol.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že proti napadnutému rozsudku okresného súdu bol

prípustný riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku. Sťažovateľ teda mal v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný

opravný prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým rozsudkom

okresného súdu podľa jeho názoru porušené. Vzhľadom na uvedené je vylúčená právomoc

ústavného súdu na preskúmanie sťažovateľom namietaného porušenia jeho práv

napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného pri predbežnom prerokovaní odmietol tú časť

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 24. apríla 2013. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ

doručil okresnému súdu 5. augusta 2013 proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, pričom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom Najvyšší

súd Slovenskej republiky o dovolaní ešte nerozhodol (okresný súd dovolanie sťažovateľa

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako dovolaciemu súdu do dňa predbežného

prerokovania sťažnosti ani nepredložil, pozn.).

Právomoc ústavného súdu sa v kontexte už citovaného princípu subsidiarity uplatní

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým,

ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd v tejto

súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa ktorej

vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj

podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako

predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej (už stabilizovanej)

judikatúre uvádza (napr. m. m. , , , ,

), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je

preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť

podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru,

že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa smerujúcu

proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej

oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu uplatnením

zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014