Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 141/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich,

PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na zákonného sudcu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. októbra 2012 (),

uzneseniami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 18. októbra 2012

(), sp. zn. z 22. októbra 2012 (),

sp. zn. z 19. októbra 2012 (), sp. zn.

z 18. októbra 2012 () a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 22. októbra 2012 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod sp. zn. , , , ,

Rvp 17814/2013 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013,

14. júna 2013 a 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“),

základného práva na zákonného sudcu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 11. októbra 2012, uzneseniami Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn. z 22. októbra 2012,

sp. zn. z 19. októbra 2012, sp. zn. z 18. októbra 2012

a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. októbra 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Lučenec, Okresnému súdu

Bratislava I, Okresnému súdu Pezinok a Okresnému súdu Košice I doručila žaloby, ktorými

sa domáhala náhrady škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť

kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä do práva na poskytnutie

súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala

„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným

prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne

a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka

zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného

poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným

postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude

o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu

zásady „nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež na judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajské súdy napadnutými uzneseniami rozhodli tak, že nevylúčili všetkých sudcov

označených okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v predmetných konaniach.

Napadnuté rozhodnutia krajských súdov sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce

zásah do jeho základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného , t. j. práva

na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu ( SR) a práva

na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva

na nestranný súd zriadený zákonom.».

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala aj na právne závery obsiahnuté

v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce

sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn.

z 26. novembra 2009, nález sp. zn. z 5. septembra 2006, uznesenie

sp. zn. z 8. októbra 2009, nález sp. zn. z 11. mája 2005, nález

sp. zn. zo 17. marca 2005, nález sp. zn. z 8. októbra 2009,

rozsudok ECHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73, rozsudok

ECHR Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.) a odvolávajúc sa na ňu uviedla,

že „objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia

nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach (ust. );

b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);

c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných

prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresných súdov majú byť

prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou

„minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť

o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti

prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla,

že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých

svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu

záveru, ako krajský súd v napadnutých uzneseniach.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv

podaním dovolania z dôvodu podľa ust. (dovolanie nie je prípustné)!

Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených

po sp. zn. , a sp. zn. , v ktorých preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (Zo súdnej praxe č. 40/1998)

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. .

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver,

že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej

ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí

krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako

dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy

z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len

zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť

podľa predloženého petitu“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami, zruší uvedené uznesenia, veci vráti

krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj

úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. , až a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností

na spoločné konanie uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom bode

výroku tohto uznesenia.

2.2 K nedostatkom náležitostí sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, okrem prípadov výslovne uvedených v .

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, ďalej označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo

iného zásahu, ktorým sa základné práva alebo slobody porušili, a tiež označenie toho, proti

komu návrh smeruje.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom

sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Princíp

viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých

osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej

sťažnosti. Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s

a ), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre

rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (, , ).

V danej veci je závažným obsahovým nedostatkom sťažnosti vedenej

pod sp. zn. predovšetkým skutočnosť, že uznesenie označené v petite

sťažnosti (sp. zn. z 11. októbra 2012) Krajský súd v Banskej Bystrici

vôbec nevydal, a teda takéto uznesenie vôbec neexistuje. Sťažovateľka, zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach

za rozhodnutia, pričom ku každému takto označenému „rozhodnutiu“ priradila dátum

príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo

zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože

ak by sťažovateľka mala v každej ňou označenej veci uviesť príslušné rozhodnutie

krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach

do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto

smerovala len proti spájajúcim uzneseniam, čím by sa výrazne zredukoval počet jej

sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký

postup, že sťažnosťami napadla aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom ako

prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského

súdu.

Keďže ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania a podľa citovanej judikatúry ústavný súd môže sťažnosť predbežne

prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha

v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti

označila neexistentné rozhodnutie krajského súdu, petit tejto sťažnosti je nevykonateľný

a ako celok trpí nedostatkom predpísaných náležitostí. Preto bolo potrebné sťažnosť vedenú

pod sp. zn. odmietnuť podľa z dôvodu,

že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané náležitosti.

2.3 K neprípustnosti sťažnosti vedenej pod sp. zn.

Podľa návrh nie je prípustný ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka už rozhodnutej veci (res iudicata) bráni tomu, aby sa ústavný súd

opakovane zaoberal a rozhodoval o totožných návrhoch doručených ústavnému súdu.

Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa

uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O takú prekážku by nešlo, ak

chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Ústavný súd zistil, že pod sp. zn. sa na ústavnom súde viedlo

konanie o sťažnosti sťažovateľky doručenej 4. marca 2013 proti Krajskému súdu

v Košiciach, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -11 z 2. júla

2013 tak, že ju odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na konanie podľa čl. 127

ods. 1 . Vzhľadom na to, že sťažnosť vedená pod sp. zn. doručená

ústavnému súdu 1. augusta 2013 sa týka rovnakého uznesenia Krajského súdu v Košiciach

(sp. zn. z 22. októbra 2012, ktorým krajský súd rozhodoval o vylúčení

sudcov Okresného súdu Košice I) a obidvoma sťažnosťami sťažovateľka namietala

porušenie tých istých základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dospel ústavný súd k záveru, že v tých istých veciach už bolo

ústavným súdom rozhodované. Keďže dôvody, pre ktoré bola skoršia sťažnosť vedená

pod sp. zn. odmietnutá, naďalej trvajú a podmienky na konanie ústavného

súdu splnené nie sú, ústavný súd sťažnosť vedenú pod sp. zn. odmietol ako

neprípustnú podľa v spojení s

pre existenciu prekážky res iudicata.

2.4 K podmienkam prerokovania ostatných sťažností

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky ostatnými prerokúvanými

sťažnosťami malo dôjsť v dôsledku toho, že napadnutými uzneseniami Krajský súd

v Bratislave nevylúčil všetkých sudcov toho-ktorého okresného súdu z prerokúvania

a rozhodovania napadnutých vecí sťažovateľky napriek tomu, že škoda, ktorú si v podanej

žalobe uplatnila, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tých istých

okresných súdov.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46

ods. l je v garantované prostredníctvom vylúčenia

sudcu z jej ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť ( až ).

Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho

názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prerokovávaní a rozhodovaní vylúčený, je

dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa

príslušných ustanovení .

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods. l

nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade

sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi

označených sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho

obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade

návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci

pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých

„všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd,

ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje”

(), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu,

ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”

().

Pokiaľ právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa , nie je

možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky Krajský súd v Bratislave na jej námietky neprihliadal

a označenými uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína,

že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy

právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania

a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie

zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu

prvostupňového súdu vo veci samej a zase prípustnosť dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania

pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné

procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa ) dôvodom i na podanie dovolania

(, ).

V predmetnom konaní teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo

proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave v merite veci (nie však proti rozhodnutiam

krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“, a to

najvyšší súd povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí

teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu nemá

žiadne právne prostriedky nápravy prípadného porušenia označených práv.

ani nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa a . Preto

ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok

nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči ostatným napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd ostatné sťažnosti sťažovateľky vedené

pod sp. zn. až sp. zn. odmietol pri ich predbežnom

prerokovaní podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa v spojení s .

Ústavný súd k tomu navyše poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu

konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť

o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkiných veciach, môže sa

sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným

súdom domáhať vznesením nových námietok zaujatosti ( ), prípadne

prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. g) , resp. ], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho

súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného

rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania

a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia , posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci

rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. augusta 1997).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014