Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 294/2013
PDF · 185.72 KB
No categories available
III. ÚS 294/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., vedené
pod sp. zn. Rvp 1538/2013, Rvp 1539/2013, Rvp 1540/2013, Rvp 7735/2013, Rvp
7736/2013, Rvp 9006/2013, Rvp 9007/2013, Rvp 9008/2013, Rvp 9009/2013, Rvp
9010/2013, Rvp 9011/2013, Rvp 9012/2013,. Rvp 9013/2013, Rvp 9014/2013, Rvp
9015/2013, Rvp 10998/2013, Rvp 10999/2013, Rvp 11000/2013, Rvp 11001/2013, Rvp
11002/2013, Rvp 11003/2013, Rvp 11004/2013, Rvp 11005/2013 a sp. zn. Rvp
11006/2013, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 NcC/88/2012
z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/89/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/69/2012 z
19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/56/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 1 NcC/71/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/89/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/83/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/73/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/68/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/84/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/87/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/81/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/72/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 1 NcC/65/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 3 NcC/69/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/44/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/78/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 9 NcC/31/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/89/2012 z 19.
októbra 2012, sp. zn. 12 NcC/33/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC/80/2012 z 22.
októbra 2012, sp. zn. 11 NcC/83/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 2 NcC/86/2012 z 22.
októbra 2012 a sp. zn. 3 NcC/67/2012 z 19. októbra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1538/2013,
Rvp 1539/2013, Rvp 1540/2013, Rvp 7735/2013, Rvp 7736/2013, Rvp 9006/2013, Rvp
9007/2013, Rvp 9008/2013, Rvp 9009/2013, Rvp 9010/2013 Rvp 9011/2013, Rvp
9012/2013,. Rvp 9013/2013, Rvp 9014/2013, Rvp 9015/2013, Rvp 10998/2013, Rvp
10999/2013, Rvp 11000/2013, Rvp 11001/2013, Rvp 11002/2013, Rvp 11003/2013, Rvp
11004/2013, Rvp 11005/2013 a sp. zn. Rvp 11006/2013 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 294/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4., 8.
a 14. januára 2013 doručených 15 sťažností obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedených pod sp. zn. Rvp 1538/2013, Rvp 1539/2013, Rvp 1540/2013,
Rvp 7735/2013, Rvp 7736/2013, Rvp 9006/2013, Rvp 9007/2013, Rvp 9008/2013, Rvp
9009/2013, Rvp 9010/2013 Rvp 9011/2013, Rvp 9012/2013,. Rvp 9013/2013, Rvp
9014/2013 a sp. zn. Rvp 9015/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorých
spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté uznesenia
krajského súdu“). Tieto sťažnosti boli doplnené podaniami sťažovateľky doručenými
ústavnému súdu 26. februára 2013. Dňa 4. marca 2013 sťažovateľka doručila ďalších 9
sťažností, ktoré sú vedené pod sp. zn. Rvp 10998/2013, Rvp 10999/2013, Rvp 11000/2013,
Rvp 11001/2013, Rvp 11002/2013, Rvp 11003/2013, Rvp 11004/2013, Rvp 11005/2013
a sp. zn. Rvp 11006/2013.
Z 24 sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) doručila žaloby, ktorými sa domáhala svojich nárokov na náhradu škody –
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení,
smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv zo strany okresného súdu, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v
zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Košice I sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti
z objektívneho pohľadu)“.
V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol
sám okresný súd ako štátny orgán škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je
vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodoval predmetný spor“, a ďalej na to,
že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in
propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania
o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd svojimi 24 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil
všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené
na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do... základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu
a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie
veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».
Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom,
že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného
súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú
medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú
pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané
okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre
a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne
obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov,
napr. Krajského súdu v Bratislave v rozhodnutí sp. zn. 14 NcC/65/2012 z 19. októbra 2012,
judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúce sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na
tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.
Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013
zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom už
odmietnuté z dôvodu nedostatku jeho právomoci na ich prejednanie a rozhodnutie, a podľa
nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto
rozhodnutia krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti
sudcom okresného súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah 24 sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp
1538/2013, Rvp 1539/2013, Rvp 1540/2013, Rvp 7735/2013, Rvp 7736/2013, Rvp
9006/2013, Rvp 9007/2013, Rvp 9008/2013, Rvp 9009/2013, Rvp 9010/2013 Rvp
9011/2013, Rvp 9012/2013,. Rvp 9013/2013, Rvp 9014/2013, Rvp 9015/2013, Rvp
10998/2013, Rvp 10999/2013, Rvp 11000/2013, Rvp 11001/2013, Rvp 11002/2013, Rvp
11003/2013, Rvp 11004/2013, Rvp 11005/2013 a sp. zn. Rvp 11006/2013 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
II. B.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľky
K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský
súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania
a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila
v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho
istého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi
označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia veci pre
zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a
neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov”
(I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy
pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho
poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými
uzneseniami rozhodol zjavne neodôvodnene. Ústavný súd však pripomína, že
po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo
v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania –-
namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1
písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového
súdu vo veci samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu aj z dôvodu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.
Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi, postupov a judikatúry všeobecného súdnictva sú závažné
procesné pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania
(IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).
V predmetných konaniach teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie
priamo proti rozhodnutiu krajského súdu v merite veci (nie však proti rozhodnutiam
krajského súdu o vznesených námietkach zaujatosti) opätovne existuje „iný súd“,
a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky,
že po vydaní napadnutých uznesení krajského súdu nemá žiadne právne prostriedky nápravy
prípadného porušenia označených práv.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto
ústavný súd nemá dostatok právomoci na preskúmanie sťažovateľkiných námietok
nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky pri ich predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Navyše, ústavný súd k tomu poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcov konajúcich v sťažovateľkinej veci, môže
sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne
prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221
ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho
súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného
rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania
a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci
rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti“ (rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júla 2013