Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 95/2014
PDF · 161.04 KB
No categories available
IV. ÚS 95/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného
Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova cesta 22, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov
sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra
2013 elektronickým podaním a 20. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť A. B. (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova
cesta 22, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 21 Cb 78/2004 z 24. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 Cb 78/2004
z 24. apríla 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cob 75/2012
z 11. septembra 2013 zaviazal sťažovateľa zaplatiť obchodnej spoločnosti STATIC
STUDIO, s. r. o., Levočská 69, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), sumu 1 178,39 €
s príslušenstvom. Predmetom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
21 Cb 78/2004 bolo rozhodovanie o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala proti
sťažovateľovi zaplatenia ceny diela vyplývajúcej zo zmluvy o dielo č. 00-08-01 (celkom
v sume 2 356,77 € s príslušenstvom, pozn.), ktorú s ním ako objednávateľom uzatvorila
písomne 9. augusta 2000.
Sťažovateľ uviedol, že „súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel a odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Avšak ani súd prvého stupňa ani odvolací súd
neodôvodnili, prečo je priznanie 50 % uplatnenej pohľadávky správne. Nie je zrejmé, akými
úvahami sa súdy pri takomto rozhodnutí spravovali. Súd prvého stupňa dokázal len tvrdiť,
že obe strany sa nachádzajú v stave dôkaznej núdze. Takéto odôvodnenie je nedostatočné
a podčiarkuje nesprávnosť právneho posúdenia veci. Dôkaznú núdzu navrhovateľa/žalobcu
preniesli konajúce súdy aj na odporcu/žalovaného, teda postupovali v rozpore so zásadami
občianskeho súdneho konania a odporcovi/žalovanému odňali možnosť konať pred
súdom.“.
Podľa tvrdenia sťažovateľa napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu
„obsahujú odôvodnenia, ktoré sú zmätočné a v rozpore so zákonom, keďže nespĺňajú ani
základné zákonné požiadavky. Vzhľadom na to Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Cob/75/2012-141 zo dňa 11. 09. 2013 a Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
21 Cb/78/2004-122 zo dňa 24. 04. 2012 porušujú základné práva našej spoločnosti na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 78/2004
z 24. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cob 75/2012 z 11. septembra 2013
bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, citované rozsudky okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému
súdu na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.
Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť
napadnutého právoplatného Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Cob/75/2012-141
zo dňa 11. 09. 2013 a Rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 21 Cb/78/2004-122 zo dňa
24. 04. 2012“.
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 Cb 78/2004
z 24. apríla 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 21 Cb 78/2004
z 24. apríla 2012 v časti, v ktorej ho okresný súd zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu
1 178,39 € s príslušenstvom ako doplatenie ceny diela (vykonanie stavebných prác na
rodinnom dome sťažovateľa) na základe zmluvy o dielo z 9. augusta 2000.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Cob 75/2012
z 11. septembra 2013
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu
podal sťažovateľ 21. novembra 2013 dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd nerozhodol.
Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu
subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy. Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy
veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej
moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto
kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (21. novembra
2013) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.
IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných
predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,
ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním
dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď
by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako
dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp
právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.
V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09,
I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného
prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto
sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto
súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti
po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania
dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu,
že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu
dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj Rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,
sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014