Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 95/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova cesta 22, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov

sp. zn. z 24. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 11. septembra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra

2013 elektronickým podaním a 20. decembra 2013 poštou doručená sťažnosť A. B. (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAWCORP, s. r. o., Búdkova

cesta 22, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jána Vajdu,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 24. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. septembra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 24. apríla 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. septembra 2013 zaviazal sťažovateľa zaplatiť obchodnej spoločnosti STATIC

STUDIO, s. r. o., Levočská 69, Prešov (ďalej len „žalobkyňa“), sumu 1 178,39 €

s príslušenstvom. Predmetom súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

bolo rozhodovanie o návrhu žalobkyne, ktorým sa domáhala proti

sťažovateľovi zaplatenia ceny diela vyplývajúcej zo zmluvy o dielo č. 00-08-01 (celkom

v sume 2 356,77 € s príslušenstvom, pozn.), ktorú s ním ako objednávateľom uzatvorila

písomne 9. augusta 2000.

Sťažovateľ uviedol, že „súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel a odvolací súd

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Avšak ani súd prvého stupňa ani odvolací súd

neodôvodnili, prečo je priznanie 50 % uplatnenej pohľadávky správne. Nie je zrejmé, akými

úvahami sa súdy pri takomto rozhodnutí spravovali. Súd prvého stupňa dokázal len tvrdiť,

že obe strany sa nachádzajú v stave dôkaznej núdze. Takéto odôvodnenie je nedostatočné

a podčiarkuje nesprávnosť právneho posúdenia veci. Dôkaznú núdzu navrhovateľa/žalobcu

preniesli konajúce súdy aj na odporcu/žalovaného, teda postupovali v rozpore so zásadami

občianskeho súdneho konania a odporcovi/žalovanému odňali možnosť konať pred

súdom.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu

„obsahujú odôvodnenia, ktoré sú zmätočné a v rozpore so zákonom, keďže nespĺňajú ani

základné zákonné požiadavky. Vzhľadom na to Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

-141 zo dňa 11. 09. 2013 a Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

-122 zo dňa 24. 04. 2012 porušujú základné práva našej spoločnosti na

súdnu ochranu podľa a na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. septembra 2013

bolo porušené jeho základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, citované rozsudky okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti okresnému

súdu na ďalšie konanie a prizná mu úhradu trov konania.

Sťažovateľ súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie a odložil vykonateľnosť

napadnutého právoplatného Rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. -141

zo dňa 11. 09. 2013 a Rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. -122 zo dňa

24. 04. 2012“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 24. apríla 2012

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 24. apríla 2012 v časti, v ktorej ho okresný súd zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu

1 178,39 € s príslušenstvom ako doplatenie ceny diela (vykonanie stavebných prác na

rodinnom dome sťažovateľa) na základe zmluvy o dielo z 9. augusta 2000.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa prvej vety z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. septembra 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu

podal sťažovateľ 21. novembra 2013 dovolanie, o ktorom do dňa doručenia sťažnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd nerozhodol.

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd taktiež vychádzal z princípu

subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 . Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy

veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej

moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto

kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v ().

V danom prípade sťažovateľ subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane

základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie (21. novembra

2013) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných

predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou,

ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním

dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď

by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako

dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp

právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (m. m.

).

V rozhodovacej činnosti ústavného súdu sa ustálil právny názor (napr. ,

, ), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa je takáto

sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej judikatúre uvádza (napr. m. m. , ,

, , ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania

dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť

podľa smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu

dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj Rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,

sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,

53, 54).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2014