Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 109/2014
PDF · 245.49 KB
No categories available
III. ÚS 109/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24 NcC/29/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10517/2013,
Rvp 11081/2013), sp. zn. 24 NcC/306/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10518/2013,
Rvp 14331/2013, Rvp 15713/2013), sp. zn. 23 NcC/326/2012 z 11. októbra 2012
(Rvp 10519/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 21870/2013),
sp. zn. 23 NcC/308/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10520/2013, Rvp 11123/2013,
Rvp 14117/2013, Rvp 15608/2013, Rvp 21871/2013), sp. zn. 23 NcC/320/2012
z 11. októbra 2012 (Rvp 10521/2013, Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013,
Rvp 21872/2013) a sp. zn. 24 NcC/328/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10522/2013,
Rvp 11117/2013) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami sp. zn. Rvp 10517/2013, Rvp 10518/2013, Rvp 10519/2013, Rvp 10520/2013,
Rvp 10521/2013, Rvp 10522/2013, Rvp 11081/2013, Rvp 11117/2013, Rvp 11122/2013,
Rvp 11123/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 14117/2013, Rvp 14118/2013,
Rvp 14331/2013, Rvp 15608/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 15713/2013,
Rvp 21870/2013, Rvp 21871/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 109/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. februára
2013, 4. marca 2013, 18. apríla 2013, 9. mája 2013 a 22. októbra 2013 doručené sťažnosti
obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 NcC/29/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10517/2013,
Rvp 11081/2013), sp. zn. 24 NcC/306/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10518/2013,
Rvp 14331/2013, Rvp 15713/2013), sp. zn. 23 NcC/326/2012 z 11. októbra 2012
(Rvp 10519/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 21870/2013),
sp. zn. 23 NcC/308/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10520/2013, Rvp 11123/2013,
Rvp 14117/2013, Rvp 15608/2013, Rvp 21871/2013), sp. zn. 23 NcC/320/2012
z 11. októbra 2012 (Rvp 10521/2013, Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013,
Rvp 21872/2013) a sp. zn. 24 NcC/328/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10522/2013,
Rvp 11117/2013); (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom
(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej
len „žaloby o náhradu škody“), ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť
kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie
súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom, ktorých
účastníkom na strane oprávneného bola sťažovateľka.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,
že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej
strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať,
ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex
in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa
rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd sťažovateľkou vznesené námietky zaujatosti podľa § 15a OSP proti
sudcom okresného súdu v jednotlivých veciach spojil na spoločné konanie a spájajúcimi
uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení
z prerokovania a rozhodovania civilných vecí – konaní o žalobách o náhradu škody
vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach;
tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce
zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1
dohovoru“.
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody
spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah...“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť
o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti
prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že
Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých
svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu
záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými
ústavnému súdu 26. februára 2013, v ktorých reagovala na uznesenie ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti
ústavným súdom odmietnuté pre nedostatok jeho právomoci na ich prerokovanie
a rozhodnutie, „s nádejou, že zvráti stav bezlimitnej deformácie ľudských práv
uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch
súdnej moci, pričom táto jeho preventívna činnosť zamedzí diskreditácii Slovenskej
republiky na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.
Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv
podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)!
Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú
rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len
v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie „publikovaného uznesenia
(40/1998 ZSP)“ Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil, že ,,Na prejednanie opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento
rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu.
Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1
v spojení s § 243c O. s. p.).“.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver,
že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu označenými v petite
jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci
vráti krajskému súdu na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným
súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže
ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska
toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je
sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10517/2013, Rvp 10518/2013, Rvp 10519/2013, Rvp 10520/2013, Rvp 10521/2013,
Rvp 10522/2013, Rvp 11081/2013, Rvp 11117/2013, Rvp 11122/2013, Rvp 11123/2013,
Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 14117/2013, Rvp 14118/2013, Rvp 14331/2013,
Rvp 15608/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 15713/2013, Rvp 21870/2013,
Rvp 21871/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,
krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, a okresného súdu, ktorého sa
sťažnosti týkajú, rozhodol ústavný súd o ich spojení uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2.1 K napadnutým uzneseniam krajského súdu sp. zn. 24 NcC/29/2012 z 11. októbra
2012 (Rvp 10517/2013), sp. zn. 24 NcC/306/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10518/2013,),
sp. zn. 23 NcC/326/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10519/2013,), sp. zn. 23 NcC/308/2012
z 11. októbra 2012 (Rvp 10520/2013), sp. zn. 23 NcC/320/2012 z 11. októbra 2012
(Rvp 10521/2013) a sp. zn. 24 NcC/328/2012 z 11. októbra 2012 (Rvp 10522/2013)
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka podala viacero identických
sťažností, ktoré boli ústavným súdom zaregistrované pod viacerými spisovými značkami
Rvp. Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v prvom rade zaoberal tými sťažnosťami
sťažovateľky, ktoré boli ústavnému súdu doručené ako prvé (označené v bode 2.1 tohto
rozhodnutia, pozn.). Ústavný súd ďalej tiež zistil, že krajský súd v týchto označených
veciach napadnuté uznesenia nevydal, pretože krajský súd spojil na spoločné konanie veci
o námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu a tieto veci rozhodol pod inými
spisovymi značkami ako tými, ktoré uviedla a svojimi sťažnosťami napadla sťažovateľka.
Inými slovami, sťažnosťami napadnuté uznesenia krajského súdu neexistujú. Sťažovateľka,
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, označila konania o jednotlivých námietkach
za rozhodnutia, pričom ku každému takto označenému „rozhodnutiu“ priradila dátum
príslušného spájajúceho uznesenia krajského súdu.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade evidentne nejde o pisársku chybu alebo
zjavný omyl, ale zrejme o snahu sťažovateľky vyprodukovať väčší počet sťažností, pretože
ak by sťažovateľka mala v každej ňou označenej veci uviesť príslušné rozhodnutie
krajského súdu, ktorým krajský súd spojil sťažovateľkou uvádzané konania o námietkach,
do spájajúceho uznesenia krajského súdu, zistila by, že väčšina jej sťažností by de facto
smerovala len proti spájajúcim uzneseniam, čím by sa výrazne zredukoval počet jej
sťažností. Sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, však zvolila taký
postup, že sťažnosťami napadala aj neexistujúce uznesenia krajského súdu, pričom ako
prílohu k svojim sťažnostiam pripojila vždy len existujúce spájajúce rozhodnutia krajského
súdu.
Keďže ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania a podľa svojej citovanej judikatúry môže sťažnosť predbežne
prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha
v petite svojej sťažnosti, pričom je evidentné, že sťažovateľka v petite svojich sťažností
označila neexistentné rozhodnutia krajského súdu, petit týchto sťažností je nevykonateľný
a tieto sťažnosti ako celok trpia nedostatkom predpísaných náležitostí. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, ktoré smerovali proti neexistujúcim rozhodnutiam
krajského súdu, odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Tento prístup ústavný súd zvolil aj s vedomím toho, že sťažovateľka napadla
sťažnosťami aj spájajúce uznesenia krajského súdu z dôvodu ich tvrdenej neústavnosti,
v rámci ktorých boli preskúmané aj tie veci sťažovateľky, ktoré označila ako uznesenia
krajského súdu, ku ktorým priradila neexistujúce spisové značky. Z uvedeného dôvodu
nemožno tvrdiť, že formalistickým prístupom ústavného súdu nedošlo k preskúmaniu týchto
vecí sťažovateľky.
2.2 Pokiaľ ide o zvyšné identické sťažnosti sťažovateľky uvedené v záhlaví tohto
rozhodnutia, ktorými napádala tie isté neexistujúce uznesenia krajského súdu, tie bolo
potrebné odmietnuť z dôvodu litispendencie.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde
prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri
zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,
a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden
z uvedených znakov totožnosti veci.
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka podala viaceré identické sťažnosti, čo sa týka
rozsahu namietaného porušenia práv, s totožnou argumentáciou a smerujúcou proti tomu
istému porušiteľovi – krajskému súdu. Ústavný súd zistil že sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 10517/2013 je totožná so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 11081/2013, sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 10518/2013 je totožná so sťažnosťami vedenými pod sp. zn.
Rvp 14331/2013 a sp. zn. Rvp 15713/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10519/2013 je
totožná so sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013,
Rvp 15609/2013 a sp. zn. Rvp 21870/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10520/2013 je
totožná so sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 11123/2013, Rvp 14117/2013,
Rvp 15608/2013 a sp. zn. Rvp 21871/2013, sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10521/2013 je
totožná so sťažnosťami vedenými pod sp. zn. Rvp 11122/2013, Rvp 14118/2013,
Rvp 15615/2013 a sp. zn. Rvp 21872/2013 a sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 10522/2013
je totožná so sťažnosťou vedenou pod sp. zn. Rvp 11117/2013).
Preto bolo potrebné sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 11081/2013, Rvp 14331/2013,
Rvp 15713/2013, Rvp 11124/2013, Rvp 14116/2013, Rvp 15609/2013, Rvp 21870/2013,
Rvp 11123/2013, Rvp 14117/2013, Rvp 15608/2013, Rvp 21871/2013, Rvp 11122/2013,
Rvp 14118/2013, Rvp 15615/2013, Rvp 21872/2013 a sp. zn. Rvp 11117/2013 odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24
písm. b) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014