Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 544/2013
PDF · 187.69 KB
No categories available
III. ÚS 544/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o., Škultétyho 1, Košice,
zastúpenej advokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Advokátska kancelária, Rázusova 1,
Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom
pod sp. zn. 13 C 61/2000 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti KATYS s. r. o. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý
vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
KATYS s. r. o. trovy konania v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť
centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho
zástupcu advokáta JUDr. Richarda Kovalčíka, Advokátska kancelária, Rázusova 1, Košice.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 544/2013-10 z 5. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej
spoločnosti KATYS s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000.
Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti
podaním sp. zn. Spr. 3919/2013 doručeným ústavnému súdu 16. januára 2014, v ktorom
ku skutkovej a právnej zložitosti sporu uviedol:
„Možno sa stotožniť s názorom, že do dnešného dňa nebolo vo veci právoplatne
rozhodnuté, keď pôvodný prvostupňový rozsudok z roku 2007 bol rozhodnutím odvolacieho
súdu z roku 2010 zrušený. Ako vyplýva z prehľadu pripojených procesných úkonov nemožno
konštatovať, že by Okresný súd Bratislava III vo veci nekonal. Predovšetkým navrhujem
Ústavnému súdu SR, aby čo sa týka dĺžky konania prihliadol predovšetkým na správanie
účastníkov a to z nasledovných dôvodov:
1/ Žaloba bola podaná dňa 18. 01. 2000, ale na nepríslušnom súde Okresný súd
Košice I, ktorý až následne postúpil vec Okresnému súdu Bratislava III, pričom súdny
poplatok bol zaplatený až dňa 25. 05. 2001 po tom, ako súd nevyhovel návrhu navrhovateľa
na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.
2/ Vo veci bolo celkovo vytýčených ku dnešnému dňu 18 termínov pojednávania,
z toho iba 5 bolo meritórnych, na ktorých bolo možné konať vo veci samej a na ktoré sa
zúčastnili účastníci konania. Termíny pojednávania 12. 02. 2003, 21. 07. 2004, 23. 11.
2004, 16. 02. 2005, 19. 12. 2006, 13. 02. 2007, 21. 09. 2007, 11. 10. 2007, 03. 12. 2012,
31. 08. 2011 boli odročované z dôvodu, že sa nedostavili účastníci konania, resp. žiadali
o odročenie pojednávania. Pojednávanie dňa 23. 01. 2012 bolo odročené pre návrh
na prerušenie konania, ktorý až následne bol účastníkmi písomne doručený do spisu a po
vyjadrení všetkých účastníkov k tomuto návrhu bol uznesením zo dňa 20. 07. 2012
zamietnutý.
Vzhľadom na to, že ústavná sťažnosť smeruje proti Okresnému súdu Bratislava III
navrhujem, aby ústavný súd zohľadnil i tú skutočnosť, že v čase od 11. 08. 2008 do 17. 06.
2010 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave v dôsledku odvolacieho konania,
pričom za toto obdobie nemohol Okresný súd Bratislava III konanie ovplyvniť.
Pokiaľ v ústavnej sťažnosti poukazuje sťažovateľ na to, že po zrušení rozsudku
odvolacím súdom uznesením zo dňa 26. 03. 2010 sa konalo pojednávanie až dňa 30. 09.
2010, tak súd poukazuje na to, že spis z krajského súdu bol vrátený 17. 06. 2010, následne
úpravou sudkyne bol vytýčený termín pojednávania na 30. 09. 2010. Na tomto pojednávaní
boli meritórne vypočutí účastníci konania. Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na to, že ďalšie
pojednávanie sa uskutočnilo až 23. 01. 2012, tak súd poukazuje na to, že termín
pojednávania bol vytýčený na 30. 08. 2011, avšak toto pojednávanie bolo odročené
z dôvodu nedostavenia sa účastníkov. Pojednávanie dňa 23. 01. 2012 bolo odročené
vzhľadom na návrh odporcu na prerušenie konania na neurčito. V čase od 23. 01. 2012
do 03. 12. 2012, kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie, súd rozhodoval o návrhu
na prerušenie konania, keď urgoval odporcu o zaslanie písomného návrhu na prerušenie
konania a tento následne doručoval navrhovateľovi na vyjadrenie. Medzi pojednávaniami
zo dňa 23. 01. 2012 a 28. 08. 2013, na ktoré poukazuje sťažovateľ, boli ešte pojednávania
dňa 03. 12. 2012 a 20. 02. 2013, keď pojednávanie 20. 02. 2013 bolo odročené na neurčito
pre práceneschopnosť zákonného sudcu. Čo sa týka pojednávania dňa 28. 08. 2013, ktoré
sťažovateľ popisuje vo svojej sťažnosti, tak v tejto súvislosti poukazujem na to, že toto bolo
odročené na neurčito z dôvodu, že ako právny zástupca navrhovateľa, tak i právny zástupca
odporcu žiadali o poskytnutie lehoty za účelom označenia svedkov, ktorých navrhujú
vypočuť. V nadväznosti na toto pojednávanie odporca zaslal 30. 09. 2013 súdu listinný
dôkaz a navrhovateľ označil mená, priezviská a adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť
a následne bol vytýčený termín pojednávania na 29. 01. 2014.“
Súčasťou vyjadrenia bola aj podrobná chronológia procesných úkonov okresného
súdu.
Okresný súd vo svojom vyjadrení v závere uviedol, že „Vzhľadom na uvedené
skutočnosti mám za to, že k dĺžke konania prispela nie neefektívna činnosť Okresného súdu
Bratislava III, ale skutočnosť, že účastníci sa nedostavovali na riadne vytýčené termíny
pojednávania, žiadali o odročenie z rôznych dôvodov, čo malo podstatných vplyv na dĺžku
konania. I vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhované priznanie nemajetkovej ujmy
vo výške 6.000,- Eur je podľa môjho názoru zrejme neprimerané.“.
Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 13 C 61/2000 ústavný
súd zistil rovnaké skutočnosti, čo sa týka predloženej chronológie, aké uviedol okresný súd,
preto ich považoval za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov..., a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom...
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry (IV. ÚS 15/03, I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno
za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľky v konkrétnom
posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému
rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným
spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (III. ÚS 127/03).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o zaplatenie 13 600,02 € z titulu bezdôvodného obohatenia tvoria bežnú súčasť
rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani
skutkovo zložité. Ústavný súd nezistil, že by išlo o právne alebo skutkovo zložitú vec.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. hodnotenia prípadných zbytočných
prieťahov v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že k dĺžke posudzovaného konania
podstatne prispeli aj okolnosti na strane sťažovateľky. Sťažovateľka, resp. jej
právny zástupca požiadali o odročenie pojednávaní na okresnom súde určených
na 22. november 2004, 16. február 2005, 27. marec 2007, 21. september 2007, 11. október
2007 a 30. august 2011 a pojednávaní na krajskom súde určených na 21. január 2010
a 11. marec 2010. Sťažovateľka využila aj právo na podanie námietky zaujatosti zákonného
sudcu faxovým podaním z 9. februára 2005, ktorá nebola doplnená do termínu pojednávania
16. februára 2005, v dôsledku čoho bolo potrebné pojednávanie na okresnom súde odročiť.
Táto námietka bola následne doplnená písomným podaním (17. marca 2005), avšak okresný
súd 5. apríla 2005 oznámil sťažovateľke, že námietka zaujatosti zákonného sudcu bola
podaná oneskorene (§ 15a ods. 2 OSP), a preto nebolo možné na ňu prihliadnuť. Na druhej
strane ústavný súd pri hodnotení postupu sťažovateľky bral do úvahy i to, že ako účastníčka
konania nesporne má právo na tento procesný úkon, ktorý urobila. Za prieťahy vzniknuté
v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť
oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub
štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto
dobu potrebnú na rozhodnutie o sťažovateľkou uplatnených procesných právach ústavný
súd nezapočítal do doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobne
III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v posudzovanej veci
a poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania 13 rokov a 9 mesiacov, z toho
na okresnom súde od 20. apríla 2000, t. j. 11 rokov a 11 mesiacov [s výnimkou
od 11. augusta 2008 do 17. júna 2010, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) 1 rok a 10 mesiacov v dôsledku odvolacieho konania], je už samo
osebe neprimerané.
Okresný súd vykonal síce množstvo jednoduchých procesných úkonov, ako to
vyplýva z predloženého prehľadu, nariadil viac pojednávaní (účastníci veľakrát požiadali
o odročenie pojednávania) a ústavný súd nezistil väčšie obdobia jeho úplnej nečinnosti, ale
napriek tomu ústavný súd poukazuje na to, že postup okresného súdu v napadnutom konaní
bol neefektívny, čo vyplýva predovšetkým z toho, že rozsudok okresného súdu
z 30. októbra 2007 bol krajským súdom zrušený a vec bola okresnému súdu vrátená
na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval
v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Keďže všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj
za zabezpečenie efektívneho postupu, ktorý mal smerovať k odstráneniu právnej neistoty,
v ktorej sa sťažovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzala, čo je
základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02),
a jeho neefektívna činnosť mala rozhodne vplyv na doterajšiu dĺžku konania, ústavný súd
preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu, že vo veci samej konal a zbytočné
prieťahy v konaní neboli zistené.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní, ktoré je ním vedené pod sp. zn. 13 C 61/2000, došlo
k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
nálezu).
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka
domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 € z dôvodov v nej uvedených.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 61/2000 berúc do úvahy konkrétne okolnosti danej veci
považoval priznanie sumy 1 000 € sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Uvedenú sumu ústavný súd priznal
s prihliadnutím na to, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca sa nezúčastnili viacerých
pojednávaní, ktorých neúčasť ospravedlnili, čím prispeli k predĺženiu celého konania (bod 3
výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca
sťažovateľky trovy konania vyčíslil sumou 552,21 €, a to za tri úkony právnej služby
vrátane dane z pridanej hodnoty.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trov
konania. Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade
priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2012 v sume 781 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 130,16 €. Ďalej má právna zástupkyňa
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 7,81 € za jeden úkon podľa vyhlášky.
Právna zástupkyňa je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena
a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov
konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu predstavuje sumu 331,13 €. Ústavný
súd nepriznal náhradu trov konania za tretí úkon – stanovisko právneho zástupcu
sťažovateľky k vyjadreniu predsedu okresného súdu z dôvodu, že išlo o úkon zo strany
ústavného súdu nevyžiadaný (bod 4 výroku nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014