Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 149/2014
PDF · 225 KB
No categories available
IV. ÚS 149/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 21859/2013, sp. zn.
Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013, sp. zn. Rvp 21864/2013,
sp. zn. Rvp 21865/2013, sp. zn. Rvp 21866/2013, sp. zn. Rvp 21867/2013, sp. zn.
Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013, sp. zn. Rvp 21874/2013
a sp. zn. Rvp 21875/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 23 NcC 303/2012, sp. zn. 23 NcC 305/2012, sp. zn. 23 NcC 317/2012,
sp. zn. 23 NcC 319/2012, sp. zn. 23 NcC 327/2012, sp. zn. 23 NcC 338/2012, sp. zn.
23 NcC 339/2012, sp. zn. 23 NcC 344/2012, sp. zn. 23 NcC 318/2012, sp. zn.
23 NcC 322/2012, sp. zn. 23 NcC 329/2012, sp. zn. 23 NcC 307/2012 a sp. zn.
23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 21859/2013, sp. zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013,
sp. zn. Rvp 21864/2013, sp. zn. Rvp 21865/2013, sp. zn. Rvp 21866/2013, sp. zn.
Rvp 21867/2013, sp. zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013,
sp. zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 21859/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
neprípustné.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha,
PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 NcC 303/2012,
sp. zn. 23 NcC 305/2012, sp. zn. 23 NcC 317/2012, sp. zn. 23 NcC 319/2012, sp. zn.
23 NcC 327/2012, sp. zn. 23 NcC 338/2012, sp. zn. 23 NcC 339/2012, sp. zn.
23 NcC 344/2012, sp. zn. 23 NcC 318/2012, sp. zn. 23 NcC 322/2012, sp. zn.
23 NcC 329/2012, sp. zn. 23 NcC 307/2012 a sp. zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012
(ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom
(ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými
sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku škody malo
podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresným súdom,
ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.). Konania, predmetom ktorých sú
nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej
republike, sú okresným súdom vedené pod sp. zn. 5 C 159/2012, sp. zn. 4 C 168/2012,
sp. zn. 4 C 162/2012, sp. zn. 5 C 155/2012, sp. zn. 5 C 118/2012, sp. zn. 12 C 160/2012,
sp. zn. 12 C 159/2012, sp. zn. 12 C 156/2012, sp. zn. 4 C 160/2012, sp. zn. 5 C 154/2012,
sp. zn. 12 C 164/2012, sp. zn. 4 C 140/2012 a sp. zn. 12 C 90/2012 (ďalej spolu aj
„predmetné konania okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom
podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka
zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného
poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý zapríčinil svojím nesprávnym úradným
postupom vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude
o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu
zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného
súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného
sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. februára 1997, odsek 73;
rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).
V predmetných konaniach vedených okresným súdom bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu, a to najmä preto, že:
„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar
nad Hronom a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Žiar nad Hronom,
aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar
nad Hronom a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného
ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl.
zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto
bude uplatňovať regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať
regresnú náhradu voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby
žalovaný bol v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči
nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní
predsudky vo vzťahu k ich regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú
naplnenie požiadavky nestrannosti.“
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresného súdu majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd
v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich
rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako
krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil
dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných
vecí, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu
v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho
veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval
vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom
nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným úkonom (ktorému
predchádzalo jeho rozhodnutie) bolo oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1
OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie
spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu
porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie
nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach
vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých
tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala
na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil:
,,Na prejednanie opravného prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu
nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je
daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom
prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že
vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej
ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí
krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré predložil sťažovateľ ústavnému súdu ako
dôkazy v konaní a ktoré svedčia o jednoznačnej potrebe vylúčiť okresné súdy
z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len
zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť
podľa predloženého petitu“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 23 NcC 303/2012, sp. zn.
23 NcC 305/2012, sp. zn. 23 NcC 317/2012, sp. zn. 23 NcC 319/2012, sp. zn.
23 NcC 327/2012, sp. zn. 23 NcC 338/2012, sp. zn. 23 NcC 339/2012, sp. zn.
23 NcC 344/2012, sp. zn. 23 NcC 318/2012, sp. zn. 23 NcC 322/2012, sp. zn.
23 NcC 329/2012, sp. zn. 23 NcC 307/2012 a sp. zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012
boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu
na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 21859/2013, sp. zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013,
sp. zn. Rvp 21864/2013, sp. zn. Rvp 21865/2013, sp. zn. Rvp 21866/2013, sp. zn.
Rvp 21867/2013, sp. zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013,
sp. zn. Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013, z ktorých vyplýva ich právna a skutková
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a rozhodnutia krajského
súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd zistil, že
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11105/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 303/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 580/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 4357/2013, inter alia sťažnosť vedenú pod
sp. zn. Rvp 9951/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 23 NcC 305/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 580/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 4357/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 9952/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 317/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú pod
sp. zn. Rvp 11101/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 23 NcC 319/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto odmietol z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11100/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 327/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11099/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 338/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11128/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 339/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11127/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 344/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11126/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 318/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11125/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 322/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11121/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 329/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11119/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 307/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie,
- svojím uznesením sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 spojil na spoločné
konanie, ktoré ďalej viedol pod sp. zn. Rvp 11099/2013, inter alia sťažnosť vedenú
pod sp. zn. Rvp 11120/2013, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 23 NcC 346/2012 z 11. októbra 2012, pričom túto
odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
Ústavný súd na podklade už citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde
pristúpil k preskúmaniu, či odmietnutie skorších sťažovateľkiných sťažností uzneseniami
sp. zn. IV. ÚS 580/2013 a sp. zn. IV. ÚS 593/2013 z 23. septembra 2013 zakladá prekážku
právoplatne rozhodnutých vecí na účel posudzovania tu predbežne prerokúvaných sťažností.
Ako už bolo uvedené, ústavný súd odmietol skoršie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.
Ústavný súd stabilne judikuje, že pokiaľ pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02,
Na podklade citovaného ustáleného názoru možno konštatovať, že v konaniach
vedených pod sp. zn. IV. ÚS 580/2013 a sp. zn. IV. ÚS 593/2013 ústavný súd dospel
k záveru, že sťažovateľka má možnosť domáhať sa ochrany ňou označených základných
práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru v ďalšom konaní v merite vecí
pred všeobecnými súdmi, a to podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,
prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. Záver o tom, že v predmetných
konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie
ochrany základným právam sťažovateľky, zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu
prerokovať sťažnosti proti napadnutým uznesenia krajského súdu definitívne, teda
bez možnosti dodatočného založenia právomoci v závislosti od splnenia akejkoľvek
podmienky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 21859/2013,
sp. zn. Rvp 21860/2013, sp. zn. Rvp 21862/2013, sp. zn. Rvp 21863/2013, sp. zn.
Rvp 21864/2013, sp. zn. Rvp 21865/2013, sp. zn. Rvp 21866/2013, sp. zn. Rvp 21867/2013,
sp. zn. Rvp 21868/2013, sp. zn. Rvp 21869/2013, sp. zn. Rvp 21873/2013, sp. zn.
Rvp 21874/2013 a sp. zn. Rvp 21875/2013 odmietol podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde z dôvodu neprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014