Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 132/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť A. S., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 44 a čl. 46 ods. 1 a 2

a práv podľa , a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 27. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra

2013 doručená sťažnosť A. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou

kanceláriou Kolíková & Partners, s. r. o., Radvanská 21, Bratislava, konajúcej

prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Márie Kolíkovej, vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26 ods. 1, čl. 44 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práv podľa , a čl.

10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. mája 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že 2. júla 2009 sťažovateľka

spoločne s ďalšími žalobcami podali Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

žalobu podľa (ďalej len „OSP“) ako

„opomenutá účastníčka územného konania“ (ďalej len „žaloba“), ktoré bolo vedené

Krajským stavebným úradom v Trnave (ďalej len „krajský stavebný úrad“) a týkalo sa

2

využívania územia na pozemku – parcela č. o rozlohe 186 378 mv obci Č. („Ťažba

štrkopieskov – rozšírenie ťažobnej plochy“). Žalobou sa žalobcovia v 1. až 8. rade (vrátane

sťažovateľky) dožadovali doručenia rozhodnutia krajského stavebného úradu č. KSÚ-OSP-

00419/2009/Gi z 3. júna 2009 o využívaní tohto územia (ďalej len „územné rozhodnutie

krajského stavebného úradu“).

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že krajský stavebný úrad svojím územným

2

rozhodnutím rozhodol o rozšírení už existujúcej ťažobnej plochy s rozlohou 49 995 m

2

o novú ťažobnú plochu s rozlohou 186 378 m, pričom «konal a rozhodol... bez toho, aby

konal s obcou Č. a s jej obyvateľmi vzdialenými svojimi nehnuteľnosťami (pozemky a domy)

v najbližšej časti obce cca 270 metrov od pozemku parc. č. a zároveň bez toho, aby ich

informoval o začatí konania alebo o vydaní územného rozhodnutia KSÚ (do vlastných rúk

alebo verejnou vyhláškou). Sťažovateľka sa o územnom rozhodnutí dozvedela od obecného

úradu obce Č., keďže KSÚ zaslal územné rozhodnutie obci Č. „na vedomie“».

Sťažovateľka v žalobe tvrdila, že krajský stavebný úrad s ňou mal konať ako

s účastníčkou územného konania, keďže je fyzickou osobou, ktorá vlastní pozemok

(a stavbu na ňom), ktorý síce nemá spoločnú hranicu s pozemkom (parcela č.) určeným na

rozšírenie ťažobnej plochy, ale jej práva môžu byť týmto dotknuté predovšetkým samotnou

ťažbou štrkopieskov „kvôli hlučnosti a prašnosti, keďže okrem malého valu nie je medzi

ťažobným miestom a jej stavbou, resp. pozemkom žiadna bariéra zabraňujúca prenikaniu

hluku a prachu k jej nehnuteľnostiam.). ... hrozí vznik ujmy v podobe zníženej kvality života

a zhoršeného životného prostredia v dôsledku ťažby štrkopiesku vo vzdialenosti cca 270

metrov od jej obydlia a v dôsledku s tým súvisiacej nákladnej prepravy.“.

Krajský súd uznesením č. k. -158 z 28. januára 2010 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010“) konanie o žalobe zastavil. O odvolaní proti

označenému uzneseniu krajského súdu rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 21. októbra 2010 tak, že uznesenie krajského súdu z 28. januára 2010

zrušil, vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň krajskému súdu uložil povinnosť „zistiť, či

sú splnené podmienky na postup podľa “ (citované z uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, pozn.). Následne krajský súd

uznesením č. k. -311 z 26. apríla 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 26. apríla 2012“) uložil krajskému stavebnému úradu doručiť jeho územné rozhodnutie

žalobcovi v 1. rade (obci Č.) a zároveň zamietol žalobu žalobcov v 2. až 8. rade vrátane

sťažovateľky.

Proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012 v časti o zamietnutí žaloby žalobcov

sťažovateľka spoločne s ďalšími tromi žalobcami podali odvolanie, o ktorom najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením, ktorým zmenil uznesenie krajského súdu z 26. apríla

2012 tak, že konanie o žalobe žalobcov vo 4. až 7. rade (vrátane sťažovateľky, pozn.)

zastavil.

Podľa sťažovateľky «Uznesenie najvyššieho súdu je založené na argumente, že

„žalobcovia 4/ - 7/ (sťažovateľka bola označená ako žalobca v 5/ rade - pozn.) nie sú

osobami aktívne procesne legitimovanými na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 2 O. s.

p., pretože nezrealizovali dôkazné bremeno na preukázanie priameho dotknutia na ich

hmotných právach.“ Uvedomujeme si, že ústavný súd nepôsobí ako súd tretej inštancie a že

v rámci ústavnej sťažnosti pri napádaní výkladu učineného všeobecným súdom sa možno na

ústavný súd úspešne obrátiť vtedy, ak ide o výklad svojvoľný, arbitrárny, resp. ak má

odôvodnenie všeobecného súdu znaky arbitrárnosti. V tomto prípade ide o právnu otázku

účastníctva podľa § 14 ods. 1 a 2 správneho poriadku v spojení s § 34 ods. 2 stavebného

zákona, ktorú nepovažujeme za obzvlášť zložitú. O to skôr, že ide o jednoduchšiu právnu

otázku, vidíme priestor pre ústavný súd, aby sa vyjadril k ústavnej súladnosti výkladu

najvyššieho súdu, ktorý bez zrozumiteľných dôvodov „pridal“ požiadavky nad rámec

zákona zaťažujúce osobu domáhajúcu sa účastníctva v správnom konaní novými

povinnosťami (dôkazné bremeno). Zároveň ani krajský súd a ani najvyšší súd nevyložili

neurčitý pojem „priame dotknutie na právach“, ktorý je kľúčový pre posúdenie žaloby

sťažovateľky, no napriek tomu došlo k nepriznaniu postavenia účastníka sťažovateľke

a fakticky k zamietnutiu žaloby sťažovateľky. Ústavná neakceptovateľnosť výkladu

všeobecných súdov v tomto prípade nevyplýva len z nerešpektovania jednoznačného textu

právneho predpisu. Na podporu nami predkladaných téz používame argument rozhodnutím

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky ako zahraničného judikátu. Vzhľadom na

príbuznosť právnej úpravy a chýbajúcu domácu judikatúru v našom právnom prostredí je

podľa nášho názoru prinajmenšom vhodné poukázať na ústavne akceptovateľný prístup,

hoc aj zahraničného súdu.».

Podľa sťažovateľky «Rozhodujúcim ustanovením pre posúdenie žaloby sťažovateľky

bol výklad a aplikácia , konkrétne slová „hoci sa s ním ako s účastníkom

konania malo konať“. To, kto je účastníkom (správneho) konania, nestanovuje , ale

predpisy správneho práva. Definícia účastníctva je v právnych predpisoch Slovenskej

republiky rozdrobená medzi všeobecnú právnu úpravu (

o správnom konaní (správny poriadok)) a osobitnú právnu úpravu jednotlivých druhov

správnych konaní (napr. a stavebného zákona,

o banskej činnosti, výbušninách a o štátnej banskej správe,

o priestupkoch). Nevyhnutnou súčasťou rozhodovania súdov v nadväznosti na § 250b ods. 2

prvá veta je preto výber niektorej z definícii účastníctva nachádzajúcich sa

v predpisoch správneho práva, ich správny výklad a zároveň zdôvodnenie tohto výkladu.

Z porovnania § 14 ods. 1 správneho poriadku a § 34 ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že

druhá definícia účastníctva podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku je totožná s podmienkami

účastníctva podľa osobitného predpisu - § 34 ods. 2 stavebného zákona. Sťažovateľka sa

podanou žalobou domáhala postavenia účastníka v územnom konaní (konaní o využívaní

územia), pričom uviedla konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých vyplýva dotknutie na jej

vlastníckom práve a na práve na priaznivé životné prostredie a od ktorých odvodzuje svoj

status účastníka konania. Z druhej a tretej definície účastníka podľa § 14 ods. 1 správneho

poriadku (ako aj z definície účastníka podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona) vyplýva, že pre

priznanie postavenia účastníka určitej fyzickej osoby postačuje, ak existuje možnosť,

predpoklad priameho dotknutia práv osoby rozhodnutím. Z toho vyplýva, že účastníkom nie

je ten, u koho možno bez pochybností konštatovať, že jeho práva nemôžu byť za žiadnych

okolností dotknuté. Úlohou najvyššieho súdu bolo teda v rámci druhej definície podľa

správneho poriadku (ktorá bola totožná s definíciou účastníctva podľa stavebného zákona)

a tretej definície podľa správneho poriadku posúdiť, či môže byť sťažovateľka priamo

dotknutá na svojich právach územným rozhodnutím KSÚ. Otázka, či podmienky stanovené

v územnom rozhodnutí KSÚ možno považovať za zmenu hmotno-právneho postavenia

sťažovateľky, musí byť riešená súdom v rámci výkladu a aplikácie neurčitého pojmu

„dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé životné prostredie“, keďže

z konkrétnych skutkových námietok jednoznačne vyplýva, že sťažovateľka namietala zásah

do svojho práva na pokojné užívanie vlastníctva a do práva na priaznivé životné prostredie.

Najvyšší súd použil východisko (dôkazné bremeno sťažovateľky), ktoré podľa nášho názoru

nemá oporu v platnej právnej úprave účastníctva (v druhej a ani tretej definícii účastníctva)

a je preto použité svojvoľne, nad rámec právnej úpravy. Najvyšší súd prenáša dôkazné

bremeno na sťažovateľku bez toho, aby určil podľa akej definície pristupuje k posúdeniu

žaloby sťažovateľky. Ak vychádzame z toho, že sťažovateľka sa domáhala postavenia

účastníka v územnom konaní na základe tvrdení uvedených v žalobe, bolo povinnosťou

najvyššieho súdu posúdiť jej žalobu aj z hľadísk tretej definície účastníctva podľa

správneho poriadku. Z tretej definície podľa správneho poriadku jednoznačne vyplýva, že

osoba sa stáva účastníkom na základe tvrdenia a že opak preukazuje správny orgán (v

prípade postupu podľa súd). V tomto je právny názor najvyššieho súdu

o dôkaznom bremene sťažovateľky v zrejmom rozpore s jednoznačným znením § 14 ods. 1

správneho poriadku. ... najvyšší súd nijakým spôsobom nezdôvodnil svoj postoj/právny

názor, podľa ktorého je dôkazné bremeno v podobe predloženia napr. znaleckého posudku

na pleciach sťažovateľky (zároveň najvyšší súd vôbec nezdôvodnil, prečo neposúdil žalobu

sťažovateľky aj z pohľadu tretej definície účastníctva podľa správneho poriadku).».

Argumentáciu, ktorou odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva

podľa a 2 a práva podľa dohovoru, ako aj ďalších

základných práv podľa (, a ) a práv podľa dohovoru

(čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1) sťažovateľka zhrnula takto:

«• najvyšší súd tým, že v rozpore s právnou úpravou a nepredvídateľne

(sťažovateľka nevedela, že má predložiť napr. znalecký posudok k tomu, aby jej bolo

priznané postavenie účastníka) zaťažil bez akéhokoľvek zdôvodnenia procesnú pozíciu v

konaní pred súdom neopodstatnenými podmienkami (neodôvodneným a svojvoľným

prenesením dôkazného bremena na sťažovateľku), zasiahol do práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa (právo na nearbitrárny výklad a presvedčivé

zdôvodnenie súdneho rozhodnutia) vrátane práva podľa a uprel tak

zároveň sťažovateľke právo na inú právnu ochranu podľa , keďže

sťažovateľka nemôže pokračovať v správnom konaní na základe postupu podľa § 250b ods.

2 .

• najvyšší súd, ako aj krajský súd tým, že neobjasnili výklad kľúčového neurčitého

pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé životné prostredie“, odňali

sťažovateľke právo na spravodlivú súdnu ochranu podľa , keďže jeho

súčasťou je právo na presvedčivé (nearbitrárne) odôvodnenie rozhodnutia. Z rozsudku

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. z 18.02.2010 vyplýva, že

pri interpretácii pojmu „priame dotknutie na vlastníckom práve“ možno siahnuť po § 127

ods. 1 . Porušením základného práva sťažovateľky na súdnu a inú

právnu ochranu došlo fakticky k porušenia práva sťažovateľky na priaznivé životné

prostredie podľa , práva sťažovateľky na ochranu súkromia podľa

a dohovoru a práva sťažovateľky na informácie podľa

a dohovoru.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo A. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2

, právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, právo na priaznivé

životné prostredie podľa , právo na ochranu súkromia podľa

a dohovoru a právo na informácie podľa a

ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. 05. 2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. 05. 2013 v časti zamietnutia návrhu A. S. na uloženie povinnosti Krajskému

stavebnému úradu v Trnave doručiť A. S. rozhodnutie

č. KSÚ-OSP-00419/2009/Gi zo dňa 03. 06. 2009 takým spôsobom, že konanie o žalobe A. S.

sa zastavuje, sa zrušuje.

3. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -311 zo dňa 26. 04. 2012 sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke A. S. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 EUR (slovom

päťtisíc eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť A. S. trovy právneho

zastúpenia na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44

, práva na ochranu súkromia podľa a dohovoru

a práva na informácie podľa a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. mája 2013, ktorým najvyšší súd uznesenie

krajského súdu z 26. apríla 2012 zmenil tak, že konanie o žalobe žalobcov vo 4. až 7. rade

(vrátane sťažovateľky, pozn.) zastavil.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

, ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom

konaní. Analogicky je základnou súčasťou základného práva podľa

umožnenie reálneho prístupu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, k súdnemu prieskumu takéhoto rozhodnutia.

Článok 46 ods. 2 je vo svojej podstate lex specialis vo vzťahu k

na prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy (,

, , ).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom základného práva

podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné záruky, že vec

bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad a aplikácia platnej a účinnej právnej normy na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru zaručuje každému právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do

ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne

zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci

zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb

namietajúcich porušenie svojich základných práv a slobôd právoplatnými rozhodnutiami

všeobecných súdov vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). V zásade preto nie je oprávnený posudzovať

správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr.

, ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy,

pričom ústavný súd rešpektuje, že interpretácia a aplikácia zákonov primárne prislúcha

všeobecným súdom (m. m. ). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas

s právnym záverom najvyššieho súdu, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem, ktorú uplatnil v napadnutom uznesení. Konkrétne sťažovateľka vyslovuje

názor, podľa ktorého mal najvyšší súd pri rozhodovaní v jej veci s prihliadnutím na dikciu

§ 14 ods. 1 Správneho poriadku interpretovať účastníctvo v správnom konaní tak, že

„osoba sa stáva účastníkom na základe tvrdenia a... opak preukazuje správny orgán“.

Sťažovateľka preto právny názor najvyššieho súdu o prenesení dôkazného bremena na ňu

(resp. ďalších žalobcov) považuje vo svojich dôsledkoch za neprípustný zásah do jej

(v sťažnosti označených) základných práv podľa a práv podľa dohovoru.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, keďže

v ňom nie je podaný výklad (neurčitého) pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na

priaznivé životné prostredie“, ktorý v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci považuje

za kľúčový.

V súlade s o územnom plánovaní a stavebnom

poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v územnom konaní o umiestnení

stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi

konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva

k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu

byť rozhodnutím priamo dotknuté.

Podľa § 140 stavebného zákona ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na

konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Z citovaného § 140 stavebného zákona vyplýva pravidlo, podľa ktorého sa pravidlá

ustanovené Správnym poriadkom [ o správnom konaní (Správny

poriadok) v znení neskorších predpisov] v konaní podľa stavebného zákona použijú len

vtedy, ak tento zákon neupravuje určitú konkrétnu právnu situáciu inak. V posudzovanej

právnej veci najvyšší súd vychádzal pri posudzovaní okruhu účastníkov konania z § 34

ods. 2 (v spojení s § 140) stavebného zákona. V okolnostiach posudzovanej veci považuje

ústavný súd tento prístup najvyššieho súdu v konfrontácii s právnym názorom sťažovateľky,

podľa ktorého mal byť v predmetnej veci aplikovaný § 14 ods. 1 Správneho poriadku,

z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a teda vylučujúci záver o neprípustnom zásahu do

sťažovateľkou označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru.

Špecifiká jednotlivých druhov konaní, ktoré upravuje stavebný zákon, odôvodňujú

existenciu osobitnej úpravy jednotlivých inštitútov, ktoré sa nemôžu riadiť zároveň aj

všeobecnou úpravou vychádzajúcou zo Správneho poriadku. Svoj argument o prenesení

dôkazného bremena sťažovateľka vyvodzuje z § 14 ods. 1 Správneho poriadku, z ktorého je

nepochybne vyvoditeľný záver, podľa ktorého sa osoba stáva účastníkom na základe svojho

tvrdenia, pričom opak preukazuje správny orgán. V posudzovanej veci však najvyšší súd

neaplikoval § 14 ods. 1 Správneho poriadku, ale § 34 ods. 2 stavebného zákona, pričom

ústavný súd považuje v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci tento prístup

k aplikácii lex specialis za ústavne konformný.

V súvislosti s ďalšou námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v jej veci

neobjasnil výklad kľúčového pojmu „dotknutie na vlastníckom práve a práve na priaznivé

životné prostredie“, čím jej mal odňať právo na „spravodlivú“ súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ústavný súd považoval za vhodné poukázať na relevantnú časť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, v ktorej sa uvádza:

„... Žalobcovia 4/ - 7/ v žalobe uviedli, že vlastnia stavebné pozemky a stavby

v blízkosti pozemku parc. č. k. ú. Č. Ich pozemky síce nemajú spoločnú hranicu s parc. č. k.

ú. Č., ale užívanie ich stavieb môže byť navrhovanou stavbou dotknuté. Cítia sa byť dotknutí

plánovanou ťažbou štrkopieskov, najmä kvôli hlučnosti a prašnosti; keďže okrem malého

valu nie je medzi ťažobným miestom a ich stavbou, resp. pozemkom, žiadna bariéra

zabraňujúca prenikaniu hluku a prachu k ich nehnuteľnostiam.

Najvyšší súd konštatuje, že žalobcovia priame dotknutie na svojich právach

nepreukázali. Vzhľadom na rozsiahle parcely č. k. ú. Č. a k. ú. Č., nachádzajúce sa medzi

spornou parc. č. k. ú. Č. a pozemkami žalobcov 4/-7/ vo vzdialenosti 270 m, nie je možné na

základe všeobecného subjektívneho tvrdenia žalobcov priznať im postavenie účastníkov

územného konania. Dotknuté pozemky nie sú v susedstve, ani v bezprostrednej blízkosti

spornej parcely. Žalobcov 4/- 7/ zaťažuje prísnejšie dôkazné bremeno oproti vlastníkom

susediacich pozemkov parc. č. k. ú. Č. a č. k. ú. Č., ktorí odvolanie v tomto prípade

nepodali. Žalobcovia 4/-7/ nepredložili žiadne dôkazy, ktorými by preukázali skutočnosti

ohľadom tvrdených negatívnych vplyvov a o ktoré opierali svoje postavenie účastníkov

konania o využívaní územia. Ich hmotno-právne ukrátenie na právach v územnom konaní

zostalo nepreukázané.

Dotknutí ťažbou štrkopieskov kvôli hlučnosti a prašnosti môžu byť žalobcovia až

rozhodnutím, na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná. Takýmto rozhodnutím je

rozhodnutie Obvodného banského úradu v Bratislave, č. 36-2071/2009 zo dňa 24. 07. 2009

o povolení zmeny č. 1 povoleného dobývania ložiska nevyhradeného nerastu - štrkopieskov

v k. ú. Č., ktorým povolil dobývanie ložisku, nevyhradeného nerastu - štrkopieskov aj na

2

pozemku s parc. č. o výmere 186 378 mk. ú. Č. Námietky žalobcov 4/ - 7/ tak smerovali k

faktickému stavu, ktorý mohol nastať až na základe povolenia dobývania ložiska

nevyhradeného nerastu. Ak má na rozhodnutie o využívaní územia nasledovať ešte ďalšie

rozhodnutie, až na základe ktorého môže byť ťažba uskutočňovaná, nemôžu byť samotným

rozhodnutím o využívaní územia, na základe ktorého nie je možné ešte dobývať ložisko

nevyhradeného nerastu, a ktorým sa iba povoľuje využívanie územia a určujú sa podmienky

využívania územia, žalobcovia ipso facto priamo dotknutí na svojich právach. Ich dotknutie

bolo preto nevyhnutné v konaní preukázať napr. znaleckým posudkom, odborným

vyjadrením, alebo inou listinou deklarujúcou aspoň potenciálny negatívny vplyv. Podľa

žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako

účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na

svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa

v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Podľa žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie správneho

orgánu nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom konania malo konať, súd overí

správnosť tohto tvrdenia a uloží správnemu orgánu doručiť tomuto účastníkovi správne

rozhodnutie a podľa okolností odloží jeho vykonateľnosť. Týmto stanoviskom súdu je

správny orgán viazaný. Po uskutočnenom doručení predloží správny orgán spisy súdu na

rozhodnutie o žalobe. Ak sa v rámci, správneho konania po vykonaní pokynu súdu na

doručenie správneho rozhodnutia začne konanie o opravnom prostriedku, správny orgán

o tom súd bez zbytočného odkladu upovedomí.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmania súdom; ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa alebo ak žaloba bola vzatá späť ( ). Odvolanie

proti uzneseniu je prípustné. Aktívna procesná legitimácia žalobcov 4/-7/ je v zmysle § 250

ods. 2 v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

procesnou podmienkou, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby.

V konaní nebolo osvedčené splnenie tejto procesnej podmienky. Procesné podmienky sa

skúmajú v každom štádiu súdneho konania a pokiaľ nie sú splnené, konanie sa musí

zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu

v Trnave č. k. -311 zo dňa 26. 04. 2012 v napadnutej časti zmenil podľa

veta druhá v spojení s a konanie podľa

zastavil. Žalobcovia 4/-7/ nie sú osobami aktívne procesne legitimovanými na

podanie žaloby v zmysle , pretože nezrealizovali dôkazné bremeno na

preukázanie priameho dotknutia na ich hmotných právach.“

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci vzhľadom na svoje ústavné

postavenie rešpektujúce zásadnú autonómiu všeobecných súdov pri interpretácii a aplikácii

(bežných) zákonov dôvod spochybňovať právny záver najvyššieho súdu o nesplnení

(nedostatku) podmienky konania, teda chýbajúcej aktívnej procesnej legitimácie

sťažovateľky. Citovaný právny záver najvyššieho súdu, ktorý vychádza z toho, že

sťažovateľka môže byť dotknutá na svojich právach ťažbou štrkopieskov z dôvodu

hlučnosti a prašnosti až príslušným rozhodnutím, na základe ktorého môže byť ťažba

uskutočňovaná, nie však ipso facto samotným rozhodnutím o využívaní územia, na základe

ktorého nemožno ešte dobývať ložisko nevyhradeného nerastu, nie je podľa názoru

ústavného súdu arbitrárny či zjavne neodôvodnený. O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá

by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd svoj

právny záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ho nemožno

považovať za svojvoľný.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol v náleze reálne

vysloviť ich porušenie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 44, čl. 16 ods. 1

a a práv podľa a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 26

ods. 1 a a práv podľa a dohovoru v príčinnej súvislosti

s porušením jej základných práv na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil, že by

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu a 2

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších v sťažnosti označených

základných práv podľa , ani práv podľa dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z , a a práv

podľa čl. 8 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že

všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by teda bolo možné

uvažovať len vtedy, ak by zo strany najvyššieho súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením (napr. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu, aby sa

ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014