Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 151/2014
PDF · 230.35 KB
No categories available
I. ÚS 151/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom
Buzingerom, PhD., Sekurisova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv
podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý
súdny proces a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/65/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 23/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. septembra 2013 doručená sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces a na
prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/65/2009 a postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 23/2012.
2. Sťažovateľ sťažnosť odôvodnil tým, že „... bol účastníkom súdneho konania
(navrhovateľom) vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 6 Nc 521/00, neskôr
pod sp. zn. 7 C 65/2009.
Uvedené súdne konanie sa začalo... 9. októbra 2000 a jeho predmetom bolo určenie
neplatnosti právneho úkonu, konkrétne Dohody o prevode práv a povinností k bytu
zo 14. decembra 1994. Neskôr sťažovateľ rozsah svojho návrhu rozšíril.
Keďže okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. v konaní postupoval
neefektívnym spôsobom, Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti sťažovateľa
nálezom sp. zn. IV. ÚS 383/08-58 zo 7. augusta 2009 rozhodol, že Okresný súd Bratislava
III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/09 svojím postupom porušil základne právo
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu
zároveň ústavný súd prikázal konať bez zbytočných prieťahov.
Rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009-446 z 10. marca 2010 Okresný súd Bratislava III
návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.
Na základe odvolania sťažovateľ a Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.
11 Co 50/2010-483 z 28. apríla 2011 zrušil uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava
III a vec vrátil na ďalšie konanie...
Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009-512 zo 17. októbra 2011
návrh sťažovateľa zamietol, a to výlučne z dôvodu, že podľa jeho názoru sťažovateľ
nepreukázal svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných právnych
úkonov.
Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie z 5. marca
2012. Sťažovateľ uvedenému rozhodnutiu okresného súdu vytkol viacero závažných
právnych vád, najmä nedostatočné a zmätočne odôvodnenie rozhodnutia vyhotovené
v rozpore s ústavnými a zákonnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia a tiež
zjavne povrchné (mechanické) a nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho
záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov...
Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013
rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 7 C 65/2009-512 zo 17. októbra 2011
potvrdil.“.
3. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález
tohto znenia:
„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2009 a Krajský súd
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 23/2012 porušili základné právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý
súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené
v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Co 23/2012-562 z 28. mája 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €... ktoré
je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho
zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho
právneho zástupcu...“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju
zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný
súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú
zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru len vtedy,
ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného
práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02,
II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto
vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred
všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).
9. Je nepochybné a vyplýva to aj z obsahu samotného petitu sťažnosti (bod 3), že
nosnými dôvodmi sťažovateľovej sťažnosti na porušenie základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa
v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo to, že okresný súd a krajský súd postupovali neefektívne, čím
spôsobili neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ rovnako brojil proti rozsudku okresného
súdu č. k. 7 C 65/2009-512 zo 17. októbra 2011 a krajského súdu sp. zn. 11 Co 23/2012
z 28. mája 2013 (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci určenia neplatnosti
právneho úkonu), ktoré všeobecné súdy „odôvodnili v zjavnom rozpore so zákonmi
a ústavnými kritériami“.
II. A
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a práva
na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytom na okresnom súde, ako aj zo skutkových
zistení v predchádzajúcich konaniach po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.
IV. ÚS 383/2009 zo 7. augusta 2009 ústavný súd zistil, že okresný súd a krajský súd
po vydaní nálezu konali vo veci v podstate priebežne. Dňa 10. marca 2010 v merite veci
okresný súd rozhodol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal a vec bola predložená
krajskému súdu, aby rozhodol o podanom dovolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením
sp. zn. 11 Co 50/2010 z 28. apríla 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie. Dňa 17. októbra 2011 okresný súd vyniesol rozsudok č. k.
7 C 65/2009-512, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal
sťažovateľ včas odvolanie a vec bola predložená krajskému súdu, aby rozhodol o podanom
odvolaní. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 potvrdil napadnutý
rozsudok okresného súdu a spis vrátil okresnému súdu. V čase podania sťažnosti ústavnému
súdu už k prieťahom v konaní pred okresným súdom a krajským súdom nemohlo
dochádzať, pretože vec je právoplatne skončená 31. júla 2013.
11. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných
úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú
vzhľadom na to, že
(i) v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. septembra 2013) k prieťahom
v činnosti označených súdov už nemohlo dochádzať, keďže ostatné rozhodnutie krajského
súdu sa stalo právoplatným 31. júla 2013,
(ii) doterajší – ústavným súdom posudzovaný – priebeh konania okresného súdu
a krajského súdu v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa
a nesignalizoval reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu
a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
II. B
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
12. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto
časti, ktorá sa dotýka napadnutého rozsudku okresného súdu, bolo potrebné odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Okresný súd
v okolnostiach posudzovanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7 C 65/2009 zo 17. októbra
2011, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, a vec bola odstúpená krajskému súdu,
ktorý o tomto odvolaní rozhodoval.
13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol inter alia
postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 65/2009 a aj jeho rozsudok
zo 17. októbra 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1
ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu
(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný
prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd
odvolací napadnutým rozsudkom z 28. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť
v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
14. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že podstata námietky v tejto časti
sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu je zameraná proti odôvodneniu jeho
rozsudku sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013, ktorý je podľa sťažovateľa „... v zjavnom
rozpore so zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže sa
buď vôbec alebo dostatočným spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, ktoré
mali podstatný význam pre posúdenie veci. Pri posudzovaní otázky naliehavého právneho
záujmu sťažovateľa na určení neplatností predmetných právnych úkonov obidva všeobecne
súdy postupovali formalistický, ústavne nekonformným spôsobom. Závery vyvodené
v uvedených rozsudkoch okresného súdu aj krajského súdu sú zjavne neodôvodnené, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom uvedenými rozsudkami
zároveň došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý súdny proces.“. Následkom toho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozsudok krajského súdu sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.
15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa
čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním označených práv
napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej
veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo
následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho
rozhodnutím sp. zn. 11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy, resp. listiny a dohovoru.
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie
okresného súdu, vyniesol v rámci jeho pôsobnosti a uvedené rozhodnutie aj primerane
odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:
„... V posudzovanom prípade sa odvolací súd stotožňuje s úvahou súdu prvého stupňa
o tom, že navrhovateľ sa ani ako jediný dedič zo závetu... nemôže s úspechom domáhať
určenia neplatnosti označených právnych úkonov, a to pre nepreukázanie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení, ktorého dôsledkom by bola zmena v jeho
právnom postavení vo vzťahu k nehnuteľnosti... a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými súdom
prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nebral v úvahu
v priebehu konania deklarovanú argumentáciu navrhovateľa o tom, že právny záujem pri
tvrdených absolútne neplatných právnych úkonoch nemá navrhovateľ povinnosť
preukazovať. Predmetom tohto konania totiž nie sú určovacie návrhy o neplatnosť právnych
úkonov, ktoré zákon výslovne pripúšťa (návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu,
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neplatnosti dražby ), tieto nie je možné zaradiť
ani k iným žalobám, ktoré zákon výslovne pripúšťa (určenie doby splnenia v zmysle § 79
OZ, nahradenie prejavu vôle v zmysle § 161 ods. 3 O. s. p., určenie užívania spoločnej veci
podľa § 139 ods. 2 OZ, návrh na zrušenie uznesenia o schválení zmieru ZSP 6/02)
a nejedná sa ani o určovacie návrhy podané na základe odkazu súdu alebo iného orgánu
(návrhy podľa § 175k ods. 2 O. s. p., návrhy podané podľa § 198 ods. 2 zák. č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení), pri ktorých nemusí navrhovateľ tvrdiť a ani preukazovať právny
záujem na požadovanom určení...
K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písmu f/ O. s. p.)
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd pri dospení k záveru
o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení navrhovateľom (§ 80
písm. c/ O. s. p.) správne neposudzoval vecnú opodstatnenosť uplatnenej určovacej žaloby,
namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.
S poukazom na uvedené pri zohľadnení okolností, že nedostatok naliehavého
právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh
nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu (rozsudok NS
SR sp. zn. 1 Cdo 91/2006, R 83/2007), odvolací súd odvolaním napadnutý zamietajúci výrok
súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny a naň nadväzujúci výrok o trovách konania
podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery
boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí
rozhodnúť v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.
11 Co 23/2012 z 28. mája 2013 je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle. Konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský
súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný
súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme
všeobecného súdnictva.
20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
21. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho
významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2014