Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 151/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Buzingerom, PhD., Sekurisova 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , základných práv

podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivý

súdny proces a na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. septembra 2013 doručená sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces a na

prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľ sťažnosť odôvodnil tým, že „... bol účastníkom súdneho konania

(navrhovateľom) vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , neskôr

pod sp. zn. .

Uvedené súdne konanie sa začalo... 9. októbra 2000 a jeho predmetom bolo určenie

neplatnosti právneho úkonu, konkrétne Dohody o prevode práv a povinností k bytu

zo 14. decembra 1994. Neskôr sťažovateľ rozsah svojho návrhu rozšíril.

Keďže okresný súd bol v predmetnej veci nečinný, resp. v konaní postupoval

neefektívnym spôsobom, Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti sťažovateľa

nálezom sp. zn. -58 zo 7. augusta 2009 rozhodol, že Okresný súd Bratislava

III v konaní vedenom pod sp. zn. svojím postupom porušil základne právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu

zároveň ústavný súd prikázal konať bez zbytočných prieťahov.

Rozsudkom sp. zn. -446 z 10. marca 2010 Okresný súd Bratislava III

návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľ a Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn.

-483 z 28. apríla 2011 zrušil uvedený rozsudok Okresného súdu Bratislava

III a vec vrátil na ďalšie konanie...

Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. -512 zo 17. októbra 2011

návrh sťažovateľa zamietol, a to výlučne z dôvodu, že podľa jeho názoru sťažovateľ

nepreukázal svoj naliehavý právny záujem na určení neplatnosti predmetných právnych

úkonov.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie z 5. marca

2012. Sťažovateľ uvedenému rozhodnutiu okresného súdu vytkol viacero závažných

právnych vád, najmä nedostatočné a zmätočne odôvodnenie rozhodnutia vyhotovené

v rozpore s ústavnými a zákonnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia a tiež

zjavne povrchné (mechanické) a nesprávne právne posúdenie otázky naliehavého právneho

záujmu sťažovateľa na určení neplatnosti predmetných právnych úkonov...

Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2013

rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. -512 zo 17. októbra 2011

potvrdil.“.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález

tohto znenia:

„Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajský súd

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. porušili základné právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v článku 48 ods. 2 a článku 38 ods. 2 Listiny

základných práv a slobôd a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené

v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -562 z 28. mája 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €... ktoré

je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho

právneho zástupcu...“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

6. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný

súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis ).

8. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, ktorými sťažovatelia namietajú

zbytočné prieťahy v konaní, vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej poskytuje ochranu

základnému právu podľa a právu podľa dohovoru len vtedy,

ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného

práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (napr. , ,

, ). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(v rovnakom rozsahu sa vzťahuje aj na právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže preto

vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred

všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa ().

9. Je nepochybné a vyplýva to aj z obsahu samotného petitu sťažnosti (bod 3), že

nosnými dôvodmi sťažovateľovej sťažnosti na porušenie základných práv zaručených

v , , a listiny, ako aj práva podľa

v čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo to, že okresný súd a krajský súd postupovali neefektívne, čím

spôsobili neprimeranú dĺžku konania. Sťažovateľ rovnako brojil proti rozsudku okresného

súdu č. k. -512 zo 17. októbra 2011 a krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2013 (ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci určenia neplatnosti

právneho úkonu), ktoré všeobecné súdy „odôvodnili v zjavnom rozpore so zákonmi

a ústavnými kritériami“.

II. A

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny a práva

na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

10. Z obsahu sťažnosti, jej príloh a dopytom na okresnom súde, ako aj zo skutkových

zistení v predchádzajúcich konaniach po rozhodnutí ústavného súdu sp. zn.

zo 7. augusta 2009 ústavný súd zistil, že okresný súd a krajský súd

po vydaní nálezu konali vo veci v podstate priebežne. Dňa 10. marca 2010 v merite veci

okresný súd rozhodol. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal a vec bola predložená

krajskému súdu, aby rozhodol o podanom dovolaní sťažovateľa. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 28. apríla 2011 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie. Dňa 17. októbra 2011 okresný súd vyniesol rozsudok č. k.

-512, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podal

sťažovateľ včas odvolanie a vec bola predložená krajskému súdu, aby rozhodol o podanom

odvolaní. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. mája 2013 potvrdil napadnutý

rozsudok okresného súdu a spis vrátil okresnému súdu. V čase podania sťažnosti ústavnému

súdu už k prieťahom v konaní pred okresným súdom a krajským súdom nemohlo

dochádzať, pretože vec je právoplatne skončená 31. júla 2013.

11. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu podstatných

úkonov všeobecných súdov sťažnosť odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú

vzhľadom na to, že

(i) v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (27. septembra 2013) k prieťahom

v činnosti označených súdov už nemohlo dochádzať, keďže ostatné rozhodnutie krajského

súdu sa stalo právoplatným 31. júla 2013,

(ii) doterajší – ústavným súdom posudzovaný – priebeh konania okresného súdu

a krajského súdu v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa

a nesignalizoval reálnu možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu

a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

II. B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva podľa listiny a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v tejto

časti, ktorá sa dotýka napadnutého rozsudku okresného súdu, bolo potrebné odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Okresný súd

v okolnostiach posudzovanej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. zo 17. októbra

2011, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie, a vec bola odstúpená krajskému súdu,

ktorý o tomto odvolaní rozhodoval.

13. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou napadol inter alia

postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a aj jeho rozsudok

zo 17. októbra 2011. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1

, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté rozhodnutie okresného súdu

(a postup v konaní mu predchádzajúci), keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd

odvolací napadnutým rozsudkom z 28. mája 2013. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť

v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

14. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že podstata námietky v tejto časti

sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu ku krajskému súdu je zameraná proti odôvodneniu jeho

rozsudku sp. zn. z 28. mája 2013, ktorý je podľa sťažovateľa „... v zjavnom

rozpore so zákonnými a ústavnými kritériami pre riadne odôvodnenie rozhodnutia, keďže sa

buď vôbec alebo dostatočným spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, ktoré

mali podstatný význam pre posúdenie veci. Pri posudzovaní otázky naliehavého právneho

záujmu sťažovateľa na určení neplatností predmetných právnych úkonov obidva všeobecne

súdy postupovali formalistický, ústavne nekonformným spôsobom. Závery vyvodené

v uvedených rozsudkoch okresného súdu aj krajského súdu sú zjavne neodôvodnené, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom uvedenými rozsudkami

zároveň došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý súdny proces.“. Následkom toho sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 28. mája 2013 zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie.

15. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu a tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

16. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie ním označených práv

napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej

veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo

následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím sp. zn. z 28. mája 2013 sú zlučiteľné s označeným článkom

, resp. listiny a dohovoru.

17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie

okresného súdu, vyniesol v rámci jeho pôsobnosti a uvedené rozhodnutie aj primerane

odôvodnil. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okrem iného uviedol:

„... V posudzovanom prípade sa odvolací súd stotožňuje s úvahou súdu prvého stupňa

o tom, že navrhovateľ sa ani ako jediný dedič zo závetu... nemôže s úspechom domáhať

určenia neplatnosti označených právnych úkonov, a to pre nepreukázanie naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení, ktorého dôsledkom by bola zmena v jeho

právnom postavení vo vzťahu k nehnuteľnosti... a stotožňuje sa s dôvodmi uvedenými súdom

prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nebral v úvahu

v priebehu konania deklarovanú argumentáciu navrhovateľa o tom, že právny záujem pri

tvrdených absolútne neplatných právnych úkonoch nemá navrhovateľ povinnosť

preukazovať. Predmetom tohto konania totiž nie sú určovacie návrhy o neplatnosť právnych

úkonov, ktoré zákon výslovne pripúšťa (návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu,

neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neplatnosti dražby ), tieto nie je možné zaradiť

ani k iným žalobám, ktoré zákon výslovne pripúšťa (určenie doby splnenia v zmysle § 79

, nahradenie prejavu vôle v zmysle , určenie užívania spoločnej veci

podľa , návrh na zrušenie uznesenia o schválení zmieru ZSP 6/02)

a nejedná sa ani o určovacie návrhy podané na základe odkazu súdu alebo iného orgánu

(návrhy podľa , návrhy podané podľa

Z. z. o sociálnom poistení), pri ktorých nemusí navrhovateľ tvrdiť a ani preukazovať právny

záujem na požadovanom určení...

K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa písmu f/ )

treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd pri dospení k záveru

o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení navrhovateľom (§ 80

písm. c/ ) správne neposudzoval vecnú opodstatnenosť uplatnenej určovacej žaloby,

namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.

S poukazom na uvedené pri zohľadnení okolností, že nedostatok naliehavého

právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý dôvod, pre ktorý určovací návrh

nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu návrhu (rozsudok NS

SR sp. zn. , R 83/2007), odvolací súd odvolaním napadnutý zamietajúci výrok

súdu prvého stupňa ako vecne a právne správny a naň nadväzujúci výrok o trovách konania

podľa ust. , potvrdil.“

18. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí

rozhodnúť v súlade s právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Ústavný súd poznamenáva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2013 je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle. Konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský

súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný

súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

20. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , základného práva podľa listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , , ), ústavný súd

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

21. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa .

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014