Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 198/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána

Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, ako aj porušenia

princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných

slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra

2013 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie princípu zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že spor v právnej veci sťažovateľa o náhradu škody

a náhradu nemajetkovej ujmy vedený Okresným súdom Spišská Nová Ves „sa ťahá už dlho

8 rokov. Z toho je už 3-tí krát na KS rozhodnutie. KS naposledy vo veci nekonal a tak som

listom zo dňa 14. 5. 2012 písal sťažnosť predsedovi KS.“.

Napriek prísľubu predsedu krajského súdu (reagujúceho na sťažnosť sťažovateľa), že

rozhodnutie možno očakávať v priebehu III. štvrťroka 2012, sa tak nestalo. Vzhľadom na to

sťažovateľ 25. júla 2013 zaslal predsedovi krajského súdu ďalšiu sťažnosť. Hoci krajský súd

napokon meritórne rozhodol 29. mája 2013, rozsudok nebol sťažovateľovi doručený.

Potom, ako boli sťažovateľovi 24. augusta 2013 doručené všetky rozhodnutia, krajský súd si

2. októbra 2013 opätovne vyžiadal spis a následne bolo sťažovateľovi doručené opravné

uznesenie o trovách konania.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd „vôbec nebral v úvahu, že som bol

od konania oslobodený a bol mi priznaný bezplatný advokát. Nebral vôbec do úvahy dôvody

hodné osobitného zreteľa.“.

Podľa sťažovateľa „prieťahy trvajú – celý spis držia na Krajskom súde v Košiciach“.

Na preukázanie tohto tvrdenia predložil ako dôkaz „Oznámenie OS SNV z 11. 10. 2013

k č. – na môj list zo dňa 9. 10. 2013 žiadosť o zrušenie vykonateľnosti ako aj

dovolanie môjho advokáta zo dňa 20. 9. 2013 na NS SR“.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, „aby ÚS SR moju sťažnosť prijal

na ďalšie konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14, vyhovel mojej žiadosti pred

Ústavným súdom a ustanovil mi právneho zástupcu“.

Zároveň sa sťažovateľ domáha, „aby bolo rozhodnuté o odložení vykonateľnosti

rozsudku -435 z 29. 5. 2013 aj uznesenia zo dňa 8. júla 2013 aj opravného

uznesenia zo dňa 19. septembra 2013 o trovách konania a v konečnom dôsledku ich

nepriznania“.

Keďže sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), najmä k nej nebolo pripojené splnomocnenie na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ( ), ústavný

súd prípisom z 18. februára 2014 vyzval sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov.

Konkrétne mu určil 14-dňovú lehotu a uložil mu, aby v rámci tejto lehoty preukázal, že

podal Centru právnej pomoci písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a určenie

advokáta na zastupovanie v konaní o sťažnosti podľa , resp. aby mu

v lehote 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci

predložil písomné splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom.

V nadväznosti na tento prípis bolo ústavnému súdu 19. marca 2014 doručené podanie

sťažovateľa označené ako „Žiadosť o prerušenie konania k. č. “, v ktorom

uviedol:

„Z dôvodu môjho zistenia na Okresnom súde Spišská Nová Ves, že súdny spis č. k.

, KS je toho času na NS SR na naše dovolanie, žiadam toto

konanie pred Ústavným súdom SR prerušiť do doby rozhodnutia NS SR. Môj splnomocnený

advokát dal v tejto veci dovolanie na NS SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí

zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba

pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť z hľadiska formulácie jej

odôvodnenia je všeobecná, neobsahuje žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu, z ktorej by

bolo možné vyvodiť konkrétne závery použiteľné vo vzťahu k namietanému porušeniu

označených práv.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, resp. k porušeniu princípu zákazu

diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného

princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť

výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné

vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do

právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podstatou námietok sťažovateľa je nesúhlas s postupom a následným rozsudkom

krajského súdu a jeho napadnutým uznesením najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva

na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku tvrdenia o porušení ktorého sa domáha ochrany

tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Podanie dovolania proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd

verifikoval aj na Okresnom súde Spišská Nová Ves, kde bolo potvrdené, že ho sťažovateľ

podal 20. septembra 2013. V súčasnosti sa vec nachádza na najvyššom súde, kde je vedená

pod sp. zn. a 464/2013, pričom o dovolaní sťažovateľa nebolo do dňa

predbežného prerokovania jeho sťažnosti rozhodnuté.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažovateľ akceptoval jeho subsidiárne

postavenie pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte

predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa . Ústavný súd

v tejto súvislosti odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. ), podľa

ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už

samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci

dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,

možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu za predčasné (m. m. ).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva ustálil právny názor (napr. , ), podľa ktorého

v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej

sťažnosti podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. , , ,

, ), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí

o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne

vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň

aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd

dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,

odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská

verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Nie je preto ani

dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie, ako to požaduje sťažovateľ, a vyčkával

so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, pretože sťažovateľ

môže podať sťažnosť až po doručení rozhodnutia o uvedenom mimoriadnom opravnom

prostriedku (dovolaní).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa

v spojení s .

II.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,

a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,

aby ten orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že

porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už

všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (), a preto už

k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti

nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje

ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,

keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. , ,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. 3. 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie

opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom krajského súdu v označenom

konaní malo dôjsť aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok

krajského súdu bol vyhlásený 29. mája 2013 a napadnuté uznesenie 24. júla 2013. Sťažnosť

sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 17. októbra 2013 a ústavnému súdu bola

doručená 18. októbra 2013. Keďže sťažovateľ podal 20. septembra 2013 proti napadnutému

rozsudku krajského súdu, ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, vyplýva

z toho, že obe rozhodnutia museli byť ku dňu podania dovolania už právoplatné.

Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd už v čase uplatnenia ochrany sťažovateľom

označeného práva vo veci nemohol konať. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že si

krajský súd opätovne vyžiadal spis na účel vydania opravného uznesenia o trovách konania,

ktoré bolo vydané 19. septembra 2013, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Preto ak už v čase podania sťažnosti krajský súd, ako už bolo konštatované, vo veci

sťažovateľa nekonal, nemohol ani porušovať právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť

v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol, nezaoberal sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí

krajského súdu, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosť príjme na ďalšie

konanie, resp. jej vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014