Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 198/2014
PDF · 224.26 KB
No categories available
IV. ÚS 198/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. K., vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd, ako aj porušenia
princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných
slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 Co 125/2012 a jeho
rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra
2013 doručená sťažnosť B. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie princípu zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) pod sp. zn. 2 Co 125/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“), ako aj uznesením z 8. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že spor v právnej veci sťažovateľa o náhradu škody
a náhradu nemajetkovej ujmy vedený Okresným súdom Spišská Nová Ves „sa ťahá už dlho
8 rokov. Z toho je už 3-tí krát na KS rozhodnutie. KS naposledy vo veci nekonal a tak som
listom zo dňa 14. 5. 2012 písal sťažnosť predsedovi KS.“.
Napriek prísľubu predsedu krajského súdu (reagujúceho na sťažnosť sťažovateľa), že
rozhodnutie možno očakávať v priebehu III. štvrťroka 2012, sa tak nestalo. Vzhľadom na to
sťažovateľ 25. júla 2013 zaslal predsedovi krajského súdu ďalšiu sťažnosť. Hoci krajský súd
napokon meritórne rozhodol 29. mája 2013, rozsudok nebol sťažovateľovi doručený.
Potom, ako boli sťažovateľovi 24. augusta 2013 doručené všetky rozhodnutia, krajský súd si
2. októbra 2013 opätovne vyžiadal spis a následne bolo sťažovateľovi doručené opravné
uznesenie o trovách konania.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd „vôbec nebral v úvahu, že som bol
od konania oslobodený a bol mi priznaný bezplatný advokát. Nebral vôbec do úvahy dôvody
hodné osobitného zreteľa.“.
Podľa sťažovateľa „prieťahy trvajú – celý spis držia na Krajskom súde v Košiciach“.
Na preukázanie tohto tvrdenia predložil ako dôkaz „Oznámenie OS SNV z 11. 10. 2013
k č. 10 C/124/2005 – na môj list zo dňa 9. 10. 2013 žiadosť o zrušenie vykonateľnosti ako aj
dovolanie môjho advokáta zo dňa 20. 9. 2013 na NS SR“.
S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, „aby ÚS SR moju sťažnosť prijal
na ďalšie konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 14, vyhovel mojej žiadosti pred
Ústavným súdom a ustanovil mi právneho zástupcu“.
Zároveň sa sťažovateľ domáha, „aby bolo rozhodnuté o odložení vykonateľnosti
rozsudku 2 Co/125/2012-435 z 29. 5. 2013 aj uznesenia zo dňa 8. júla 2013 aj opravného
uznesenia zo dňa 19. septembra 2013 o trovách konania a v konečnom dôsledku ich
nepriznania“.
Keďže sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti ustanovené v zákone Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“), najmä k nej nebolo pripojené splnomocnenie na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný
súd prípisom z 18. februára 2014 vyzval sťažovateľa na odstránenie jej nedostatkov.
Konkrétne mu určil 14-dňovú lehotu a uložil mu, aby v rámci tejto lehoty preukázal, že
podal Centru právnej pomoci písomnú žiadosť o poskytnutie právnej pomoci a určenie
advokáta na zastupovanie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. aby mu
v lehote 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci
predložil písomné splnomocnenie na jeho zastupovanie pred ústavným súdom.
V nadväznosti na tento prípis bolo ústavnému súdu 19. marca 2014 doručené podanie
sťažovateľa označené ako „Žiadosť o prerušenie konania k. č. Rvp 20753/2013“, v ktorom
uviedol:
„Z dôvodu môjho zistenia na Okresnom súde Spišská Nová Ves, že súdny spis č. k.
10 C/124/2005, 2 Co 125/2012 KS je toho času na NS SR na naše dovolanie, žiadam toto
konanie pred Ústavným súdom SR prerušiť do doby rozhodnutia NS SR. Môj splnomocnený
advokát dal v tejto veci dovolanie na NS SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažnosť z hľadiska formulácie jej
odôvodnenia je všeobecná, neobsahuje žiadnu ústavnoprávnu argumentáciu, z ktorej by
bolo možné vyvodiť konkrétne závery použiteľné vo vzťahu k namietanému porušeniu
označených práv.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. k porušeniu princípu zákazu
diskriminácie podľa čl. 14 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
2 Co 125/2012 a jeho rozsudkom z 29. mája 2013, ako aj uznesením z 8. júla 2013
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 153/2010). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do
právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podstatou námietok sťažovateľa je nesúhlas s postupom a následným rozsudkom
krajského súdu a jeho napadnutým uznesením najmä z hľadiska rešpektovania jeho práva
na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku tvrdenia o porušení ktorého sa domáha ochrany
tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Podanie dovolania proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ústavný súd
verifikoval aj na Okresnom súde Spišská Nová Ves, kde bolo potvrdené, že ho sťažovateľ
podal 20. septembra 2013. V súčasnosti sa vec nachádza na najvyššom súde, kde je vedená
pod sp. zn. 4 Cdo 463 a 464/2013, pričom o dovolaní sťažovateľa nebolo do dňa
predbežného prerokovania jeho sťažnosti rozhodnuté.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sťažovateľ akceptoval jeho subsidiárne
postavenie pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte
predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
v tejto súvislosti odkazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa
ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých
použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už
samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom
príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd
a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej
istoty ústavne akceptovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci
dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu,
možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).
V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva ustálil právny názor (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého
v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej
sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
(už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí
o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne
vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň
aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd
dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu,
odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská
verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54). Nie je preto ani
dôvod na to, aby ústavný súd prerušil konanie, ako to požaduje sťažovateľ, a vyčkával
so svojím rozhodnutím až do vydania rozhodnutia dovolacím súdom, pretože sťažovateľ
môže podať sťažnosť až po doručení rozhodnutia o uvedenom mimoriadnom opravnom
prostriedku (dovolaní).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis v tejto časti odmietol ako neprípustnú podľa
§ 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 125/2012
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom
v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ,
a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje,
aby ten orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú
možnosť reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že
porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už
k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti
nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje
ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase,
keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti
pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje
vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor
ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05
z 3. 3. 2009).
Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti v tejto časti je preskúmavanie
opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom krajského súdu v označenom
konaní malo dôjsť aj k porušeniu práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z obsahu sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnutý rozsudok
krajského súdu bol vyhlásený 29. mája 2013 a napadnuté uznesenie 24. júla 2013. Sťažnosť
sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 17. októbra 2013 a ústavnému súdu bola
doručená 18. októbra 2013. Keďže sťažovateľ podal 20. septembra 2013 proti napadnutému
rozsudku krajského súdu, ako aj napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie, vyplýva
z toho, že obe rozhodnutia museli byť ku dňu podania dovolania už právoplatné.
Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd už v čase uplatnenia ochrany sťažovateľom
označeného práva vo veci nemohol konať. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že si
krajský súd opätovne vyžiadal spis na účel vydania opravného uznesenia o trovách konania,
ktoré bolo vydané 19. septembra 2013, teda ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Preto ak už v čase podania sťažnosti krajský súd, ako už bolo konštatované, vo veci
sťažovateľa nekonal, nemohol ani porušovať právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť
v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť v celom rozsahu odmietol, nezaoberal sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí
krajského súdu, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosť príjme na ďalšie
konanie, resp. jej vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2014