Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 752/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti M. B., zastúpeného advokátkou

Mgr. Jitkou Mikušovou, Ulica H. Meličkovej 19, Bratislava, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (slovom

dvadsaťtisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť M. B. trovy konania v sume

275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej

zástupkyne Mgr. Jitky Mikušovej, Ulica H. Meličkovej 19, Bratislava, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 24. januára 1992 bola okresnému súdu doručená žaloba

v tom čase ešte maloletého sťažovateľa, zastúpeného jeho matkou ako účastníčkou konania,

o „určenie otcovstva a o úhradu osobných potrieb“ proti žalovanému C. G..., Taliansko.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v tejto právnej veci ani po „viac ako 20 rokoch“ od jeho začatia právoplatne skončené.

Sťažovateľ v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a zároveň

navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov.

Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 € a tiež priznania

úhrady trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti prípisom

sp. zn. Spr. 2003/2014 (doručeným ústavnému súdu 24. februára 2014), v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Dĺžka predmetného konania je ovplyvnená náročnosťou dokazovania, keďže sa

jedná o spor s medzinárodným prvkom.

Z obsahu chronológie vykonaných úkonov, ktorú Vám zasielam v prílohe,

poukazujem na niektoré závažné skutočnosti ovplyvňujúce celé konanie:

- súd vo veci nariadil štyrikrát dožiadanie do Talianska,

- súd 14-krát musel nariadiť preklad listín

- a dvakrát bolo nariadené znalecké dokazovane.

Všetky tieto nevyhnutné úkony si vyžadujú čas a predlžujú celé konanie.

Vo veci bol dňa 15. 02. 2005 vyhlásený prvýkrát rozsudok a na základe odvolania

bol rozsudok Krajským súdom v Bratislave zrušený a spis vrátený na ďalšie konanie dňa

19. 09. 2008.

Tunajší súd druhýkrát vyhlásil rozsudok dňa 02. 09. 2009, opäť na základe odvolania

odporcu bol rozsudok zrušený a spis vrátený dňa 28. 09. 2010.

Dňa 30. 10. 2013 bol vo veci opätovne vyhlásený rozsudok. Odvolanie voči rozsudku

podal navrhovateľ.

Mám za to, že tunajší súd vo veci konal riadne a dĺžku konania, pokiaľ sa jedná

o vybavovanie dožiadaní, resp. prekladov listín súd nemohol ovplyvniť.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bol aj prehľad v priebehu napadnutého konania

dosiaľ vykonaných procesných úkonov, z ktorých ústavný súd poukazuje na nasledujúce:

„24. 01. 1992 - súdu doručená žaloba o určenie otcovstva

27. 01. 1992 - pokyn na ustanovenie opatrovníka pre maloletého

28. 02. 1992 - stanovený T (termín, pozn.) pojednávania na deň 25. 03. 1992

25. 03. 1992 - prejednanie veci, výsluch matky maloletého, odročené na ďalší

T 22. 04. 1992

22. 04. 1992 - neúčasť predvolaných svedkov, odročené na T 13. 05. 1992

13. 05. 1992 - výsluch svedkýň, odročené na neurčito za účelom vykonania

dožiadania na súde v Taliansku

14. 05. 1992 - výzva na pôrodnícku kliniku v BA (Bratislava, pozn.) na predloženie

správy

13. 05. 1992 - žiadosť o vykonanie dôkazu (doručenie návrhu, predvolania

na pojednávanie 16. 12. 1992, výsluch odporcu)

31. 07. 1992 - listiny určené na preklad doručované tlmočníkovi

13. 08. 1992 - uznesenie o nariadení prekladu listín (z dôvodu, že pôvodne

ustanovený tlmočník odmietol vykonať preklad pre zdravotné dôvody)

26. 11. 1992 - urgencia tlmočníkovi na predloženie prekladov

16. 12. 1992 - pojednávanie odročené na neurčito (nebolo vrátené dožiadanie

z Talianska)

11. 01. 1992 - urgencia tlmočníkovi

23. 03. 1993 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 03. 1993 - dožiadanie do Talianska (žiadosť o doručenie listín)

07. 06. 1993 - žiadosť na Ministerstvo spravodlivosti SR - urgencia dožiadania

v Taliansku

29. 06. 1993 - pojednávanie odročené na neurčito (nevybavené dožiadanie)

08. 06. 1994 - žiadosť na MS SR o zaslanie správy, resp. stavu dožiadania

13. 06. 1994 - súdu doručené vybavené dožiadanie

17. 08. 1994 - uznesenie o priznaní tlmočného

18. 08. 1994 - stanovený T na 21. 10. 1994

21. 10. 1994 - prejednanie veci, prítomný zástupca odporcu, odročené

na T 19. 12. 1994

09. 11. 1994 - predvolanie svedka

20. 12. 1994 - výzva na zisťovanie údajov

19. 12. 1994 - výsluch svedka, odročené na T 10. 02. 1995

28. 12. 1994 - predvolanie Centra pre medzinárodnú ochranu detí

24. 05. 1995 - stanovený T 26. 06. 1995

26. 06. 1995 - odročené na T 18. 09. 1995 (neúčasť svedka, zástupcu odporcu)

26. 06. 1995 - uznesenie o uložení poriadkovej pokuty svedkyni

18. 09. 1995 - výsluch svedkov, odročené na neurčito za účelom dožiadania

v Taliansku

23. 11. 1995 - žiadosť o vykonanie dôkazu v Taliansku

28. 11. 1995 - uznesenie o nariadení prekladu listín

29. 12. 1995 - uznesenie o priznaní tlmočného

03. 07. 1995 - žiadosť o doručenie písomnosti v cudzine

01. 10. 1996 - žiadosť na MS SR o pomoc pri doručovaní písomnosti

26. 03. 1997 - doručený doklad o vybavení dožiadania 02. 06. 1998 - uznesenie

o nariadení prekladu listín

23. 06. 1998 - doručený preklad listín

03. 09. 1998 - informácia o stave dožiadania

23. 09. 1998 - uznesenie o priznaní tlmočného

07. 12. 1998 - uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania (analýza DNA)

09. 03. 1998 - zisťovanie, či bol uhradený preddavok na znalca

30. 03. 1999 - opätovné doručovanie uznesenia matke maloletého

29. 04. 1999 - žiadosť o doručenie zásielky prostredníctvom polície

01. 07. 1999 - opätovná žiadosť o doručenie zásielky cez OO PZ (obvodné oddelenie

Policajného zboru, pozn.)

30. 07. 1999 - opätovná žiadosť o doručenie zásielky cez OO PZ, žiadosť

o prešetrenie pobytu

22. 11. 1999 - záznam o zložení preddavku na znalca

25. 11. 1999 - uznesenie doručované znalkyni

01. 02. 1999 - uznesenie o priznaní tlmočného

08. 03. 2000 - žiadosť na MS SR o sprostredkovanie doručenia listín do Talianska

20. 02. 2001 - oznámenie na MS SR o skutočnosti, že dožiadanie nebolo súdu

doručené

12. 12. 2001 - oznámenie z MS SR o stave dožiadania

02. 07. 2003 - oznámenie z MS SR k stavu dožiadania

07. 04. 2004 - stanovený T 15. 06. 2004

15. 06. 2004 - odročené na ďalší termín T 14. 10. 2004

14. 10. 2004 - nedostavili sa účastníci, odročené na ďalší T 14. 12. 2004

30. 11. 2004 - zrušenie T 14. 12. 2004, určený nový T 15. 02. 2005

15. 02. 2005 - vyhlásený rozsudok

24. 03. 2005 - uznesenie o priznaní tlmočného

24. 03. 2005 - doručovanie dožiadania do Talianska

27. 05. 2005 - odvolanie odporcu voči rozsudku

01. 06. 2005 - odvolanie doručované protistrane

22. 08. 2005 - spis predložený odvolaciemu súdu

14. 11. 2006 - spis vrátený ako predčasne predložený

01. 03. 2006 - dožiadanie do Talianska (doručenie písomností)

18. 06. 2007 - predloženie spisu na odvolací súd

15. 08. 2007 - uznesenie KS BA, ktorým bolo rozsudok zrušený a vec vrátená na

ďalšie konanie

19. 09. 2008 - spis doručený na OS BA II

22. 09. 2008 - doručovanie rozhodnutia účastníkom

19. 01. 2008 - doručovanie prekladu uznesenia odporcovi

10. 03. 2009 - dopyt na Ministerstvo zahraničných vecí

08. 04. 2009 - stanovený T pojednávania 02. 09. 2009

02. 09. 2009 - vyhlásený rozsudok

05. 11. 2009 - doručovanie prekladu rozsudku odporcovi

01. 12. 2009 - odvolanie odporcu voči rozsudku

14. 12. 2009 - doručovanie odvolania na vyjadrenie

10. 03. 2009 - spis predložený odvolaciemu súdu

31. 08. 2010 - rozhodnutie KS BA, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa zrušený

a vec vrátená na ďalšie konanie

28. 09. 2010 - spis vrátený na OS BA II

08. 10. 2010 - doručovanie rozhodnutia účastníkom

11. 01. 2011 - nariadené znalecké dokazovanie (analýza DNA)

18. 04. 2011 - výzva znalcovi

22. 09. 2011 - príkaz na vyplatenie preddavkov znalcovi

06. 09. 2011 - uznesenie o priznaní tlmočného

06. 09. 2011 - žiadosť o vykonanie dôkazu

17. 01. 2011 - doručené vybavené dožiadanie

02. 02. 2012 - oznámenie znalcovi, že odporca sa odmietol podrobiť odberu vzorky

DNA a nie je potrebné vypracovať posudok

14. 03. 2012 - uznesenie o priznaní znalečného; preklad listín (uznesenie o priznaní

znalečného)

13. 04. 2012 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 10. 2012 - uznesenie o priznaní tlmočného

30. 10. 2012 - žiadosť o vykonanie dožiadania v Taliansku

04. 12. 2012 - vyplatenie preddavku znalcovi dané učtárni na realizáciu

11. 02. 2012 - vybavenie dožiadania

16. 05. 2013 - uznesenie o priznaní tlmočného

17. 05. 2013 - stanovený T 20. 09. 2013

13. 08. 2013 - oznámenie o zmene termínu pojednávania na deň 11. 10. 2013

07. 10. 2013 - uznesenie o priznaní tlmočného

11. 10. 2013 - prejednanie veci, odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň

30. 10. 2013

30. 10. 2013 - vyhlásený rozsudok

29. 11. 2013 - odvolanie navrhovateľa voči rozsudku.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním (doručeným

ústavnému súdu 13. marca 2014), v ktorom okrem iného uviedol:

„Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

Spr. 2003/2014 z 18. 2. 2014 k prijatiu predmetnej sťažnosti poukazujem na to, že aj pri

zohľadnení náročnosti dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava II pod

sp. zn. , keďže ide o konanie s medzinárodným prvkom, v uvedenom konaní súd

koná so značnými zbytočnými prieťahmi tak, ako to bolo špecifikované v sťažnosti M. B..“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení

z 18. februára 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že

spory o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu vo všeobecnosti

nie sú po právnej stránke zložité a patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných

súdov, avšak na druhej strane možno najmä vzhľadom na nutnosť vykonania znaleckého

dokazovania hodnotiť preskúmavané konanie ako fakticky zložité (,

, ). Z hľadiska predmetu konania ústavný súd považoval za nutné

zohľadniť, že ide o vec týkajúcu sa osobného statusu (v čase podania návrhu maloletého

dieťaťa), ktorej je potrebné prikladať mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho

základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Určitú mieru skutkovej zložitosti

preskúmavaného konania ústavný súd pripúšťa taktiež aj vzhľadom na cudzí prvok na strane

odporcu.

Konania o určenie otcovstva si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou

starostlivosťou (m. m. , ), preto ani skutková zložitosť nemôže

zbaviť okresný súd zodpovednosti za to, že napadnuté konanie nebolo ani po viac ako

22 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, podľa ktorého

ústavný súd z pohľadu prieťahov posudzuje priebeh napadnutého konania. Ústavný súd

zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorú by v súvislosti

s namietanými zbytočnými prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu, resp.

na ťarchu jeho zákonnej zástupkyne, ktorá ho až do nadobudnutia plnoletosti v napadnutom

konaní zastupovala.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , bol postup okresného súdu.

Jurisdikcia ústavného súdu („ratione temporis“) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993, teda od nadobudnutia účinnosti . Bez zreteľa

na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky, či sa vec

sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle , ústavný súd už

konštantne prihliada aj na dobu, ktorá v konaní uplynula v období do 15. februára 1993

(m. m. ).

Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd prihliadal

na prvú vetu , podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd

i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup

v prevažnej časti trvania napadnutého konania charakterizovala nečinnosť a v podstatnej

miere aj neefektívnosť.

Na uvedenom konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že vzhľadom na cudzí prvok

na strane odporcu bolo potrebné vo veľkom počte realizovať úradné preklady relevantných

listín a rozhodnutí okresného súdu a následne ich doručovať odporcovi do Talianska, čo

malo nepochybne vplyv na predĺženie priebehu napadnutého konania.

Nepochybným dôkazom neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom

konaní je skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) dvakrát zrušil

meritórne rozhodnutia okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V prvom prípade krajský súd uznesením sp. zn. z 15. augusta 2008

zrušil rozsudok okresného súdu z 15. februára 2005, keď v odôvodnení okrem iného

uviedol:

«V danom prípade celé odôvodnenie v tejto časti je obsiahnuté v jednom odseku,

podľa ktorého: „Pri úprave práv a povinnosti rodičov k dieťaťu a to v otázke zverenia

dieťaťa do výchovy jedného z rodičov ale i určenia výšky výživného, s poukazom na

citované zákonné ustanovenia, zohľadnil prvostupňový súd najmä tú skutočnosť, že odporca

sa po celý čas od narodenia dieťaťa žiadnym spôsobom nepodieľal na jeho výžive

a starostlivosť o dieťa spočívala výlučne na matke. Do úvahy vzal tiež zárobkové možnosti

a schopnosti matky dieťaťa a odôvodnené potreby dieťaťa, s tým, že zárobkové a majetkové

pomery odporcu súdu nie sú známe.“ Odvolací súd teda nemohol preskúmavať správnosť

rozsudku v tejto časti, keď v odôvodnení absentujú konkrétne dôvody, na základe ktorých

prvostupňový súd určil výživné od 29. 3. 1991 do 28. 3. 1994 vo výške 10,- /Euro/ mesačne,

od 29. 3. 1994 do 31. 8. 1997 vo výške 20,- /Euro/ mesačne, od 1. 9. 1997 vo výške

30,- /Euro/ mesačne, t. j. odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, schopnosti, možnosti

a celkové majetkové pomery rodičov. Rovnako v odôvodnení napadnutého rozsudku

absentuje, akým spôsobom prvostupňový súd určil zaostalé výživné v celkovej výške

5.605,- € /Euro/.

Vzhľadom na vyššie uvedené, keď na zistenie skutkového stavu je potrebné vykonať

ďalšie dôkazy, ktoré nemožno vykonať v odvolacom konaní bez prieťahov /§ 213 ods. 2

platného a účinného do 31. 8. 2005/, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že rozsudok

súdu prvého stupňa je v určitej časti nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a pre

nedostatok dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

zrušil /§ 221 ods. 1 písm. a), c) O. s. p platného a účinného do 31. 8. 2005/ a vec mu vrátil

na ďalšie konanie / platného a účinného do 31. 8. 2005/.»

V druhom prípade krajský súd uznesením sp. zn. z 31. augusta 2010

zrušil rozsudok okresného súdu z 2. septembra 2009, keď v odôvodnení okrem iného

uviedol:

„Vzhľadom na vyššie uvedené, keď navrhovateľovi bola odňatá reálna možnosť

konať pred súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221

ods. 1 písm. f/ ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ). Vzhľadom

na to, že odporca dal súhlas na odobratie vzoriek DNA a to v rámci odvolacieho konania,

bude povinnosťou súdu prvého stupňa i zadovážiť znalecký posudok a v zmysle ust. § 54

ods. 2 a zistiť, či otcovstvo odporcu nevylučujú závažné okolnosti a to

vzhľadom na súčasnú vedeckú úroveň analýzy DNA u dieťaťa a jeho predpokladaných

rodičov. Ďalej bude úlohou súdu prvého stupňa bude vykonať dokazovanie na zistenie

odôvodnených potrieb oprávneného ako aj schopností a možností povinných-rodičov a to

najmä výsluchom matky navrhovateľa a oboznámením sa i s jej majetkovými pomermi ako

i zárobkami, kto determinujú jej schopnosti a možnosti. Rovnako súd bude povinný

prostredníctvom dožiadaného súdu vypočuť na uvedené okolnosti i odporcu. Za týmto

účelom prvostupňový súd sformuluje otázky pre dožiadaný súd.

V ďalšom konaní je teda súd prvého stupňa povinný riadiť sa názorom odvolacieho

súdu, ktorým je podľa viazaný. Po doplnení dokazovania v naznačenom smere

prvostupňový súd vo veci opätovne rozhodne, keď v rozhodnutí nesmú absentovať dôvody

rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať všetky

náležitosti v zmysle “

Keďže tak nečinnosť, ako aj neefektívnosť postupu okresného súdu je

charakteristickou črtou pre takmer celý priebeh napadnutého konania, ústavný súd

nepovažuje vzhľadom na jeho doterajšiu, z ústavného hľadiska neakceptovateľnú dĺžku

za potrebné bližšie vymedzovať obdobia nečinnosti a hodnotiť ďalšie konkrétne procesné

úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre vyslovil názor,

že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred

všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 22 rokov od jeho začatia

(m. m. napr. , ), keď navyše povaha tohto konania

podmieňovala kvalifikovanie zbytočných prieťahov v podstatne prísnejšom meradle (m. m.

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

III.

Podľa ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby v záujme zavŕšenia ochrany označených práv

vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, keď poukázal na to, že účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

pričom napadnuté konanie v tak citlivej veci ako je určenie otcovstva a výživného nebolo

právoplatne skončené „ani po takmer 22 rokoch“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä to, čo je pre

sťažovateľa „v stávke“, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo

do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie

sumy 20 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní o jeho sťažnosti advokátkou

Mgr. Jitkou Mikušovou. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá

bola 781 €.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom

2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ) v lehote

uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014