Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 161/2014
PDF · 175.74 KB
No categories available
I. ÚS 161/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L.E.D. D., zastúpenej advokátom
JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho
uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L.E.D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
25. marca 2013 doručená sťažnosť spoločnosti L.E.D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ústavy
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a jeho
uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky [prijatím zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov neskôr ako Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)] rozhodnutím
č. 1/222/17673-135584/2009/992895-r zo 14. decembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie
daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I
č. 600/232/165084/09/Slá z 22 septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľke ako daňovému
subjektu pokuta vo výške 1 430,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho
z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie november 2004.
3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania jeho
zákonnosti podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom
znení (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky rozsudkom
sp. zn. 3 S 101/2010 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie
daňového riaditeľstva zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vrátil daňovému
riaditeľstvu na ďalšie konanie.
4. Proti rozsudku krajského súdu podalo daňové riaditeľstvo odvolanie. V odvolacom
konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sžf 54/2011 sťažovateľka podaním
z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011) žiadala rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd ako odvolací súd
uznesením sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúce uznesenie
najvyššieho súdu“) podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozsudok krajského súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľka podala proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že konanie s poukazom
na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP zastavil, pretože nemal právomoc vo veci samej
konať. Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým bolo
zastavené konanie o dovolaní sťažovateľky proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu,
a to s poukazom na neprípustnosť dovolania v správnom súdnictve, porušil jej označené
základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy. Podľa názoru sťažovateľky je prípustnosť
dovolania daná aj v správnom súdnictve v prípade, ak túto prípustnosť odôvodňujú vady
konania podľa § 237 OSP, ktoré však najvyšší súd neskúmal, hoci boli sťažovateľkou v jej
dovolaní namietané [konkrétne sťažovateľka namietala nesprávne obsadenie súdu
v intenciách § 237 písm. g) OSP]. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 283/07-35 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:
„Vychádzajúc z toho, že § 237 OSP nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí
odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania, ústavný súd zastáva názor, že
ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto
ustanovení, možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak
dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“
6. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej argumentuje:
„... Najvyšší súd SR postupoval nesprávne a v rozpore s vyššie uvedeným nálezom
Ústavného súdu SR, nakoľko neskúmal, či napadnuté rozhodnutie netrpí jednou z vád
uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a dovolanie zamietol z čisto
formalistického dôvodu. Ako bolo vyššie uvedené, dovolaním napadnuté uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2012, spis. zn.: 2 Sžf/54/2011 a konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo trpelo vadou nesprávnej obsadenosti súdu, keďže bol z rozhodovania
vylúčený príslušný komunitárny sudca, ktorý sa tak nepodieľal na rozhodnutí svojím
výkladom práva spoločenstva, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci
samej. ...
Zároveň z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2008, spis. zn.: IV. ÚS
206/08 vyplýva, že prípad, kedy sa na rozhodovaní mal podieľať komunitárny sudca, je
dôvodom na podanie dovolania a súčasne je tak vylúčená právomoc ústavného súdu podľa
čl. 127 ods. 1 i. f. Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľa hrubo porušil
sťažovateľovo ústavné právo na zákonného sudcu a napriek jestvujúcemu nálezu
IV. ÚS 283/07 ignoruje ústavným súdom vyslovenú prípustnosť dovolania zo zmätočných
dôvodov. ...
Najvyšší súd v odvolacom konaní a následne aj v dovolacom konaní porušil právo
sťažovateľa na zákonného sudcu, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ, ktorý je oprávnený
posúdiť, či zo strany daňových úradov nejde o svojvoľný výklad zákona o DPH v rozpore
so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ upravujúcimi daňovú
neutralitu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle judikatúry ústavného súdu bol
povinný konať o dovolaní sťažovateľa a zároveň bol povinný v rámci dovolania predložiť
vec zákonnému sudcovi, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ.“
7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd
vyslovil porušenie označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy
postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012,
zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom
súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom. V danej veci preto ústavný súd rozhodoval o porušení
tých práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy) a v súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012), ktorých vyslovenia porušenia
sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Sťažovateľka
totiž v sťažnosti okrem namietanej arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu pomerne
obšírne uvádzala aj ďalšie dôvody, ktoré podľa jej názoru indikujú arbitrárnosť zrušujúceho
uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. 2 Sžf 54/2011 z 22. augusta 2012) či rozhodnutia
daňového riaditeľstva. Ústavný súd vzhľadom na uvedenú viazanosť formuláciou petitu
považoval tieto dôvody iba ako súčasť širšej argumentácie, ktorou sťažovateľka
preukazovala porušenie základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa
ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu jej bol odopretý prístup k súdu, keď
najvyšší súd konanie zastavil pre nedostatok právomoci a vo veci ďalej nekonal, čím jej
súčasne odoprel právo na zákonného sudcu, ktorým mal byť sudca Súdneho dvora
pri posudzovaní ňou navrhovanej predbežnej otázky. Ústavný súd k ústavnej sťažnosti
sťažovateľky v prvom rade uvádza, že analogickými sťažnosťami (v „skutkovo a právne
rovnakej veci, ako je predmetom toho konania“) sa už v minulosti zaoberal
(napr. v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09, II. ÚS 125/2011,
I. ÚS 431/2011, III. ÚS 516/2013) a na výsledky týchto konaní a právne názory v nich
vyslovené pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadol.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
14. Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto
časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný
prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.
Podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
15. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých
Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.
V konaní sa žalobca domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho
súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej
republiky nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení
s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal. ...
Podľa jeho publikovaného znenia Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému
rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný
so základným právom na súdnu ochranu. ...
Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze
sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.“
16. V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní
sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci
správneho súdnictva. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie
o dovolaní sťažovateľky s poukazom na § 246c OSP v spojitosti s § 104 ods. 1 OSP
zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. Aj ústavný súd už vo svojej
rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého
je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku neprípustné (pozri citovanú judikatúru v bode 12 tohto uznesenia).
17. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku i judikatúry najvyššieho
súdu a ústavného súdu (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné spojenie „nie je prípustný“
tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti
rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania, ale o nedostatok
právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia
najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku toto dovolanie neodmieta ako procesne
neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], ale
uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa
§ 246c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP (pozri aj III. ÚS 516/2013). Naznačenému
konceptu zodpovedajú aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie
o dovolaní sťažovateľky zastavil.
18. Sumarizujúc svoje závery ústavný súd k dosiaľ uvedenému ešte dodáva, že
v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania
na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je
v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu
je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda
orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak
zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte
kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí
byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie
najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť
mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté
v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by
napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Zastavenie
dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľky nemožno
preto považovať za odmietnutie spravodlivosti (pozri aj IV. ÚS 208/08, II. ÚS 125/2011).
19. Vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 283/07-35
zo 17. apríla 2008 ústavný súd iba môže opakovane zdôrazniť, že ide o ojedinelé
rozhodnutie, ktoré opomenulo záväznú normu obsiahnutú v § 246c ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, preto bolo korigované neskoršou judikatúrou ústavného súdu. Ústavný
súd podľa konštantnej judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je
aj v tomto prípade. Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľky s poukazom
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. júla 2008, zo záverov ktorého
vyvodzuje, že v jej veci, keď sa podľa jej názoru na rozhodovaní mal podieľať
sudca Súdneho dvora, je dôvodom na podanie dovolania. V označenom konaní
pod sp. zn. IV. ÚS 206/08 sťažnosť smerovala proti rozhodnutiu krajského súdu ako
odvolacieho súdu v obchodnoprávnej veci, nešlo teda o konanie podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku ako v prípade sťažovateľky.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov
považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.
21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2014