Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 161/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L.E.D. D., zastúpenej advokátom

JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, Advokátska kancelária, Šafárikovo námestie 2,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho

uznesením sp. zn. z 12. decembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti L.E.D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

25. marca 2013 doručená sťažnosť spoločnosti L.E.D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a jeho

uznesením sp. zn. z 12. decembra 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že Daňové riaditeľstvo

Slovenskej republiky [prijatím o orgánoch štátnej správy

v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov neskôr ako Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)] rozhodnutím

č. 1/222/17673-135584/2009/992895-r zo 14. decembra 2009 (ďalej len „rozhodnutie

daňového riaditeľstva“) potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Bratislava I

č. /Slá z 22 septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov uložená sťažovateľke ako daňovému

subjektu pokuta vo výške 1 430,50 € z rozdielu nadmerného odpočtu vyplývajúceho

z podaného dodatočného daňového priznania dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie november 2004.

3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania jeho

zákonnosti podľa a nasl. v platnom

znení (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky rozsudkom

sp. zn. zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie

daňového riaditeľstva zrušil podľa a a vec vrátil daňovému

riaditeľstvu na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku krajského súdu podalo daňové riaditeľstvo odvolanie. V odvolacom

konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. sťažovateľka podaním

z 26. septembra 2011 (doplneným podaním zo 14. novembra 2011) žiadala rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1

písm. c) s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej

len „Súdny dvor“) na posúdenie predbežnej otázky. Najvyšší súd ako odvolací súd

uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012 (ďalej len „zrušujúce uznesenie

najvyššieho súdu“) podľa zrušil rozsudok krajského súdu a vec

mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľka podala proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že konanie s poukazom

na v spojení s zastavil, pretože nemal právomoc vo veci samej

konať. Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým bolo

zastavené konanie o dovolaní sťažovateľky proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu,

a to s poukazom na neprípustnosť dovolania v správnom súdnictve, porušil jej označené

základné práva podľa a . Podľa názoru sťažovateľky je prípustnosť

dovolania daná aj v správnom súdnictve v prípade, ak túto prípustnosť odôvodňujú vady

konania podľa , ktoré však najvyšší súd neskúmal, hoci boli sťažovateľkou v jej

dovolaní namietané [konkrétne sťažovateľka namietala nesprávne obsadenie súdu

v intenciách ]. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález

ústavného súdu č. k. -35 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vychádzajúc z toho, že nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí

odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania, ústavný súd zastáva názor, že

ak je občianske súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto

ustanovení, možno napadnúť dovolaním aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak

dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“

6. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej argumentuje:

„... Najvyšší súd SR postupoval nesprávne a v rozpore s vyššie uvedeným nálezom

Ústavného súdu SR, nakoľko neskúmal, či napadnuté rozhodnutie netrpí jednou z vád

uvedených v a dovolanie zamietol z čisto

formalistického dôvodu. Ako bolo vyššie uvedené, dovolaním napadnuté uznesenie

Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2012, spis. zn.: a konanie, ktoré jeho

vydaniu predchádzalo trpelo vadou nesprávnej obsadenosti súdu, keďže bol z rozhodovania

vylúčený príslušný komunitárny sudca, ktorý sa tak nepodieľal na rozhodnutí svojím

výkladom práva spoločenstva, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci

samej. ...

Zároveň z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2008, spis. zn.: IV. ÚS

206/08 vyplýva, že prípad, kedy sa na rozhodovaní mal podieľať komunitárny sudca, je

dôvodom na podanie dovolania a súčasne je tak vylúčená právomoc ústavného súdu podľa

i. f. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa názoru sťažovateľa hrubo porušil

sťažovateľovo ústavné právo na zákonného sudcu a napriek jestvujúcemu nálezu

ignoruje ústavným súdom vyslovenú prípustnosť dovolania zo zmätočných

dôvodov. ...

Najvyšší súd v odvolacom konaní a následne aj v dovolacom konaní porušil právo

sťažovateľa na zákonného sudcu, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ, ktorý je oprávnený

posúdiť, či zo strany daňových úradov nejde o svojvoľný výklad zákona o DPH v rozpore

so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ upravujúcimi daňovú

neutralitu. Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle judikatúry ústavného súdu bol

povinný konať o dovolaní sťažovateľa a zároveň bol povinný v rámci dovolania predložiť

vec zákonnému sudcovi, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie označených základných práv podľa a

postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. z 12. decembra 2012,

zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená

kvalifikovaným právnym zástupcom. V danej veci preto ústavný súd rozhodoval o porušení

tých práv ( a ) a v súvislosti s tým rozhodnutím (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. decembra 2012), ktorých vyslovenia porušenia

sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Sťažovateľka

totiž v sťažnosti okrem namietanej arbitrárnosti uznesenia najvyššieho súdu pomerne

obšírne uvádzala aj ďalšie dôvody, ktoré podľa jej názoru indikujú arbitrárnosť zrušujúceho

uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. z 22. augusta 2012) či rozhodnutia

daňového riaditeľstva. Ústavný súd vzhľadom na uvedenú viazanosť formuláciou petitu

považoval tieto dôvody iba ako súčasť širšej argumentácie, ktorou sťažovateľka

preukazovala porušenie základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa

ktorej napadnutým uznesením najvyššieho súdu jej bol odopretý prístup k súdu, keď

najvyšší súd konanie zastavil pre nedostatok právomoci a vo veci ďalej nekonal, čím jej

súčasne odoprel právo na zákonného sudcu, ktorým mal byť sudca Súdneho dvora

pri posudzovaní ňou navrhovanej predbežnej otázky. Ústavný súd k ústavnej sťažnosti

sťažovateľky v prvom rade uvádza, že analogickými sťažnosťami (v „skutkovo a právne

rovnakej veci, ako je predmetom toho konania“) sa už v minulosti zaoberal

(napr. v konaniach vedených pod sp. zn. , , ,

, ) a na výsledky týchto konaní a právne názory v nich

vyslovené pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadol.

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

14. Podľa pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa prvej vety ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

15. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých

Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

V konaní sa žalobca domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho

súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti , v ktorej Najvyšší súd Slovenskej

republiky nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení

s konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal. ...

Podľa jeho publikovaného znenia Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu podľa V. časti neprípustné, ako súladný

so základným právom na súdnu ochranu. ...

Napokon aj štvrtý senát akceptoval uvedený právny názor v náleze

sp. zn. a v uznesení sp. zn. .“

16. V danom prípade najvyšší súd ako dovolací súd rozhodoval o dovolaní

sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci

správneho súdnictva. Za daných okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie

o dovolaní sťažovateľky s poukazom na v spojitosti s

zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. Aj ústavný súd už vo svojej

rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého

je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku neprípustné (pozri citovanú judikatúru v bode 12 tohto uznesenia).

17. Z citovaných ustanovení i judikatúry najvyššieho

súdu a ústavného súdu (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné spojenie „nie je prípustný“

tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti

rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku. Nejde tu teda o procesnú neprípustnosť dovolania, ale o nedostatok

právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia

najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa

piatej časti toto dovolanie neodmieta ako procesne

neprípustné [ prvá veta v spojení s ], ale

uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa

v spojení s (pozri aj ). Naznačenému

konceptu zodpovedajú aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší súd konanie

o dovolaní sťažovateľky zastavil.

18. Sumarizujúc svoje závery ústavný súd k dosiaľ uvedenému ešte dodáva, že

v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania

na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je

v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu

je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda

orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak

zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte

kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí

byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie

najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť

mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté

v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by

napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Zastavenie

dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania vo veci sťažovateľky nemožno

preto považovať za odmietnutie spravodlivosti (pozri aj , ).

19. Vo vzťahu k rozhodnutiu ústavného súdu č. k. -35

zo 17. apríla 2008 ústavný súd iba môže opakovane zdôrazniť, že ide o ojedinelé

rozhodnutie, ktoré opomenulo záväznú normu obsiahnutú v § 246c ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, preto bolo korigované neskoršou judikatúrou ústavného súdu. Ústavný

súd podľa konštantnej judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je

aj v tomto prípade. Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľky s poukazom

na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. z 3. júla 2008, zo záverov ktorého

vyvodzuje, že v jej veci, keď sa podľa jej názoru na rozhodovaní mal podieľať

sudca Súdneho dvora, je dôvodom na podanie dovolania. V označenom konaní

pod sp. zn. sťažnosť smerovala proti rozhodnutiu krajského súdu ako

odvolacieho súdu v obchodnoprávnej veci, nešlo teda o konanie podľa piatej časti

ako v prípade sťažovateľky.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov

považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014