Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 239/2014
PDF · 195.85 KB
No categories available
II. ÚS 239/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr.
Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 Er 386/2007 zo 7. novembra
2011, ako aj porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
9 CoE 7/2012 z 13. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom a uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 Er 386/2007 zo 7. novembra 2011 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 CoE 7/2012 z 13. februára 2013.
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.
rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),
rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom
na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne
deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť
platiť, bola dlžníkovi na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke
pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka
bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom
prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.
Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia
o opodstatnenosti sťažnosti podávanej sťažovateľom“.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za to,
že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je
nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné
znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ,
ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej
nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku
v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu
považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým
sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené
ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom
slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú
verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení spotřebitele práva
podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby
překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych
předpisů...“.
Ďalej sťažovateľka uvádza, že «vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie
a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať
vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie
v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa
všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa
nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a
nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v
zmluve o úvere... Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je
nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o
výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej
aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za to, že
všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ
takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru
Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú
prejudiciálne otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného
súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sťažovateľka v ďalších častiach sťažnosti najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo
vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok“.
Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne
konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť
hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho
o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.
Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti
s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)
poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie
na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto
sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom
Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani
jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní
a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.
20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní
sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil
pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej
účasti sťažovateľa“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením okresného
súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením
krajského súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 16366/2013
týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaného rozhodnutia okresného súdu a krajského
súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky
v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých
atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich
prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich
zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozsudku
rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery
všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov
všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd
plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.
II. ÚS 614/2013 z 13. novembra 2013, sp. zn. III. ÚS 369/2013 z 28. augusta 2013, sp. zn.
III. ÚS 506/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. IV. ÚS 70/2014 z 30. januára 2014 alebo
sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 168/2013 z 27. marca 2013,
sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn. I. ÚS 67/2013 zo 6. februára 2013
a v týchto citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn. IV. ÚS 91/2013
zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013
z 30. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v častiach týkajúcich
sa uznesenia okresného súdu), resp. z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (v častiach
týkajúcich sa uznesenia krajského súdu).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014