Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 239/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr.

Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. zo 7. novembra

2011, ako aj porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie a dohovoru

postupom a uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 7. novembra 2011 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 13. februára 2013.

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou

o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky, resp.

rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného

Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom

na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť

platiť, bola dlžníkovi na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke

pohľadávku spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka

bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom

prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu napadnutým uznesením

vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v úvode svojej sťažnosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 30. novembra 2012 a uvádza, že „z odôvodnenia

uznesenia Krajského súdu v Bratislave vyplývajú dôležité dôvody, ktoré svedčia

o opodstatnenosti sťažnosti podávanej sťažovateľom“.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že «na rozdiel od všeobecného súdu máme za to,

že tvrdenie „Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 považuje riešenie

sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“, je

nepreukázanou domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné

znenie smernice vo svojom odôvodnení. Všeobecný súd si tak vytvoril sám právny základ,

ktorý má zásadné následky pre ďalšie usporiadanie právneho vzťahu (môže viesť k reálnej

nevymožiteľnosti splatnej pohľadávky veriteľa exekučným súdom). Je pravdou, že podľa

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, uverejnenou v Mimoriadnom vydaní v slovenskom jazyku

v kapitole 15, zväzok 2, str. 288 až 293 sa za neprijateľné (nekalé) podmienky môžu

považovať podľa písm. q) ods. 1 prílohy aj „podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo

podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup

k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým

sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Tvrdíme, že uvedené

ustanovenie slovenskej verzie smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne v rozhodujúcom

slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou“», pričom ďalej medzi inými uvádza českú jazykovú

verziu, z ktorej podľa jej názoru vyplýva niečo úplne iné: „... zbavení spotřebitele práva

podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovať na spotřebiteli, aby

překládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právnych

předpisů...“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že «vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie

a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať

vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel

zákonodarcu a cieľ samotného predpisu... Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie

v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa

všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou... Tvrdíme, že súd sa

nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a

nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v

zmluve o úvere... Máme za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je

nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv

komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho

výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o

výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu

„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej

aplikácie exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy... máme za to, že

všeobecný súd mal na základe a zmluvy o fungovaní EÚ

takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa a Súdnemu dvoru

Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú

prejudiciálne otázky...».

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného

súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

sťažovateľka v ďalších častiach sťažnosti najmä uviedla, že „všeobecný súd, ktorý koná

v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce

k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto

rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa

do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto

revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu

so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.

Sťažovateľka v sťažnosti osobitne upozorňuje na skutočnosť, že „sťažovateľ priamo

vyzval v podanom odvolaní súd, aby postupom podľa ust.

prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade

ust. veta prvá a druhá Exekučného poriadku s veta prvá

Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok“.

Podľa sťažovateľky „exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone

rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade

takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ZoRK). Aj v takomto

prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne

konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť

hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho

o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu.“.

Vo vzťahu k aplikácii ustanovení smernice sťažovateľka uvádza, že „v súvislosti

s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)

poukazuje aj na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie

na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto

sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia

Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica

nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom

Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám... neprichádza do úvahy ani

jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a napadnutým uznesením boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 ..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20

ods. 1 ... 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých

existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako

napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v

spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.

20 ods. 1 SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené Protokolu č. 1

k Dohovoru...».

Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní

sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru došlo tým, že krajský súd nenariadil

pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej

účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom a uznesením okresného

súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa a , práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením

krajského súdu, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,

ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

III.

Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažnosti vedenej pod sp. zn.

týkajúcej sa v záhlaví tohto rozhodnutia citovaného rozhodnutia okresného súdu a krajského

súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky

v podanej sťažnosti je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách

predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých

atakovala právne závery všeobecných súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich

prerokovanie (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich

zjavnej neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu

tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozsudku

rozhodcovského súdu), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery

všeobecných súdov, a na námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov

všeobecných súdov v týchto exekučných konaniach.

S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej

právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných

súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov

odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu

na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je

potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd

plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 28. augusta 2013, sp. zn.

z 29. októbra 2013, sp. zn. z 30. januára 2014 alebo

sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn. z 27. marca 2013,

sp. zn. z 29. októbra 2013, sp. zn. zo 6. februára 2013

a v týchto citovaná prejudikatúra, ale aj mutatis mutandis napr. sp. zn.

zo 14. februára 2013, sp. zn. z 8. marca 2013, sp. zn.

z 30. januára 2013, sp. zn. z 19. júna 2013), ktoré skončili odmietnutím

rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených.

Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené

právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,

v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu tejto sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (v častiach týkajúcich

sa uznesenia okresného súdu), resp. z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (v častiach

týkajúcich sa uznesenia krajského súdu).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014