Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 259/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. C. a M. C., zastúpených advokátom JUDr. Miroslavom

Verebom, Šoltésovej 5, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 24. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. C. a M. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. decembra 2013 doručená sťažnosť M. C. a M. C. (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho

rozsudkom z 24. septembra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažnosť

bola doplnená podaniami doručenými 21. februára 2014 a 24. marca 2014.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa domáhali na Okresnom súde

Košice I (ďalej len „okresný súd“) náhrady škody proti „JUDr. Jánovi Mazákovi,

advokátovi... ako žalovanému v 1. rade, JUDr. Ladislavovi Scholczovi, advokátovi... ako

žalovanému v 2. rade a Mgr. Máriovi Hollerovi, advokátovi... ako žalovanému v 3. rade

žalobu náhradu škody podľa ust. a o advokácii...“.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -187 z 30. júna 2005 bol návrh

sťažovateliek zamietnutý. Proti rozsudku podali sťažovateľky odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -213 z 23. mája 2006 tak, že rozsudok okresného

súdu potvrdil. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) následne

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2009 ich dovolanie odmietol, ale následne

ústavný súd nálezom sp. zn. z 26. januára 2010 jeho uznesenie zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2010 rozhodol tak, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 23. mája 2006 a rozsudok okresného súdu

č. k. -187 z 30. júna 2005 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 3. februára 2012 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“) návrh v celom rozsahu zamietol a jeho rozsudok vo veci samej

potvrdil aj krajský súd rozsudkom sp. zn. z 24. septembra 2013.

Sťažovateľky sa domnievajú, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo

porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „a to pre arbitrárnosť

a svojvôľu ohľadom vysporiadania sa s posúdením existencie škody, ktorú mali spôsobiť

žalovaní v 1. až 3. rade v súvislosti s výkonom advokácie podľa v tom čase účinného zákona

č. o advokácii, nakoľko svoje skutkové zistenia a právne závery riadne

neodôvodnil“.

V sťažnosti ďalej poukazujú na to, že „závery Krajského súdu... v rozsudku č. k.

-368 zo dňa 24. 09. 2013 o nenaplnení predpokladov zodpovednosti podľa

o advokácii v znení vtedy platnom sú zjavne nesprávne... Krajský

súd... konštatuje, že v danom prípade existencia škody na strane sťažovateliek bola

preukázaná, avšak splnenie ostatných podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaných,

ktorými je porušenie povinnosti v súvislosti s výkonom advokácie a príčinná súvislosť

vykonaným dokazovaním preukázané neboli, čo vylučuje zodpovednosť žalovaných v tejto

veci...

Sťažovateľka v 2. rade uzavrela dňa 16.08.1994 so žalovaným v1. rade zmluvu

o právnej pomoci, ktorej predmetom bolo: právna pomoc - súdne konanie vo veci

dedičských nárokov po neb. L. C. a to i za mal. dcéru, t. j. sťažovateľku v 1. rade. Citovaná

zmluva o právnej pomoci s náležitosťami príkaznej zmluvy podľa § 724 a nasl.

síce príkazcovi (klientovi advokáta) nezaručuje konkrétny výsledok

poskytovanej právnej pomoci, avšak advokát je povinný konať pri plnení príkazu podľa

svojich schopností a znalostí, k čomu navyše pristupujú povinnosti v zmysle zákona

o advokácii, v tom čase podľa až 3 Rovnakú zmluvu po

podpise plnomocentva žalobkyne uzavreli aj so žalovanými v 2. a 3. rade. hoci neboli

uzatvorené v písomnej forme...

Predmetom cit. zmluvy o právnej pomoci nebol príkaz príkazcu podať žalobu

o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v dedičskom konaní, ale

poskytnutie účinnej a hospodárnej právnej pomoci vo veci dedičských nárokov

sťažovateliek. Aký procesný postup žalovaný v 1. rade po podpise cit. zmluvy zvolí, bolo

jeho vecou a do toho sťažovateľky nezasahovali, pretože nemali právnické vzdelanie.

Z rozsudku Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. zo dňa 22. 02. 2000

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 26. 09. 2000

vyplýva celkom jednoznačne, že žalovaný v 1. rade podal zmätočnú žalobu (z dôvodov

uvedených v cit. rozsudkoch) a žalovaní v 2. a 3. rade na takejto zmätočnej žalobe zotrvali

až do právoplatného skončenia označeného konania. Z týchto právoplatných rozsudkov

vyplýva bez akýchkoľvek pochybností, že právna pomoc zo strany žalovaných v 1. až 3. rade

vo veci dedičských nárokov nebola poskytnutá riadne a účinným spôsobom...

Z pohľadu predmetu zmluvy o právnej pomoci je záver porušiteľa v tom smere, že

sťažovateľky sa nepokúsili súdnou cestou domáhať sa svojich nárokov voči M. M. či

nepodali sťažnosť na prieťahy v konaní, a teda uvedeným nekonaním si sami zapríčinili

vznik škody, absolútne nepochopiteľný. Na uvedené mali sťažovateľky zmluvne zaviazaných

advokátov - žalovaných, aby konali podľa platnej právnej úpravy čo najúčinnejšie. Na

základe uzavretej zmluvy o právnej pomoci - vo veci dedičských nárokov sťažovateliek -

mali žalovaní okrem žiadosti o ustanovenie správcu dedičstva (obmedzili sa iba na jej

podanie), vykonať celý rad ďalších úkonov na zabezpečenie dedičstva potom, čo

nedochádzalo k ustanoveniu správcu dedičstva (podanie návrhov na predbežné opatrenia,

aby sa zabránilo predaju tovaru alebo spotrebovaniu peňazí na účtoch, či v pokladni

spoločníkom M., zisťovanie ďalších príjmov po vypracovaní audítorskej správy v podobe

inkasa pohľadávok, či príjmov z prenájmov a pod., ktoré M. obdržal po smrti neb. L. C.)

a v neposlednom rade mali rešpektovať poučenie súdu (nad rámec ) o zmene

petítu v zmätočnej žalobe...

Pokiaľ ide o výšku škody, táto bola preukázaná predložením audítorskej správy

minimálne v sume 1.119.641,84.- Sk (ak zdedené pasíva nezanikli, inak výška škody bola

preukázaná v žalovanej výške), čo vylučovalo zamietnutie žaloby ako celku.

Na uvedené argumenty sťažovateľky poukazovali v priebehu celého konania. Krajský

súd... sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia týmito argumentmi vôbec nezaoberal.“.

Na základe uvedeného sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo M. C. a M. C. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

... a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v Dohovoru... postupom

Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... č. k. -368 zo dňa 24. 09. 2013 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. M. C. a M. C. priznáva úhradu trov právneho

zastúpenia v sume 340,90 EUR, ktoré je Krajský súd... povinný vyplatiť na

účet advokáta JUDr. Miroslava Vereba, Košice, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd

nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za

následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej

návrh podľa a zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho

odmietnutie podľa .

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, keď

namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu

a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú

v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej opodstatnenosť

alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa

„právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru ().

Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania, resp.

rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu

ústavnoprávnych princípov konania ( až ). Reálne uplatnenie

a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech

v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľky v sťažnosti tvrdia, že rozsudok krajského súdu je arbitrárny

a svojvoľný „ohľadom vysporiadania sa s posúdením existencie škody, ktorú mali spôsobiť

žalovaní v 1. až 3. rade v súvislosti s výkonom advokácie podľa v tom čase účinného zákona

č. o advokácii, nakoľko svoje skutkové zistenia a právne závery riadne

neodôvodnil“.

Ústavný súd preskúmal rozsudok krajského súdu a zistil, že sťažnosť sťažovateliek

je zjavne neopodstatnená. Krajský súd po opísaní skutkových a právnych záverov

napadnutého rozsudku a postupu okresného súdu, ktorý zamietol žalobu sťažovateliek

o náhradu škody, ako aj konaní, ktoré mu predchádzali, vychádzajúc z vykonaného

dokazovania, ako aj z doplnenia dokazovania vypočutím žalovaného v 1. rade a námietok

sťažovateliek uvedených v odvolaní a tiež vyjadrenia žalovaného v 2. rade (s. 2 až s. 6)

konštatoval, že napadnutý rozsudok okresného súdu je vecne správny, preto ho podľa § 219

ods. 1 a 2 (ďalej len „OSP“) potvrdil a v celom rozsahu sa

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu (s. 12) aj stotožnil.

Sťažovateľky ako žalobkyne uplatnili odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f)

a krajský súd po právnom posúdení veci podľa , a a až 4

o advokácii v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý bolo v danej veci potrebné aplikovať, uzavrel, že

tento odvolací dôvod nie je naplnený a sťažovateľky neuniesli dôkazné bremeno, teda

nepreukázali zodpovednosť žalovaných za vzniknutú škodu.

Krajský súd k tomu uviedol, že „V danom prípade existencia škody na strane

žalobkýň, aj keď; jej rozsah bol spochybnený, bola preukázaná, avšak splnenie ostatných

podmienok pre vznik zodpovednosti žalovaných, ktorými je porušenie povinnosti v súvislosti

s výkonom advokácie a príčinná súvislosť vykonaným dokazovaním preukázané neboli, čo

vylučuje zodpovednosť žalovaných v tejto veci.

Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že žalobkyne boli v konaní

vedenom pred Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn. neúspešné, lebo

súd prvého stupňa ich žalobu o určenie rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva

manželov... zamietol a Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26. 9. 2000, č. k.

-141 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Z odôvodnenia rozsudku

vyplynulo, že nárok žalobkýň bol zamietnutý bez vecného prejednania veci, nakoľko tieto

nemali naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Navyše z odôvodnenia

odvolacieho súdu vyplynulo, že žalobkyne na podanie takejto žaloby ani neboli oprávnené;

teda nebola daná ich aktívna legitimácia, a takúto žalobu proti žalovanému nemohli

podať, pretože nie je daná ani pasívna legitimácia žalovaného.

Za porušenie povinnosti zo strany žalovaných však nemožno považovať samotné

podanie žaloby vo vyššie uvedenom konaní a v tej súvislosti ich postup pri zastupovaní

žalobkýň. Je síce pravdou, že žaloba bola zamietnutá z nedostatku naliehavého právneho

záujmu, avšak nemožno žalovanému v 1. rade zazlievať, že žalobu takto koncipoval, pričom

nejde o takú skutočnosť, ktorá by sama o sebe zapríčinila vznik škody na strane žalobkýň.

Nemožno totiž prehliadnuť, že žaloba bola podaná na súde dňa 30. augusta 1994, teda

v čase kedy právna úprava, týkajúca sa dedičského konania bola novelizovaná.. Pozornosti

odvolacieho súdu neušlo, že , ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

súdny poriadok, o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) a o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, účinným od

1. 12. 1995 (teda až po podaní žaloby 30. augusta 1994) došlo k novelizácii ustanovenia

, ale aj iných ustanovení týkajúcich sa dedičského konania, ktorými došlo

k precíznejšej úprave, urýchleniu a zjednodušeniu dedičského konania. Zároveň sa však

ustálili pravidlá, týkajúce sa postupu notárov ako súdnych komisárov v dedičskom konaní,

ktoré dovtedy neboli jednoznačne dané a ani judikatúra súdov v tomto smere nebola

jednotná.

Ani ďalší predpoklad zodpovednosti žalovaných, ktorým je príčinná súvislosť, nie je

v prejednávanej veci naplnený.

Vo všeobecnosti príčinná súvislosť znamená, že medzi činnosťou súvisiacou

s výkonom advokácie a vzniknutou škodou musí byť vzťah príčiny a následku, t.j. majetková

ujma vzniká ako následok tejto činnosti. Treba pritom rozlišovať medzi príčinami hlavnými

a vedľajšími. Činnosť podľa vyššie uvedeného predpokladu pod písm. a/ musí byť aspoň

jednou z hlavných príčin vzniku škody. Vzťah medzi touto činnosťou a vznikom škody musí

byť bezprostredný.

Odvolací súd je v prejednávanej veci toho právneho názoru, že vedenie konania pred

Okresným súdom Košice - vidiek pod sp. zn. nebolo hlavnou príčinou vzniku

škody na strane žalobkýň.

Žalobkyne totiž vznik majetkovej ujmy na ich strane, teda vznik škody odôvodnili

tým, že. M. M. nakladal s vlastníctvom ich právneho predchodcu tak, že tento majetok už

neexistuje, že tento majetok. M. M. použil na svoju potrebu alebo ho inak spotreboval, či

spreneveril (vyjadrenie žalobkýň zo dňa 10. 1. 2011 na č. l. 331 až 334 spisu). Žalobkyne

však tieto svoje tvrdenia v konaní žiadnym spôsobom nepreukázali a naviac nevysvetlili

z akých dôvodov sa nepokúsili súdnou cestou domáhať sa svojich nárokov voči M. M. Za

tejto situácie tvrdenie žalobkýň, že za škodu im vzniknutú zodpovedajú žalovaní, je bez

právneho základu. Jednou z hlavných príčin vzniku škody na strane žalobkýň je totiž aj

podľa ich vlastných tvrdení konanie M. M., ktorý s majetkom ich právneho predchodcu

nakladal takým spôsobom, že tento je nevymáhateľný. Za situácie, pokiaľ žalobkyne sa ani

len nepokúsili súdnou cestou vymáhať svoje nároky voči M. M., ktoré možno mať v zmysle

audítorskej správy audítora J. G. zo dňa 12. 11. 1993, ale aj v zmysle osvedčenia

o dedičstve D 1233/93 zo dňa 18. 1. 2001 za opodstatnené, nemožno za hlavnú príčinu

vzniku majetkovej ujmy na strane žalobkýň považovať práve postup žalovaných v I. až 3.

rade ako právnych zástupcov žalobkýň v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice -

vidiek pod sp. zn. a ani v dedičskom konaní D 1233/93. Pokiaľ žalobkyne

v konaní dostatočným spôsobom nepreukázali, že nárok voči M. M. je nevymáhateľný

(pokiaľ tento ani neuplatnili súdnou cestou, čo je základný predpoklad vymoženia

pohľadávky), záver súdu prvého stupňa o neexistencii príčinnej súvislosti medzi činnosťou

žalovaných, súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody žalobkýň, je správny a za

tejto situácie nárok žalobkýň nemožno považovať za opodstatnený a ani za dôvodný.

V konaní bolo preukázané, že žalovaný v 1. rade ako právny zástupca žalobkýň podal

žiadosť o ustanovenie správcu dedičstva zo dňa 22. 8. 1994 v zmysle § 175e ods. 1 až 4

Okresnému súdu Košice – vidiek, ktorá bola doručená súdu dňa 30. 8. 1994. Pokiaľ

súd prvého stupňa o tejto žiadosti nerozhodol, nie je v zákonných možnostiach právneho

zástupcu ovplyvniť takéto rozhodnutie...

Z týchto dôvodov, ako aj dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa

rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.“.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že v tomto

konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti daného prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že odôvodnenie napadnutého rozsudku

krajského súdu je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

daného prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky

svojvôle a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Napadnuté rozhodnutie krajského

súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a právnych záverov, ku ktorým

krajský súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne napr. ).

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného je toho názoru, že niet takej príčinnej

súvislosti medzi posudzovaným napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského

súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateliek podľa ,

resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia týchto

práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014